CH01 - druhá - 03

Samuel sklonil hlavu, len čo vyšli na námestie. Cítil sa zahanbene, hoci nič zlé neurobil. Teraz však už bolo neskoro, aby sa pred veliteľom vyhováral, že sa včera iba zľakol a len pre to hneď aj rozbehol. Že ľutuje, že nezastal a nedal sa chytiť, len aby sa nedorozumenie medzi nimi vysvetlilo. Mal by sa kajať. Lenže po slovách tety Marty bude každá jeho ľútosť zbytočná.

Dvaja vojaci ho ťahali k palácu, kým kapitán hrdo kráčal pred nimi, ako keby sa mu podarilo chytiť zločinca, na ktorého bola už niekoľko desaťročí vypísaná tučná odmena. Viedli ho smerom k trhovisku a nie dolu námestím ku kasárňam, kde stála temnica. Kapitán ho chcel najskôr ukázať všetkým. Len nech ľudia vidia, že ho dostali. Chcel ho verejne potupiť, nie však kvôli tomu, že im v noci ušiel, ale kvôli slovám, ktoré mu povedala starena.

"Samuel," počul ako nad ním zavzdychla žena, keď sa priblížili k davu pred trhoviskom.

"Čo vám ten chlapec urobil?" zastávala sa ho iná.

Samuel ich počul, pohľadom však nehľadal, kto to hovorí. Mal strach, klamal by, ak by ho nepriznal. Zrazu ho však prepadol ešte väčší strach o Terezu. Opakoval si v duchu slová, ktoré hovoril Yan. Od rána nevyšla z izby. Nechce nikoho vidieť, s nikým sa rozprávať. Starého radcu vyhnala od dverí, čo dosiaľ nikdy neurobila. Vždy je prvá hore, plná sily vziať si z nového dňa čo najviac času pre seba. Sľúbil mu, že ju navštívi. Teraz ho však vedú námestím ako zločinca. Nedostane sa k nej. Nepustia ho. Nedozvie sa, či bude v poriadku.

Pred očami mal tvár, akou sa s ním lúčila nad ránom. Tú vystrašenú tvár, plnú viditeľných jaziev z neviditeľnej duše. Videl jej trasúce sa pery a znova počul jej nepokojný hlas. A tie čudné slová. Mešťania tak nehovoria, ani starí a už vôbec nie mladí. Prednášala tie slová s bázňou, akoby z nej hovoril niekto cudzí.

Myslel na mŕtveho rytiera, i na rytiera z kameňa. Pamätal na obraz hada, ktorému jazyk v jedovatej papuli tancoval ako brušná tanečnica.

,To tá voda,' spomenul si zrazu na tubu, ktorú mu odovzdal rytier. Tereza z nej pila. Hovorila síce, že chutí jak voda. Čo ak však v nej bol nejaký jed? Taký, čo nechutí, iba zabíja? Čo ak Tereza umiera? Potichu, ako keď sa na jeseň lístie pomaličky krúti, žltne, vysychá, až kým nestratí sily a ako vtáčie pierko nepadne na zem.

,Tereza umiera!' zopakoval v duchu. A tá predstava ho vydesila.

"Hanba," kričal nejaký starec.

Samuel dvihol hlavu. Susedov mocný hlas ho na chvíľu vrátil do reality.

"Mali by ste hľadať toho, kto nám zabil kráľovnú a princeznú," hodil im výčitku do tváre starý gazda.

Veliteľ v tej chvíli zastal. Vojaci s chlapcom do neho takmer narazili. Prudko sa otočil a rozkázal im, aby ho hneď zaviedli do žalára. Najskôr sa prerátal, ak si myslel, že môže Samuela ťahať námestím ako pán poslušného psa na reťazi. Kováča Mateja a jeho rodinu poznali všetci. A jeho syn nebol vrah ani zlodej, čo ľudia vedeli. Mýlil sa, ak si myslel, že v nich vzbudí strach alebo uznanie. Za toto ho budú nenávidieť ešte viac.

,Skončíš v koniarni!' spomenul si kapitán na slová stareny. Zahnal ich a rýchlym krokom viedol vojakov preč od trhoviska.

Samuel dvihol hrdo bradu a poslušne sa nechal viesť. On sa naozaj nemá prečo hanbiť. A okrem toho dôveroval tete. Keď povedala, že do večera bude doma, tak do večera bude doma! Musí byť. Čím skôr ho starena vyslobodí z rúk kapitána, tým skôr sa dostane ku Tereze. Musí jej pomôcť. Musí nájsť nejaký protijed.

Kým kováčovho syna ťahali do žalára, Marta sa vydala hľadať starého radcu. Ani sa neprezliekla, ani neučesala a tak ako bola, vybehla na ulicu. Ona to už nepotrebuje. Neparádila sa ako dievča, hoci ona mohla viac ako ostatné, a nebude tak robiť ani dnes, keď je už istotne v druhej polovici života.

Kráčala rýchlo. Obchádzala mešťanov a pozdravovala gazdiné. Očami preskakovala z tváre na tvár, vediac, že nájsť starého radcu, trpaslíka medzi dospelými, nemôže byť zložité.

"Kam ho viedli, Marta?" pýtali sa jej ľudia, ona sa však náhlila ďalej.

"Uväznili Samuela, Marta!"

"Čo ten chlapec urobil, Marta?"

Marta. Marta. Marta. Samé ponosovanie a vyzvedanie. Ako keby ona teraz na to mala čas. Pýtajú sa, kam ho viedli? Veď nie sú slepí. Do temnice. Pýtajú sa, čo urobil? Veď ho poznajú. Samuel by vedome neublížil ani muche. Také hlúpe otázky. Ona však teraz na klebety nemala čas.

Vstúpila medzi stoly na trhovisko. Otáčala hlavou zo strany na stranu. Občas zastala a natiahla sa na špičkách. To by však starý radca musel byť obor a nie trpaslík, aby ho nad hlavami ostatných videla.

Pomaly postupovala dopredu. Napínala uši a hľadala ho po hlase. Krok za krokom sa ako slimák predierala davom vpred.

"Zajali Samuela," prihovárali sa jej mešťania okolo.

Hej, zajali ho. Odviedli ho. Veď to všetci videli. Nemusia to však opakovať ako papagáje.

"Zajali Samuela," zopakoval ktosi a ona sa prudko otočila. Tento hlas hľadala.

Yan sa k nej priblížil. V očiach mal ustarostený výraz, kým ona plamene.

"Čo budeš robiť?" pýtal sa jej vážne a ona sa v duchu rozosmiala. Ten starý blázon si myslí, že ho hľadá iba pre to, aby mu povedala, že odviedli Samuela.

"Ideš za pánom mesta!" rozkázala, aby pochopil, čo bude robiť on.

"Nikdy!" odvrkol tvrdo.

Martu to však nezaujímalo. Chytila ho za rameno a ťahala ho von z trhoviska. Nepáčilo sa jej, že ich mešťania sledujú a počúvajú, čo by počuť nemali.

"Marta!" kričal na ňu Yan, kým ona ho ťahala ako drevenú hračku na motúziku, až kým sa nedostali pod schody, ktoré viedli do paláca. Zastala a prudko sa k nemu otočila. Oboma rukami ho chytila za ramená, zatriasla ním a sklonila sa k nemu.

"Pôjdem tam s tebou," hovorila rýchlo. "Viem, že sám by si tam nikdy nešiel. Viem, že si v nemilosti. Viem, že na teba kričal, že už ťa nikdy nechce vidieť. A predsa tam pôjdeš! Aj ja tam pôjdem s tebou!"

"Ty tam pôjdeš so mnou?" vysmieval sa z jej hlúpeho nápadu, hoci tvár mal napätú a oči plné hnevu. "Ty si myslíš, že ma bude počúvať len preto, že tam pôjdeš so mnou ty?" mával okolo nej rukami ako motýľ. "A kto si ty? Ktohovie, či už o tebe niekedy počul? Zatvoria nás oboch! Mňa, že som neposlúchol jeho rozkaz a teba za tú drzosť, myslieť si, že pán mesta je zvedavý na tvoje reči!"

Teraz nebol čas na hádky. Marta s ním neprišla vyjednávať. Ten chudák nepochopil, že každé slovo, ktoré povedala, myslela vážne. Chytila ho za rameno, prudko ním trhla a ťahala hore schodmi.

"Bude, ako som povedala!"

"Toto nedopadne dobre," krútil hlavou radca a dookola opakoval: "Toto nedopadne dobre..."

Poznal starú Martu. Tá, ak si niečo vezme do hlavy, o opaku by ju nepresvedčila ani celá kráľovská armáda.

Vyšli hore schodmi okolo zrútených kameňov. Kým Yan odvrátil tvár, Marta pohľadom hľadala miesto, kde skaly zavalili kráľovnú a princeznú. Keď zbadala kúsok vzácnych šiat, prišlo jej ľúto.

Medzi dvoma vysokými vežami - tou, čo ešte stála a tou zrútenou - boli ako veľká papuľa dravca otvorené dvere, pri ktorých stáli dvaja vojaci. Boli ustrojení, akoby sa chystali na maškarný ples. Na čiernych nohaviciach mali bledomodrú uniformu, tak nápadnú a kričiacu, že by v nej bolo takmer nemožné prekvapiť nepriateľa, ak by k tomu prišlo. Stáli v pozore s vysokou prilbicou na hlave a dlhou kopijou v pravej ruke.

"Dostaneš nás dnu, rozumieš!" zašepkala Marta na radcu a povolila zovretie. "Ostatné nechaj na mňa!"

Yan sa vystrel, upravil si košeľu a zamrmlal: "Kvôli tebe skončíme v žalári!"

"O to sa ty nestaraj," usmiala sa na neho. "Dostaň nás dnu!"

Spolu, ako matka s malým synom, sa priblížili k bráne.

Vojaci síce starého radcu poznali, tiež však vedeli, že tu nemá, čo hľadať. Vykročili dopredu a zatarasili im cestu.

"Pane," oslovil starého radcu jeden zo stráže, "myslím, že by si sa mal vrátiť dolu na námestie..."

"Tu nie si vítaný," dodal druhý strážca.

Aj napriek slovám, ktoré vojaci vyriekli, správali sa ku starému radcovi úctivo. Yan nemal v paláci nepriateľov. Nikdy nezneužil svoje postavenie a moc. Nebol pomstychtivý ani neprajný. Občas možno prudký a hnevlivý, nikdy však nikomu neodmietol pomoc a nikdy nikoho neponižoval, hoci bol kedysi druhým najmocnejším mužom v meste.

"Poslal po mňa," predniesol vážne. "Pán mesta po mňa poslal!"

Stráže nemali dôvod o jeho slovách pochybovať. Starý radca nebol klamár. Chvíľu ešte váhali, napokon sa však rozostúpili a nechali ich vstúpiť dnu.

Yan poznal palác ako vlastný dom, jeho chodby a komnaty. Vedel tiež, akou cestou sa čo najbezpečnejšie dostať k pánovi mesta a hlavne tak, aby na ceste k nemu stretli čo najmenej stráží a služobníctva.

Chytil Martu za ruku a ťahal ju popri tmavej stene do skrytej chodby pod zrútenou vežou. Vedel, že tadiaľ nik nechodí, odkedy časť chodby zasypali kamene. Zároveň dúfal, že za ten čas, čo bol zo zámku preč, chodbu neupratali.

Cez úzke dvere vstúpili do tmy. Budú musieť kráčať po pamäti.

"Pomaly," zašepkal Yan. "Na ľavej strane sú popadané skaly, ale ak pôjdeme popri stene na pravo, nemali by sme naraziť na žiadnu prekážku..."

Marta mlčala. Nechala sa ním viesť, akoby boli dvaja zaľúbenci, čo si v tieňoch mesta hľadajú skrýšu na ľúbenie.

Kráčali pomaly. Yan občas zastal, akoby premýšľal, kde sú dvere, ktorými sa vrátia na svetlo. Možno počítal kroky, myslela si Marta. Možno hľadal v hlave mapu, podľa ktorej sa orientoval.

Čas plynul pomaly a starene sa zdalo, že sa v tej tme skrývajú celú večnosť.

"Tu," zašepkal Yan, odchýlil staré drevené dvere a vpustil do čierneho tunela pramienok tenučkého svetla. Otvoril dvere viac a nakukol do chodby.

"Poď," zašepkal a obaja vystúpili z tmy.

Yan ju stále držal za ruku. Ťahal ju za sebou, ako ona jeho cez námestie. Obozretne sa obzeral na všetky strany. Kráčali popri veľkých obrazoch, ktoré zakrývali sadzou z faklí zašpinené steny. V dierach medzi obrazmi boli vysoké kamenné podstavce a na nich maličké sochy. Jeden rytier na koni, dvaja panovníci na tróne, jedna polonahá a jedna celkom nahá dievčina. Toľko umenia bolo v chodbách kráľovského paláca.

Svetla tu bolo málo. Vysoké a úzke okná, že by sa cez ne nepretlačilo ani dieťa, vpúšťali dnu iba tenké pásy svetla, v ktorých sa víril prach. Vyzeralo to tak tajomne. Akoby tie rozžeravené steny rozdeľovali chodbu na tucet priehľadných komnát za sebou. Na konci bolo úzke schodisko.

"Máme šťastie," zašepkal Yan a tvár sa mu rozžiarila. Otočil sa k Marte a chystal sa urobiť prvý krok na schody.

"Stáť!" začuli spoza chrbta.

Yan ten hlas poznal. Obzrel sa cez plece a skamenel. Díval sa na koniec chodby, cez priezračné steny svetla do tváre nového radcu, ktorého sprevádzala mestská stráž. A v tej chvíli už nepochyboval, čo ho čaká. Doživotná temnica.

Elmar, panovníkov radca a druhý najmocnejší muž v krajine, sa doširoka usmieval, akoby ich očakával. Na rozdiel od vojakov, vyzeral vo svojej jednoliatej rovnošate uhladene a nenápadne. Až na tie výstredné zlaté gombíky na kabáte bol od hlavy až po päty odetý do čiernej farby. Tvár mal opálenú, fúziky zastrihnuté podľa poslednej módy a vlasy, akoby natreté olejom z pouličných lámp, mal úhľadne začesané dohora.

Dvaja vojaci hneď vzali Yana, dvaja starenu. Viedli ich úzkym schodiskom cez dve podlažia, kam sa beztak sami chystali ísť. Vpredu kráčal Elmar a výsmešne sa obzeral za seba.

"Toto ti neodpustí," šepkal a škeril sa na Yana. "Nebude rád, že ťa tu vidí..."

Celou cestou hore schodmi opakoval, akého veľkého zločinu sa dopustil, keď sa odvážil vstúpiť do paláca, z ktorého ho pán doživotne vykázal. Yan, rovnako ako Marta, celou cestou mlčali.

"Počkajte tu," prikázal Elmar strážam, keď zastali pred komnatami pána mesta. Zaklopal raz, po chvíli druhý raz a bez vyzvania vstúpil dnu.

Dvere za radcom sa zatvorili a Yan sa obzrel na Martu. Tá sa usmievala, akoby si neuvedomovala, čo s nimi bude.

"Spokojná?" opýtal sa jej nahnevane.

"Ticho!" oboril sa na neho vojak.

"Spokojná," zašepkala Marta a darovala mu úsmev. "Všetko ide podľa plánu!"

"Ticho!" zopakoval vojak aj starene.

Keď Elmar vyšiel zo dverí, prikázal vojakom, aby priviedli starého radcu pred kráľa. Držal im dvere, kým nevstúpili a sám ich za nimi zatvoril. Marta ostala s ďalšími dvoma vojakmi na chodbe.

Yan prežil v komnatách, do ktorých ho zaviedli, veľkú časť svojho života. Pánovi mesta, jemu a jeho rodine, slúžil v paláci takmer štyridsať rokov. Často v týchto komnatách presedel dlhé hodiny, keďže pán nemal veľa priateľov, ktorým by bol ochotný dôverovať. S ním to však bolo iné.

"Si mi ako brat," povedal mu raz, keď hrali šachy a popíjali víno. "Ako vlastná krv. Ako rodina..."

"Mladší brat," opravil ho vtedy Yan a obaja sa na tom smiali.

Pán ho považoval nielen za radcu, ale aj za najlepšieho priateľa. Aj preto v jeho súkromných komnatách prežil viac času, než na ktoromkoľvek inom mieste v paláci. Okrem šachov, dobrého vína a jedla, najviac času trávili nekonečnými rozhovormi o pomeroch v meste či krajine. O vzťahoch medzi služobníctvom a dvoranmi, mešťanmi a šľachtou, alebo iba o snoch, ktoré pred rokmi nasledovali z mládežníckej nerozvážnosti, a ktoré sa časom rozplynuli a stratili, keď ich privalila priveľká zodpovednosť za životy mešťanov.

Pán mesta, šedivý na hlave a vrásčitý v tvári, sedel v župane na dlhej pohovke v kúte komnaty. Neobťažoval sa ani prezliecť. Bol neupravený, neučesaný a najskôr neumytý už niekoľko dní. Na dlhom, avšak nízkom stole pred ním, ležali strieborné taniere a na nich zbytky jedla, pečiva a ovocia. Vedľa nich, ako tie veže pred palácom, sa vypínali dva sklenené džbány s červeným vínom.

Yan sa zadíval na pána mesta a hneď si spomenul na staré časy. Kým v kráľovskej sieni sa k nemu pred ostatnými správal ako pán, v tejto komnate vždy ako priateľ ku priateľovi. Ako ku rodine, ako to povedal kedysi.

Starého radcu priviedli až pred neho. Pohľady sa im stretli. Dívali sa na seba ako unavení kohúti, ktorí viac nemajú záujem bojovať o smetisko. Bolo by toho veľa, čo by si mohli navzájom vyčítať. A tiež veľa toho, čo by si mohli a mali navzájom odpustiť. Kde bojujú dvaja, nikdy nie je jeden z nich bez viny. Len hlupák by povedal, že za všetko zlo medzi nimi môže ten druhý. Omyl. Nik nemôže za všetko, ani za dobré ani za zlé. Jeden klas nerobí chlieb, ako ani jeden hrom búrku.

"Povedal som ti, že už ťa nikdy nechcem vidieť!" predniesol pán potichu. Hlas mal pokojný. Nebola v ňom ani štipka hnevu ani pohŕdania.

Yan mlčal. Sú otázky, na ktoré nik nečaká odpoveď a slová, ktoré nepotrebujú ozvenu. Čokoľvek by teraz povedal, bolo už raz povedané. A ticho má občas váhu, akú nemôže mať ani to najvznešenejšie slovo.

"A ty si si predsa dovolil vrátiť sa," pokračoval pán mesta, "ba povedali mi, že si mal namierené k mojim komnatám, ako keby si," zaváhal a pozrel na Elmara. "Prišiel si ma zabiť?"

Yan potichu preglgol, hoci ho tie slová nijako neprekvapili. Nový radca by bol schopný urobiť čokoľvek, len aby sa ho zbavil navždy. Bolo by zbytočné brániť sa alebo čokoľvek vysvetľovať. Odkedy ich chytili, nepochyboval, že skončí v temnici. Teraz však, po obvinení, že sem vtrhol s úmyslom zavraždiť panovníka, ho zaiste povesia na šibenicu.

"Nemáš čo povedať?" Pán sa vystrel a pomaly vstal. "Ako vtedy, keď si mi zabil ženu a dcéru, kráľovnú a princeznú, tak ani teraz, keď si sem prišiel zabiť mňa, nemáš čo povedať?"

"Ja som ich nezabil," pošepol pokorne Yan. Môžu ho obviňovať z čohokoľvek, nie však zo smrti jeho drahej kráľovnej.

"Ty si ich zabil!" Pán mesta dvihol hlas.

"Nie!" Aj Yanov hlas zmocnel.

"Zabil si ich! Zabil! Zabil!" rozkričal sa panovník, natiahol ruky, chytil malého muža za košeľu a triasol ním, akoby mal v rukách plátennú bábiku.

"Nie!" kričal Yan. Nemal strach. Vedel, že tu ho už nik nezachráni. Nenechá sa však obviňovať zo smrti, ktorú on nespôsobil.

"To kvôli tebe zatvorili svätyňu!" Mocný hlas pána mesta sa odrážal od stien dunivo, ako keď blesky pália zem. "To ty si ju presvedčil, aby sfúkla fakle. Ty si jej radil, aby sa vzdala poslania. To všetko kvôli tebe. Ich krv je na tvojich rukách!"

"Ja som ich nezabil," zopakoval Yan potichu a zrazu mu prišlo clivo.

Pán povedal iba to, s čím musel bojovať aj on sám. Nie raz sa zadíval do dlaní, akoby v nich naozaj mal cudziu krv. Nie, on ich nezabil, avšak pri pohľade do zrkadla sa neraz spytoval, či to neboli jeho rady, ktoré priviedli kráľovnú a princeznú na námestie v čase, keď sa jedna z veží premenila na hŕbu kamenia.

Starý radca sklonil hlavu a čakal na rozsudok. Bude už iba mlčať. Neprišiel sa sem hádať ani bojovať.

"Anavin." Pán cúvol a posadil sa naspäť do pohovky. Natiahol sa ku stolu a nalial si plný pohár vína. Oprel sa a spoza padnutých viečok sledoval malého muža pred sebou.

"Jeden z vojakov... v tú noc, keď padla veža, videl Anavin," hovoril pán mesta pomaly. "Počul hlasy. Oni sa zhovárali. Kráľovná... podľa tvojej rady... najskôr odmietla znova zažať fakle na svätyni... a tak ju Anavin zasypala kamením... ju i moju dcéru, poslednú dedičku svätyne..."

Yan už počul kadejaké reči o tej tragickej noci. Všetko však bola iba domýšľavosť alebo ľudová tvorivosť. Nik nevie, prečo boli kráľovná s princeznou za tmy pred palácom. A nik netuší, ako bolo možné, že veža, ktorá stála tisíc rokov nehnute, padla práve v tú noc.

Vždy počúval príbehy o Anavin so záľubou, nikdy by však nahlas nepovedal, že tým legendám verí. Aj pre to podporoval kráľovnú v jej rozhodnutí zrušiť prastarú tradíciu svätyne a zhasnúť jej fakle.

Teraz však, zoči voči pánovi mesta a jeho príbehu, na ktorý má vraj očitého svedka, o svojej nevere zapochyboval. Ľudské ruky by tou vežou nepohli. Avšak ruky, ktoré mešťania uctievajú stáročia, tie by mohli.

Nie. Nemohli. Tá predstava bola šialene hlúpa. Zložité hádanky zväčša vyrieši jednoduché riešenie, ale toto bolo až príliš jednoduché a naivné. Žiadna Anavin. A okrem toho kráľovná zatvorila svätyňu takmer pred tridsiatimi rokmi. Prečo by sa mstila až teraz? Veža proste padla. A je len dielo náhody, že tam v tú noc boli aj kráľovná s princeznou. Nikdy sa nedozvedia, kam išli a čo tam v noci hľadali. On však nie je ochotný veriť tomu, že za to všetko môže princezná zo starých rozprávok.

,Anavin je výmysel,' povedal si v duchu, pred pánom to však nahlas nevyslovil.

"Pomsta Anavin!" zopakoval pán. Yan však mlčal.

Panovník sa obrátil na nového radcu: "Dolej víno do prázdneho pohára a podaj mu ho!"

Elmar zaváhal. Nečakal vľúdnosť ani pohostinnosť. Už dávno mal starého radcu vyviesť z paláca a dať ho prinajmenšom verejne zbičovať. Pozrel na Yana, akoby ho chcel prekliať pohľadom, ten sa však díval do zeme.

"Si hluchý?" okríkol ho pán.

Elmar sa rýchlo spamätal, sklonil sa ku stolu a naplnil pohár až po okraj. Podal ho Yanovi a ustúpil späť ku dverám.

"A teraz choď von!" prikázal mu panovník a pohľadom sa vrátil ku starému radcovi. Rukou ho pozval, aby sa posadil do kresla oproti nemu. Yan poslúchol. Obaja čakali, kým Elmar odíde.

"Povedz mi, ale naozaj, čo si tu vlastne hľadal?" opýtal sa ho pokojne, keď ostali sami. Jeho hlas bol čistý ako to víno. Bez záchvevu a emócie, akoby tá otázka bola zbytočná, a ako keby odpoveď ani nečakal.

"Prišiel som ťa prosiť o milosť," zašepkal Yan.

"Nedostaneš ju!" vyriekol tvrdo pán mesta.

"Nie pre seba," šepkal. "Pre chlapca. Samuela, syna kováča Mateja..."

"Čo urobil?"

"Veď to, že nič," pozrel na panovníka, len aby mu videl na očiach, že neklame.

"Kováčov syn?" zamyslel sa nahlas. "Matej je dobrý chlap..."

"Aj jeho syn taký je," súhlasil s ním Yan.

"Čo urobil?" opýtal sa pán mesta znova.

"Utekal," položil poloprázdny pohár na stolík pred seba a otočil sa k panovníkovi, "utekal rýchlejšie než tvoji vojaci..."

"Koľko dostal?"

"Tridsať dní!"

"To nie je veľa..."

"Na samotke o chlebe a vode," vysvetľoval mu starý radca. "Tridsať dní pre vystrašeného chlapca, ktorého naháňali, hoci nič neurobil..."

"Nemal utekať!"

Yan dvihol zrak a pozrel do tváre muža, ktorý mu bol kedysi priateľom. Vyzeral ako socha vytesaná do ľadu. Vlasy, zarastenú bradu, ba aj tvár a oči pod dlhým obočím mal biele, ako keby mal čochvíľa opustiť svet. Obnažený krk a vysoké čelo mal pokreslené hlbokými vráskami, ktoré zblízka vyzerali ako jazvy po dávnych bojoch.

"Tvoji vojaci," zaváhal, či to môže povedať, zhlboka sa nadýchol a dodal: "Naháňajú každého, kto ma pozná alebo ma navštevuje..."

"Elmar," vzdychol panovník a otočil hlavu ku starému radcovi. "On nie je ako ty..."

Yan pomaly prikývol. Rozumel, čo tým myslí.

"Bojí sa, že príde deň, kedy ťa povolám naspäť do služby," vysvetľoval panovník, pre čo mu Elmar nedá pokoj. "Ale to sa nestane!"

"Viem," prikývol Yan.

"Ten Samuel," vyzvedal pán mesta s pohárom nalepeným na pery. "Hovoríš, že je dobrý chlapec?"

"Ako jeho otec," zopakoval Yan.

"To je dobre, takého potrebujem," položil si prázdny pohár do lona a pozrel na Yana pohľadom, v ktorom bolo zrazu priveľa vzrušenia. "Prepustím ho, ale pod jednou podmienkou..."

Yan čakal. Už len to, že chlapec nebude musieť nocovať v žalári, bola dobrá správa. Čakal však, čo znamená tá podmienka.

"Pôjde do Čeľustí opýtať sa na Anavin," vyslovil nahlas a Yan zbledol, keďže to tajomné a začarované miesto poznal a vedel, že nikto príčetný by sa tam nevydal dobrovoľne.

"Nie!" dovolil si starý radca odporovať. Nebude tu obchodovať so životom mladého človeka, ako keby to bol tovar.

"Vôľa pána je vôľou jeho ľudu, zabudol si?"

"To tam radšej pôjdem sám!" vyhlásil hrdo Yan.

"Vôľa pána je vôľou jeho ľudu!" zopakoval tvrdo. "Aj pre teba! A ja chcem vedieť, či tu tej noci naozaj bola Anavin!"

"Nie," krútil hlavou starý radca. "Je mladý... a stále má život pred sebou... neber mu ho, nenič!"

"Pôjde a hotovo!" vyriekol tvrdo a prudko vstal.

"Prosím," žobral Yan.

Panovník však na neho viac nepozrel a z plného hrdla zakričal: "Elmar!"

Dvere sa otvorili a radca vstúpil dnu.

"Vyveď tohto muža z paláca!" prikázal mu. "A nech sa mu nič nestane, rozumieš?"

"Áno, pane," prikyvoval radca.

"A chlapca, ktorého dnes uväznili, nech hneď prepustia!" pokračoval. "Čaká ho dlhá cesta. Dáte mu najlepšieho koňa a kráľovský šat!"

"Má ten chlapec meno?" pýtal sa pokorne radca.

"Samuel, syn kováča Mateja!"

Elmar sa uklonil a pomaly cúval ku dverám.

"A ty," otočil sa ku Yanovi. V očiach mal iskrenie. Chvíľu váhal, no napokon povedal, čo v tej chvíli nik nečakal: "Príď zas..."