Anjel a kríž

Sedel som na nepohodlnej stoličke v kuchyni, keď ku mne cez zatvorené okno priletel môj anjel strážny. Posadil sa, či lepšie povedané, nadnášal sa na stoličke oproti mne, a pozoroval ma, ako do seba tlačím pikantné párky namočené do horčice.

Usmieval sa ako vždy, keď sme sa stretli. Veril som, že je pri mne stále, ale nikdy som sa ho nepýtal, aby sa náhodou neurazil, že to neviem, nebodaj pochybujem. Istotne sa usmieval, aj keď bol skrytý, veď smutného anjela nikto jakživ nevidel.

Znova vzlietol nad stoličku, stôl a nad dvere, kde visel drevený kríž. Trepotom anjelských krídel ho narovnal, piskľavo zvýskol radosťou a vrátil sa nad stoličku oproti. Usmieval sa ako predtým a mlčky pozoroval, ako mi chutí.

"Prečo to urobil?" prežúval som pomaly, aby mi rozumel, hoci som vedel, že on počuje aj moje myšlienky. "Prečo dovolil, aby sme ho zavesili a prebodli?"

Anjel strážny kýval s hlavou tak hravo, detsky, zo strany na stranu. Ako dieťa, keď skúma, čím všetkým ho obdaroval Boh a čo všetko môže robiť s vlastným telom. Dať mu už len hračku do ruky, podbradník a nakŕmiť. Cítil som sa pri ňom zrazu ako rodič.

"Prečo kríž?" zopakoval som zvedavú otázku. Bol predsa múdrejší ako ja. Bol Bohu bližšie ako ja. A možno bol aj pri tom, keď tam opustený visel. Niežeby som nepoznal odpoveď, ale bol som zvedavý, čo si o tom myslí môj strážny anjel.

Znova vzlietol do vzduchu, zatrepotal diamantovými krídlami a naklonil sa k môjmu uchu. Šteklilo to ako tráva na lúke.

"Aby ľudia vedeli..." šepotal a mne prišlo na um, že Boh musí byť výnimočný, keď môjmu anjelovi skomponoval takú nádhernú farbu hlasu. "Aby si ty vedel, že on skúsil, ako sa žije človeku na zemi..." zopakoval ešte raz a potom zmizol.