Chekutanga II.

Sú dni, kedy je tma hustá a nepriepustná, aj keď sú v chalupe zažaté všetky svetlá. A osamelosť, tá verná spoločníčka človeka, tá si vie nájsť svoje obete aj medzi tými, ktorí zdieľajú jednu chyžu s inými. Človek nosí v hrudi ulitu, do ktorej sa schováva, keď je príliš veľa bolesti a smútku okolo. Ohne plecia, ako keby to...

Bola ešte hlboká noc, keď otvorila oči. Kopec, pod ktorým odpočívali, ticho bdel, ako keby ho čierne nebo prikrylo uspávankou. Chekutanga si hneď utrela tvár, keďže z chladivých vôni noci sa už rodila prvá rosa. Hviezdy, oči nočnej oblohy, žiarili matným svetlom. Riedke hmly sa už vlnili nad pokojnou krajinou. Všetko živé, čakajúce na prvé slnečné...

Chekutanga sa schovala do ticha ako do ulity. Akoby sa ponorila do vody, takej hlbokej a mútnej, že cez ňu neprenikne ani svetlo ani hlas. Odstrčila od seba všetky okolité zvuky, že ich takmer nevnímala. Ostala v spojení s tigrom a len v jeho prítomnosti nachádzala úľavu.

Dvere kamenného domčeka sa otvorili a Kristína vyšla na čerstvý vzduch. Zhlboka sa nadýchla, akoby sa v chyži za zatvorenými okenicami dusila a do očí sa jej natisli čerstvé slzy. Sklonila hlavu a urobila tri rýchle kroky smerom ku bráne do mesta. Pritlačila sa ku stene pod okenicami, ako keby verila, že ako chameleón splynie s kamennou stenou...

Yan, vystretý ako na špagáte, sedel na lavici blízko kráľových komnát. Dlhá chodba s vysokým zdobeným stropom žiarila silným svetlom. Steny zbeleli ako sneh a farby na obrazoch, z ktorých na neho civeli dávni vládcovia mesta, sa rozžiarili, akoby mŕtvi ožili. Cez vysoké okná prenikali do vnútra tichej chodby pásy ostrého svetla, v ktorom poletovali...

Kristína, pripravená na poslednú rozlúčku, sa porozhliadla po kuchyni, akoby hľadala hlas, ktorý jej zaželá pekný deň alebo jej nakáže, čo má priniesť z trhoviska. Dosiaľ si nezvykla a najskôr si ani skoro nezvykne, že ju pri príchode domov nik nezdraví a pri odchode z dverí nik nepoučuje.

Chekutanga rýchlo vysadla do sedla, zaprela sa nohami o koňa a vyrazila na západ. Neobzrela sa ani raz. Nezamávala. A neprisľúbila, že sa znova uvidia, hoci ju Šimon a Tomáš odprevádzali od ohrady s koňmi smutným pohľadom. Na čo by to robila, keď nevie, čo všetko ešte prinesie deň? Nebude nič sľubovať. Život je príliš krivolaký, aby tak robila!

Utáborili sa na pol ceste medzi svätyňou a Starou na okraji lesa. Mubatsiri sa hneď vydal do divočiny uloviť niečo pod zub, kým Chekutanga nanosila drevo a rozložila oheň. Kým sa rozhorel, tiger bol späť. V čeľustiach zvieral mladého diviaka.

V drevenom voze bolo dusno ako v senníku. Zo škár medzi doskami sa do vnútra predierali tenučké lúče ostrého svetla. Čiastočky prachu, maličké ako svätojánske mušky, plávali vo vzduchu sem a tam. Ako pierko vo vetre. Ako pavúk v pavučine. Zo strany na stranu. Trpezlivo a neúnavne sa hompáľali, akoby viseli na neviditeľnom špagáte.

Hladina jazera vyzerala ako obloha naruby. Loďka, z ktorej pozorovala ďaleký breh, stála vo vode, sťaby zastrčená do piesku. Vôňa morskej soli ju štípala v nose. Mokré vlasy si zastrčila za uši a tvár nastavila hrejivým slnečným lúčom. Dostala pokušenie vyzliecť si košeľu, pamätala si však z detstva, že poludňajšie slnko vie nechať na pokožke...

Belasé nebo nad mestom zakrývali čierne a hnedé oblaky dymu a prachu. Krunicu zahalil hustý štít, cez ktorý sa nepredrali ani rozhorúčené slnečné ruky. Vzduch bol naplnený malými čiastočkami prachu ako muškami. Vznášali sa nad mestom ako pavučina, z ktorej niet úniku.

Samuel vtrhol do dvora ako splašený kôň. Preletel okolo starého voza a kováčskej dielne ku kamennej studni. Hodil drevené vedro do diery v zemi, naplnil ho vodou a s vypätím posledných síl ho ťahal von. V duchu ďakoval nebesám, že majú doma vlastnú studňu.

Kristína nezamlčala nič z toho, čo prežila predchádzajúci deň. Hovorila o stretnutí s Emou a banditoch v jej domčeku. O únose princeznej. O vyhrážkach. O tom, ako všetko vyrozprávala Samuelovi a potom aj Yanovi. O nočnom prepadnutí na námestí. O mužoch v maskách. A napokon aj o veľkom orlovi, ktorý ich zachránil skôr, než by sa Samuel udusil v...

Slnko padlo za stromy a Čeľuste zahalil oranžovo bordový tieň. Obloha, maľovaná sýto ružovým štetcom, premenila okolitý les a čistinku uprostred neho na krvavú krajinu. Akoby sa všetka zeleň okolo, v tom nevšednom svetle neba, predčasne zaodela do neskorých jesenných farieb. Trvalo to však iba chvíľu. Rúžový nádych oblakov nad ich hlavami vyprchal...

Chekutanga vyšla z chatrče, natiahla ruky nad seba, zazívala a preletela očami po okolitej krajine. Sivé nebo nad lesom dýchalo po bezoblačnej noci vlhkosťou a sviežosťou. Na okraji čistinky sa plazila hustá hmla. Stromy a listy sa v nej strácali, akoby plávali pod vodou. Mohutná skala na severnom okraji lesa sa ako zlomený zub ozrutného draka...

Dievča a jej tiger zišli dolu do mesta a potom cez otvorenú bránu von do širokej krajiny. Celou cestou mlčali. A predsa boli spojení, ako keď sa dve rieky vlejú do jedného koryta. Ako tekuté piesky. Ako hrozno na jednom viniči.

Slnko, ten neúnavný pútnik oblohy sa už prevalil na západnú polovicu neba, keď sa Chekutanga s tigrom vrátili do Čeľustí. Ticho, ktoré tam na ňu čakalo, znelo ako uspávanka. Ako dúha, ktorá neprehovorí a predsa očarí krásou. Po všetkých tých hlasoch, stretnutiach a rozhovoroch, pôsobila na ňu mĺkva krajina uprostred lesa ako balzam na dušu.

Yan, obklopený dvoma strážnikmi, ktorí ho po posledných násilných udalostiach v meste strážili na každom kroku, zastal pred dverami domčeka, kam kedysi, sám alebo v spoločnosti Terezy, chodieval na návštevu k hundravej tete Marte. Aj tu, pred domom na okraji námestia, stáli dvaja vojaci, rovnako ako pred dielňou kováča Mateja. A starý radca, tak...

Ticho cely hučalo ako úľ, v ktorom si neúnavné včeličky budujú svoj domov. Padalo na ňu zo všetkých strán ako lavína, ktorej sa nič mŕtve ani živé nemôže postaviť. Vyťahovalo z nej hlasy, ktoré chcela umlčať. Myšlienky, ktoré ju desili. Pravdy, ktoré ju usvedčovali z klamstva a podvodu. Životy, ktoré sklamala. Tváre, ktoré zanechala bez...

Svitalo, keď Benjamín vyšiel z chatrče. Dvihol ruky nad seba a naťahoval si skrehnuté svaly na chrbte a krku. Ostrá bolesť mu preletela cez stehno, bok až kamsi medzi lopatky. Skrčil sa ako mláďa v brlohu a zhlboka dýchal. Pomaly sa narovnal, čakajúc, či sa bolesť vráti.

V kráľovských komnatách bolo dusno. Starý radca sledoval nedočkavým okom dvere medzi dvoma izbami a nervózne prešľapoval z nohy na nohu. Pomedzi riedke vlasy mu stekali kvapky potu, dolu čelom až na obočie. Nervózne ich zotieral palcom a v duchu sa spytoval: ,Čo tam robí tak dlho?'

Do otvorenej brány mesta vletela ako prvá Chekutanga s Mubatsirim v pätách. Prudko zatiahla opraty, aby nevrazila do davu ako baranidlo. Šikovne zoskočila zo sedla a sklonila sa ku svojmu tigrovi. Objala ho okolo krku a obozretne sa dívala okolo seba. Vedela, že prítomnosť šelmy, akú mešťania dosiaľ na vlastné oči nikdy nevideli, môže vyvolať medzi...

Námestie zahalil tieň. Zviera, veľké ako drak, zaclonilo slnko a oblohu. Chekutanga dvihla zrak a zastala. Orol, obrovský ako rytierska sieň, mával krídlami a pomaly sa k nim približoval. Vietor, mocný akoby sa blížila snehová búrka, sa jej oprel do tváre a do očí jej vošiel prach. Prižmúrila viečka a rukou si zakryla tvár. Ohla kolená a zaprela sa...

Brány mesta sa otvorili dokorán na priame poludnie. Na pustatinu pred hradbami vyšla horda vojakov na koňoch, ktorú viedol samotný kráľ. Až za nimi cválali Chekutanga, Pustovník a Yan, ktorý sa držal v sedle kŕčovito, akoby na koni sedel prvýkrát v živote.

Na prázdne polia a lúky okolo Starej padal skorý večer, keď Benjamín vstúpil do rodnej osady. Vzduch nad osadou bol svieži. Miešali sa v ňom vône z neďalekých lesov i z obrobených polí. Už z diaľky videl chalupu, kde prežil celý svoj život. Jej otvorené okenice i matné svetlo za nimi.

Slnko sedelo na oblohe ako na tróne. Zvedavo si obzeralo ľudí a naťahovalo k ním svoje dlhočizné ruky. Ohrievalo zem, láskalo kvety a svietilo zblúdeným na cestu domov. A hoci už sedelo takmer na vrchole oblohy, predsa polovica námestia sa ešte stále ukrývala v tieni. Chladný vzduch, ako predzvesť blízkej jesene, sa krútil okolo domov ako neúnavná...