Adelka v ZOO

Stará mama ma dnes zobudila, len čo sa prvé slnečné lúče dotkli mojej periny.

Slnko pálilo, akoby sa chcelo rozliať po celej šírke zoologickej záhrady. Kvapky potu mi stekali po nose až dolu, pod bradu. Šteklili ma pod tričkom.

Posadila som sa na lavičku pred vysokánskou klietkou, na ktorej bola veľká biela tabuľka a na nej nakreslená sova snežná. Porozprávam sa so sovou.

"Poviem ti môj príbeh, ak chceš," ozval sa jemnulinký hlások.

"A teraz pôjdem k slonom," pomyslela som si. Aj tie musia mať príbehy. A možno až z ďalekej Afriky.

Kráčala som cestičkou do kopca a snažila som si pripomenúť, čo som dnes všetko počula.

"Kamže, kamže, dievčatko, brum brum?" oslovil ma po ceste do kopca medvedík spoza klietky.

Lev. Na obrovskej bielej tabuľke bol nakreslený lev. Usmieval sa od ucha k uchu s vyplazeným ružovým jazykom uprostred dvoch dlhých tesákov. Ako mierumilovne vyzerá, keď ho kreslia deti, pomyslela som si.

Zastala som na križovatke. Cestička vpravo viedla k slonom. Cestička do ľava k tučniakom. Chvíľu som premýšľala, koho by som chcela počuť rozprávať viac. Slona som už videla. Tučniaka nikdy. A tak bolo rozhodnuté.

Oproti tučniakom bol pavilón vtáčikov. Už som dnes počula ježka i púpavu, leva i tučniaka, ale vtáčika ešte nie. Snáď tam na mňa nejaký čaká.

Utekala som dole okolo ohrady s medveďom i klietky so snežnou sovou. Nevidela som ich. Najskôr odpočívali kdesi v tieni. Ale zamávala som im, ak by ma náhodou pozorovali zo svojho úkrytu.

Starká sedela pokojne na lavičke, akoby si o mňa ani nerobila starosť. Tvár mala obrátenú k oblohe. Slnečné lúče ju sfarbovali do červena.

"Už nech je ráno," pomyslela som si, keď som sa dívala cez okno do tmavej ulice. Pouličné lampy zhasli a tma prikryla celé naše mesto.

Babička ma už čakala v kuchyni. Nič som jej nemusela vysvetľovať. A ona sa ma nepýtala, že prečo som tak skoro von z postele.

Za jazierkom bola maličká klietka. Napadlo mi, že zvieratko, čo v nej žije veľa priestoru nepotrebuje. Leňochod, prečítala som si na bielej tabuľke. Aké čudné meno. Ak je naozaj lenivý podľa svojho mena, tak väčšiu klietku ani nepotrebuje.

Hneď vedľa klietky s leňochodom bola klietka s ďalším juhoamerickým zvieratkom. Obrovská mačka, ktorá vyzerala omnoho viac nebezpečne ako mačky, ktoré nám chodia ku kontajnerom prehadzovať odpadky. Puma.

Žirafa. Vedela som, že bude obrovská, ale že bude skoro tak vysoká ako náš dom, to by mi ani vo sne nenapadlo. Otvorila som ústa dokorán, len čo som ju zbadala za vysokou ohradou. Pukne mi v krku, ak sa na ňu budem dívať dlhšie než minútu, pomyslela som si. Neviem, či ju môžem poprosiť, aby sa posadila do trávy. Nebolo by to neslušné?...

Prechádzala som práve okolo zašpinenej lavičky, keď ma pozdravili dve lastovičky, čo sa na nej vyhrievali ako v soláriu. Štebotali si čosi o počasí. Ani som sa nemusela pýtať, či rozprávajú. Smiali sa tak hlasno, že som si ich všimla hneď.

Už som sa chystala vstať, keď tu ma zrazu zastavil plachý hlások.

"Aký si veľký," zastala som pred vysokou klietkou a dívala som sa na vtáka, čo vyzeral ako pštros. Lenže mal kratší krk, bol chudší a sedel na strome. Nikdy nepočula, aby pštros niekedy sedel na strome.

Prechádzala som okolo bazéna, kde som minulý rok stretla tučniaka. Spočiatku som si myslela, že ho pozdravím, ale všetky vyzerali rovnako. Nevedela som, ktorý je ten môj.

Naozaj bude pršať, pomyslela som si, keď som sa pozrela na oblohu. Mala by som sa už vrátiť. Babička má v taške pršiplášť. Ak nechcem zmoknúť ešte viac, mala by som ju vyhľadať. Veď ona vie, kde som, ale ak by prišla búrka, určite by si robila starosti... ako záhradník o svoju bielu ružičku.

"Pozri, Adelka, dúha," ukazovala mi babička, "tam, nad klietkami..."