Chekutanga

Prvá medzi mužmi
Posledná medzi ženami


Zázračnosť je vždy dar, nie však pre toho, kto ju dostal


Keď sa na svätyni v lesoch Spiacej doliny rozhoria fakle, ktoré mali ostať navždy vyhasnuté, 
do domu s tajomným okrídleným rytierom v korune kráľovského mesta vstúpi umierajúci cudzinec. 
Nesie dar, tubu zázračnej vody z Betsaty. 
Kto by však uveril blúzneniu umierajúceho cudzinca? A kto by z tej vody pil?

Ľahkovážna a divoká neter starého kráľovského radcu sa však takto nepýta. 
Keď Tereza ochutná z tuby, ktorá jej nepatrí, padnú na ňu hlasy všetkého živého okolo.

Príbeh Chekutangy je rozprávaním o sprevádzaní, 
bez ktorého sa len ťažko rozlišuje dobré od zlého a dôležité od nepodstatného.

Začiatok každého príbehu je ako zjavenie. Ten moment, keď sa zrodí prvá postava, ktorá opantá a zaujme natoľko, že neschádza z mysle celé dni, je čarovný. A trvá týždne a mesiace, kým sa z nej nestane celistvý príbeh. Taká bola aj Tereza. Najskôr som namaľoval jej zjav. Pehy na tvári, ktorým som hovoril lekná. A charakter. Divoká. Nebojácna. Trucovitá. Po nej prichádzali ďalšie postavy. Zjavovali sa po jej boku ako spolupútnici, ako priatelia, ako hádanky, ktoré bude treba vyriešiť, ako cesty, ktoré možno prejsť, ako rany, ktoré bude musieť s nimi a pre nich zniesť. A príbeh rástol a rástol.

Byť darom

A potom som objavil Chekutangu a jej tigra. Dary, ktoré musí Tereza prijať, aby sa sama stala darom pre svet a jeho pútnikov. Byť darom. Tá myšlienka sa mi páčila tak veľmi, že som ju vložil do každej kapitoly príbehu.

Mnohí, nielen Chekutanga, sú darom pre iných… zväčša v maličkostiach, veď to, čo robí život chutným, sú práve maličkosti. Raz milé slovo, pochvala či povzbudenie, inokedy vrelé objatie či len tichá prítomnosť. Veď aj svet okolo je takýchto maličkostí plný. Dúha po daždi či spev slávika. Chuť pramenitej vody či čerstvej hroznovej šťavy. Vôňa lesa alebo rozkvitnutej lúky. Sila koňa či krehkosť motýlích krídel. Jedine slepý môže povedať, že svet je všedný a bez zázrakov, ako keby sa včerajšok mohol podobať dnešku a zajtrajšok včerajšku. Aké bláznovstvo. Svet je plný zázrakov a tie, každý deň odeté do nových farieb, ktoré sa menia s našimi pocitmi, novou radosťou či starým smútkom, sa ukazujú výlučne v maličkostiach.

Písať príbeh je zázračné

Písať príbeh je zázračné. Pre mňa je to však niečo viac. Lebo zázračné sú aj talenty, ktoré sme všetci dostali. Raz sa ma ktosi pýtal: "Prečo píšete také príbehy?" "Lebo mám zodpovednosť za dary, ktoré som dostal!" odvetil som hneď. Áno, lebo písať príbeh je pre mňa aj zodpovednosť nezakopať svoj talent do zeme, ale ho rozvíjať, budovať ho a dovoliť mu rásť.

A Chekutanga je práve toto: rozkvitnutý dar. Spolupráca obdarovaného s tým, ktorý ma obdaroval. Viem, čo som dostal a viem, čo s tým mám robiť. A som vďačný, že príbeh, ktorý sa vo mne zrodil ako svetlo, dostáva aj knižnú podobu.

Vďaka Bohu za to. A vďaka Bohu za všetkých, ktorí spoznajú svoje dary a nezakopávajú ich. A verte, pri príprave tejto knihy bolo takých osobností habadej…

Zakúpiť knihu