Anjelov Otčenáš

Večer, skôr než som si začal robiť spytovanie svedomia pred spaním, kľakol si vedľa mňa môj anjel strážny a opýtal sa ma, či mi môže pomôcť. Súhlasil som.

Privrel som viečka a čakal.

"Modlievaš sa Otčenáš?" opýtal sa ma.

"Modlievam."

"A myslíš vážne, o čo v ňom prosíš?"

"Myslím." nepochyboval som o sebe.

"Posväť sa meno tvoje," začal sa vo mne vŕtať anjel prosbami z Otčenáša, "naozaj robíš tak, aby všetka sláva patrila jeho menu a nie tebe? Robíš všetko tak, aby ľudia oslavovali jeho či tvoje meno?"

Zahanbený som radšej neodpovedal.

"Príď tvoje kráľovstvo," pokračoval anjel, "o čie kráľovstvo ti ide v živote? O Božie, či to tvoje, kde sa sám o všetko postaráš, kde si sám všetko zabezpečíš, sám všetko oceníš, sám vychváliš a sám uskutočníš... Príď moje, či tvoje kráľovstvo?"

Znova som mlčal. Modlievam sa Otčenáš tak veľa a toľkokrát, že možno ani nerozmýšľam, čo sa modlím, uvedomil som si.

"A buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi," vŕtal sa vo mne ďalej, "máš svoje plány a vízie, predstavy a túžby, však? Sú iba tvoje a Boha do nich nič. Tak o akú vôľu to každodenne bojuješ? Jeho, či svoju?"

Mlčal som v tom neznesiteľnom tichu. Nebolo sa kam ukryť, ani kam utiecť. Môj anjel mal pravdu. A predsa som sa prekonal a pošepol skoro nečujné ďakujem.

Oči som mal privreté a predsa som cítil, že ma nechal samého. Mňa a môjho Boha, na ktorého dennodenne volám Otčenáš a pritom ani jedno zo slov modlitby nemyslím vážne.

Tak som to skúsil opäť. S prosbou, nech len jeho meno je slávne, len jeho kráľovstvo uskutočnené a len jeho vôľa dôležitá v mojom živote. Amen.