Adelka a narodeniny v ZOO I.

01.01.2017

Slnko pálilo, akoby sa chcelo rozliať po celej šírke zologickej záhrady. Kvapky potu mi stekali po nose až pod bradu. Šteklili ma pod tričkom.

Babka išla pomaly. Podopierala sa o paličku z jednej strany, z druhej o mňa. Nevravela veľa, len sa usmievala. Sľúbila mi, že mi kúpi zmrzlinu, len čo sa dostaneme k obchodíkom, kde okrem sladkosti predávali aj pečenú klobásu, na ktorú sa zasa tešila ona.

"Posadíme sa, čo povieš?" opýtala sa ma starká. Skôr, než by som namietala, že sme neprešli ani desať metrov od vstupnej brány, ona už sedela.

"Chvíľu si odpočinieme a pôjdeme ďalej, dobre?" pošepla pokojným hlasom a privrela viečka. Vedela som, čo bude nasledovať. Nenapočítala som ani do dvadsať a babka začala potichúčky chrápať.

Posadila som sa vedľa nej a preložila som si nahnevane ruky na hrudi. Vraj to bude zázračný deň. Vraj nezabudnuteľný. Vraj narodeninový. To určite. Nuda a nuda. Nič viac.

Pred nosom, cez cestu, bola maličká klietka. Širokánska, ale nízka. Na jej ľavej strane bola biela tabuľka a na nej nakreslený veľký ježko.

A naozaj, uprostred klietky stál rovnaký ježko ako na obrázku, ale živý. Stál na zadných nohách, kým prednými sa opieral o klietku. Díval sa na mňa veľkými čiernými očami. Aspoň som si to myslela. Alebo som chcela, aby sa na mňa díval, hoc sa mi zdalo zvláštne, aby sa ježko zapodieval dievčinou, čo znudene sedí vedľa chrápajúcej babičky.

"Poď bližšie," počula som hlas.

Obzrela som sa. Deti s dospelými prechádzali okolo nás, ale nik z nich sa nedíval na mňa. Asi sa mi to iba zdalo.

"Oni ma nepočujú," ozval sa hlas znova," ale ty áno, tak poď bližšie, nech nemusím kričať..."

Pozrela som sa na ježka. Zdalo sa mi, že sa usmial.

"No konečne," odfúkol si znudene, "už som si myslel, že si ma nevšimneš ako tí ostatní, čo sú zvedaví iba na slonov a žirafy..."

Postavila som sa opatrne na nohy. Priblížila som sa ku klietke a čupla som si.

"Ty, ty...," koktala som, "ty rozprávaš?"

"Samozrejme, že rozprávam," rozosmial sa ježko, "čo si myslíš, že my ježkovia iba krohkáme ako prasatá?"

"Nie," ospravedlňovala som sa, "ja len, že som doteraz nikdy nepočula, aby zvieratá rozprávali..."

"Máme dnes narodeniny," žmurkol na mňa šibalsky.

"Narodeniny," zopakovala som pomaly, "zázračný deň v Zoo..."

"Poviem ti jeden príbeh, chceš?" opýtal sa ma ježko. "Zábavný..."

"Povedz," súhlasila som a skôr než by som si to uvedomila, sedela som na zemi pred klietkou, o ktorú sa opieral ježko.

A tak sa ježko rozhovoril:

Kde bolo, tam bolo, bola kdesi ďaleko odtiaľto Zoo, kde sa rovno na obed rozozvučali všetky reproduktory uprostred záhrady.

"Stratil sa ježko!" ozývalo sa z rozhlasu, "Opakujeme, stratil sa Ježko! Ak by ho niekto videl, nech to ihneď oznámi na riaditeľstve zoologickej záhrady!"

Slon svojim dlhým chobotom pohladil slonicu.

"Vravel som ti to: ten tu dlho nevydrží!"

"Ako si to vedel?" opýtala sa ho zvedavo.

"No ako!" rozosmial sa slon pod chobotom. "Samému mu bolo v klietke smutno! Istotne len čakal na chvíľu, aby mohol ujsť cez poodchýlené vráta!"

"Chudáčik, čo ak sa mu niečo stane?"

"Nič sa mu nestane! Je to ježko! Nemusí sa ničoho báť. Schúli sa do klbka a nikto mu neublíži!"

"Stratil sa ježko!" ozývalo sa opakovane z rozhlasu.

Ježko zodvihol špicatú hlavu a maličké uši spozorneli. Hľadajú ho. Ale koho by napadlo hľadať ho tu? Nad hlavou mu visel obrovský banánovník. Ihneď vedľa pomarančovníka a vedľa malého stromčeka, na ktorom dozrievali zelené citróny. Kto by ho hľadal v botanickej záhrade, ktorá bola ihneď vedľa zoologickej záhrady. Čo by už len ježko robil medzi rastlinami, krami a stromami z ďalekých krajín?! Istotne ho budú hľadať v blízkom lese. Pousmial sa nad mimoriadnym hlásením rozhlasu a pomaličky sa preplietal pomedzi ďalšie nezvyčajné rastliny.

Preliezol nízku betónovú ohradu a cez poodchýlené sklenené dvere sa dostal do ďalšieho skleníka, kde bol samý piesok. A bolo v ňom poriadne horúco.

V piesku neboli žiadne rastliny, aspoň nie také, aké videl v lese, či zoologickej záhrade. Samé vysokánske stĺpy s ostrými pichliačmi. Tie vysoké rastliny mali ostré pichliače rovnako ako on. Tu sa bude cítiť dobre, pomyslel. Na okraji, odkiaľ do výšky rástla sklenená stena čupel maličký ježko s krásnym ružovým kvetom na hlave. Stratenému ježkovi sa rozbúchalo srdce. Konečne nebude sám. Tak dlho ju hľadal, priateľku a teraz ju nečakane našiel v horúcom skleníku. Nadýchol sa a pomaly sa k nej približoval. Rozmýšľal, čo jej povie? Ako sa jej prihovorí? Nevedel, ako sa správa ježko, keď sa chystá priateliť?!

"Ahoj," povedal hanblivo a ustráchane. Spod ružového kvietka sa na neho usmiali dve belasé oči a širokánske pery.

"Čo tu robíš?" opýtal sa jej.

"Ja tu bývam," odpovedala nádherným dievčenským hlasom.

"Tu? Nie je ti horúco?"

"Nie. Ja mám teplo rada," usmiala sa na ježka. Priblížil sa k nej tak blízko, že cítil ako vonia. Nádherne. Ak by ho nepozorovala, asi by privrel viečka, aby sa mu z tej vône zatočila hlava. A jej pichliače. Aké boli ostré. Kým jeho boli hrubé a tupé, jej tenučké a špicaté, ako dosiaľ nikdy nevidel.

"Nepôjdeme niekam, kde nie je tak horúco?" opýtal sa jej váhavo.

"A kam by som išla? Ja som stále tu!" čudovala sa.

"Tu? Nikdy si nebola vonku?"

"Nie. Čo by som tam robila?"

"Ja neviem, prechádzala sa a pozorovala ľudí?"

"Ľudia prichádzajú sem - pozorovať mňa - nepotrebujem chodiť za nimi!"

"To je čudné," rozmýšľal ježko, ako dlho vydržal v klietke, kým sa rozhodol utiecť, "aj na mňa sa chodili pozerať ľudia, ale bolo mi z toho smutno. Chcel som sa niekam prejsť, skryť sa pod strom pred slniečkom, namočiť nos do mláky na ceste, preliezť nejaký plot alebo sa len tak vyvaľovať v machu. Neverím, že si nikdy nebola von zo skleníka!"

"Odkedy ma sem priniesli, tak nie!"

"Priniesli? Čo nemáš nohy?!" neveril svojim maličkým ušiam ježko.

"Nie. A na čo by mi boli?!"

"Čo si za ježka, že nepotrebuješ nohy?!"

"Ježka?" rozosmiala sa, až sa nad nimi zatriaslo sklo na streche skleníka. "Ja som kaktus, nie ježko!"

"Kaktus?" zahanbil sa ježko, "A ja som si myslel..."

"Tu je! Našiel som ho!" vykríkol správca botanickej záhrady, ktorý ježka chytil skôr, než by sa prestal červenať.

"Tu by ťa nikto nehľadal!" usmieval sa správca, keď našiel strateného ježka. "Čo si tu robil? Medzi kaktusmi? Páčia sa ti ich pichliače? Sú ostré, čo? Dúfam, že ti neublížili!"

Správca sa pozrel na maličký kaktus, pri ktorom ježka našiel. Ten kaktus vyzeral ako skutočný ježko. Pozrel sa na ježka a rozosmial sa.

"Hľadal si tu priateľa?"

A tak strateného ježka vrátili do klietky v zoologickej záhrade.

Keď správca botanickej záhrady vysvetlil chovateľovi, kde ježka našiel a čo tam robil, ten malému ježkovi ihneď zaobstaral priateľov. A tak sa stalo, že sa ježko samotár už nikdy necítil sám.

Vo veľkej záhrade sa usadila rodinka ježkov, bolo ich až sedem. A malému ježkovi už nikdy nenapadlo, žeby chcel utekať.

A jeho príbeh s kaktusom poznajú už všetci ježkovia na svete, keďže sa veľmi rýchlo rozšíril cez lúky a lesy, doliny a vrchy do všetkých kútov zeme ako ten najzábavnejší príbeh o ježkovi. A teraz ho poznáš už aj ty.