Anjel na kríži

Občas sa mi stáva, že kričím na Stvoriteľa.

Volám k zatvorenému nebu svojím chrapľavým hlasom, aby mi ten Nebeský vysvetlil, čo sa stalo so mnou, s mojím priateľom, s láskou, priateľstvom a čo sa to dennodenne deje so svetom, v ktorom sa mám podľa Pavla ustavične radovať?

Občas sa mi stáva, že kričím na Stvoriteľa.

A on? Mlčí. Nie občas, vždy! Nikdy neodpovie. A ja neviem, či to ja sám alebo to čo vykrikujem z hĺbky svojej zranenej duše, mu nestojí za to, aby sa ozval. Aby prehovoril. Už len pocit, že pozorne počúva, by bolo víťazstvom oproti tej mĺkvej porážke, čo rozdáva zhora zakaždým, keď človek roní slzy. Áno, zvykli sme si, že keď človek plače, nebo mlčí.

Dnes sa mi stalo, že som kričal na Stvoriteľa.

Nehanbím sa za to. Som človečí. Nebudem nikomu nič sľubovať. Naopak. Ak sa ma opäť dotknú dlhé pazúry nepriateľa, či z mäsa a kostí alebo aj bez nich, budem kričať do ďalekého neba, len nech to tam počujú. Kam inam by mal človek volať z kríža? Veď aj On kričal z dna svojej ľudsko-božskej duše. Osamelý Boží syn, nahý a potupený človekom, kričal vyčítavo do neba na Otca, že ho opustil...

Ešteže mám svojho anjela.

Prišiel vo chvíli, keď som sa upokojil. Nepochybujem o tom, že tam bol celý čas, čo som volal do neba. Objal ma a svoju jemnú hlávku si zložil na moje rameno. Chvíľu ma ovieval hebkým perím, aj keď sa vo mne neroztápal hnev a smútok, čo som pociťoval pri myšlienke na hluché nebesá.

"Vieš, prečo sa Boh cítil na dreve tak osamelo?" odtiahol sa a zadíval sa mi priamo do očí. "Vieš prečo v agónii kričal na Otca, že ho opustil?"

Naznačil som mu, že neviem a on mi prešiel perím po dlani, akoby tam hľadal jazvu po klinci.

"Aby si ty už nikdy nemusel!" a dodal šeptom. "Aj na to raz prídeš sám..."

Roztiahol krídla, páperím nakreslil srdce do prázdna a zmizol.