17.

Žirafa. Vedela som, že bude obrovská, ale že bude skoro tak vysoká ako náš dom, to by mi ani vo sne nenapadlo. Otvorila som ústa dokorán, len čo som ju zbadala za vysokou ohradou. Pukne mi v krku, ak sa na ňu budem dívať dlhšie než minútu, pomyslela som si. Neviem, či ju môžem poprosiť, aby sa posadila do trávy. Nebolo by to neslušné?

"Počkaj chvíľu," prehovorila žirafa, "sadnem si k tebe, aby si si nezlomila krk..."

Skoro som sa rozosmiala. Vari vie ona čítať myšlienky? Alebo to tak robí stále, keď rozpráva svoje príbehy deťom, lebo vie, že je príliš vysoká, aby sme sa na ňu mohli zblízka dívať tak dlho.

Ja ostanem po stojačky. Pri pume som si sadnúť mohla, ale pri tomto mrakodrape by som sa neodvážila. Žirafa sa posadila, kým ja som sa oprela o ohradu. Hlavu mala ešte stále privysoko v oblakoch, ale nie už ta vysoko ako predtým.

"Netočí sa ti hlava, keď si tak vysoko?" opýtala som sa jej.

"Iba keď raňajkujem," vravela láskavo, "nesmiem sa potom prudko narovnať, lebo by sa mi zakrútila hlava a mohla by som omdlieť..."

"Ak by si omdlela, ja by som ti asi nepomohla," usmiala som sa na ňu, "si väčšia, než som si predstavovala..."

"Ale nenechala by si ma tu ležať, však?" skúmavo si ma premerala žirafa.

"Zavolala by som niekoho veľkého a silného na pomoc," povedala som vážne, "niekoho, kto tu pracuje a vie, ako by ti mohol pomôcť..."

"Pracuje tu veľa ľudí," zamyslela sa žirafa, "veľa dobrých ľudí, ktorí pracujú, aby sa mohli postarať nielen o nás, ale aj o svoje rodiny..."

""Lebo bez práce, nie sú koláče," usmiala som sa, "moja mama tak hovorieva, keď ju prosím, aby so mnou ostala doma a nešla do práce..."

"Poviem ti príbeh, dobre?" prerušila ma žirafa. "Tak poočúvaj..."

"Príde kráľovná, príde kráľovná," maličká žirafa letela cez lúku, len aby to všetci vedeli.

O týždeň im popri rieke, na jej opačnej strane, prejde kráľovský sprievod s kráľovnou. Najväčšia, najvyššia, najvznešenejšia a najkrajšia žirafa spomedzi všetkých sa chystá na svadbu svojej sestry, ktorá býva na opačnom konci krajiny. A tak bude cestovať v sprievode svojich poddaných krajinou. A určite bude prechádzať aj okolo zabudnutej lúky, kde už stáročia bývali rodiny jej najvernejších poddaných.


"Príde kráľovná, príde kráľovná," kričala žirafa, len aby všetci vedeli, že konečne na vlastné oči uvidia kráľovnú.

Naozaj ju mnohí jakživ nevideli. Hovorí sa o nej, že má oči čierne ako obloha, keď sa mesiac schová za mraky. Mihalnice dlhé ako tiene najvyšších smrekov. Líca tučné, akoby mala v ústach gaštany. A korunu, čo sa na slnku trblieta ako hladina jazera.

Kto by už len nechcel vidieť kráľovnú? Každá žirafa o tom sníva.

A tak sa všetci pripravovali na jej príchod. Všetci, okrem malej žirafy. Tá iba snívala. Predstavovala si, ako kráľovná zastaví svoj koč a opýta sa jej na meno. Ako ju pozve k sebe a podá jej ruku. Ako ju pohladí po brade bez brady a ako sa ho opýta, či nechce ísť s ňou. A potom bude bývať v paláci. Bude nosiť nádherné šaty. Bude mať vždy plno jedla a najkrajšiu izbu v paláci. A možno jej raz kráľovná dá svoju korunu a potom bude kráľovnou ona. Maličký žirafa zo zabudnutej lúky uprostred kráľovstva.

Deň za dňom išli pomaly. Všetci nedočkavo odpočítavali hodiny. Noc striedala deň a deň noc, kým neprišlo ráno, kedy sa mal kráľovský kočiar presúvať na svadbu cez lúku popri rieke, kde bývala žirafa s rodinou.

Žirafa sa od rána potulovala okolo rieky, len aby bola prvá, čo uvidí kráľovský kočiar, aby mohla potom všetkým na lúke zvestovať, že už ide. Sedela na pníku a naťahovala svoj dlhý krk, len aby dovidela čo najďalej. Stále nič.

Slniečko sa už dostalo do stredu oblohy, keď začula vravu na pravej strane chodníka, čo vedie okolo rieky. Konečne, vykríkla.

Rozbehla sa do lúky a kričala, že vidí kráľovnú, že už ide, len nech sa všetci prídu pozrieť.

Žirafy vybehli zo svojich domčekov a utekali k rieke. Maličká žirafa bežala ako prvá. Zastala pred riekou a otočila sa ku kamarátom, čo bežali za ňou.

"Ako ale prejdeme cez rieku?" hútala. "Veď my nemáme most."

"Most nemáme," usmievala sa stará žirafa, "ale máme plávacie vesty."

Všetci okolo nej si cez krk nasadzovali plávacie vesty a skákali do vody, len aby sa cez rieku dostali bližšie ku kráľovnej.

"A ja?" rozhadzovala rukami maličká žirafa. "Pre mňa nemáte?"

"A čo si robila celý týždeň?" vysmievala sa mu iná žirafa. "Čo si si myslela, že kráľovná zastaví svoj kočiar, prebrodí rieku a príde nás pozdraviť na lúku? Si zošalela? Veď to je kráľovná!"

"Nemá niekto jednu vestu nazvyš?" obzerala sa okolo seba, ale každý mal len jednu. "Počujete? Jednu vestu naviac."

Nik pre ňu vestu nemal. Každý si za týždeň, čo čakali kráľovnú, ušil iba jednu. Komu by napadlo, že ona si neušije? Veď každá žirafa vedela, že ak chcú prejsť na cestu, cez ktorú pôjde kráľovná, tak budú musieť preplávať cez rieku. Žirafy plávať nevedia a tak potrebovali niečo, čo im pomôže: plávacia vesta.

"To ti nenapadlo, že sa na druhý breh bez vesty nedostaneš?" karhal ju ktosi.

"Nenapadlo," žirafa zosmutnela. "Ja som si myslela..."

Snívala. O kráľovnej. O tom, ako vyzerá. Čo všetko urobí. Kam ju všade vezme. Čo jej všetko dá. Aký bude mať zrazu rozprávkový život. Ako jej budú všetci závidieť, obdivovať ju a milovať. A vôbec jej nezišlo na um, že sa k nej cez rieku ani nedostane, ak si sama neurobí plávaciu vestu.

Posadila sa na breh a rozplakala sa. Dvihla hlavu a sledovala ostatné žirafy, ako sa na opačnom brehu zoradili do radu na kraji cestičky. Už ide. Výskali. Kričali. Tešili sa.

Vidia kráľovnú zblízka, kým ona sedí ďaleko. Kráľovná si ju ani nevšimne. Sklonila hlavu a utierala si slzy. Kiežby menej snívala a viac premýšľala.

"Mala som si urobiť vestu," povedala nahlas, "a nie snívať o korune."

Maličká žirafa sa postavila a odkráčala od rieky smerom do lúky. Posadila sa do trávy a dívala sa na belasú oblohu. Kráľovná bola tak blízko a ja som neurobila nič, aby som sa jej dotkla, aby som ju videla. A tak veľmi som chcela. A tak veľa som snívala. No nič som neurobila.

"Hlúpa plávacia vesta," pomyslela si.

Možno pôjde kráľovná tou istou cestičkou aj naspäť, usmiala sa v duchu.

Nebudem snívať o kráľovnej. Nebudem. Urobím všetko preto, aby som ju videl zblízka. Urobím si plávaciu vestu, kráľovskú vestu, len aby videla, že som urobila všetko preto, aby som jej mohla byť najbližšie.


Chvíľu som mlčala, keď žirafa dorozprávala. Spomenula som si, že som rovnaká, ako tá maličká žirafa, čo všetko chcela, ale nič neurobila.

Aj ja by som chcela v škole samé jedničky, ale nie vždy sa mi chce učiť. Aj ja by som chcela mať peknú a čistú detskú izbu, ale nie vždy sa mi chce upratovať.

"Nad čím premýšľaš?" opýtala sa ma žirafa.

"Iba som si spomenula, že aj ja som taká," priznala som sa.

"Dobre, že to vieš," natiahla ku mne žirafa krk, "horšie by bolo, ak by si si to nevedela priznať."

"Hej," súhlasila som.

"Niektorí vedia snívať celý život, čo chcú mať a akí chcú byť," žirafa bola už tak blízko, že ak by na mňa vyplazila jazyk, olízala by mi ním nos, "ale nechcú pre to nič robiť a tak iba snívajú a snívajú a nič nemajú..."

"Ako tá maličká žirafa bez plávacej vesty," povedala som smutne. Zodvihla som hlavu a pozrela som sa do veľkej tváre žirafy.

"Naozaj neviete plávať?" opýtala som sa jej zvedavo.

"Vieme," šibalsky sa na mňa žirafa usmiala, "ak nie sme lenivé a urobíme si plávacie vesty, tak vieme plávať aspoň tak dobre ako vy..."

Rukami som sa oprela o teplú zem a postavila som sa.

"Ďakujem ti, že si si kvôli mne sadla," poďakovala som sa jej, "ak budeš vstávať, rob to pomaly, aby sa ti nezakrútila hlava..."

"Dobre," súhlasila žirafa.

"Tak ja idem ďalej," zakývala som jej ešte na rozlúčku a pokračovala som v cestičke okolo dlhej ohrady.

Spomenula som si na starkú. Najskôr ešte odpočíva. Vie, že sa nemusí ponáhľať, veď aj keby sa starká prebudila, ona vie, že sa rozprávam so zvieratkami. Majú dnes predsa narodeniny.