Najskôr zopár odpovedí na zopár jednoduchých otázok:

Bol som na návštevu šéfa. Potreboval som mu toľko toho povedať. Dlho sme sa nevideli.

Pouličné lampy sa rozsvietili skôr, než by nebo nad domami zatiahlo svoju čiernu oponu. Zastal som pri jednej z nich a zadíval som sa k oblakom, ktoré sa v oranžovom svetle lampy obliekli do fialových šiat.

Spomalil som, zapol výstražné svetlá a zapojil som sa do kolóny áut. Keďže som sa ale neponáhľal, vôbec, ale vôbec mi to nevadilo. A kým sme sa slimačím krokom posúvali dopredu, v duchu som si pohmkával melódiu, čo pred chvíľou znela z rádia. Takú, ktorá aj keď sa nepáči, predsa ostáva.

"Ako sa môže dostať človek do neba?" opýtal som sa anjela, kým som si pripravoval posteľ pred spaním.

Prváčika bolí zub. Už to budú týždne. A tak ho rodičia vezmú k zubárovi. Muž v bielom plášti pozrie do jeho úst, zakrúti hlavou a povie chlapčekovi: "Neboj sa!"

Nie je nijako zložité zistiť, koľko času zo dňa mi berie mobil alebo počítač. Sú na to aplikácie, v niektorých mobiloch už predinštalované.

Boh pozýva na svoju svadobnú hostinu všetkých.

"Pane, prečo to dovolíš?" počul som hlasy, podobné nárekom, ako volajú do neba, keď je na človeku príliš veľa bolesti, utrpenia, smútku a bezmocnosti.

Porovnávanie je začiatok každej pýchy. Nepochybne.

Môj spolužiak, kňaz, kráčal po nemocničnej izbe, keď ho zastavila mladá žena a požiadala, aby navštívil jej zomierajúceho otca. Kňaz prikývol, no ona sa ani nepohla.

V týchto dňoch boli lesy plné húb a hubárov... žiaľ aj odpadkov po nich.

Ani v rozprávkach nedáva víla, či čarodej človeku tak veľkorysý sľub, aký dnes dáva Ježiš svojim učeníkom: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt18, 19).

Keby sme pozornejšie počúvali a žili podľa toho, čo o sebe a o nás hovorí Ježiš, ušetrili by sme si hŕbu starostí a v správnom čase zodpovedali otázky, ktoré sa vynárajú, keď je obloha zatiahnutá, a keď sú oči zaliaté slzami.

Viem, za koho pokladajú ľudia Syna človeka.