Cez kľúčovú dierku V.

Veľký týždeň cez kľúčovú dierku: Zelený štvrtok

Sedel som v kuchyni za stolom a nasilu som tlačil do úst posledný kúsok chleba. Mama nado mnou stála s prekríženými rukami na hrudi. Oči mala veľké ako sova a tvár prísnu ako učiteľka, keď sa zaškerí a pýta, či viem, kde je riaditeľňa.

Pohádali sme sa. Ja som chcel ísť von. Ona chcela, aby som sa najskôr navečeral. Musel som poslúchnuť. Nemohol som jej povedať, že idem špehovať farára.

Vedel som, že aj on má večeru. O šiestej vo svojom bunkri. Teraz to už určite nestihnem. Mrzelo ma, že neuvidím jeho poslednú večeru.

Bol som dnes ráno znova navštíviť starkú. Zhovárali sme sa krátko, s rúškami na tvári a iba cez okno. Nemám dovolené chodiť k nej dnu. Mama to zakázala. Stále opakuje, že starká by mohla byť zo mňa chorá. Neviem, čo tým mama myslí, lebo keď hovorí mne, že je zo mňa chorá, tak zväčša preháňa.

Počul som v rozhlase, že na Zelený štvrtok bude farár v kostole od šiestej večer.

Zelený štvrtok. Aké čudné meno. A tak som sa pýtal starkej, čo to znamená. Ona by mala vedieť, veď ak by nemala karanténu, určite by bola v bunkri s farárom.

"Pamiatka na Pánovu večeru," šepkala tajomne. Videla však, že jej nerozumiem a tak mi to napokon vysvetlila ako dieťaťu, "vieš, je to... ako keď každý rok oslavujeme tvoje narodeniny... lebo to bol veľký deň, keď si sa narodil..."

Prikývol som. Samozrejme, že to bol veľký deň.

"A tak isto každý rok oslavujeme deň," zaváhala, akoby nevedela nájsť tie správne slová, "kedy nás pán Ježiš naučil jesť," znova váhala, "spolu jesť," slová z nej išli ťažko, akoby lúštila krížovku, "spolu jesť chlieb," hlas jej zmocnel a dodala, "chlieb, ktorý je vlastne sám pán Ježiš..."

Vypúlil som na ňu oči, až mi skoro vyleteli na tvár.

"Aha," tváril som sa, že rozumiem, kým ona sa usmievala. Tešila sa, že to zo seba dostala a dúfala, že sa viac pýtať nebudem. Ani som to neskúšal. Bol som rozhodnutý, že sa na to pozriem cez kľúčovú dierku.

"A potom ho všetci opustili," povedala ešte starká vážne. A mne sa zdalo, že sa jej zaiskrilo v očiach, akoby chcela povedať, že aj ona sa tak cíti, odkedy ju pre karanténu nenavštevujeme.

Moja mama mi však prekazila plány.

Zjedol som, čo mi prikázala a vybehol som do záhrady. Schmatol som stolček, ktorý som naposledy nechal pod čerešňou, aby sa ma zasa nepýtala, kam ho beriem a aby som jej zas nemusel klamať.

Hnal som sa ku kostolu. Preletel som cez otvorenú bránu, položil stolček pod dvere, vyskočil naň, prižmúril viečko a nalepil sa na kľúčovú dierku druhým, otvoreným okom.

Farár bol ešte tam. Nemal síce na sebe plachtu ako minule, no aj dnes bol oblečený... tak... hm... spomenul som si na starkú a jej bielu nočnú košeľu.

Uľavilo sa mi, že ho vidím. Avšak iba na chvíľu. Nevečeral. Na veľkom kameni, na konci kostola už neboli žiadne riady. Ba nielen to, zo stola bral obrusy. Zo všetkých stolov, aj z tých, čo boli nalepené na stene kostola pod veľkými obrazmi.

"Možno ich perie po každom jedle," napadlo mi najskôr.

Vzal ich všetky a zmizol za dverami na boku kostola. Bunker ostal prázdny. A tichý.

"Prišiel som neskoro," ľutoval som a díval som sa už len na ten veľký kamenný stôl, ktorý bez obrusu vyzeral ako skala, ktorú blesk rozlámal napoly.

Prišlo mi smutno. Spomenul som si na starkú a jej slová, že ten Ježiš nás pri poslednej večeri naučil jesť... spolu jesť! Lenže keď tu bol ten farár sám, ako mohol jesť spolu? Spolu s kým?

"Zelený štvrtok patrí opusteným," spomenul som si, ako starká vravela, že aj Ježiša po večeri všetci opustili. Ako starkú, ktorá je teraz sama v karanténe. Ako farára, ktorý nemal s kým jesť poslednú večeru. A napokon aj Boha, ktorý len čo farár zhasol svetlo, ostal v tom bunkri úplne sám.