Byť pripravený

Bdejte.

Niekedy je jedno slovo viac ako celý príbeh. Niekedy je v jednom slove všetko, čo sa od nás očakáva, aby sme raz vo večnosti mohli povedať, že naša životná cesta došla do zdarného konca.

"Bdejte, lebo neviete, kedy príde váš Pán," hovorí Ježiš, kým na inom mieste zdôrazňuje: "Bdejte, bedrá majte opásané a lampy zažaté..."

Ináč povedané: buď vždy pripravený vyraziť domov so svetlom veľkonočného baránka.

Advent je pripomienkou čakania na Ježiša, ktorý prichádza znova a znova. Neskrýva sa a neuteká pred nami, naopak, ukazuje sa a ide nám naproti, len aby sme ho na smetisku sveta konečne zbadali. Aj pre to nám zdôrazňuje, aby sme bdeli... lebo nečakajúci neuvidia a nevšímaví nedorazia domov.

Niekedy sa pri pohreboch pýtam: "Pane, máš ho (ju) už pri sebe?"

Niekedy je odpoveď jednoznačná, zvlášť, keď odchádza človek, ktorý Ježiša celý život hľadal a zomrel zaopatrený sviatosťami s nádejou na stretnutie s Večným vo večnosti.

Pýtam sa to však aj vtedy, keď pochovávam človeka, ktorý roky nevidel kostol, nepočúval Slovo a nehľadal Boha, ako keby Ježiš nikdy nekráčal po zemi a nikdy neprelial krv za hriechy. A vtedy dúfam, že Boh je viac milosrdný než veríme a tolerantnejší, než si dokážeme predstaviť.

Lenže... nie je to iba márna nádej? Že by tí, ktorí nikdy nebdeli, boli pripravení vrátiť sa domov?

Ja nie som sudca. Chválabohu.

Skôr mi napadá... prečo toľkí tak veľa riskujú?

Počuli o Ježišovi. Počuli jeho slová. Rozumejú, že sa obetoval. Rozumejú, že nás chce vziať k sebe domov. A myslia si, že to je automaticky. Ako keby Boh nemal inú možnosť, len nás vziať k sebe.

Advent je pripomienkou čakania na Ježiša, ktorý prichádza znova a znova.

Želám si teda prežívať advent po celý rok. Nechcem riskovať, že premeškám tú chvíľu, kedy sa opäť ukáže. Želám si bdieť. Lebo verím, že v tom jednom úkone - bdení - je všetko: moja túžba žiť s ním, kráčať s ním a nechať sa ním zaviesť tam, kde nič z toho, čo nám dnes robí vrásky na tvári a na srdci, nebude!