Mal som v mrazničke zajaca. Už príliš dlho, aby som ho ignoroval. A hoci nie som kuchár a skoro vôbec nevarím, keďže variť pre jedného nie je žiadna zábava a ani to nie je dobrý skutok, aj napriek tomu som sa rozhodol, že si ho upečiem.

Slnko sa predralo cez hory, keď som už sedel na lavičke za domom pri šálke čerstvo zaliatej kávy. Sýkorky a vrabce poletovali zo stromu na strom. Keď sa im chcelo, bývali na jabloni, keď nie, tak na strome vedľa nej. Bez okov si hľadali nové a nové miesta, akoby im v žilách prúdila dobrodružná krv.

Ostrá vôňa z kvetov, ktorými bol vyzdobený kostol, ma sprevádzala až k zaparkovanému autu. Otvoril som dvere a vstúpil do skleníka. Rozpálené predné sedadlo ma pálilo všade. Volant horel rovnako. Naštartoval som motor a zapol klímu.

Aj obyčajná stolová hra má svoje pravidlá. Bez nich by to nebola ani zábavná ani spoločenská hra.

Rozprávky majú svoje neopakovateľné čaro a zvlášť vtedy, keď ho náš život má pomenej. Keď vyschne studňa. Keď je príliš veľa tmy. Keď je nedostatok človeka.

"Nemám dosť!" hovoria alebo si iba myslia tí, ktorí majú prebytok.

Pod nohami mu sedí asi päťtisíc mužov. A možno rovnaký počet detí a žien. Rozmnoží chleba. Všetkým dá najesť. Usmieva sa, veď dokázal, čo nikto pred ním.

Ujasníme si najskôr zopár dôležitých faktov o mne:

Pozrel som sa na kríž a nahlas som zopakoval, čo som práve prečítal od svätého Pavla: Boh nás požehnal v Kristovi všetkým nebeským duchovným požehnaním.

Ako chlapec som si naivne myslel, že na správnych cestách (myslím podľa Božej vôle) je zaručene bezpečnejšie ako na iných cestách. A že sa na nich ľahšie dýcha, aj keď budú sparné dni.

Nedá sa zrátať, čo všetko moji rodičia obetovali, aby som dnes bol tým, kým som. Kiežby to bolo možné, pozrieť sa na ten výpis - nielen z bankového účtu, ale aj výpis svojho času, ktorého sa kvôli mne vzdali, výpis trpezlivosti, s ktorou museli bojovať, výpis záľub, ktoré pre mňa obetovali...

Už je to dávno, čo ma Ježiš pozval k sebe do lode, aby sme sa spoločne prepravili na druhý breh. A tak, ako som to očakával, odvtedy až podnes, obloha nad nami je bez mráčika a hladina jazera pod nami pokojná. Čajky okolo nám prespevujú svoje nekonečné symfónie a ryby, veľké ako ja, neúnavne a šantivo vyskakujú do výšky plachiet....

Boh je žičlivosť, ktorá sa uskutočňuje, koná a deje v živote človeka, ak mu to človek dovolí. Lebo s Božím kráľovstvom v človeku je to ako so semenom, ktoré sa hodí do zeme. A či človek spí alebo bdie, či je deň alebo noc, Božie kráľovstvo v ňom rastie, a on o tom ani nevie.

Koľko poníženia zažije človek za život? A zosmiešňovania? Polená pod nohami a ohovárania za chrbtom? Koľko nadávok?

Aké dobré je, že Boh nie je sám.

Dva razy kohút zaspieva a ty ma tri razy zaprieš. Takto povedal Ježiš Petrovi, ale jemu sa to nepáčilo a tak mu oponoval: Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa.

Večer, keď boli učeníci zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Pilát, stal si doprostred a povedal im: "Pokoj vám!"

"Nechcem, aby sa moje dieťa narodilo do sveta, akým je ten, v ktorom žijeme!" Tak túto vetu som už počul viackrát a nielen vo filmoch.

Pokušenie uprednostniť seba pred inými bdie v každom človeku.

Matka pochovala svoje nedospelé dieťa. Bol som pri tom.

Ľud putujúci na púšti ochorie. Mojžiš urobí medeného hada a povie: "Každý, kto sa naň pozrie, uzdravie!"

Čítal som ako chlapec rozprávku o čarovnom zrkadle. Kráľovná sa doň zadíva a pýta sa: "Zrkadielko, povedz mi, kto je najkrajší na svete?"

"Prosím ťa, nikomu o tom nehovor..." Aká zázračná veta :)

Predstavujem si toho muža, ako sedí pred tmavou jaskyňou. Do očí a tváre mu svieti pálivé slnko. Díva sa do dlaní ako do zrkadla. Uprostred nich mu leží zakrvavený nos - jeho nos, skutočný a ešte horúci.

Videl som raz na vlastné oči: Bol som na nebi.

Každý deň mám Slovo na stole, na perách i jazyku, v očiach, hlave, srdci...

Hneď zanechali siete... zanechali lode, otca...

"Nevinný!" oponovali im druhí.

Hovoria jej Sedembolestná. Čistá. Hviezda ranná. A vlastne celé litánie o nej rozprávajú...

Chodil som do školy. Aj na fyziku. A mal som ju rád. Možno práve preto som nerozumel, ako môžu byť tmy mocnejšie, než je svetlo. Vari svetlo neničí tmu? Definitívne? Tak prečo potom Ján napísal, že svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali (Jn1,5)?