Adam 02

Aké máš oči a aký hlas,

kosť z mojich kostí?

Pýtal som sa v zlosti,

že Boh najkrajšiu zo všetkých krás

zatajoval predo mnou.

Dotknem sa jej líca, až to zaiskrí.

Prebudí sa a opýta kde je.

Možno sa prestraší,

možno hneď rozosmeje

a možno tvár skryje do dlaní,

veď krehké ani ináč sa nebráni.

Nie. Nechám jej dosť času,

aby sama do zlatého klasu vyrástla.

Privrel som viečka a hľadal jej vôňu,

spomedzi všetkých vôni raja inú.

Sladkastú, med a mlieko,

akoby perly padali na krajinu,

čo dosiaľ bola pustatinou.

Zašumelo lístie

a tráva sa sklonila v teplom vánku.

Aby z nekonečného spánku

do raja môjho srdca vstúpila Eva.

Chcel som ju pohladiť po líci,

no dlaň mi oťažela.

Nesmiem jej ublížiť hneď prvým dotykom.

Len nech si tie dva drahokamy belasé

očistené v spánku slzami,

nájdu moju tvár.

Nech sa priblíži a dotkne sa ma dlaňami,

by z mŕtvej pahreby jej plamene

spálili skaly a kamene,

čo mi do srdca osamelosť naznášala.

I Boh sa jej prihováral hlasom,

len čo sa prebudila:

Tvoj Adam je,

tvoje bezpečie, opora i sila,

tvoje oči i pred tebou kročaje,

dar a nie majetok.

Kým hlas doznieval,

ona vložila mi prsty do dlane

ako do kolísky.

A Boh sa usmieval, že nám pristane,

keď sme si takto blízki.

Všetko vám tu patrí v záhrade,

všetko, vravel Boh, ten štedrý darca,

no nezabúdaj Adam,

že si iba správca všetkého darovaného.

Všetky stromy a ich plody,

okrem jedného,

lebo kyslé rodí,

hoc vyzerá byť sladšie od iného.

Nie je tu pre vás, patrí mne,

nech sa ho tvoja ruka nedotkne.

Ani pery, ani jazyk zvedavý,

len by si sa otrávil,

skamenel a v smrti zbledol,

ak by si z jeho sladkosti jedol,

lebo v poznaní dobra a zla

by tvoja žiarivá sláva vyhasla.

Ty nie si Boh.

Až teraz je ráj rajom,

plne obsadený,

keď všetko Bohom živé rozvoniava

srdcom ženy.

Zamilovali si ju hneď.

Stromy, lesy, lúky i jej mláďatá.

Motýle, včielky, ba aj komáre,

či medvedie štvorčatá.

A jej vôňa nákazlivá

niesla sa vo vánku ako symfónia,

čo všetko mení

a všetko obmyje ako voda pri prameni

svojou sviežou čistotou.

Darovala mi svoj hlas,

aby ním odkrývala, čo očami nevidno.

Vravievala, aký vzácny je čas

nám dvom daný,

keď jeden druhým milovaný

v jednom srdci, jednom dychu

môže volať bez ostychu,

že je život nádherný.

Mala v sebe vášeň,

srdce nedočkavé, zvedavosťou zbláznené,

nedopísanú báseň,

ako keby musela bosými nohami

prejsť všetkými cestami

a potom zas a zas

objavovať hĺbku krás,

ktorými nás zasypával stvoriteľ.

Zabudol som pri nej, že aj ticho je,

na jeho lúče i tiene,

smútky i nádeje,

bez ktorých nerastieme.

Mala svoje rojčivé dlane

a pocit, že všetko patrí na ne.

Srdce veľké, v tichu utkané

a oči plné nehy.

Lenže, čo bude s riekou,

keď nemá brehy?

Raz zatúlanú priďaleko,

našiel som ju dívať sa do zeme.

Len čo ma zbadala, pýtala sa či môžeme

zo stola stvoriteľa jesť.

Mlčal som.

A to, čo ja mal som niesť,

položil som zbabelo na jej ramená.

Naozaj, rozum a vôľa,

priťažké bremená.

A počul som, hoc nemala hlad,

ako ju oslovil had,

či nechce okúsiť zo stvoriteľovho stola.

Dívala sa mu do očí,

netušiac, že pohľad môže aj zotročiť,

kým som na ňu nezavolal.

Len kúsok maličký,

prosila ma nežne.

A jej žiarivé zreničky

jak dve svätojánske mušky

vtiahli ma do tejto skúšky vernosti.

To ja mal som byť

bezpečím pre tú krehkú ženu,

medzi ňu a hada sa postaviť

a byť verný menu,

ktoré mi dal stvoriteľ.

To ja som bol strážcom záhrady,

jeho darovenej zeme.

Zradil som svoje i jeho meno.

Aj preto v tej zrade zahynieme.

Len kúsok maličký,

volala princezná k princovi.

A jej zvedavé ručičky

naťahovali sa za ovocím k hadovi.

Jej oči plné nehy,

spomienka na tvár, keď sa usmeje,

aj preto som nechal

jej rozbúrenú rieku, čo nemá brehy,

nech sa vyleje.

Dala mi a ja som si vzal.

I Eva jedla.

A sladkosť, akú som dosiaľ nepoznal

stŕpla mi na jazyku,

len čo sa nebo do tmy skrylo.

Moja prvá noc.

A Boh neprišiel na pomoc,

hoc som dúfal, že by sa rýchlo vysvetlilo,

kto za do všetko môže.

Kto to spôsobil.

Koho zoderieme z kože.

A pre koho by bolo lepši,

ak by sa nebol narodil.

I ticho má svoj hlas.

Adama a Evy.

Trpezlivé, vždy príde včas,

keď doznejú spevy,

aby sa v plnej sile ukázalo.

Aj ticho má svoj bôľ,

slzy a z nich soľ

a bolo by sa možno navždy zatúlalo,

ak by som viac než Eve, či hadovi

v ten deň veril stvoriteľovi.