08.
Lev. Na obrovskej bielej tabuľke bol nakreslený lev. Usmieval sa od ucha k uchu s vyplazeným ružovým jazykom uprostred dvoch dlhých tesákov. Ako mierumilovne vyzerá, keď ho kreslia deti, pomyslela som si.
V lístí opodiaľ sa čosi pohlo. Najskôr som zbadala hrdzavo šišatú hlavu, dve maličké uši a potom dva dlhočizné špicáky. Lev sa ku mne priblížil. Bol obrovský.
"No konečne," zavrčal priateľsky, "už som si myslel, že na mňa nie si vôbec zvedavá..."
"Som," pošepla som.
"Som rád, že sa ma nebojíš," vyceril svoje zuby lev.
"Máš dnes narodeniny. A povieš mi príbeh. A budeš milý a kamarátsky," povedala som veselo, "tak ako ostatné zvieratká..."
"Páčiš sa mi," povedal lev a priblížil sa až k mreži klietky, "chceš ma pohladiť?"
"Chcem," povedala som rozhodne a priblížila som sa k nemu. Strčila som ruku medzi mreže a ponorila som ju do huňatej hrivy.
Lev naklonil hlavu a nechal sa škrabať za ušami. Privrel viečka a priadol ako domáca mačka, len trošička hlasnejšie.
"Poviem ti príbeh, chceš?" otvoril oči.
Pokývala som hlavou a vytiahla som ruku z klietky. Posadila som sa na zem a lev začal rozprávať.
Samozrejme ako lev, by som ti mal rozprávať príbeh o levovi, ale ak sa nenahneváš, poviem ti najskôr o antilope Mirke.
Antilopu Mirku poznali v celej doline medzi dvoma vysokými kopcami. Hovorili o nej, že je neposedná a že jej túlavé kopytá ju občas zanesú aj tam, kde dosiaľ žiadna antilopa nebola.
Z domu vychádzala ešte za noci, len aby sa mohla celý deň potulovať po lúkach ako prieskumník, ktorý objavuje nové cestičky a dosiaľ ukryté jaskyne. Nebrávala si so sebou ani vodu ani jedlo. Ak vysmädla, vždy našla potôčik, kde sa občas aj okúpala. Ak vyhladla, šťavnatej trávy bola plná lúka. Nepotrebovala nič, len mocné nohy a pozorné oči. Túlala sa po hrebeňoch kopcov a dolinách, akoby chcela poznať celý svet.
Aj dnes vstala Mirka skôr, než sa slniečko vyštveralo na nebo. Potichu prešla okolo stromov, aby nezobudila mamu, či súrodencov a vyšla do tmy. Vzduch bol chladivo ostrý a zem mokrá, hoc v noci nepršalo. Vyváľala sa v rose ako v potoku a vyutierala si tvár do kožušiny.
Vošla do krovia a utekala na hrebeň, aby tam bola skôr, než sa ukážu prvé slnečné lúče. Východ slnka bol pre ňu vždy obrovský zážitok. Posadila sa do trávy a vyčkávala.
Keď sa slnečné lúče konečne dostali cez ďaleké hory, oči sa jej rozžiarili. Usmievala sa. Toto by mali vidieť všetci, veď takto sa svet prebúdza do dňa každé ráno, len aby sa všetko živé dívalo na nebo. Poškrabala sa pod bradou a zoskočila z pníka. Dnes pôjde na sever za horu, na ktorej neboli stromy, len kríky, pod ktorými bývali myšky a hraboše. Dnes ich iba pozdraví, aby sa dostala ďalej ako včera. Rozbehla sa dolu kopcom do doliny.
Za horou našla obrovské jazero. Vykúpala sa a osušila sa na slniečku. Obišla ho, aby sa potom vyštverala na kopec, kde dosiaľ nikdy nebola. Predierala sa kosodrevinou, keď ju zrazu čosi uhryzlo do zadnej nohy. Trhlo ňou, akoby bola na reťazi. Bolestivo zastonala a prevalila sa na chrbát. Oči jej zaliali slzy. Ostrá bolesť ňou preletela ako zimomriavky. Nadvihla hlavu a pozrela sa na zranenú nohu. Pasca. Chytila sa do kovovej pytliackej pasce. Je koniec.
Prevalila sa nabok a prudko dýchala. Srdce jej bilo, akoby chcelo z neho utiecť. Premýšľala, čo bude robiť. Začala sebou trhať, ale bolesť sa tak iba zväčšovala. Sama sa z toho nedostane. Nemá toľkú silu, aby pascu sama otvorila a vyslobodila sa z nej. Bude čakať. Kým si po ňu neprídu. Napadlo jej, či takto skončí v polievke, či na pekáči a rozplakal sa ešte viac.
Na poludnie išiel okolo diviak. Antilopa nadvihla hlavu a úpenlivo ho prosila, aby jej pomohol.
"Toto ja nedokážem," krútil hlavou diviak, hoc sa na jej nohu ani nepozrel, "to nie je moja vec."
Slnko sa už dostalo do samého stredu neba. Mirka vysmädla. Vyschnutá papuľka jej popraskala. Olizovala sa jazykom, ale bez vody tu dlho nevydrží.
Zrazu zbadala dve antilopy, ako sa v jeho blízkosti naháňajú okolo kríkov. Začala kričať, len aby ju začuli. Keď sa k nej priblížili, skameneli od prekvapenia.
"Najskôr tu zahynieš," povedala antilopa a druhá s ňou len súhlasila. "Túto pascu neotvoríš ani ty ani my."
Dúfala, že jej aspoň budú chvíľu robiť spoločnosť, ale ony zasa odbehli a viac ich nevidela.
Slniečko sa dostávalo za horu. Zvečerievalo sa, keď sa k nej priblížil lev.
"Hm," obzeral si ju ako večeru, "čo to tu dnes máme?"
Antilopa mlčala. Nemala odvahu rozprávať sa s levom. Vedela, že od bezbrannej večere sa neodchádza, aj keby ho o to prosila na kolenách. Lev jej nepomôže, skôr naopak.
"Chytila si sa do pasce?" zdalo sa, že sa jej lev vysmieva. "Odtiaľto už neujdeš, antilopka."
Lev otvoril papuľu a zahryzol sa do pasce. Prednými labami sa oprel o druhú časť pasce, až ju nakoniec otvoril. Antilopa vytiahla nohu, lenže utiecť by mu beztak nevládala. A teraz si ma zanesie domov, kde si na mne pochutnajú malé levíčatá.
Lev otvoril papuľu a bezbrannú Mirku si do nej vložil ako do klieští, z ktorých sa dosiaľ nik živý nedostal. Antilopa zatvorila oči. Nebude ho prosiť o život, beztak mu ho nedá.
A Lev mlčal tiež. Veď ju mal v papuli.
Slnko sa už celé skrylo za hory. Noha ju bolela. Rovnako aj ramená, v ktorých cítila ostré zuby. Studený podvečerný vetrík jej bol v tejto chvíli najbližším priateľom. Oči mala zatvorené. Nezaujímalo ju, kam idú. Aj tak sa rána nedožije.
Cítila, ako idú raz hore a potom dolu kopcom. Občas ju pošteklil krík, občas pichol vystrčený konárik stromu. Oči neotvárala. Chcela zaspať, aby sa viac nemusela prebudiť. Nechcela myslieť na to, že dnes bude hlavné jedlo na stole levíčat.
Ani netušila, koľko času ubehlo, odkedy si ju lev vzal do papule, keď ju zrazu pustil. Padla na zem ako šiška zo stromu. Nebude utekať. Levovi neutečie. Otvorila oči. Vysokánske stromy na ňom kreslili svoje strašidelné tiene. Obzrela sa vedľa seba. Bola doma. Pozrela sa na leva, ktorý sa iba pobavene usmieval.
"Neboj sa, antilopa," tešil sa lev z prekvapenia, "asi si si myslela, že dnes skončíš na stole v mojom brlohu. No, musím ťa sklamať, neskončíš."
"Ty si ma priniesol domov?" nechápala antilopa.
"Nie som lekár, aby som ti pomohol," vysvetľoval lev, "ale verím, že tu ti pomôžu."
Lev sa ešte pobavene zaškeril a stratil sa v lese.
Nikto jej neuverí, že ju zachránil lev. Veď ani ona sama ešte tomu neverila. Mohol ju nechať tam. Mohol si ju upiecť na pekáči. No on ju zaniesol domov, len aby jej tu ošetrili zranenú nohu.
Najskôr z toho odpadnem, napadlo jej. Nie. Nie. Teraz nie. Teraz potrebujem pomoc.
"Mirka?" zrazu ju z tmy oslovil známy hlas.
"Tu som," vykríkla z posledných síl.
A potom si viac nepamätala, až kým sa nasledujúce ráno neprebudila doma a vo svojej posteli. Spomenula si najskôr na leva. Zázračného leva, ktorý jej zachránil život, hoc nemusel.
Hm. Aké je to nádherné, keď zachraňujeme aj tam, kde nemusíme a keď pomáhame aj tam, kde by práve od nás nik pomoc nečakal.
"To sa naozaj stalo?" spýtala som sa zvedavo leva.
"Môj otec bol zvláštny lev," zavrčal, "vravieval, že o slabších sa treba postarať vždy, ak to potrebujú a nezáleží na tom, či je to zebra alebo hyena..."
"To je pekné," usmievala som sa.
"A tiež vravieval, že nemáme ubližovať tým, ktorí sa nemôžu brániť..."
"Tvoj otec je aspoň tak múdry ako moja starká," spomenula som si na svoju babičku. "Aj ona hovorí, že by sme sa mali starať o tých, o ktorých sa nik nestará a chrániť tých, ktorých nik nechráni..."
"A ty tak robievaš?" zavrčal lev pochybovačne.
"Niekedy nie," priznala som sa.
Spomenula som si, ako som sa vysmievala zo Zuzky, lebo nevedela malú násobilku. Babka mi vtedy povedala, že sa za mňa hanbí. Mala pravdu. Nemala som sa zo Zuzky vysmievať. Mala som jej pomôcť s násobilkou.
"Polepšíš sa, však?" spytoval sa lev.
"Snažím sa," povedala som mu to isté, čo babičke, "aby som viac neubližovala slabším, naozaj..."
"Dobré dievčatko," zavrčal veselo lev a zvalil sa do lístia ako mech zemiakov.
"Ďakujem ti, ujo lev," vyskočila som na nohy, "ale teraz pôjdem ďalej..."
Ale lev už nič nepovedal. Priadol ako mačka, ako tisíc mačiek v spevokole.
Ešte som mu zakývala, hoc on to nevidel a vrátila som sa na cestičku.