13. Adelka v ZOO II.

"Už nech je ráno," pomyslela som si, keď som sa dívala cez okno do tmavej ulice. Pouličné lampy zhasli a tma prikryla celé naše mesto.

Kľačala som na stolíku pod oknom a rukami opretá o parapet som pozorovala nočnú oblohu. Mesiac bol schovaný ešte kdesi ďaleko za horami. Hviezdičky svietili na oblohe ako svätojánske mušky. Keď tu zrazu jedna z nich začala padať dolu. Letela rýchlo ako kométa a približovala sa k nášmu domu.

"Spomaľ," pošepla som, akoby ma ona mohla počuť. "Spomaľ..."

Lenže ona ma nepočúvala. Približovala sa k zemi, k nášmu domu, k môjmu oknu, až kým nenarazila do okennej tabule, spoza ktorej ju pozorovali moje vystrašené oči.

"Ty nie si hviezdička," povedala som nahlas, keď sa čudné, maličké stvorenie postavilo na nohy a zadívalo sa na mňa veselými očkami.

"Nie som," prehovorila. "Som víla a hviezdička, ktorá ma k tebe priniesla bola moja najlepšia priateľka..."

"Bola?" pozrela som najskôr na oblohu a potom do záhrady, či nespadla niekde do trávy.

"Poviem ti príbeh, chceš?"

"Ty?" prekvapene som zhíkla.

Myslela som si, že príbehy rozprávajú iba zvieratká, i to len vtedy, keď majú narodeniny. A to je až zajtra. Aj preto nemôžem spať, lebo sa neviem dočkať rána, kedy pôjdem so starkou do zoologickej záhrady.

Minulý rok, keď mali zvieratká narodeniny som stretla zajka i medveďa, ježa i tučniaka, a ešte mnohé iné zvieratká. A tak som dúfala, že zajtra, kedy majú narodeniny znova, budem počuť príbehy, ktoré si ony rozprávajú medzi sebou. Za celý rok som nikomu nepovedala, že som ich počula rozprávať. Vravela som síce spolužiakom o príbehoch, ktoré som vtedy počula, ale nikdy a nikomu som nepovedala, že som ich počula priamo z úst medveďa či lienky.

A teraz je tu víla a chce mi povedať príbeh. Skôr než by mala zoo narodeniny.

"Jasne, že chcem," potešila som sa, že narodeninový deň začal skôr, než som dúfala.

"Tento príbeh rozprávajú hviezdičkám a vílam na nebi už od nepamäti. Pozná ho každá víla a každá hviezdička. Tak počúvaj," pošepla víla a začala rozprávať...

"Drž sa ma pevne," zakričala hviezda a víla, maličká ako kvapka rosy sa krehkými ručičkami pritisla ku svojej žiarivej kamarátke.

"Bude to bolieť?" opýtala sa priezračná víla ustráchane.

"Bolieť?" rozosmiala sa trblietavá hviezdička. "Bude to tá najkrajšia cesta, akú si môžeš želať."

"Verím ti," pošepla víla spokojne a privrela roztrasené viečka.

Nebojácna hviezdička sa postavila na okraj pokojného obláčika a pozrela sa dolu. Boli vysoko, že aj tie najvyššie kopce pod nimi vyzerali ako maličké mravčeky. Dokonca aj širokánske lesy, lúky, doliny i mestá sa z vysokánskej oblohy javili iba ako maličké bodky na klobúčiku muchotrávky.

Každá hviezda žije pre tento okamih - aby raz mohla skočiť dolu. Aby ju na tmavej oblohe zbadalo nejaké dieťa a aby si to dieťa potom niečo zázračné želalo. Neexistuje na nebi hviezda, čo by nebola stvorená práve pre jedného človeka na zemi. A nielen pre človeka, ale aj pre jeho vílu. Každý muž, žena, či dieťa na zemi majú svoju hviezdu a rovnako s ňou vílu, ktorú hviezdička opatruje dovtedy, kým ju ľudia nepotrebujú, kým človek nepotrebuje zázrak. A práve vtedy padajú hviezdy z oblohy. Na chvoste im visia nedočkavé víly, ktoré prichádzajú k ľuďom, aby im pomohli, keď sú slabí, unavení, smutní alebo bezradní.

"Ideme?" opýtala sa hviezdička svojej víly.

"Poďme," súhlasila, mysliac na dieťa, pre ktoré nesie zázrak, "aby nás uvidelo, aby sme na zem nepadali zbytočne."

"Nič nie je zbytočné," pošepla hviezdička a skočila do tmy.

Hviezda pri dopade na zem zhasína. Úplne. Zomiera skôr, než sa dotkne zeme. Zhorí. Ale hviezdičky sa neboja, lebo vedia, že práve preto žijú.

Víla, keďže je mäkučká ako rosa, dopadne na zem bez toho, aby sa obúchala alebo zranila. Nezáleží na tom, či padne do trávy, do koruny stromov, či na skalu alebo na zaprášenú cestu. Nebolí ju to. Ale ak ju do rána nenájde človek, ktorému patrí, víla vyschne. Bolo by smutné, ak by hviezda zhorela zbytočne a víla zbytočne vyschla. Škoda života, čo neprináša zázrak.

Zem sa k ním pomaly približovala.

"Len, aby ma uvidel, len aby ma našiel," opakovala si dookola víla. "Len nech ma uvidí, len nech si ma nájde, aby sa mu splnilo, čo si želá, aby som mu mohla ukázať zázrak."

Maličké kopce pod nimi sa rýchlo menili na strašidelných obrov. Polia a jazerá, čo spočiatku vyzerali ako bodky na muchotrávke, im pred očami rástli do šírky, akoby sa na ne dívali cez zväčšovacie sklo.

"Už tam skoro budeme!" výskala rozradostene hviezda. "Cítim ako moje svetlo hasne. Až z toho celá horím!"

Víla vedela, čo to znamená. Nesmútila však, lebo vedela, že jej priateľka žije práve pre túto chvíľu. Veď aj ona do rána vyschne, keďže aj ona dosiaľ žila len pre túto chvíľu. Dúfala však, že hviezdička nezhorí a ona nevyschne zbytočne a že si ich dieťa nájde.

Hviezdička náhle zhasla. Víla sa jej ani nestihla poďakovať za cestu, keď jej priateľka zhorela - jej dlhý a žiarivý chvost sa rozplynul na nočnej oblohe. A ona padala hlbšie a hlbšie na zem už len sama.

Zachytila sa o okraj pňa v záhrade pred domom.

"Som tu správne?" hútala nedočkavo. "Ak je dieťa doma, len nech vykukne cez okno. Nemusí ísť ani von, len nech je za oknom!"

Vyškriabala sa na vrchol pňa a zadívala sa k obloku.

Spoza skla ju pozorovali dve detské oči. Aspoň si to myslela, hoci vedela, že človek vidí iba svoju hviezdu, keď padá na zem, ale nikdy nie vílu.

"Je tam, je to on!" vykríkla a pomyslela na svoju priateľku hviezdičku, čo nezhorela zbytočne. Mala pravdu, nič nie je zbytočné.

Privrela oči, nadýchla sa a potichu zopakovala detské želanie, pre ktoré tak dlho padala z oblohy: Nech sa mi len otec vráti.

A vtedy na bledo-červenom pni preskočila maličká modrá iskra a víla sa ako kvapka rannej rosy rozliala na hladkom povrchu starého pňa.

Na dvere nevysokého tehlového domu ktosi mocne zabúchal. Chlapec chytro zletel dole točitým schodiskom, akoby vedel, že to maličké modré svetielko, čo zaiskrilo u nich v záhrade, patrilo zázračnej víle - tej, čo padá na zem s hviezdičkou, aby plnili naše najtajnejšie želania. Aby sme nikdy nezabudli, že zázraky existujú.

Chlapec otvoril dvere, spoza ktorých sa ho dotkli dve mocné ramená.

"Otec!" vykríkol chlapec a hodil sa mu okolo krku.

Víla to ešte začula. Usmiala sa a privrela viečka pred dlhým spánkom.

Ráno som sa zobudila skôr ako slniečko.

Bola som v posteli. Spomenula som si na vílu a jej príbeh. Ako sme sa ale rozlúčili? Ako som sa dostala do postele? Nespomínala som si. Bolo už neskoro. Určite som bola unavená. Hlavné je, že si pamätám, o čom bol jej príbeh.

"A ja som si želala," pošepla som do periny, "už viem..."

Spomenula som si, že som ešte stihla pomyslieť na svoje želanie. A že mi víla kázala nehovoriť ho nahlas, iba naň myslieť. A že sa mi určite splní.

A keďže je dnes narodeninový deň v zoo, určite sa mi splní, rozosmiala som sa.

Vyskočila som z postele, obliekla som si župan a utekala som do kúpeľne, len aby som bola čím skôr pripravená na ďalší zázračný deň.