CH01 - druhá - 01

Držala ju za ruku a prosila bohov, známych i neznámych, len nech jej milovaná Sofia konečne prestane blúzniť. Dievčina na posteli mala pokrčenú tvár. Vyzerala ako kus zhúžvaného papiera. Oči mala napuchnuté a červené, ako keby jej plávali v krvi. Líca jej zbeleli, viečka sa jej chveli ako vtáčie krídla a pery mala popukané, ako keď slnko vysuší zem.

"Už je preč?" pýtala sa ustarostene Sofia a prevracala oči do čela. Určite mala horúčku. Maličké kvapky potu jej stekali dolu bradou, cez krk až na prsia.

"Nech odíde!" vzlykala a oči sa jej plnili soľou.

Adela ju držala za ruku a tichým šepotom ju upokojovala.

"Sofia stratila dušu!" Takto o nej hovoril jej otec so slzami v očiach. Uletela a teraz blúdi ktohovie kde, neschopná vrátiť sa domov, do jej nevládneho tela. Aj preto trpia obaja: Sofia i jej duša.

"Nestratila!" oponovala mu jeho žena. "Ukradli jej ju! Ukradli jej dušu, chúďatku!"

Ľudia si vymýšľajú, keď nerozumejú životu. Adela počula, ako niekto hovoril, že Sofia vo svojej nespútanej roztopašnosti naháňala démona z hlbín zeme, ktorý si vzal na seba podobu princa a len čo sa k nemu pritúlila, vycical ju celú, jej dušu i srdce, že z nej neostalo viac, než len to bezduché blúznenie. Ktosi vravel, že padla na hlavu. Nemyslel tým, že je šibnutá, ale že naozaj padla na hlavu a že z toho ochorela a čoskoro umrie.

Ľudia si zvyknú vymýšľať, keď chcú pomenovať veci, ktorým nerozumejú. Tak či tak, dívať sa na jej vyhasnutú tvár a počúvať jej tiché vzlykania, nech už sa jej stalo čokoľvek, stálo Adelu príliš veľa síl. Podvedome tušila, že Sofia, taká, akú ju všetci milovali, sa viac nevráti.

Nech už ľudia v osade hovorili čokoľvek, nik nevedel čo a kedy, ani ako sa jej to prihodilo. Sofia bola vždy plná radosti. Mala ten nadprirodzený dar slnečných lúčov: všade, kam prišla, bolo viac svetla. Vo veľkých smaragdovozelených očiach jej neustále lietali svätojánske mušky - toľko v nich bolo zvedavosti, nepokoja i túžby vidieť, čo mnohí nevideli. A jazyk, ten mala ako mlynček na orechy. Mlela ním a mlela, a predsa nepoznala nikoho, komu by sa zunovalo ju počúvať.

"Žije v oblakoch," hovoril o nej otec, ale nikdy to nepovedal tak, akoby to malo znamenať, že žije zbytočný život.

Sofia naozaj taká bola. Nohami na zemi, srdcom nad ľuďmi a hlavou v oblakoch. Rada tancovala na lúke bosá, kým kvety a byliny boli ešte plné prvej rosy. A potom presviedčala ostatných, že je víla, ktorá sa vzdala svojej nesmrteľnosti, aby sa mohla narodiť jej rodičom. Inokedy o sebe zasa tvrdila, že je zo slnka zrodená - spletená zo slnečných lúčov. Jej rodičia boli v tvári aj v tých najteplejších letách biely ako sneh, kým ona hnedá po celý rok. Chvíľu bola rusalkou, ktorá sa vzdala svojho rybníka. Chvíľu orlom, ktorému vzali krídla. A potom zasa slnkom, mesačným svitom, vílou i hviezdami na nebi. Všetkým chcela byť a všetko poznať na dotyk, po chuti i po vôni.

Mala takou ostať navždy, lenže neostala.

Bol obyčajný podvečer, keď Búrka, ako ich osadu, učupenú pod severnými štítmi Ľadových hôr, odnepamäti volali, sa chystala po dlhom dni zatvoriť svoje brány, stodoly i okenice. Z ulíc sa pomaly vytrácali deti, z polí gazdovia. Rodiny sa už čoskoro stretnú pri stole v kuchyni.

Adela ostávala sedieť pod kopcom na okraji osady, kým Tomáš, jej starší brat, sa už chystal domov. Jej sa ešte nechcelo. Nebo bolo ružové, vzduch číry a bez vánku. Páčilo sa jej ticho, ktoré ostáva, keď sa deň schyľuje k večeru.

"Prídem čoskoro," sľúbila bratovi a sledovala ho, ako mizne v osade. Len čo zašiel za domy, prudko vstala a nedočkavo sa rozbehla ku ohrade s koňmi.

Aj ona má svoje tajomstvá, dokonca aj pred bratom a rodičmi. Tajomstvá, o ktoré sa nechce deliť, aby si o nej nemysleli, že je švihnutá, alebo ešte horšie, očarovaná.

Na okraji osady bola ohrada s koňmi, ktorú strážili dva ovčiarske psy. Čupla si do blata a poláskala oboch. Vyplazovali jazyky a vyskakovali na ňu prednými labkami. Ona však nezišla ku ohrade kvôli nim. Dala im len toľko pozornosti, aby na ňu nebrechali, vyliezla na plot a odvážne zoskočila medzi kone.

Adela a jej rodina sa presťahovali do Búrky, keď jej umrela stará mama. Ona si to však nepamätala, keďže vtedy bola ešte maličká, že jej ku šťastiu stačilo aj materské mlieko.

Šimon, jej otec, pracoval na kráľovskom dvore ako krotiteľ koní. Ľudia hovoria, že nik to nevie s koňmi tak ako on. Niektorí dokonca veria, že otec má polovicu duše z človeka a polovicu z koňa. Keď to otec počuje, smeje sa z toho. Keď to počuje Adela, v duchu sa blažene usmieva, lebo verí, že aj ona má takú dušu.

Keď stará mama odišla na druhý breh, požiadal Šimon pána Dvoch skál, aby ho uvoľnil zo služby. Nechcel, aby jeho rodný dom spustol a zíval prázdnotou a okrem toho, jeho žena si vždy želala, aby ich deti vyrastali na vidieku a nie uprostred mesta za vysokými hradbami.

Po dlhom prehováraní ho kráľ uvoľnil a tak sa Šimon so ženou a dvoma deťmi vrátil na rodnú hrudu. Musel však pánovi sľúbiť, že sa mu aj naďalej bude starať o kone, zvlášť tie, ktoré majú nepokojnú alebo nepoddajnú povahu. A tak je odvtedy za Búrkou ohrada a v nej kone, o ktoré sa stará celá Šimonova rodina.

Adela vstúpila medzi kone. Bolo ich sedem. Najviac, čo si pamätala, ich mali v ohrade dvanásť. Boli však aj časy, keď v nej mali iba jedného.

Bez strachu, avšak s bázňou, vykročila do stredu ohrady. Bolo to, akoby vstúpila na most, ktorý držia laná medzi dvoma vysokými skalami. Most tam však nebol. Vznášala sa vo výške a predsa cítila bezpečie, aké nezažívajú ľudia ani s pevnou pôdou pod nohami. Akoby ju držali dve ruky. Sám stvoriteľ všetkých koní, ten, čo utvoril ich srdce uprostred duše, do ktorej by sa vtesnal celý svet.

Kone si ju všimli a spozorneli. Ona však držala ruky pri tele a hlavu mala sklonenú. Nedívala sa na ne, ale pod nohy. Pomaly dýchala a potichu kráčala vpred. Vánok utíchol, vône sa rozpustili a hlasy rozpŕchli za ohradu, akoby nik nemohol byť svedkom toho zvláštneho a nevšedného stretnutia.

Keď zastala, ohla kolená, pokľakla a posadila sa na päty. Dvihla bradu, privrela viečka a zhlboka sa nadýchla. Vystrela ruky vedľa seba a čakala.

Kone, jeden za druhým, sa k nej približovali a obkľúčili ju zo všetkých strán ako kvet lupene. Ruky mala prázdne a predsa sa k ním kone skláňali, akoby ju chceli bozkávať do dlaní. Nemusela sa ani dívať a predsa vedela, že prišli všetky. Poznala ich po duši. Každá mala svoju osobitnú vôňu i šepot.

Adela otvorila oči a zadívala sa na koňa pred sebou. Vysoký hnedák prevyšoval ostatné kone. Hustá nečesaná hriva mu padala cez oči a predsa nezakrývala dlhú bielu škvrnu, ktorá mu stekala od uší nadol až ku nozdrám. Vyzerala ako vápnom namaľovaná osmička, taká, ktorej čiara nemá začiatok a nemá koniec.

Kôň sa k nej priblížil viac a pomaly, len aby jej neublížil, oprel sa jej čelom o čelo. V tej chvíli sa jej otvoril ako kniha, ktorá vyzradí všetky tajomstvá. Vôňa jeho duše bola omamná a jeho hlas vznešený. Zavolal ju po mene, akým ju volajú iba kone: Mweya.

Adela sa zhlboka nadýchla a dovolila mu, aby ju na chvíľu uniesol zo sveta.

Oči mala slepé, avšak srdce citlivé, akoby krajinu okolo videla naozaj. Duše sa im spojili a leteli ako víchor po cestičkách, po ktorých ešte nikto neletel. Cez husté lesy, v ktorých dosiaľ nepoznali prítomnosť človeka. Klesali do dolín, v ktorých sa pásli státisícové čriedy jeleníc, divokých svíň i antilop. Nebo nad ich hlavami bolo plné vtákov. Slnečné lúče sa im od krídel odrážali ako od priezračnej hladiny rybníka. Žiarili ako perly na mokrom piesku. Všetko bolo presvetlené. Všetko čisté. Tak veľa svetla jakživ nevidela.

Preleteli cez púšť aj cez zasnežené hory. Takmer každý kúsok zeme obývala divoká zver. Levy veľké ako kone a slony vyššie ako chalupy v ich osade. Vtáky s krídlami, akoby to boli draci. Stáda vysokej zvery i kŕdle husí na nebi. Svet bol divoký. Príroda bujná. A priezračné nebo čisté, akoby slnko bývalo len tu, blízko na kopcoch.

Leteli rýchlo cez húštiny i cez vody, a predsa bola suchá a nezranená, akoby sa jej nedotkla jediná halúzka. V ušiach jej zneli hlasy živej divočiny. Mláďat, ktoré sa práve zrodili do sveta. Matiek, ktoré na ne volali. Spev slávika i jelení rev. Spolu, len keď zneli spolu, vytvárali symfóniu, ktorá ospevovala stvoriteľa všetkého živého na zemi.

Zrazu jej prišlo ľúto. Akoby jej to všetko živé a divoké okolo chcelo povedať, že človek je navyše na zemi. Že si vzal z miesta, ktoré nebolo pre neho stvorené. Zabral polia, z ktorých zmizli stáda vysokej zvery. Zrúbal lesy, z ktorých utiekli vlci, líšky a medvede. Vysokými mestami zakryl oblohu, len aby rozdelil kŕdle vtákov. Vzal si, čo mu nepatrí.

Kôň, ktorý ju unášal krajinou, akoby ju bol počul. Dotkol sa jej hlasom, vznešeným a mohutným, že by sa mu nik z ľudí neodvážil odporovať.

"Žijeme pod tým istým slnkom, tak prečo sa divoké skrýva iba v tieňoch?"

Nepovedala na to nič. Ona svet nezmení a okrem toho, ona predsa patrí do oboch svetov: má dušu človeka, avšak aj dušu koňa. Vie to, odkedy si niečo pamätá.

Leteli cez dlhé vody, cez more, ktoré dosiaľ ešte nevidela. Vysoké vlny sa ich takmer dotýkali. Cítila vôňu, ktorá nepatrí ani lesom, ani pustej krajine. Bola svieža, akoby ležala uprostred rozkvitnutej lúky.

A potom, až keď - ako sa jej zdalo - obleteli takmer celý svet, kôň spomalil. Zosadli na kopci, nízkom a širokom ako pancier korytnačky, a dívali sa na nebo pred seba. Vedela, čo hľadajú, keďže bola s koňom spojená, akoby boli jedna bytosť.

A vtedy ho uvidela. Veľkého bieleho koňa s krídlami. Schovaného, nehľadaného a zabudnutého pána všetkých koní, o ktorom sa už neskladajú piesne a nepíšu legendy. Hoci bol jasný deň, žiarlil na oblohe ako mesiac v splne uprostred najtmavšej noci. Dlhá hriva plávala vzduchom okolo jeho hlavy ako vtáčie perie. Padal z oblohy ako hviezda. Spomalil a prudko zastal, s ľahkosťou, akoby ani nebol vo vzduchu. Otočil hlavu a ona vedela, že sa díva na ňu.

Pocítila na srdci ľahké štipnutie, ako keď sa komár prisaje na ruku. To sa jeho myseľ dotkla očí, ktoré by nemali vidieť, čo nepatrí zraku človeka. V jeho dotyku však neboli výčitky. Nebola v ňom štipka tmy, iba to perleťovo žiarivé svetlo, do ktorého bol zabalený ako batoľa do perinky. A prísľub. V jeho prítomnosti bol prísľub, ktorému nerozumela. Niesol však v sebe pokoj a zmier, uzdravenie i úľavu. V tej chvíli rozumela, že to stačí a že viac vedieť nemusí.

Pán všetkých koní zložil krídla a nebo sa rozžiarilo, akoby na ňom vybuchla sopka. Bol preč.

Adela otvorila oči a pomaly sa odtiahla od hnedáka pred sebou. Precitla, akoby všetko, čo vnímala srdcom, bol iba sen. Stále kľačala v ohrade. Nebo stratilo svoje podvečerné farby a obloha zatiahla nad ľuďmi sivé bezútešné záclony. Počula cvrčekov, ako si ladia nástroje. Psov, ako sa obšmietajú okolo ohrady, akoby sa nevedeli dočkať, kedy z nej vylezie, aby im znova venovala štipku zo svojej pozornosti.

Pomaly vstala a uklonila sa pred koňom, ktorý ju vzal na cestu za pánom všetkých koní. Nebolo to prvýkrát, čo takto splynula z jedným z nich. Pána všetkých koní však dosiaľ nevidela. Tá chvíľa bola pre ňu nová. A zázračná.

Ustúpila krok dozadu a kone sa rozostúpili. Otočila sa a pomaly, rovnako ako keď do ohrady vstúpila, z nej začala vychádzať. Ruky mala stále natiahnuté vedľa seba. Dotýkala sa nimi koní, keď prechádzala pomedzi ne. Znova počula, ako ju volajú po mene. Mweya. Takto ju pred rokmi nazval úplne prvý kôň, s ktorým splynula. Volal sa Drago. Nevie, ako je možné, že ostatné kone vedia, ako ju vtedy pomenoval, keďže Drago bol u nich iba krátko. Jeho duša bola pokorná a pokojná, takže otec s ním nemal veľa roboty. Ani nie po dvoch mesiacoch ho vrátil pánovi mesta.

Adela má dnes pätnásť a tie chvíle, kedy sa jej duša človeka a koňa zmieša do jednej, sú tie najvzácnejšie, aké dosiaľ zažila.

Vyskočila na ohradu a prešla na opačnú stranu. Pohľadom sa ešte rozlúčila s koňmi a sklonila sa ku psom, ktorí ju hneď ťahali za sukňu a oblizovali jej dlane, len čo im to dovolila. Možno aj ony cítili, že má v sebe čosi divoké, pred čím ľudia zväčša cúvajú. Škrabala ich na krku a tíško im šepkala do uší, len aby nikomu nevyzradili, čo tam, uprostred ohrady, robila.

Chvíľu pri nich ešte ostala a potom sa vrátila pod kopček nad ich osadou. Posadila sa do trávy a s bázňou sa dívala do ohrady na kone, ktoré sa v prichádzajúcej tme menili na čierne tiene.

Sedela tam iba chvíľu, keď sa k nej priblížila postava v bielych šatách. Kráčala ťarbavo, akoby bola opitá. Nebola si istá, kto to môže byť, až kým sa k nej nepriblížila na dotyk.

"Sofia!" vykríkla a vyskočila na nohy. To dievča predsa nepije. Občas ich chlapci núkajú vínom alebo pivom, dala by však ruku do ohňa, že tak ako ona, ani Sofia s nimi dosiaľ nestrácala čas.

Natiahla k nej ruky a dievča sa jej zvalilo do náručia. Horela, akoby vyšla z horúceho kúpeľa. Ruky, tvár i vlasy mala mokré od potu. Pery sa jej triasli, rovnako brada a viečka. Oči mala červené, akoby spálené ozajstným ohňom. Z pier jej padali slová, nijakému z nich však nerozumela. Naozaj hovorila, akoby bola opitá.

Adele sa podlomili kolená. Sofia na ňu padala celou váhou svojho zoslabnutého tela. Podvolila sa jej a pomaly sa obe zviezli do trávy. Stále ju držala v náručí a prosila, len aby jej povedala, čo sa stalo.

"Ja som videla..." šepkala s hrôzou dievčina.

Adela sa vypytovala, o kom to hovorí, veľa sa však nedozvedela. Raz ju nazvala obludou. Potom zasa netvorom. Medzitým krásavicou, ktorej sa iná na zemi nevyrovná. Plakala a vzlykala. Chvíľu bola ticho a potom znova nariekala, akoby jej puklo srdce.

Adela nevedela, čo robiť skôr. Zbehla by do osady po pomoc, bála sa ju však nechať samú. Pochybovala o sebe, či má dostatok síl, aby ju tam odprevadila sama. A tak tam s ňou trpezlivo sedela, hladila ju na tvári, v ktorej mala horúčku a snažila sa rozumieť slovám, ktoré jej však nedávali žiaden zmysel. Dúfala, že ju čoskoro príde hľadať Tomáš. Otec nemal rád, keď ostávala pri koňoch do noci a neraz poslal brata, aby ju konečne priviedol domov.

"Choď preč!" Sofia sa dívala na Adelu, akoby mala v očiach démonov. Natiahla k nej ruky a nechtami ju začala škrabať po tvári.

"Sofia," prihovárala sa jej Adela a snažila sa ju zo všetkých síl upokojiť.

Pomätená dievčina mala v očiach tmu. Jej nádherné zelené oči, v ktorých sa chcel stratiť nejeden mládenec v osade, potemneli. Čistá a hladká tvár sa jej premenila na kus kôry, akoby zostarla o päťdesiat rokov.

"Pusť ma!" kričala a škriabala. "Netvor! Obluda! Čarodejnica! Démon!"

"Sofia," opakovala Adela a bojovala s ňou, len aby si neublížila viac. A potom, akoby ju niekto odklial čarovným prútikom, sa náhle upokojila a napäté telo jej opäť padlo do náručia.

"Nechoď!" šepkala zrazu, akoby vedela, kto ju drží. "Prosím, nenechávaj ma tu!"

Vrásky sa jej vyhladili a oči skryla za viečka. Sťažka dýchala. Triasla sa na celom tele, akoby ju len teraz vytiahla spod ľadu. Zosunula sa jej do náručia ako dieťa do kolísky, keď čaká na uspávanku. Potichu vzlykala. Blúznila ako v horúčke. Z očí jej tiekli slzy a z perí sliny. Rukami sa mocne držala jej ramien a prstami sa jej zarývala do kože, akoby to boli drápy.

Adele z toho pukalo srdce. Sofia bola jej najlepšia priateľka. Nikdy a s nikým, okrem koní, rodičov a brata, si nebola tak blízka ako s ňou. Vyrastali vedno na jednom dvore, keďže ich otcovia boli bratia, ktorí bývali hneď vedľa seba. Tomáš ju občas považoval za bláznivú, no ona sa na ňu dívala ako na hrdinku, ktorá raz dokáže veci, o akých sa skladajú piesne.

Adela dosiaľ nikomu nepovedala, čo prežíva, keď je v blízkostí koní. Lenže Sofia, ako keby jej dokázala čítať v duši, na to prišla sama. Povedala, že to vie odjakživa. Vraj, odkedy ju videla prvýkrát sa priblížiť ku koňom. A tiež, že ona tomu síce celkom nerozumie, no zo srdca jej želá, aby jej to zvláštne priateľstvo prinieslo do života iba veľa radosti. Sofia taká bola: citlivá a láskavá, pozorná a zvedavá. Adela ju milovala ako vlastnú sestru. A teraz jej leží na rukách a necíti viac než bezmocnosť.

,Kto ti to urobil?' pýtala sa v duchu.

Kde bola? Odkiaľ prišla? A koho stretla?

Bola si istá, že naposledy ju videla cez obed. Usmievala sa a hovorila, že aj dnešný deň bude plný zázrakov, ak si na ne človek nájde čas. Mala na sebe tie isté šaty, avšak vtedy v nich vyzerala ako princezná, kým teraz ako žobráčka. Boli špinavé, otrhané a smradľavé.

"Idem si nájsť ten svoj!" vyhlásila odhodlane a zmizla jej z očí. To bolo naposledy, čo ju videla. Išla si hľadať svoj vlastný zázrak.

"Pusť ma!" Dievča v jej náručí sa znova rozkričalo. Sofia sa jej snažila vytrhnúť z rúk, Adela sa ju však snažila držať pevnejšie. Prekvapovalo ju, koľko má v sebe ešte síl. V tej horúčke a triaške bojovala ako rozzúrený lev. Škrabala ju rukami a hrýzla zubami.

"Sofia!" prosila ju Adela s plačom. "Upokoj sa, prosím ťa, Sofia!"

A ona, ako keby ju počula, jej znova skĺzla do náručia.

"Neopúšťaj ma," žobrala, viečka jej spadli a potichu vzlykala.

,Kto ti to urobil?' spytovala sa v duchu Adela.

Zrazu si uvedomila, že v tme na okraji osady nemusia byť v nebezpečí. Čo ak je ten netvor ešte stále tu? Kone však boli pokojné, rovnako ako psy pred ohradou. To ju upokojilo. Vedela, že ak by bolo nablízku nebezpečenstvo, jej divokí priatelia by ho zacítili.

Adela sklonila hlavu a zadívala sa do tváre svojej priateľky. Bola v kŕči ako starena na smrteľnej posteli. Ten, čo jej to urobil, bol preč, avšak jeho dielo ostalo. Znetvoril, čo malo navždy ostať plné života.

So Sofiou v náručí tam sedela ešte chvíľu, keď sa pri ohrade ukázal jej brat Tomáš. Volal na ňu už od osady. Poznala po hlase, že je nahnevaný. Mala byť dávno doma. Keďže však nebola, otec ho poslal ju hľadať.

"Tu som! Hore!" volala na neho a v hĺbke duše sa jej uľavilo. "Aj Sofia! Potrebuje pomoc!"

Tomáš ju ešte okríkol, keďže ju v tme nevidel, iba počul. Keď sa však priblížil a zbadal svoju sestru, ako drží v náručí bezvládnu Sofiu, pochopil, že sa stalo niečo zlé a hnev ho hneď prešiel. Bez slova sa sklonil a vzal dievča na ruky.

"Povieš mi, čo sa stalo?" opýtal sa Tomáš, keď vstúpili medzi domy.

"Ja neviem, takto som ju našla," šepkala smutne Adela.

To sa stalo pred dvoma mesiacmi a odvtedy sa o tom, čo sa v ten večer Sofii naozaj prihodilo, veľa nedozvedeli. Pýtali sa jej rodičia, pýtala sa jej aj Adela. Vždy, keď sa im zdalo, že Sofia prichádza ku zdravému rozumu, vyzvedali, len aby im povedala, kto jej takto ublížil. Ona však dookola opakovala: démon, netvor, krásavica...

Jej otec v sebe nosil zlosť. Nie však iba takú, ktorá je z bezmocnosti, že nedokáže pomôcť jedinej dcére. Mal v sebe zlosť, že nevie, komu má za toto odporné dielo polámať kosti.

Dookola opakoval, že za to nešťastie môže určite nejaký mládenec, ktorému sa Sofia odmietla podvoliť. To tá jej nespútaná radosť a neukojená zvedavosť, ktoré priťahovali kadejakú zberbu. Niekto si dovolil viac, než by mu ona, čistá a slušná dievčina, mohla dovoliť a tak jej ublížil.

"Preklial ju a ona stratila dušu!" opakoval zúfalý otec.

Dokonca veril, že vie celkom presne, ako sa to stalo. Ten ohrdnutý mládenec si zavolal na pomoc démonov spod zeme, len aby aj sám seba premenil na netvora. Toto ľudia robia, keď dovolia, aby im srdce opantal strach, pomsta, závisť a nenávisť. Chcú všetko mať. Chcú všetkému vládnuť. Vzdajú sa svojho srdca, stvoreného pre žičlivosť, a naplnia ho nenávisťou.

"Len človek toto robí!" vyhlásil otec. "Žiaden iný živý tvor na zemi toto nedokáže. Zapredať svoje srdce démonom a prekliať dušu iného!"

Adela držala Sofiu za ruku. Za tie dlhé týždne sa veľa nedozvedela a len dvakrát ju Sofia spoznala a oslovila po mene. Vždy to však netrvalo dlhšie ako modlitba, ktorú človek spontánne vysloví, keď potrebuje okamžitú pomoc.

Bdela pri nej každý deň. Chvíľu ráno, chvíľu cez obed a potom dlho do noci, kým po ňu neprišiel Tomáš, že je čas na odpočinok. Veľmi si želala, aby bola pri tom, keď sa jej duša vráti a oči sa jej znova rozžiaria ako svätojánske mušky. Lenže ako deň striedal noc a týždne striedali mesiace, to dúfanie, že sa raz prebudí a vráti sa im taká, akú ju všetci milovali, sa rozplývalo v smútku, ktorý keď trvá pridlho, zaleje aj to posledné svetielko nádeje.