03.

Posadila som sa na lavičku pred vysokánskou klietkou, na ktorej bola veľká biela tabuľka a na nej nakreslená sova snežná. Porozprávam sa so sovou.

"Pánečku, to mi nikto neuverí..."

Dívala som sa na ňu a vyčkávala, či ma osloví ako prvá. Keď sa dlho nič nedialo, ozvala som sa ja.

"Ahoj," povedala som veselo, "povieš mi príbeh?"

"Poviem," povedala spevavo, ale ináč ako som si predstavovala.

Mala čudný hlas. Taký detský, chlapčenský a zadychčaný. Hm. Ak sa celý deň vyhrieva na konári, ako to, že dýcha, akoby práve dobehla maratón.

Žmurkla som na ňu. Ona nič. Ba zdalo sa mi, že ma aj zatvorené oči.

"A o kom bude?" snažila som sa ju prebudiť.

"No o zajkovi predsa..."

"O zajkovi?" nechápala som, prečo by sa chcela sova rozprávať o zajacoch. "A o sove nevieš?"

"Neviem," povedala, "tie vedia iba sovy..."

"No ale veď ty si sova, či nie?"

"Ja?" počula som ako sa chichoce. "To si nikdy nevidela zajaca?"

"Zajaca?" dívala som sa na jej špicaté uši, biele krídla, tučné bruško a bola som presvedčená, že zajac takto nevyzerá.

"Zajaca," zopakoval chlapčenský hlas, "hneď za tebou..."

Za mnou? Otočila som sa cez operadlo lavičky. Hneď oproti, cez uzučký chodníček bola klietka a na nej tabuľka s usmievavým zajacom poľným. Pod ňou dlhé ušká, žiarivé očká a dve biele zúbky, ktoré sa na mňa usmievali.

"Tu si," vykríkla som a vstala som z lavičky.

A ja som si myslela, že sa rozprávam so sovou. Ach jaj.

"Zajko, povieš mi príbeh?" prosila som ho hneď.

"Poviem," zastrihal ušami, "veď mám dnes narodeniny..."

Posadila som sa ku klietke a usmievala som sa, akoby som dnes mala narodeniny ja. Bol to naozaj zázračný deň. Najskôr zázračný ježko a teraz aj zázračný zajko.

Zajačik sa posadil na zadok a začal rozprávať:

Poviem ti príbeh o rodinke zajačikov, čo stáročia bývali na rozkvitnutej lúke pod dlhočizným hrebeňom. Zabudnutá lúčina, ktorá bola ukrytá hlboko v smrekovom lese, aby ich nikto neobťažoval, bola bohatá na všakovaké pochúťky z vysokých i nízkych bylín. Nenásytné zajačiky si na nich pochutnávali od skorého rána do neskorého večera, ako keby sa ich maličké brušká ani nemohli naplniť až po okraj. Popritom sa ale do zbláznenia naháňali pomedzi rozkvitnuté kvietky.

Všetci si žili ako jedna veľká rodina. Navzájom si pomáhali, povzbudzovali sa i vychovávali k úcte a slušnosti. Nikto sa nikdy s nikým nehádal. Ba ani nepoznali zajaca, čo by sa niekedy na niekoho nahneval. Lúka pod hrebeňom patrila všetkým a tak sa ešte nestalo, aby niekomu niečo chýbalo.

Na okraji lúky v maličkej nore bývala mama, ktorá už dva mesiace nevidela svojho najmenšieho synčeka. Zbedko, ako ho na lúke všetci volali, bol na prázdninách u bratranca, ktorý býval na opačnej strane svahu.

Keď sa prázdniny konečne blížili ku koncu, mama ho už nedočkavo vyčkávala medzi smrekmi pod hrebeňom. Tešila sa, kedy ho opäť uvidí. Možno vyrástol. Možno trošilinku schudol. A možno sa vôbec nezmenil, premýšľala, kým sa dívala pomedzi smreky, či ho už nezbadá.

Koľko to len bolo radosti, keď sa konečne ukázal. Len čo ho vystískala, hneď sa aj vypytovala, ako sa majú na opačnej strane kopca.

Zbedko rozprával a rozprával, ako sa tam dobre majú a ako sa tam dobre cítil. Mama si ale hneď všimla, že rozpráva akosi zvláštne. Skoro v každej vete a za každým slovom povedal škaredé slovo, čo nepatrí do úst ani detí, ani dospelých.

"Nesmieš takto rozprávať!" usmerňovala ho mama, keď sa Zbedko pred ňou vôbec nehanbil nadávať. "My takto nerozprávame!"

"Joooooooj, mama," bránil sa zajačik. "Do kelu, veď dnes sa tak rozpráva všade!"

"Možno všade, ale u nás doma sa takto rozprávať nebude!" hnevala sa.

"Do kukurice!" hneval sa aj zajačik. "Komu to ubližuje?"

"Nikomu!" nenechala sa odbiť mama. "Budeš sa však rozprávať slušne, ako všetky zajace v našej rodine!"

Malý zajačik sa spočiatku iba usmieval, keď ho mama zavše upozorňovala a opakovane sľuboval, že prestane nadávať, len nech si mama nerobí starosti. Lenže keď ho začali upozorňovať aj iné dospelé zajace, ba dokonca aj jeho detskí kamaráti, napadlo mu, že by bolo lepšie, ak by sa toho zlozvyku zbavil. Lenže ako? Škaredé slová mu z úst vychádzalo samé, ba aj keď nechcel. Hlúpy zlozvyk, hneval sa sám na seba.

"Chcem s tým konečne prestať, púpava jalová!" sťažoval sa mame. "A zasa! Vidíš? A to som ani nechcel!"

"Začať nadávať je jednoduché. Ťažie je prestať!" mudrovala mama zajačica. "Čo keby si zašiel za starým zajacom, ten ti možno poradí. Je najmúdrejší zo všetkých. Každý za ním chodí, keď potrebuje dobrú radu!"

A tak sa teda malý zajačik pobral na okraj lúky, kde mal starý zajac svoj brloh.

"Nevyrušujem?" opýtal sa šedivého zajaca, čo sa vyhrieval na slniečku.

"Á, náš malý cestovateľ," privítal ho starec. "Len poď, poď, rád počúvam mladých zajacov."

"Viete, pán zajac, to ja som prišiel počúvať vás, do kukurice," zajachtal placho zajačik. "Ach, prepáčte, to my vyletelo nechtiac. Ja vôbec nechcem nadávať, do kelu! A zasa, prepáčte mi, mrkva šedivá, neviem s tým prestať!"

Starý zajac sa rozosmial, kým mladý vystrašene pozoroval, ako sa z chuti rehoce.

Čo na tom bolo smiešne, hútal. A teraz je zasa na smiech. Možno ani ten šedivý zajac mu nepomôže. A tak bude nadávať, až kým nebude sivý ako on. Ale to už bude neskoro, lebo na lúke ho pre sprosté slová už nebude mať nik rád.

"Pomôžete mi?" snažil sa prerušiť jeho smiech zajačik.

"Pomôžem, samozrejme, chlapče!" narovnal sa starec, keď sa konečne prestal rehotať. "Ale nebude to ľahké!"

"Nevadí, ale ja s tým chcem prestať!"

"Naozaj?"

"Naozaj!" povedal zajačik rozhodne.

"Dobre teda," zadíval sa na malého priateľa šedivý starec. "Budeš opakovať po mne: Starý zajac dal mi radu, jazyk nemám na parádu! Jazyk slúži dobrým slovám, keď chce hrešiť, hneď ho schovám!"

"A to mi pomôže táto básnička?" divil sa Zbedko.

"Povieš si ju vždy, keď ti z úst vykĺzne škaredé slovo," prikazoval mu zajac.

"Len tak málo?" čudoval sa zajačik. "To nebude ťažké."

"Len tak málo," usmial sa šedivý zajac lišiacky, akoby v tom bol nejaký fígeľ. "A teraz mi chytro porozprávaj, ako žijú naši priatelia na východnom svahu."

Malý zajačik sa ihneď rozhovoril. Rozprával o slniečku, ktoré sa tam na východe dotýka hôr. O veselej rodine zajacov a ich čudných zvykoch. O šťavnatej tráve, o hlbokých norách, o vysokánskych stromoch a o všetkom, čo mu prišlo na um.

Keď dohovoril, starý zajac sa usmial.

"Ak som správne počítal, tridsaťdvakrát si vo svojom rozprávaní použil nadávku. Dúfam, že vieš, čo to znamená!"

"Tridsaťdvakrát?" bránil sa nechápavo malý zajačik. "To mám teraz tridsaťdvakrát opakovať básničku, čo ste ma naučili?"

"Tridsaťdvakrát," trval na svojom zajac. "Povedal si, že chceš prestať nadávať?"

Malý zajac sa zamračil, ale nehádal sa viac.

Poďakoval sa múdremu zajacovi, posadil sa na okraj čistinky do tieňa vysokých smrekov a začal odriekať básničku.

"Nezabudni. Vždy, keď zakľaješ, opakuj básničku," kričal na neho šedivý zajac, kým sa pred slnkom neschoval do nory. "A príď sa mi potom ukázať!"

Zbedko si ju musel prvý deň opakovať viac ako tristokrát. Druhý deň ešte dvestosedemdesiatkrát. Tretí deň skoro o stovku menej.

Keď sa prišiel ukázať starému zajacovi po siedmych dňoch, už z diaľky sa chválil: "Včera len dvanásťkrát, včera len dvanásť!"

"Tak vidíš," potešil sa šedivý starec. "Som si istý, že čoskoro príde deň, kedy nebudeš musieť básničku odriekať vôbec!"

A múdry zajac mal samozrejme pravdu.

Uplynuli tri týždne a malému zajačikovi sa podarilo vydržať jeden celučičký deň bez toho, aby použil škaredé slovo. Tešila sa z neho mama, rovnako ako celá zajačia rodina na lúke pod hrebeňom.

"Ďakujem," prišiel sa zajačik znova pochváliť múdremu zajacovi, "že si mi pomohol."

"Ja?" usmial sa zajac. "Ak by si ty nechcel, mohol by som ťa naučiť aj tisíc básničiek a vôbec by ti to nepomohlo. Sám si si pomohol, tým, že si chcel. Aspoň budeš vedieť, že nič nie je nemožné, ak veľmi chceme."

A odvtedy z úst malého zajačika už nikdy nevyšlo škaredé slovo. A ak náhodou stretol v lese zvieratko, čo za každým druhým slovom vyslovilo nadávku, tak ho naučil básničku, aby si ju opakovalo vždy, keď zanadáva: Starý zajac dal mi radu, jazyk nemám na parádu Jazyk slúži dobrým slovám, keď chce hrešiť, hneď ho schovám!

Keď zajačik dorozprával, zatlieskal. A ja som sa k nemu hneď pridala.

"Ja škaredo nerozprávam," musela som mu to povedať, "nikdy!"

"To je dobre," usmial sa zajačik.

"Ale mám spolužiaka, ktorý občas povie niečo škaredé..."

"Tak ho nauč básničku..."

"Naučím," sľubovala som, "aj jeho rodičov, lebo aj oni tak rozprávajú..."

Zajko ešte zastrihal ušami, zodvihol prednú labku, zamával mi a rozbehol sa pod stromy.

"Počkaj!" okríkla som ho. "Žije ešte ten zajačik?"

Zajac sa zastavil a otočil hlavu.

"Nie," povedal ani nie smutne ani veselo, "to už bolo dávno, ale moja mama s ním rástla na lúke a rada na neho spomínala..."

"To je škoda," pošepla som.

"Prečo?" usmial sa zajačik. "Jeho príbeh žije ďalej a teraz, keď ho vieš už aj ty, a keď ho vyrozprávaš spolužiakovi a všetkým dospelým, bude žiť ešte dlhšie."

"Vyrozprávam," sľubovala som zas.

Zamával mi znova a už ho nebolo.

Nepýtala som sa ho, či mi povie ešte jeden príbeh. Veď narodeniny má celá záhrada. Nájdem si teraz niekoho z Afriky alebo Austrálie. Zvieratká, čo u nás v lese nebývajú.