05.

"A teraz pôjdem k slonom," pomyslela som si. Aj tie musia mať príbehy. A možno až z ďalekej Afriky.

"A čo ja?" prehovorila ku mne sova. Určite to bola ona. Tak lenivý a spomalený hlas som jakživ nepočula.

"Sova?" otočila som sa ku klietke s obrázkom snežnej sovy.

"A kto iný?"

"Ja len," spomenula som si, ako som si už dvakrát myslela, že sa s ňou zhováram a ono to bol raz zajko a druhý raz púpava, "chcela som si byť istá..."

"Tak to si buď istá, že sa s tebou zhováram..."

"Už teraz som," pousmiala som sa pod nosom.

"Keďže mám dnes narodeniny," začala sova rozvláčne, "poviem ti príbeh, o ktorom mi rozprávala moja mama, ktorá skoro celý život prežila v divočine..."

"Už sa teším," zatlieskala som a vrátila som sa tretíkrát k lavičke.

Len čo som sa posadila, sova začala rozprávať:

Kde bolo, tam bolo, stalo sa raz na kukuričnom poli za dedinou.

Stretli sa tam náhodou. Domáca mačka naháňala klbko červenej vlny, ktoré sa rozkotúľalo až do poľa. Divoká mačka naháňala poľnú myšku, ktorá sa jej skryla hlboko v zemi medzi kukuricou. Mačky sa stretli na okraji poľa, kde slniečko hladilo do žlta dozreté kukurice.

Hlboké zelené oči divokej mačky sa stretli s hnedozelenými očami mačky, ktorú ľudia vychovali doma. Mačka domáca bola o čosi tučnejšia, kožuštek mala uhladenejší a labky i uši čistejšie. Obe sa na seba dívali a mlčky sa pozorovali.

"Prečo si taká špinavá?" prerušila ticho domáca mačka. "Teba doma nekúpu?"

"Čože? A ako?"

"Šampónom pre mačky?!"

"Šampónom?" nechápala divoká mačka, o čom hovorí.

"Hej. Aby si tak nesmrdela. Strašne páchneš. Zacítila som ťa skôr, než sme sa stretli. Príšerný smrad! Ako môžeš takto žiť?"

"Všetky my tak žijeme," cítila sa dotknuto divoká mačka. "Ty žiješ ináč?"

"V dome," chválila sa učesaná mačička. "Mám svoj domček, vankúš, misku, do ktorej mi dávajú mäso a misku na mlieko, pokrovček, mäkký ako páperie."

"Vankúš? Misku?" divila sa jej divoká mačka. "Ty nebývaš pod hviezdami?"

"Nie, tam je zima!"

"Veď máš srsť! Čo myslíš, na čo ti je kožušina?!"

"Aby ma mohli pekne učesať," rozosmiala sa pyšne mačička.

Na neďalekom strome sedela biela sova. Ticho ich pozorovala a krútila hlavou zo strany na stranu. Počúvala ich a potichučky húkala.

"Ty nelovíš sama? Tebe dávajú do misky? A kto?" vyzvedala divoká mačka.

"Ľudia. Každé ráno mi dajú troška mlieka a šťavnaté mäso z konzervy. Aj ty by si sa oblizovala!"

"To určite!" vysmievala sa jej divoška. "Studené mäso z konzervy!"

"Zohrejú mi ho v mikrovlne, vôbec nie je studené!"

"Fúj, to musí byť odporné!"

"Odporné? Najlepšie mäso na svete!"

Malá sova vystrela krídla, natiahla hlavu a ticho vzlietla. Zosadla o tri konáre nižšie, aby lepšie počula. Hádka sa stupňovala, mačky sa hádali, akoby išlo o život.

"Ja si môžem behať, kam chcem!" pokračovala hrdo divoká mačka. "Som slobodná. Môžem si robiť, čo chcem! Môžem spať, kde chcem. Môžem jesť, čo chcem. Nikto mi nič nedáva, nič nenúka. Sama sa o seba postarám!"

"Nemysli si, že len ty si robíš, čo chceš!" smiala sa jej domáca mačka rovnako. "Aj ja chodím, kam chcem. Potravu mi síce dávajú, ale len tú, ktorú chcem. Spím si, kde chcem. Keď zaspím na gauči alebo v posteli s deťmi, nikto sa na mňa nehnevá, všetko mi dovolia. Mala by si mi závidieť!"

"To určite! Lenivá mačka!" vycerila tenučké zúbky divoška.

"A ty si nevychovaná!"

"Vyzeráš jak plyšová hračka!"

"A ty ako rohožka pred dverami, špinavá a smradľavá!"

Mačky sa do seba pustili ako dvaja najväčší nepriatelia. Vycerili zuby i pazúry. Ak by medzi ne nepriletela sova, asi by po sebe čoskoro skočili.

"Tak a dosť!" natiahla dlhé krídla sova a zahúkala. "Hlúpe mačky!"

Prekvapila ich. Obe prestali vrčať, stiahli pazúry a pozorovali odvážneho operenca, čo sa zamiešal medzi ne.

"Čo tu chceš?" opýtala sa domáca mačka.

"Hej," pridala sa k nej divoká. "Nestaraj sa do nás."

"Aké ste len hlúpučké, mačičky," rozosmiala sa sova.

"Ako to myslíš?" urážala sa domáca mačička.

"Jednoducho," stiahla krídla sova a hlbokými očami sledovala obe mačky. "Prečo sa vlastne hádate? Jedna z vás hovorí o tom, čo má rada a čo jej vyhovuje medzi ľuďmi. To je super, že si tam šťastná," otočila sa k domácej mačke. "To isté robí aj druhá, čo žije v divočine. To je tiež skvelé, že sa ti tam páči," otočí sa k tej divokej. "Tak na čom sa potom hádate? Prečo sa radšej spolu nepotešíte z toho, aké ste šťastné tam, kde bývate? Jedna druhú nepresvedčíte, kde je lepšie! Namiesto hádok by ste sa mohli spolu tešiť. Preto ste hlúpe!"

"Ako si dovoľuješ!" nahnevala sa divoká mačka, vytasila pazúry, vycerila zuby a skočila po sove. Tá očakávala útok, natiahla krídla a bola vo vzduchu skôr, než by ju schmatla.

Domáca mačka sa k nej pridala. Obe mačky vyskakovali do vzduchu, kde sa vznášala múdra sova. Vykrikovali na ňu všakovaké hanlivé slová, nadávali, urážali ju a vyhrážali sa jej. Chvíľu ich pozorovala a znova sa vrátila na strom.

"Ešte raz sa tu ukáže, zožeriem ju na večeru!" hnevala sa divoká mačka.

"Súhlasím. Dúfam, že ma pozveš na hostinu, rada si na nej pochutnám."

"To si píš, kamarátka!"

"Bude mi cťou!" zodvihla domáca mačka tlapu a obe mačky si tľapli ako starí priatelia.

"Aké smiešne sú tie mačky, hú hú," sova na konári zahúkala a tíško si povzdychla. "Skoro ako ľudia. To čo ich spája, nie je radosť, ale hnev, zlosť a vojna! Tešiť sa spolu nedokážu, ale ihneď ako sa ukáže možnosť spolu bojovať, tvária sa ako najlepší kamaráti a spojenci! Aké hlúpe a detinské, skôr ich spojí nenávisť a pomsta, než úsmev a radosť, hú hú..."

Roztiahla dlhé krídla, zahúkala znova a vzlietla. Nebude sa viac miešať medzi mačky, ešte by jej mohli ublížiť.

"Dovidenia," zahúkala mačkám na okraji kukuričného poľa, ktoré sa veselo a hlasno zabávali na tom, čo všetky by urobili sove, ak by sa im ju podarilo dolapiť.

A sova odletela hľadať miesto, kde by namiesto nenávisti spájala láska. Snáď sa jej to podarí, hú hú...

"Nádherný príbeh," zvýskla som, "aj ja by som chcela bývať na takom mieste..."

"Všetci by chceli," zahúkala sova, "ale občas sa zdá, že také miesto neexistuje..."

"A existuje?" vyzvedala som.

"Samozrejme, hú hú" usmiala sa sova, "také miesto môže byť všade, kde sú ľudia, netreba ho hľadať ďaleko..."

"Aj tam, kde bývam ja?"

"Aj tam," poučovala ma sova, "ak sa budete všetci snažiť..."

"Ja sa budem," sľubovala som zas.

"Povedz o našej múdrej sove všetkým, hú hú," povzbudzovala ma sova, "aby sa všetci snažila z miesta, kde žijú, urobiť miesto, kde spája radosť a smiech viac než boj a pomsta..."

"Poviem!"

"To je dobre," privrela obrovské viečka sova, "tak to má byť, povedala by moja mama, takto majú ľudia žiť, povedala by... hú hú..."

"Ďakujem, sova," vstala som z lavičky, "som rada, že som počula aj tvoj príbeh... páčil sa mi..."

"Dobre, že sa ti páčil... ešte lepšie, ak sa budeš snažiť aj takto žiť.... hú hú..."

"Dovidena, snežná sova," zamávala som jej ešte a pokračovala som po cestičke do kopca, kde na mňa čakali africké zvieratá.

Spomenula som si na starkú. Čo ak už je hore? A čo ak ma hľadá? Mala by som sa už vrátiť. Lenže ja by som rada počula ešte jeden príbeh. A ježko sľúbil, že sa nemusím strachovať, že on sa o starkú postará. A ja som mu verila.

Tak teda ešte jedno zvieratko. Majú dnes narodeniny.

"Potrebujú ma," pomyslela som si.