Byť neužitočný

"Ak urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ,Sme neužitoční sluhovia!'" hovorí dnes Ježiš priateľom, ktorí pre neho opustili všetko a rozhodli sa s ním prejsť krížom krážom Palestínu a Judeu.

Znie to tak provokačne. Zvlášť pre nás, ktorí sme neopustili všetko a máme toho príliš veľa ,svojho', takého, do ktorého Ježiša nevpustíme, čo s ním nezdieľame a nekomunikujeme, čo by sme dokonca nazvali aj robotou, ktorú nám nekázal robiť.

Len tak uvažujem: že ak sa tí, ktorí urobili všetko, čo sa im prikázalo, nazývajú neužitočnými, ako bude Ježiš volať tých, ktorí všetko neurobili?

Ježiš nás zaiste nechce týmito slovami ponižovať. ,Neužitoční' v tomto prípade nie je hanlivé alebo posmešné slovo. Nehovorí ani tak o nás ako o sebe: my sme neužitoční, lebo v živote človeka je absolútne užitočný iba Boh. Tak by to aspoň malo byť.

"Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť!" pripomína nám Ježiš pri inej príležitosti.

Naša užitočnosť je plne závislá od neho, ako keď ratolesti drží pri živote vinič.

Nikdy nie naopak - ako si človek často namýšľa, keď namiesto poslušnosti Bohu žiada, aby Boh poslúchal človeka. Koľká trúfalosť a hlúposť. Veď človek je stvorený Bohom, nie Boh človekom!

Sme neužitoční. Dobre nám tak.

Nechcem byť na výslní a namýšľať si o sebe chválospevy a oslavné piesne. To všetko patrí Bohu, ktorý ako jediný dokáže zo mňa, obyčajného, vykresať niečo užitočné.

Nie ja, On!

Nemali by sme zabúdať, kto komu patrí, kto koho počúva a nasleduje, ani komu patrí vďaka za všetko dobré a požehnané v našom živote. Nič človeku a všetko Bohu.

Kiežby zmýšľanie našich sŕdc také bolo: neužitočné dosť, aby nás sám Boh mohol premeniť na niečo užitočné.