Boh učí nenávidieť

Požiadal som svojho anjela, aby mi dnes pred spaním nečítal z knihy, čo si zvykol nosievať pod krídlami. Podal som mu moju obľúbenú knižku z detstva a otvoril som ju na strane, kde začínala rozprávka o Popolvárovi.

Anjel neprotestoval.

Jeho hlboký hlas ma uspával už na prvej strane. Musel som sa premáhať, aby som s ním vydržal do konca. Nechcel som zaspať skôr, než sa Popolvár stane najväčším na svete.

Bolo mi ho ľúto. Prečo ho všetci nenávidia? Lenže, čo je svetu slabé, to sa nielen v rozprávkach stáva najmocnejším na zemi.

Spomenul som si, že aj Boh od nás žiada nenávisť. Máme nenávidieť svojho otca i mamu, brata a sestru, lebo ináč nemôžeme byť jeho učeníkmi. Priznávam, že táto veta sa mi čítala vždy ťažko. Je nepochopiteľné, aby človek nenávidel svoju mamu. A ak to niekto aj robí, hovoríme o ňom, že je nevďačný a hlúpy.

"Prečo Boh chce, aby sme nenávideli?" opýtal som sa anjela, keď vložil knihu naspäť do police.

"Nenávideli?" divil sa môj strážca, že to odporné slovo lepím na Boha, v ktorom nie je nič, len láska. "To ste len zle pochopili..."

"A ako to mám chápať? Dodnes neviem, čo to znamená."

"Mal si sa opýtať skôr," škeril sa na mňa anjel, "vedel by si!"

"Tak mi to povedz..."

Anjel zložil krídla na chrbát a preložil si nohu cez nohu ako zvyknú paničky na káve.

"Nenávidieť neznamená nemilovať, hľadať pomstu, preklínať alebo želať niekomu zlo," vravel hlasom, čo necháva za sebou hlbokú stopu, "nenávidieť znamená odmietnuť všetko, čo sa môže dostať medzi teba a Božiu vôľu v tvojom živote, hoc by to bola aj matka, otec, či sestra a brat..."

Preložil som vankúš na polovicu a prikryl som sa perinou až k brade. Anjel sa rozplynul, ale jeho slová ostali.

Takto nenávidieť môžem, pomyslel som si.

Veď takáto nenávisť nikomu neubližuje...