Ako sa díva Boh?

17.10.2019

Po niekoľkodňovom vianočnom spovedaní sa vždy cítim ako špongia. Namočený do hriechov cudzincov s nezapamätateľnými tvárami a hlasmi. Vtedy sa to všetko miesi spoločne s mojimi pádmi a zraneniami z minulosti. Viac ako inokedy som citlivejší na hriech. Viac ako inokedy aj na ten svoj...

Bolo krátko pred polnocou. Sedel som v ošúchanej reverende na gauči. Nechcelo sa mi ju vyzliecť, akoby mi ju všetci tí chromí, slepí a ochrnutí, čo predo mnou vyznávali svoje hriechy, vpálili do kože.

Vedľa mňa sedel zamyslený anjel. Môj milovaný strážca. Celý čas bol v spovednici so mnou. Nebojte sa, on spovedné tajomstvo nevyzradí nikomu, rovnako ako ani ja...

Boli chvíle, keď počúval namiesto mňa, keď držal moju ruku, aby som mohol rozhrešiť každého hriešnika.

Vedel dobre, ako sa cítim. Cítil sa rovnako.

"Ako sa na nás díva Boh?" opýtal som sa smutným hlasom anjela po nekonečnej chvíľke ticha. "Ako na mikulášsky balíček plný hriechov, zrád, podvodov a klamstiev?"

"Nie..." upokojoval ma.

"Kôpka nešťastia..." ľutoval som ľudstvo a možno aj seba.

"No určite!" bránil ma najlepšie ako vedel.

"Kôpka nešťastia vo farebnom balíčku so zlatou mašľou..." dopovedal som, čo som si po tých hodinách v špine myslel.

Anjel sa rozosmial. Predstava balíčka v mikulášskej čižme, čo skrýva všetok človečí odpad, sa mu zdala zábavná.

Mne veľmi nie. Niekedy sa mi zdá, že svet bez zrkadiel by bol krajší. Aj bez svedomí...

"Vieš ako sa na teba díva?" oprel si hlavu o moje unavené plecia.

"Povedz..." žobral som o slovo, dúfajúc, že ma ním prekvapí ako vždy.

"Ako na svojho Syna." prikryl mi hruď svojím opereným krídlom. "Vždy, keď sa díva na teba, vidí Syna..."

A hodiny na stene odpočítavali jemnulinkým tikaním posledné sekundy pred cestou do sveta nočných rozprávok.

Ešte chvíľu som myslel na to, čo povedal.

Ešte chvíľu som cítil šteklenie peria na brade.

Ešte chvíľu... a v objatí anjela som zablúdil v krajine snov.