Adelka v ZOO

Rozprávky o zvieratkách pre deti. Vhodné pre deti, čo sa chystajú na prvé sväté prijímanie.

 

Stará mama ma dnes zobudila, len čo sa prvé slnečné lúče dotkli mojej periny.

Nov 27

02.

Slnko pálilo, akoby sa chcelo rozliať po celej šírke zoologickej záhrady. Kvapky potu mi stekali po nose až dolu, pod bradu. Šteklili ma pod tričkom.

Nov 26

03.

Posadila som sa na lavičku pred vysokánskou klietkou, na ktorej bola veľká biela tabuľka a na nej nakreslená sova snežná. Porozprávam sa so sovou.

Nov 25

04.

"Poviem ti môj príbeh, ak chceš," ozval sa jemnulinký hlások.

Nov 24

05.

"A teraz pôjdem k slonom," pomyslela som si. Aj tie musia mať príbehy. A možno až z ďalekej Afriky.

Nov 23

06.

Kráčala som cestičkou do kopca a snažila som si pripomenúť, čo som dnes všetko počula.

Nov 22

07.

"Kamže, kamže, dievčatko, brum brum?" oslovil ma po ceste do kopca medvedík spoza klietky.

Nov 21

08.

Lev. Na obrovskej bielej tabuľke bol nakreslený lev. Usmieval sa od ucha k uchu s vyplazeným ružovým jazykom uprostred dvoch dlhých tesákov. Ako mierumilovne vyzerá, keď ho kreslia deti, pomyslela som si.

Nov 20

09.

Zastala som na križovatke. Cestička vpravo viedla k slonom. Cestička do ľava k tučniakom. Chvíľu som premýšľala, koho by som chcela počuť rozprávať viac. Slona som už videla. Tučniaka nikdy. A tak bolo rozhodnuté.

Nov 19

10.

Oproti tučniakom bol pavilón vtáčikov. Už som dnes počula ježka i púpavu, leva i tučniaka, ale vtáčika ešte nie. Snáď tam na mňa nejaký čaká.

Nov 18

11.

Utekala som dole okolo ohrady s medveďom i klietky so snežnou sovou. Nevidela som ich. Najskôr odpočívali kdesi v tieni. Ale zamávala som im, ak by ma náhodou pozorovali zo svojho úkrytu.

Nov 17

12.

Starká sedela pokojne na lavičke, akoby si o mňa ani nerobila starosť. Tvár mala obrátenú k oblohe. Slnečné lúče ju sfarbovali do červena.

"Už nech je ráno," pomyslela som si, keď som sa dívala cez okno do tmavej ulice. Pouličné lampy zhasli a tma prikryla celé naše mesto.

Nov 10

14.

Babička ma už čakala v kuchyni. Nič som jej nemusela vysvetľovať. A ona sa ma nepýtala, že prečo som tak skoro von z postele.

Nov 09

15.

Za jazierkom bola maličká klietka. Napadlo mi, že zvieratko, čo v nej žije veľa priestoru nepotrebuje. Leňochod, prečítala som si na bielej tabuľke. Aké čudné meno. Ak je naozaj lenivý podľa svojho mena, tak väčšiu klietku ani nepotrebuje.

Nov 08

16.

Hneď vedľa klietky s leňochodom bola klietka s ďalším juhoamerickým zvieratkom. Obrovská mačka, ktorá vyzerala omnoho viac nebezpečne ako mačky, ktoré nám chodia ku kontajnerom prehadzovať odpadky. Puma.

Nov 07

17.

Žirafa. Vedela som, že bude obrovská, ale že bude skoro tak vysoká ako náš dom, to by mi ani vo sne nenapadlo. Otvorila som ústa dokorán, len čo som ju zbadala za vysokou ohradou. Pukne mi v krku, ak sa na ňu budem dívať dlhšie než minútu, pomyslela som si. Neviem, či ju môžem poprosiť, aby sa posadila do trávy. Nebolo by to neslušné?...

Nov 06

18.

Prechádzala som práve okolo zašpinenej lavičky, keď ma pozdravili dve lastovičky, čo sa na nej vyhrievali ako v soláriu. Štebotali si čosi o počasí. Ani som sa nemusela pýtať, či rozprávajú. Smiali sa tak hlasno, že som si ich všimla hneď.

Nov 05

19.

Už som sa chystala vstať, keď tu ma zrazu zastavil plachý hlások.

Nov 04

20.

"Aký si veľký," zastala som pred vysokou klietkou a dívala som sa na vtáka, čo vyzeral ako pštros. Lenže mal kratší krk, bol chudší a sedel na strome. Nikdy nepočula, aby pštros niekedy sedel na strome.

Nov 03

21.

Prechádzala som okolo bazéna, kde som minulý rok stretla tučniaka. Spočiatku som si myslela, že ho pozdravím, ale všetky vyzerali rovnako. Nevedela som, ktorý je ten môj.

Nov 02

22.

Naozaj bude pršať, pomyslela som si, keď som sa pozrela na oblohu. Mala by som sa už vrátiť. Babička má v taške pršiplášť. Ak nechcem zmoknúť ešte viac, mala by som ju vyhľadať. Veď ona vie, kde som, ale ak by prišla búrka, určite by si robila starosti... ako záhradník o svoju bielu ružičku.

Nov 01

23.

"Pozri, Adelka, dúha," ukazovala mi babička, "tam, nad klietkami..."