Cez kľúčovú dierku IV.

Veľký týždeň cez kľúčovú dierku: Streda

Starká sa dnes vyobliekala, ako keby sa chystala do kostola. Samozrejme, že sa nechystá, lebo kostol je stále zatvorený. Lenže ak nemôže ísť starká do kostola, príde kostol k nej.

Vonku bolo teplo, akoby už bolo leto. Starká sedela na lavičke pod hruškou na okraji záhrady, kým ja som ju sledoval zo schodov do domu.

Už tri týždne nevyšla z chyže, až dnes, kvôli farárovi. Volala mu, že sa potrebuje vyspovedať. A farár súhlasil, že príde, ak ho bude čakať vonku a s rúškom na tvári.

A tak ho aj čaká. Oblečená, akoby išla do kostola. A s rúškom na nose.

Dovolila mi ostať s ňou, musel som jej však sľúbiť, že budem od nej dosť ďaleko a že budem dobrý chlapec, keď farár príde.

Sedel som na schodoch, keď do dvora vstúpil muž. Vyzeral ako... batman.

Čierne šaty, či sukňu, čo mal na sebe, ťahal za sebou po špinavom dvore, až sa za ním víril prach. Na tvári mal čierne rúško, na čele čierne vlasy, okolo krku dlhý, fialový šál a na rukách smiešne biele rukavice. Vyzeral ako čarodej z počítačovej hry. Chýbala mu už len palica. A klobúk.

"Gandalf čierny," napadlo mi. Takto by som ho volal.

Farár prešiel okolo mňa a dvihol ruku na pozdrav. Zdalo sa mi, že žmurkol. Nezastavoval sa však, kráčal rovno k babke.

A potom sa dlho nič nedialo. Starká sedela na lavičke a čosi mu hovorila. Farár stál vedľa lavičky a trpezlivo ju počúval. Keď starká dohovorila, farár dvihol ruku a urobil nad ňou veľký kríž ako vtedy, keď v rukách držal tú zlatú trofej v kostole. Starká urobila kríž na sebe a potom som ešte počul, ako sa spolu modlia Otčenáš.

Keď farár vytiahol zo zlatej škatuľky v dlani biely... hm... neviem, čo to bolo, možno keks... spozornel som. Dal ten keks babke do dlane. Tá ho hneď zjedla. A znova urobila kríž na sebe. A farár znova dvihol ruku a robil kríž do vzduchu.

"Čudné," farár sa naozaj správal ako Gandalf.

Len čo sa obidvaja prekrižovali, farár sa pri starkej viac nezdržiaval. Otočil sa a zamieril smerom ku mne, kým babka ostala na lavičke pod hruškou.

"Ty si Jerguš, však?" zastal farár niekoľko metrov odo mňa. Prikývol som.

"Pomáhaš babke?" pýtal sa. Znova som prikývol.

"A ako jej pomáhaš?" kývol hlavou, akoby chcel zo mňa dostať aj nejaké slovo. Díval sa na mňa veľkými očami a čakal.

"Pomáham," váhal som, keďže som nevedel, či sa pýta naozaj, alebo či ma iba skúša, "pomáham jej tak, že ju poslúcham..."

Farár sa usmial. Videl som mu to na očiach.

"Pomáhať starkej znamená starkú poslúchať," zopakoval po mne, akoby ho tie slová zaujali.

Vari to on nevie? Mne to starká vysvetlila už minulú jar. Okopávala záhradku a chystala sa sadiť. Prišiel som jej pomôcť. Tešil som sa, keď mi to dovolila. Dala mi do rúk motyku a ukázala, kde mám kopať. Mne sa však kopať nechcelo. Chcel som hrabať. A tak som vzal hrable a pomáhal som jej po svojom.

"Ak mi chceš pomáhať, tak rob, čo ti kážem robiť," napomenula ma vtedy, "ináč mi nepomáhaš, len mi pridávaš robotu navyše!" tak mi to vtedy povedala.

Pomáhať znamená poslúchať!

"Vari to farár nevie?" krútil som hlavou, keď vychádzal z dvora naspäť na ulicu.

Starká mi dnes vravela, že farár je v dedine na to, aby pomáhal Pánu Ježišovi a tej ich... ani neviem, či si to dobre pamätám... cirkvi. Tak ich babka volá, ten ich krúžok v kostole.

Toto by mal farár vedieť. Ak chce pomáhať Ježišovi, mal by poslúchať Ježiša. Ak chce pomáhať Cirkvi, mal by poslúchať Cirkev. Nemusí nič vymýšľať, stačí, ak poslúcha toho, komu chce pomáhať...

Mal by to vedieť. Keď to viem ja, mal by aj farár... všetci by mali...