CH01 - druhá - 02

Šesťdesiatsedem dní. Toľko času ubehlo, odkedy začali o Sofii ľudia v osade hovoriť, že je pomätená. Šesťdesiatsedem dní a nocí, odkedy sa svetlo premenilo na tmu, žiara na sadzu a veselosť na zármutok.

Adela pochybovala, že to takto, okrem nej, ešte niekto počíta. Vari na tom záleží, či to je jeden alebo desať dní? Len nech sa skoro preberie. Nech je zdravá. Lenže ona to takto rátať chce. Predstavuje si, ako raz bude Sofia opäť vo svojej koži a ako jej to takto bude pripomínať.

"Pamätáš, ako si vtedy bola..." A presne vtedy jej to povie: "Šesťdesiatsedem dní bez ducha?"

A potom sa z toho budú smiať. Zabávať na tom, že sa na dva mesiace premenila na múmiu, ktorá si nebola schopná ani sama umyť tvár. Zabávať. Naozaj si to želala, aby sa dožila takých dní, kedy na to budú spomínať už len s úsmevom.

Šesťdesiatsedem dní. Je to veľa či málo? Oproti tomu, koľko už boli obe na svete, to bude málo. Čo ak však takto Sofia ostane po zbytok svojho života? Čo ak tých dní raz bude tisíc?

,Nie!' prikázala si v duchu. Dnes je to šesťdesiatsedem. Nebude počítať dopredu. Nebude myslieť na to, že zajtra k tomu číslu pribudne ďalší deň. Musí myslieť na to, že to číslo je konečné. Nepribudne ďalšie. Šesťdesiatsedem. Takto na to budú spomínať. Ani o jeden deň viac. Presne šesťdesiatsedem.

Adela sedela blízko ohrady a sledovala otca, ako češe koňa, ktorého len včera priviezol z kráľovského mesta. Štyroch, pripravených poslúchať svojich pánov, odviezol do mesta, kým toho jedného, sivého ako keď sa mračí obloha, priviedol so sebou.

Sivko - ako ho hneď Adela v duchu nazvala - bol nepokojný. Aj preto ho otec priviazal k ohrade a šeptom sa mu prihováral, len aby sa upokojil. Človek nebol stvorený, aby bol nepriateľom koní alebo divočiny. Lenže roky, stáročia, ba až tisícročia sporov medzi človekom a prírodou naučili divoké, že je bezpečnejšie skrývať sa v tieňoch, ako sa ukazovať na svetle. Pamätala si, že práve toto jej povedal kôň, s ktorým zažila tajomné spojenie.

,Človek ubližuje divočine a divočina ubližuje človeku,' napadlo jej a v tej chvíli si spomenula na Sofiu.

,Mohlo by jej to, čo sa s ňou teraz deje, spôsobiť divoké zviera?'

Aká hlúpa otázka! To len človek toto robí, ak si vezme tvár démona. Človek alebo démon sám. Divočina hryzie a trhá, čo je viditeľné na človeku, nikdy však nie iba jeho dušu.

Zavše, keď otec privádzal nových žrebcov či kobyly, Adela si spomenula na jeden zo svojich najobľúbenejších snov: mať raz vlastného koňa.

Lúčenia sú vždy najťažšie. Otec privedie nové kone, ona si na ne zvykne a potom ich odvezie naspäť do mesta. Takto to u nich chodí, odkedy si pamätá a ona si naozaj pamätá každého z nich. Jeho farbu, hrivu, oči i dušu. S každým bola spojená a s každým sa musela rozlúčiť s vedomím, že už ho nikdy v živote neuvidí.

Občas si želala, aby sa otec o kone nestaral. Aby mali doma jedného, s ktorým sa nebude musieť nikdy rozlúčiť. Aj preto snívala o tom, že raz bude mať svojho vlastného žrebca. Bude s ním spojená do smrti a viac nezažije, aké je to strácať kúsok seba.

Pamätala si - určite už odvtedy ubehlo omnoho viac ako iba šesťdesiatsedem dní - ako tu, na kopčeku nad ohradou, sedela spolu so Sofiou.

"Aké je tvoje najtajnejšie želanie?" pýtala sa jej vtedy zvedavo a nedočkavé viečka sa jej chveli ako motýlie krídla.

"Aby som raz mala svojho vlastného koňa!"odpovedala jej Adela hneď.

"Dúfam, že sa ti to splní," želala jej Sofia a priznala, že ona má sedem tajných želaní. A že dúfa, že sa počas jej života splnia všetky.

"Aj ja ich mám viac," priznala sa Adela.

"Musí ich byť sedem!" vyriekla vážne Sofia. "Sme predsa sesternice, to je takmer ako sestry. Musí ich byť presne toľko, koľko ich mám ja!"

Adele sa ten nápad páčil a tak niekoľko dní premýšľala, čo všetko by si želala, aby sa jej v živote splnilo.

Mať vlastného koňa, bolo jej prvé želanie.

Tiež by chcela vidieť, ako vyzerá svet z oblohy. Mala síce živé spomienky, ako neraz letela s koňom ponad krajinu, lenže ona vedela, že tá zem, ktorú vidí srdcom, nie je skutočná. Akoby to bol svet, ako vyzeral, kým do neho nevstúpila noha prvého človeka. Ona by však chcela vidieť krajinu okolo ich osady. Predstavovala si, aké by to bolo dostať sa na najvyšší vrch Ľadových hôr a dívať sa do diaľky, na server i na juh, na východ i na západ, a vidieť, kam až oko dovidí, čo všetko si našlo svoje miesto na zemi. Aj preto jej druhé želanie bolo, aby videla, ako vyzerá svet z oblakov.

Na tretie želanie ju naviedla Sofia. To ona často rozprávala o zázračnej Anavin. O dievčine, ktorú vzal tajomný chlapec do krajiny, kde roky ubiehajú pomaly a nik nestarne. Sofia však netúžila vidieť Anavin. Chcela stretnúť toho chlapca a želala si, aby aj ju vzal na chvíľu do krajiny večnej mladosti. Nechcela tam žiť, ani bývať. Chcela iba vidieť tú krajinu.

Adele sa to želanie páčilo, aj preto si ho vzala za svoje. A tak ako jej sesternica, aj ona by raz chcela stretnúť chlapca, ktorý by jej ukázal vysnívanú krajinu mnohých rojčivých dievčat.

Ani štvrté želanie nepatrilo iba jej. Stretnúť rusalku na rybníku pod lesom si želala aj Sofia. Ľudia vravia, že kto ju raz stretne, môže ju požiadať, aby mu vyveštila z ruky a prezradila budúcnosť.

Adela netúžila po tom, aby poznala, čo sa v jej živote stane. Chcela však vidieť rusalku. V starých príbehoch sú to tie najkrajšie stvorenia na zemi. Vraj sú krásne, že nielen mládenci, ale aj ženy omdlievajú, keď ich uzrú na vlastné oči. Ona by chcela tú krásu vidieť. Nie, netúžila byť ako ony. Nemusí mať zlaté vlasy, modré oči a plné pery. Ona predsa vie, že najviac záleží na srdci a na duši. Pozná to zo spojenia s koňmi a verí, že rovnaká krása sa dá nájsť aj v človeku. Ostatné je iba pozlátok. To najkrajšie v ľuďoch hneď nevidno. A predsa by chcela vidieť krásu, o ktorej sa skladajú piesne.

Piate želanie bolo jej vlastné. Narodila sa síce v kráľovskom meste, no veľa zo života v ňom si nepamätala. Videla kráľa, i jeho syna. Pán Dvoch skál však nemal dcéru. A ona by chcela vidieť skutočnú princeznú. Počula, že takú mali v meste na juhu, lenže tá vraj odišla na druhý breh. O inom kráľovskom meste, dosť blízko ich osady, v ktorom by bývala skutočná princezná, nevie. A predsa si stále želá, aby sa jej toto prianie raz vyplnilo.

Šieste a siedme želanie patrilo jej rodine.

Najskôr si želala, aby jej brat Tomáš si našiel láskavú a dobrosrdečnú ženu. Najlepšie takú, akou je matka pre otca. Neraz, bez hanby a ostychu aj pred deťmi, si jej rodičia navzájom povedia, ako jeden druhého milujú.

Keď o tom raz hovorila Sofii, tá len kývala hlavou, že ona nikdy nepočula ani otca ani mamu, aby si niečo také povedali. Podľa nej si to však určite hovoria v tajnosti.

"Aké tajnosti?" vyhlásila vtedy nahnevane Adela. "Z lásky predsa žije svet. Z lásky som sa aj ja narodila. Láska sa nemá skrývať!"

"Poviem im to," rozosmiala sa vtedy Sofia.

Posledným jej želaním bolo, aby boli všetci zdraví. Otec pri svojej práci s koňmi. Mama so svojimi starosťami o nich. A Tomáš, aby bol zdravý a silný, lebo to on raz prevezme po otcovi službu starať sa o kráľove kone.

A práve na to posledné želanie myslí v poslednom čase každý deň. Ku otcovi, mame a Tomášovi, pridala aj Sofiu. Jej posledným, siedmym tajným želaním je, aby bola zdravá aj Sofia. Ak by si mala vybrať iba jedno, ktoré by dnes mala uprednostniť pred ostatnými želaniami, vybrala by si to posledné. Len nech sú jej rodičia, brat a sesternica zdraví.

"Adelka!" kričal na ňu otec od ohrady. A ona si znova spomenula na Sofiu.

"Adelka?" smiala sa z nej sesternica, keď raz počula, ža na ňu otec volá, ako keby bola ešte bábätkom v kolíske. "Už si predsa veľká. Prečo mu nepovieš, aby ťa takto nevolal? Ty už nie si dievčatko, čo sa drží matkinej sukne. Si Adela!"

Jej sa to však páčilo. Nik iný v osade jej už takto nehovoril. Aj pre mamu už bola Adela. Jej starší brat, ten ju občas volal už len tak jednoducho: sestra.

Otec na ňu mával rukou, aby zišla k ohrade. Vyskočila na nohy a rozbehla sa dolu.

"Hovorili o ňom, že má zlomenú dušu," vysvetľoval jej otec potichu, len aby koňa nevyplašil, keď sa k nemu Adela priblížila. "Mne sa však zdá, že je v poriadku. Čo si myslíš ty?"

Nazval ju síce Adelka, správal sa k nej však ako ku dospelej. Páčilo sa jej to.

Adela sa približovala ku koňovi spredu. Upokojovala ho pohľadom, len aby vedel, že čoskoro budú priateľmi. Pomaly dvíhala ruku a opatrne mu ju položila na hlavu. Privrela viečka a zhlboka sa nadýchla.

Svet okolo zmĺkol a medzi ňou a novým koňom sa vytvoril neviditeľný most. Na jednom konci stála ona, na druhom on. Pomaly sa k sebe približovali. V tej chvíli, ktorá patrila iba im, nebol ani strach ani nevôľa. Ona vie, že v ňom nájde verného priateľa, s ktorým ju čaká veľa zázračného. On zasa, že to dieťa ho nikdy nezradí. Priblížili sa na dotyk a opreli sa o seba čelami.

Bralo. Hneď spoznala jeho skutočné meno a jeho duša sa pred ňou otvorila ako kvet, keď sa ho dotknú teplé slnečné lúče.

Otec mal pravdu. Nebol zlomený, iba plný smútku, že ho vzali od rodiny a predali do kráľovského mesta. Nosil v sebe clivotu, akú zažívajú aj ľudia, keď im vezmú, čo je im najdrahšie.

"Ako sa volá?" Adela otvorila oči a pozrela na otca.

"Bralo." Otec sa na ňu huncútsky usmieval. Čakal, ako zareaguje.

"To meno si mu dal ty?" podozrievala ho, že aj jemu to povedal sám kôň.

"Nie," pokýval hlavou. "Takto ho volali v kráľovskom meste..."

,To určite!' zahundrala v duchu. Samozrejme, že tomu neverila. Odkiaľ by oni mohli vedieť skutočné meno koňa?

Predstava, že by jej otec mohol klamať, jej nebola príjemná. Rozumela však, prečo to robí. Ľudia predsa hovoria, že je s koňmi spojený. Ak je to pravda, to tajomstvo patrí jemu. Áno, aj za cenu výhovoriek.

Otec to meno pozná určite od koňa. Tým si bola istá. Vyzradil mu ho sám, tak ako ho vyjavil aj jej. Mohol jej síce povedať, že to meno mu vybral on. Vymyslel si však, že mu také dali v kráľovskom meste.

Podozrievala ho, že on už tuší, že obaja majú spoločné tajomstvo. Ak by jej teda povedal, že to meno mu vybral on, prezradil by sa. Ani ona sa teraz nesmie prezradiť. Tajomstvo, hoci o ňom tušia obaja, ostane tajomstvom, kým nebude povedané nahlas.

"Ja by som mu dala meno Sivko," zašepkala a sklopila zrak. "Ale páči sa mi aj Bralo..."

"Čo povieš, naozaj má zlomenú dušu?" zopakoval otázku otec.

"Myslím, že mu je iba smutno," odvetila. Bola si istá, že tá veta nič neprezrádza. Aj slepý by videl, že Bralo má smutné oči.

"Vieš, že... že si ako ja," poznamenal, ako keby len tak pre seba. Tie slová v nej vzbudili zvedavosť. Na to isté predsa myslí celý čas aj ona.

"Ako to myslíš?"

"Že kone miluješ srdcom," odvetil, díval sa však na žrebca pred sebou.

"Aha," vydýchla sklamane. To je predsa samozrejmé. Dá sa skutočne milovať aj ináč ako srdcom? Želala si, aby jej povedal, že majú rovnaké srdcia, rovnaké spojenie duší a teda aj rovnaké tajomstvo.

"A srdcom znamená," zamyslel sa otec nahlas a pokračoval: "Vieš, aj Tomáš miluje kone... ako zvieratá... ty ich miluješ, ako keby to boli ľudia..."

,Čo to na ňu skúša?' premýšľala vo vnútri. Možno ju chcel iba vyprovokovať, aby mu ako prvá prezradila ich spoločné tajomstvo. A možno iba hľadá spôsob, aby si ho mohli vyzradiť navzájom.

"Otec?" nadvihla obočie. "Chceš sa ma na niečo opýtať? O koňoch?"

"Nie," zavrtel hlavou a v očiach mal taký zvláštny výraz. Díval sa na ňu presne tak, ako sa díva na mamu, keď jej nehovorí úplnú pravdu. Nie žeby otec mame zámerne klamal, avšak pamätala si chvíle, keď jej niečo zamlčal, len aby si nerobila zbytočné starosti. Ako vtedy, keď Tomáš spadol z koňa. Nič sa mu nestalo a tak to mame nepovedal, len aby sa zbytočne neznepokojovala.

"A ty? Chceš mi niečo povedať ty? O koňoch?" pokračovala plná vzrušenia.

"Nie," zopakoval. Očividne mu bolo nepríjemné, že sa pýta ďalej, lenže ona už nemohla mlčať. Cítila príležitosť povedať, čo dosiaľ nikomu nepovedala.

"A chceš, aby som ti to povedala ja?" zvýšila hlas, ako keby jej už dochádzala trpezlivosť. Dívala sa na neho veľkými prosebnými očami, len nech ju už prestane naťahovať. Komu inému by mala zveriť, že je zázračne spojená s koňmi, ak nie niekomu podobnému a okrem toho, vlastnému otcovi?

Šimon na ňu pozrel, akoby ho prekvapila jej bojovnosť. Tvár sa mu uvoľnila a pery natiahli do úsmevu. A ona v ňom zrazu videla otca, hrdého na dcéru.

"Mne sa zdá," zaváhal muž a prižmúril viečka. "Najskôr máme obaja na jazyku tie isté otázky. A nielen to. Aj rovnaké odpovede. Však?"

"Keď ja neviem, či o tom môžem hovoriť," zašepkala a hrýzla si do jazyka, aby mu nepovedala viac.

"Ani ja," odvetil, "ale dosiaľ som nestretol človeka... podobného... s takým darom..."

"Veď to," vydýchla s úľavou, keď sa konečne priznal. "Vieš, aká som rada, že o tom hovoríš?"

"Pšššt," zahriakol ju, ako keby ich niekto odpočúval. "Asi by sme nemali..."

"To nevadí," usmiala sa na neho Adela. "Už to vieme... však?"

Otec prikývol. A jej tvár sa rozžiarila, ako keď sa na oblohe ukáže dúha. Už dávno si želala, aby to tajomstvo nemusela niesť sama. Keď sa raz pýtala koní, či o tom môže s niekým hovoriť, povedali jej: "Stráž si, čo je tvoje!"

"Môžem o tom niekomu povedať?" pýtala sa ich znova, no oni opakovali: "Stráž si, čo je tvoje!"

Po ich napomenutí bola presvedčená, že o tom do smrti nikomu nepovie. Až keď začínala tušiť, že jej otec je rovnaký, znova sa začala poihrávať s myšlienkou, že by o tom predsa len mohla s niekym hovoriť. Čo je zlé na tom, keď sa chce dcéra zveriť vlastnému otcovi? Nemala sa však odvahu opýtať koní, či by s tým súhlasili. Bála sa, že jej znova povedia to isté: "Stráž si, čo je tvoje!"

"V meste nevedia, ako sa ten kôň volá, však?" podpichla otca veselo.

"Nie," vydýchol nahlas. "Dali mu meno Obloha..."

"To nemyslíš vážne?" zhíkla, ako keby smiešnejšie meno jakživ nepočula.

"Vraj vyzerá ako nebo, keď sa mračí..."

"Mračí?" krútila hlavou zo strany na stranu. "Ak by mu videli do duše..."

"Adelka!" zahriakol ju otec. "Nepatrí sa hovoriť do vetra o tom, čo si videla vo vnútri, rozumieš?"

Adela hneď prikývla. Ona predsa nechcela vyzrádzať, čo videla, keď sa s Bralom spojila.

"Stráž si, čo je tvoje!" povedal otec vážne a ona otvorila ústa doširoka.

,Otec je naozaj ako ja!' pochopila. Teraz si už bola istá. Tú vetu mohol poznať iba od koní. Veď, kto iný takto hovorí? Nik. Počula ju ona, počul ju on.

"Budem," zašepkala, urobila dva kroky dopredu, natiahla sa na špičkách a pobozkala otca na líce. "Ďakujem," dodala a rozbehla sa do osady.

Búrka bola najmenšou osadou na šírom okolí. Stálo v nej presne jedenásť domov. Široká ulica, že by na ňu vošli aj štyri vozy vedľa seba, ju rozdeľovala na dve polovice. Sedliaci v nej sa živili hospodárstvom a chovom dobytka. Dospelí sa starali o polia, mladší o stáda oviec a kôz. Všetko, čo potrebovali k životu, im dávala zem. V osade nemali ani remeselníka. Ak potrebovali kováča, kožiara alebo obuvníka, pomoc hľadali v neďalekom meste.

Šimonov dom bol na južnom okraji osady. Hneď vedľa neho bola chalupa jeho brata, v ktorej už niekoľko týždňov neotvorili okenice. Sofia kričala, že ju pália oči, keď je v chyži priveľa svetla. Už to bude šesťdesiatsedem dní, čo naposledy vyšla z dverí chalupy.

Bolo krátko predpoludním. Čoskoro ju bude zháňať mama k obedu. Sesternicu už síce videla ráno, keď však od nej odchádzala, sľúbila jej, že sa pri nej zastaví zas pred obedom. Vošla do dvora a rezko kráčala ku chalupe so zatvorenými okenicami.

"Hej," počula zrazu, ako na ňu niekto volá. Otočila hlavu. Pod vysokým orechom, v tieni jeho hrubého kmeňa, sa krčil Martin. Kýval rukou, len aby prišla k nemu.

Martin bol huncút. Aspoň dievčatá, staršie od nej, o ňom tak hovorili. Rád sa vystatoval a rád predvádzal. Sofia, tá keď ho videla, volala ho namyslenec. Adela viac poznala jeho sestru ako jeho. V takej malej osade by bolo ťažké o niekom povedať, že ho nepozná, lenže ona sa s chlapcami zväčša nekamarátila. Celý jej život sa točil okolo rodiny, Sofii a koní.

"Čo tam robíš?" Zastala a spytovala sa ho cez celý dvor.

"Nekrič!" krútil hlavou a znova kýval rukou, aby podišla bližšie k nemu.

Adela zaváhala. V duchu sa spytovala: ,Prečo sa skrýva? Vari niečo vyviedol?'

Jeho správanie bolo podozrivé, no napokon sa rozhodla poslúchnuť. Priblížila sa k nemu, avšak do tieňa stromu nevošla.

"Čo je?" opýtala sa príkro, len aby vedel, že sa ponáhľa.

"Poď bližšie!" požiadal ju.

"Čo si urobil?"

"Nič som neurobil!" zdôraznil nahnevane. "Len nechcem aby nás spolu videli!"

"Aha," dvihla hore bradu. "Ty sa za mňa hanbíš?"

"Vôbec nie," odvetil podráždene. "Chcem ti však niečo povedať a nechcem, aby nás ľudia spolu videli... aby potom nehovorili, že to máš odo mňa!"

"Ja na tvoje klebety nie som zvedavá!" zasyčala, dala ruky v bok a chystal sa otočiť. Ona naozaj na zbytočné reči nemá čas. Ten chlapec určite klame. Ak si neželá, aby ich spolu videli, nech ju potom nevolá pod orech.

"Ide o Sofiu!"

Adela stuhla. Naozaj by bola odišla, ale keď spomenul meno jej chorej sesternice, nahneval ju ešte viac.

"Ako sa opovažuješ!" okríkla ho nahnevane.

Bola by odprisahala, že tí dvaja sa spolu nikdy nezhovárali. Neboli priatelia. Nemali nič spoločné a pokiaľ si to dobre pamätá, Sofia o ňom nikdy nepovedala dobré slovo.

"Môžeš s tým už prestať?" vyriekol tvrdo. "Snažím sa ti iba povedať, čo som videl... viem, kto ublížil Sofii! Ty však nepočúvaš... karháš ma tu, akoby si bola moja macocha!"

"Čo že si videl?" vypúlila na neho oči.

"Videl som tú ženu, ktorá prekliala Sofiu!" zopakoval.

"Ženu? Kde?"

"Pri rybníku pod lesom..."

"Ty chodíš k rybníku pod lesom?" zasmiala sa. Nechcela veriť, že hovorí pravdu. "Myslela som, že ty nie si... ten taký... čo sa zvykne sám túlať za osadou..."

"Nebol som tam sám," zaškeril sa.

"Nie?"

"Nie!" zopakoval.

Samozrejme, že tam nebol sám. Mala na to prísť aj bez neho. Určite tam bol s nejakou... ale veď to je jedno.

"A čo si tam videl?" opýtala sa ho tvrdo ako matka, keď sa chystá trestať neposedné deti.

"Anavin!" odvetil a ustráchane sa díval okolo seba, akoby ho ona sama mala prísť potrestať za to, že si dovolil vysloviť jej meno nahlas.

"Anavin," zopakovala po ňom sklamane Adela.

"Ja viem," uznal, že to znie bláznivo. "Je to ako... ako z rozprávky... ale musíš mi veriť!"

Najskôr koktal, potom mu však hlas zmocnel a hovoril rýchlo, len aby to mal čím skôr za sebou: "Naozaj som ju videl. Vysokú ženu v bielom plášti. Hádali sa na ceste. Sofia ju však nechcela počúvať. Snažila sa ujsť. No tá žena ju chytila za ruku. Sofia sa bránila a chcela sa jej vytrhnúť zo zovretia. Ona však nemala toľko síl, ako tá..."

Adela si spomenula, že Sofia v ten večer mala roztrhané šaty a jej otec hovoril, že na oboch rukách mala modriny, ako keby ju držali spútanú.

"Tá žena ju potom hodila do blata," pokračoval Martin. "Rozrehotala sa ako prekliata čarodejnica a vtedy povedala svoje meno..."

"Anavin," zašepkala zdesene Adela.

"Nikto nebude odporovať Anavin!" povedal chlapec. "Takto to povedala..."

"A potom?"

"Zmizla," pokrčil Martin plecia.

"A Sofia?"

"Vydala sa smerom k osade," sklonil zahanbene hlavu. "Stála na nohách a tak sme si... myslel som si, že je v poriadku..."

"Nebola," vyriekla s ľútosťou a oči jej hneď zvlhli. "Mal si ju skontrolovať!"

Povedala to tvrdo, ako keby bola jeho vina, že ľudia teraz o Sofii hovoria ako o pomätenej dievčine. Možno iba chcela nájsť toho, kto za to všetko môže. V hĺbke srdca však vedela, že to nie on spôsobil, že je teraz chorá.

"Povedal som ti, čo som videl!"

Martin sa vystrel, otočil a rozbehol sa cez záhradu k ulici.

Adela chápala, prečo jej to prišiel povedať. Človeku je ľahšie, ak zhodí časť svojho bremena na iného. Jemu sa možno trocha uľavilo, kto však uľaví jej Sofii? A kto jej rodičom? Otočila sa a zamierila ku chalupe.

Príbeh, ktorý si práve vypočula, ju vydesil. Nebola však pripravená veriť mu, ako keby nebolo iné vysvetlenie.

,Anavin patrí do legiend a rozprávok, ktoré hovoria starí rodičia vnúčatám, len aby mali o čom snívať!' opakovala si v duchu a snažila sa z toho všetkého nestratiť zdravý rozum. Tak to je!

Keď sa o nej zhovárali spolu so Sofiou a smiali sa na tom, že majú spoločný sen, vidieť krajinu večnej mladosti, Sofia neraz povedala: "Škoda, že to je len výmysel!"

Výmysel, nič viac! Anavin patrí do jej siedmych tajných želaní. No a čo? Vari nemôže srdce človeka snívať o vymyslenom? Vari je zakázané snívať o svetoch, v ktorých lietajú draci a víly spievajú zabudnuté piesne?

,Dosť!' okríkla sa v duchu, keďže už stála pred dverami chalupy. Dvihla ruku a zabúchala na dvere. Nečakala, kým je niekto príde otvoriť, a vstúpila dnu.

Veľká kuchyňa bola tmavá, akoby už za oknami padala noc. Teta a strýko sedeli za veľkým stolom, oproti dverám pri stene. Čistili fazuľu.

"Poď dnu," pozvala ju gazdiná a usmiala sa na ňu ustarosteným, ale láskavým pohľadom.

Adela za sebou privrela dvere a očami hľadala Sofiu. Tá sedela na dlhej lavici v kúte kuchyne. Opretá o piecku, zabalená do kožušín, sledovala prižmúrenými viečkami svoju sesternicu.

"Môžem?" oslovila ju potichu Adela a čakala, či jej to dovolí.

Stalo sa už, že ju poslala preč. Adele z toho pukalo srdce, neostávala by tam však, ak by to Sofii malo prekážať alebo spôsobovať viac bolesti. Pri pohľade na utrpenie musí ísť každé sebectvo bokom. Toto nie sú preteky. Ani súťaž, v ktorej vyhráva ten, kto pri chorej vydrží najdlhšie. Bude robiť iba to, čo pomôže Sofii, aj keby z toho mala vyjsť doráňaná sama.

Sesternica prikývla a Adela sa pohla k nej. Posadila sa na lavicu, natiahla k priateľke ruku a čakala, či ju sama vezme do dlane. Keďže tak neurobila, spustila ju do lona a súcitne sa jej dívala do tváre.

Gazda a gazdiná mali svoju robotu. Zhovárali sa o všednej každodennosti, ale aj o tom, čo sa nové udialo v osade či v meste.

Adela sa oprela o stenu a čakala. Zväčša pri nej všetok čas iba presedí. Len výnimočne sa stalo, že by sa s ňou Sofia zhovárala. No aj vtedy, keď sa tak stalo, zväčša to bola iba zmes blúznenia a výmyslov, ktoré už nik v dome nebral vážne.

"Otec včera priviezol z mesta nového koňa," šepkala Adela predstavujúc si, že Sofia všetko vníma a všetkému rozumie. "Volá sa Bralo. Bude z neho dobrý kôň. Je smutný, že ho vzali od rodiny. Bude ale z neho dobrý kôň..."

Sofia ju sledovala unavenými očami, ústa však neotvorila.

"Otec vzal včera štyri kone naspäť do mesta a ohrada je teraz taká prázdna," pokračovala šeptom Adela.

Rada by sa jej opýtala, ako sa má. Ako sa cíti. Vedela však, že každá takáto zvedavosť či starostlivosť je zbytočná. Občas sa jej zdalo, že Sofia nechápe ničomu. Ako keby nerozumela otázkam, ktoré ľudia dávajú, keď chcú o sebe navzájom vedieť viac.

"Pozdravuje ťa otec," povedala Adela. "A Tomáš a mama..."

Sofia na ňu civela, ako keby bola duch.

Bola by jej vymenovala všetkých z osady, začula však, čo strýko povedal tete.

"Na svätyni vraj horia ohne," hovoril, kým rukami preberal fazuľu. "Ľudia hovoria, že Anavin sa vrátila... a že sama otvorila brány svätyne..."

"Raz udusené malo ostať takým naveky," poznamenala potichu gazdiná.

"Hej," súhlasil s ňou gazda. "Po tridsiatich rokoch ticha? Kto by to bol čakal?"

,Anavin otvorila svätyňu?' Tie slová Adelu zaskočili. Čo sa to deje? Vari sa svet pomiatol? Naozaj niekto verí, že tá rozprávková bytosť prišla do ich sveta a otvorila brány, ktoré boli desaťročia zavreté? A čo s tým má spoločné Sofia? Aj keby to bola pravda a tá vymyslená žena naozaj existovala, prečo by hľadala práve Sofiu? Čo by od nej mohla chcieť? A čo by jej taká Sofia mohla dať?

,Nie!' znova na seba v duchu kričala. Aj keby sa Anavin vrátila, aj keby bola skutočná a všetky príbehy o nej boli pravdivé, nemohla veriť, že by ublížila Sofii. Nemohla. Ona predsa tie staré príbehy poznala. Rada ich počúvala a rada o nich snívala. Nepoznala však jedinú legendu, v ktorej by Anavin ublížila človeku! Spievali sa o nej piesne. Radostné piesne. O jej miernosti a trpezlivosti, jej dobrote a láskavosti. Anavin, akú ľudia poznali, či si iba sami vytvorili, bola priateľom všetkého života.

V tej chvíli niekto zabúchal. Gazda i gazdiná dvihli hlavy a čakali. Dvere sa otvorili a do izby vstúpil richtár. Za ním stál muž v dlhom otrhanom kabáte. Zložil čiapku z hlavy a pritlačil si ju hanblivo na prsia. Jeho okrúhla a slnkom spálená tvár vyzerala ako zorané pole. Hlboké vrásky mu padali až do lebky.

Richtár ho chytil za ruku a tlačil ho pred seba.

Adela cudzinca nepoznala, videla mu však na očiach, že neprináša nič dobré.

"To je Rudolf," predstavil ho richtár. "Prichádza z Tienistej, lebo počul, čo sa vám stalo..."

"A čo?" gazda vstal od stola a prísne si ho premeral. Dosť, že tu chodia zvedavci z osady, nepotrebovali ďalších aj z okolia.

"Moja dcéra," odkašľal si cudzinec a pohľadom spočinul na Sofii v kúte kuchyne. "Vyzerá ako tá vaša," preglgol, utrel si slzy z očí a dodal: "Anavin jej zmrzačila dušu!"