Porovnávanie je začiatok každej pýchy. Nepochybne.

Zem je plná dlžníkov, priateľov a známych, ktorí si navzájom pomáhajú láskavosťou. A ktorí ju potom vyžadujú dostať naspäť. Za maličkú službu služba maličká. Za veľkú veľká. Mnohí tak žijú a mnohí tak žiť nedokážu. Nemôžu veľké služby splatiť veľkými a stávajú sa dlžníkmi. A vtedy hovoria: pozhovej mi.

Viem, za koho pokladajú ľudia Syna človeka.

Chodiť po vode. Môže to byť osviežujúce...

Na vrchu sa pred nimi premenil (Mt7,1), len aby sa nezabudlo na nebo, keď je zem bezútešná pre človeka. Občas špina zeme prekryje všetko, aj nebo, aj slávu… a On nechcel, aby sme zabudli, že ten, kto s ním dokáže vytrvať v bolesti zeme, dostane účasť na sláve Jeho neba.

Zobudilo ma teplo a svetlo. Slnečný lúč ma pálil na zrnách. Sklonil som hlavu a zhíkol tak nahlas, že burina vedľa mňa zakliala. Začervenal som sa a v duchu aj ospravedlnil, že budím ostatných okolo seba. Pohľadom som však stále sledoval svoje nové telo.

Ak by sme nepoznali lásku, čo so sebou ako rozvodnená rieka nesie emócie a dotyky, úsmevy a pohladenia, asi by sme nereptali pri slovách, ktorými Ježiš učí apoštolov: "Kto miluje otca, matku, syna, dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden." (Mt10, 37)

Zhrbený starec nadvihol hlavu a zadíval sa na mňa pohľadom, v ktorom bolo viac mŕtveho než živého. Oči mal veľké ako lekná. Zakrývali ich dlhé sivé nite, ktoré mu rástli z obočia ako štetiny z kefy na koberec.

Zdá sa, že naša múdrosť nestačí.

Spomínam si na jednu milú babičku. Naozaj, dobrá duša. Ale...

Nenechám vás ako siroty… zablúdených vo vlastnej múdrosti, ktorú síce viete zaobaliť do nádherných slov, ale to sa dá aj hlúposť.

Nie vždy človek človeku stačí…

Chcieť rozumieť všetkému, čo Ježiš robí v našom živote a žiť iba v súlade s Božou vôľou je síce pekná predstava, vždy to však bude iba zbožné želanie, nieč viac. Chyby nás neminú, ani pády, zlyhania či zranenia, ktoré sa dotknú nás i tie, ktorými sa my dotkneme najbližších. Sme príliš ľudskí, aby sme boli dokonale pripútaní k...

Boh sa mi spovedá. Boh mi vysvetľuje svet. Boh mi našepkáva, čo mám hovoriť. Boh mi rozpráva o ľuďoch, ktorí sú okolo mňa. Boh mi hovorí, čo si myslí o vašom živote, o vašich problémoch a biede...

Svet je plný vinníkov. Od počiatku.

Čítal som evanjeliá ako jednu knihu.

Ak by som bol na vrchu, na ktorom by sa stretli živí, skutoční a v celej svojej sláve Mojžiš, Eliáš a Ježiš, asi by som onemel. Podľa pravidiel slušného správania by sa to odo mňa aj čakalo.

Raz mi ktosi povedal: "Nik ti nemôže dať toľko, koľko ti ja môžem sľúbiť!"

Jedna z mnohých nadprirodzených požiadaviek evanjelia. Ak by sme to preložili na zlo neoplácaj zlom, bolo by to pre nás zrozumiteľnejšie, ale nič by to nemenilo na skutočnosti, že by sa stále táto požiadavka pre nás javila ako nadprirodzená.

Modlím sa, aby som bol dobrý chvastúň.

Povedal, že zažil niečo mystické. Nie, nemal žiadne videnie, ani sa mu neprihovoril Boh z tváre do tváre. Mal iba ten neochvejný pocit, že Boh je blízko, že je prítomný a že sa díva iba na neho, akoby ostatný svet nemal tú dôležitosť, akej sa v tej chvíli dostalo jemu.

Žiť evanjelium do bodky je nad ľudské sily.

Babička. Syn si ju vzal k sebe, keď stratila sily a viac sa nedokázala o seba postarať sama. Z mesta na dedinu. Z vlastného do cudzieho. Z veľkého bytu do malej izby.

"Je to on?" pýta sa Ján Krstiteľ prostredníctvom svojich učeníkov. "Je Ježiš ten pravý Boh?"

Ján Krstiteľ. Celý rok o ňom nepočuť a potom vždy, len čo príde advent, huláka na všetky strany, len aby sme na začiatku dejín našej spásy rozumeli, že Boh sa nezjavuje človeku náhodným výberom.

Niekedy je jedno slovo viac ako celý príbeh. Niekedy je v jednom slove všetko, čo sa od nás očakáva, aby sme raz vo večnosti mohli povedať, že naša životná cesta došla do zdarného konca.

Tri kríže na Golgote. Na jednom visí Boh ako na tróne, skrvavený a predsa plný múdrosti a nádeje. Obkolesujú ho dvaja hriešnici. Jeden sa sťažuje a preklína, druhý hľadí na Ježiša vedľa seba, mysliac si, že takto blízko pri Bohu dosiaľ nikdy nebol.

Deň strieda noc a naopak, na to sme si už zvykli. Aj že nie všetky dni sú plné svetla, radosti a nádeje. Aj bolesť býva a tragédie sa stávajú - vnútorné i vonkajšie. S tým sme akosi vysporiadaní. Prinajmenšom rozumieme, že život je bohatý na dobré a zlé dni. Každý život.

Kreslo na ktorom sedela útla babička bolo ošúchané, akoby ho našla na smetisku. Na zašpinenom operadle bola veľká záplata zo starých riflí. Vŕzgalo pri každom jej pohybe. Doslova kvílilo.

Spomínam si, pred dvadsiatimi rokmi som kráčal u nás doma ulicou. Vracal som sa podvečer z kostola. Bolo leto. Slnko stálo ešte vysoko ako v zime napoludnie. Zadumaný som prechádzal z jednej strany cesty na druhú. Míňal som cyklistu. Spomalil som a počkal, aby som mu náhodou nevbehol do cesty. Kým otec šliapal do pedálov, dcéra za ním za mnou...