21.

Prechádzala som okolo bazéna, kde som minulý rok stretla tučniaka. Spočiatku som si myslela, že ho pozdravím, ale všetky vyzerali rovnako. Nevedela som, ktorý je ten môj.

Nezastavovala som sa. Kráčala som popri bazéne k druhému, rovnako veľkému, ktorý bol hneď za plotom, kde sa kúpali tučniaci.

Konečne. Nikdy som ľadového medveďa nevidela. Ako môže niekto tak veľký nosiť tak biely kožuštek? Oprela som sa o ohradu a dívala som sa na veľkú bielu kopu, čo sedela pri vode.

"Medvedík, medvedík, počuješ ma?" snažila som sa upútať jeho pozornosť.

"Počujem," zamurčal medveď a obrátil ku mne svoju veľkú hlavu.

"Volám sa Adelka," predstavila som sa mu slušne, "a prišla som ťa navštíviť, lebo máš dnes narodeniny. Ak chceš, môžeš mi povedať príbeh. Ak nechceš, poďakujem sa ti aj tak a pôjdem ďalej..."

"Poviem ti," postavil sa medveď na nohy a striasol zo seba vodu. Ofŕkal ma od hlavy až po päty špinavou vodou. A to som si pred chvíľou povedala, že sa budem správať ako dieťa, aby mi mama viac nemusela hovoriť, že som špinavá ako to prasiatko.

"Pozri," zodvihla som zrak a vyčítavo som sa zahľadela na medveďa, "pozri ako teraz vyzerám..."

"Nevadí," chlácholil ma medveď, "slniečko sa schovalo za mraky, beztak bude o chvíľu pršať a zmokla by si tak či tak..."

"No dobre," odpustila som mu hneď. "A teraz ťa prosím, kým vyschnem, aby si mi povedal príbeh."

Už som sa aj chcela posadiť do trávy, ale ak ostanem stáť, vyschnem možno skôr.

"Tak počúvaj, dieťa, brum, brum," posadil sa medveď k ohrade a začal rozprávať.

Akoby ich iná mater mala, vravievali o nich. Všetci ich na ľadovci poznali, dvojičky Danka a Janka. Bielych medvedíkov, čo sa pred rokom narodili tete Oľge spod veľkého ľadovca.

Danko bol biely ako sneh. Umýval sa aj stokrát za deň, len aby vyzeral ako najžiarivejší mráčik na belasej oblohe. Od skorého rána sa obzeral v zrkadle a pozorne skúmal kožuštek, či na ňom nenájde hoc len jeden špinavý chĺpok, aby sa potom rýchlo vydrhol mydlovou vodou. Nikdy nevychádzal z domu bez kefy, ak by náhodou fúkal severák. Ani bez laku na kožušinu, aby mu priostré slnečné lúče neuškodili, ba ani bez pršiplášťa a iných "hlúpostí", len aby sa bezchybnému kožušteku nič nestalo.

Jeho braček Janko, od narodenia rovnako biely ako Danko, zasa vyzeral, akoby sa kúpaval v blate. Kožuštek mal vždy zaprášený, hrdzavohnedý od hliny a prachu, čo sa naňho prilepil počas dennodenných potuliek na lúke medzi kvetinami, či v lese pod lístím. Bol špinavý ako robotník, čo robí v kameňolome. Nevadil mu vietor, ba ani slnečné lúče, či dážď. Rád sa túlal lesom a čistota jeho kožušteka ho vôbec netrápila.

Danko sa jej vysmieval. Skoro si zvykol volať hu hlupáčik. Zavše ho napomínal, aby sa o seba viac staral, lebo špinavý robí hanbu aj jemu. Kým Danko sedával pred zrkadlom a obdivoval svoj kožuštek, Janko radšej vylihovala pred domom na zemi a tešil sa z krásy okolo. Aj preto susedia, čo ich poznali od malička, vravievali: akoby ich iná mater mala.

Zvečerilo sa. Janko ešte postával pred brlohom a pozoroval, ako sa červené slniečko pomaličky ukrýva za západné hory. Obloha bola krvavá a mraky sivé ako popol v pahrebe. Vyčkal, kým sa ohnivá guľa celá ponorí do kopcov a vošiel do brlohu.

Pozdravil sa mame i bračekovi. Kým mama ho privítala úsmevom, braček na neho zasa spustil tradičné výčitky.

"Pozri, ako vyzeráš, hlupák jeden," osopil sa na neho spred zrkadla, kde si vyčesával bujné kučery medzi maličkými ušami, "akoby si sem vošiel komínom! Samá špina, samá špina!"

"Cez deň trocha mrholilo," ospravedlňoval sa Janko, "neviem ešte lietať, aby som sa nezašpinil, keď utekám cez kamene."

"Tak radšej seď doma!" nedbal na jeho slová Danko. "Aspoň sa nezašpiníš!"

"Doma?" bránil sa zafúľaný medvedík. "A čo by som tu robil? Nie sú tu kvety, ani stromy, ani cestičky, čo vedú do hôr, ani potôčik so sviežou vodou..."

"Pche," vysmieval sa mu Danko, "potom sa nečuduj, že vyzeráš ako strašidlo!"

"Vyzerám ako medveď," pošepol zahanbene a dodal, "žijeme v prírode, nie je nezvyčajné, že sme zašpinení."

Aj by mu povedal, že to on vyzerá ako strašidlo, vyfintený a vyčesaný, akoby ani nebol medveďom, ale nechcel na neho útočiť.

"Ty hlupák!" vykríkol Danko. "Správaš sa, akoby si ani nebol môj brat! Hanbím sa za teba! Špinavý, smradľavý medveď! Máš byť čistý a hotovo!"

"Danko má pravdu!" ozvala sa mama v momente, keď Danko začala kričať. Zväčša sa medzi nich nemiešala, ľúbila ich oboch, vyfinteného rovnako ako zafúľaného.

"Tak vidíš!" vystrel sa pyšne krásavec a Janko zvesil pokorne hlavu.

"Máme byť čistí, dobre si povedal," priblížila sa k rozhádaným bratom, "ale viac ako vyčesaná kožušina, nalakované nechty, našpúlené pery a za nimi biele zúbky, viac ako vonkajšia čistota je čistota vnútorná, čistota vášho srdca!"

Jankovi zasvietili oči, kým Dankov blažený úsmev náhle skysol.

"Čo z toho, že je papuľka čistá, ak z nej vychádzajú nadávky?" povedala tvrdo mama. "Obaja si zapamätajte, že ani ten najčistejší kožuštek nedokáže zakryť nečistotu srdca, lebo práve z neho vychádza najväčšia špina, ak sa hneváme, nadávame si, vysmievame sa a ponižujeme sa navzájom!"

Mama chytila oboch medvedíkov za labky a spojila ich dohromady.

"Obaja by ste sa mali snažiť. Danko viac o čistotu srdca, aby si viac neurážal svojho bračeka nadávkami a posmeškami a ty, Janko, o čistotu kožušteka... naozaj si niekedy špinavý, že ti nevidno do tváre..."

Mama sa rozosmiala, mysliac si, že sa jej podaril vtip.

"Budem sa snažiť," sľúbil Janko, "aj kvôli Dankovi, aby sa za mňa nemusel hanbiť!"

"Už ti nebudem nadávať," objal ho Danko, nedbajúc o to, že sa zašpiní, "mama má pravdu. Na čo je pekná, vyfintená papuľka, ak z nej vychádza špina!"

Keď ľadový medveď dorozprával, dlaňami som si prešla cez sukňu. Ešte stále som bola mokrá a slniečko sa už dlhú chvíľu schovávalo za mrakmi. Nevyschnem, pomyslela som si. A starká si bude myslieť, že som spadla do akvária.

"Ja som bola slušná, aj keď si ma zašpinil," chválila som sa pred medveďom.

"Máš pravdu," súhlasil ľadový medveď, "mohla si na mňa nakričať, nadávať na mňa a nazvať ma zlým medveďom, ale ty si bola naozaj slušná..."

"Doma ma tak naučili," páčilo sa mi, že ma pochválil, "a tiež ma tak učili zvieratká minulý rok, keď som tu bola na vaše narodeniny..."

"Čisté ústa vravia o nás viac než čistý kožuštek," usmial sa medvedík.

Mamka by mala radosť, že ma dnes už toľkí pochválili: že som slušná, že som dobrá a že tak zaiste robím radosť rodičom.

"A tvoji rodičia," opýtal sa ma ľadový medveď, "aké majú ústa? Počula si ich niekedy nadávať?"

"Nie," povedala som bez rozmýšľania, "nikdy som od nich nepočula škaredé slovo..."

"Dobrí rodičia," pochválil aj ich.

"Ale mám spolužiaka, ktorý veľmi škaredo rozpráva, dokonca aj pred našou pani učiteľkou," spomenula som si na Jurka, s ktorým občas sedím v lavici, "tá sa ho pýtala, odkiaľ pozná takéto slová a on povedal, že jeho mama a oco tak rozprávajú stále..."

"A vraj odkiaľ to deti majú," posťažoval sa medveď.

"Ale odkedy ho pani učiteľka napomenula," chcela som Jurka pochváliť, "tak sa snaží rozprávať slušne... a celkom sa mu darí..."

"Tak to ho potom nezabudni pochváliť."

"Pochválim," sľubovala som, "aj pani učiteľka ho pochválila..."

"Tak to má byť," usmieval sa medveď, "máme si navzájom pomáhať..."

"Ako keď lev zachránil antilopu, čo sa chytila do pasce," spomenula som si na príbeh z minulého roka.

"Čože?" nechápal medveď.

"Ale nič, medvedík," zamlčala som mu príbeh, ktorý bol určený iba pre mňa, "chcela som sa ti poďakovať, že si sa dnes so mnou rozprával. Ale už pôjdem, lebo vyzerá, že bude pršať..."

"Nevadí," zakýval mi medveď, "nemôže zmoknúť ten, čo už mokrý je..."

A smial sa. A ja som sa smiala tiež.

Ešte som mu zamávala a kráčala som po cestičke hlbšie medzi vysokánske stromy.