CH01 - druhá - 04

Tereza zatajila dych. Tiger pri jej nohách vyzeral ako duch. Jeho biela srsť žiarila, akoby bola stvorená z mesačného svitu. Na chvíľu zapochybovala, či je živý a skutočný. Videla však ako dýcha a ako sa mu hýbu fúzy na ňufáku. Určite je skutočný. Učiteľ jej predsa povedal, že ten divoký spoločník na cesty jej bude ozajstným priateľom a sprievodcom.

Dívala sa do jeho modrozelených očí ako na hladinu rybníka, od ktorej sa odrážajú ostré slnečné lúče. Boli hlboké ako priepasť, avšak na jej dne ležalo viac svetla, ako na oblohe, keď je slnko vysoko na nebi. Nad očami, i pod nimi, mal krátke čierne čiary, kým na hlave, medzi ušami, dlhé a široké, akoby vrásky, do ktorých je vpísaný všetok čas, odkedy je svetom svet. Od očí, až po ružový ňufák, sa jeho srsť, nepopísaná čiernym atramentom, jagala ako do mlieka ponorený diamant. Tenučké fúzy, žiarivé ako strieborné nite, mal vystrčené dopredu ako pichliače, v ktorých sa hromadí všetka jeho zázračná sila. Po okraji hlavy, okolo uší, dolu k očiam, a potom až k papuli, mu padali dva veľké čierne kruhy, akoby jeho tvár bola namaľovaná v letokruhoch na pni spíleného stromu.

Tereza sa na neho dívala s bázňou. Telo sa jej uvoľnilo, srdce utíšilo a hlasy - tie otravné zvuky, o ktorých si myslela, že nikdy nepominú - boli zrazu tichučké ako šumenie lístia. Ostal iba on, majestátny a vznešený, ako keby ostatný divoký svet vpil do seba.

"Ako sa voláš?" odvážila sa ho opýtať na meno. Ústa však neotvorila, len na to myslela. Zdalo sa jej, že je v nej prítomný rovnako, ako ona v ňom. Ako keď sa stretnú dve rieky a naplnia jedno koryto. Ako keď sa sneh vpije do zeme. Ako keď sa žena topí v láske muža, až z nej neostane nič, len myšlienka na neho.

"Mubatsiri!"

Tiger sa ani nepohol. Nežmurkol, nenatiahol fúzy a neotvoril papuľu.

Mala pravdu. A to zistenie, že sa s ním môže zhovárať myšlienkami, ju naplnilo vzrušením. Posadila sa nedočkavo na päty, položila si ruky do lona a dívala sa mu do očí, ako keby to bola súťaž, kto z nich dlhšie vydrží bez žmurknutia.

Prechádzala očami po čiernych čiarach na jeho bielej srsti ako po mape. Po cestičkách, ktorými šiel bez nej, alebo ako dúfala, po cestách, ktorými budú kráčať spolu.

"Môžem sa ťa dotknúť?" opýtala sa placho a srdce v jej hrudi sa rozozvučalo ako zvončeky. Už len tá predstava, že by ho mohla držať v rukách, sa jej zdala ako sen, z ktorého sa viac nechcela prebudiť.

Tereza vždy milovala divoké. So svojím koňom často odchádzala z mesta do samoty. Milovala Mĺkve lesy, ktoré v sebe ukrývali viac života než ako to zažila medzi vysokými hradbami kráľovského mesta. Spiacu dolinu, ktorej sa ľudia vyhýbali, akoby v nej žili strašidlá. Kopce Ľadových vrchov, na ktorých stretla biele medvede. Ticho púšte na východe i vysoké trávy na pláni medzi mestom a horami.

Mala rada svoju samotu, avšak neraz, keď sledovala zatúlaného medveďa alebo jazvečí brloh, z ktorého vykukovali mláďatá, želala si, aby tam bol niekto s ňou. Nejeden mládenec z mesta ju prosil, či by ho nevzala so sebou do divočiny. Lenže ich srdce nehľadalo hory a ich tajomnosť. Netúžili po tichu divokého a slobodného života lesov. Chceli byť s ňou. Hľadali ju. Ona si však želala divočinu zdieľať s niekym, kto ju hľadá s rovnakou nedočkavosťou a bázňou ako ona.

Tiger sa pomaly dvihol, priblížil sa a svoju veľkú hlavu jej položil do lona.

Tereza takmer nedýchala, keď opatrne, akoby bol zo skla, strčila svoje prsty do jeho kožušiny medzi ušami. Bol skutočný. Hebký ako perie, mäkučký ako vankúš a teplý ako letný dážď. Zdalo sa jej, že v dlani cíti, ako mu bije srdce a na končekoch prstov, ako mu v žilách prúdi horúca krv.

"Si nádherný," pomyslela a on sa rozosmial. Bol to taký smiech, v ktorom sú láskavé oči matky a bezpečné ruky otca. Vnímala ich intenzívne, ako keby len teraz prišla do sveta. Ako keď ju matka prvýkrát pohladila po líci, ako keď si ju otec prvýkrát privinul na srdce.

Malo by jej byť z toho smutno. Ona predsa svojich rodičov nepoznala. Matku si nepamätá a o jej otcovi nikto nič nevie. Bola sirota. Yan si ju vzal sebe a keď vyrástla, dookola opakoval, že je lepšie, ak o svojich rodičoch nevie nič. Matka vraj umrela a otec bol neznámy.

"Chekutanga," oslovil ju Mubatsiri vznešene, ako keby bola kráľovnou. "Mali by sme už ísť..."

Len čo to povedal, do mysle sa jej znova votreli hlasy. Neboli už škriekavé, ako keď s nimi bojovala. Počula ich všetky a keby chcela, mohla by sa do nich ponoriť a presne pomenovať, ktorý hlas komu patrí. No ona, nad všetky ostatné, počula iba jeden.

Benjamín. Počula jeho clivotu. Vnímala jeho strach. Ba na chvíľu sa jej zdalo, že ho vidí v malej kamennej izbe, sediaceho v kúte, zasypaného výčitkami a bezmocnosťou. Určite trpel.

"Benjamín," dotkla sa v myšlienkach tigra.

"Tvoj prvý hlas," súhlasil.

Tereza sa sklonila a urobila, po čom túžila od chvíle, ako sa k nej tiger priblížil. Položila hlavu na srsť medzi jeho ušami. Zatvorila viečka a pokojne dýchala. Želala si, aby ju naplnil celú. Želala si, aby bola ako on. Plná rozvážnosti a miernosti, trpezlivosti a vytrvalosti, len nech je zázračná ako on. Otočila hlavu a láskavo ho pobozkala medzi oči.

"Povedieš ma?" zašepkala ustráchane, keď si uvedomila, že stále nerozumie všetkému, čo sa od nej očakáva.

"Ako priateľ priateľa," dotkol sa jej láskavo. "Ako otec dcéru, ako slnko svet, prevediem ťa cez všetko, čo je pripravené pre teba!"

"Si nádherný, Mubatsiri!" musela mu to povedať znova. Nemyslela tým však to, ako vyzerá. Bol nádherný svojou prítomnosťou. Pokojom a dobrotou, ktoré naplnili komnatu, len čo do nej vstúpil.

Tiger sa opatrne pohol a ona sa vystrela. Postavil sa na nohy a zoskočil z postele. A Tereza ho poslušne nasledovala.

Len čo Yan vyšiel z kráľovej komnaty, Marta sa k nemu pritisla, nedočkavo vypúlila oči a hneď vyzvedala: "Hovor!"

Elmar a dvaja vojaci ich viedli chodbami von z paláca. Nespútali ich a nový radca nevykrikoval, že ich nechá zbičovať, zatvoriť alebo obesiť. Starena vedela, že jej plán sa podaril. Aspoň nemusí búchať na dvere a sama sa pred pánom mesta dožadovať, aby prepustili nevinného chlapca.

"Pustia ho!" vyzradil jej Yan to najdôležitejšie. Nemalo však zmysel robiť tajnosti a tak hneď dodal: "Pán ho však posiela do Čeľustí..."

"Na čo?" dívala sa na neho prekvapene. Yanovi prišlo čudné, že hneď neprotestuje. Mala by sa vzoprieť a hneď aj búchať na dvere pánovej komnaty, len aby odvolal, čo prikázal. Odvahu na to zaiste má. Ona to však neurobila. Kráčala vedľa neho von z paláca, ako keby ju predstava, že kráľ posiela kováčovho syna na to prekliate miesto, vôbec neznepokojovala.

"Má sa tam ísť pýtať na Anavin," vysvetľoval. "Pán si myslí, že bola v meste v tú noc, keď padla veža..."

"Hlúposť," krútila Marta hlavou.

"Snažil som sa mu to vyhovoriť," obhajoval sa starý radca.

"Len nech ide," vyriekla napokon s takým pokojom, ako keby o tej diere v zemi nikdy nepočula. Yan si naozaj myslel, že bude hromžiť, reptať a nadávať. To sa však nestalo. Vari nepozná príbehy, ktoré sa o tom tajomnom mieste rozprávajú medzi mešťanmi?

"Je to nebezpečné," snažil sa jej pripomenúť, čo všetko sa o Čeľustiach hovorí medzi ľuďmi.

"Pre teba a pre mňa určite," uznala. "Ale pre Samuela?" zamyslela sa a pokojne dodala: "Nie, ten sa nemá čoho báť!"

"Ale..." chcel sa s ňou hádať, ona mu to však nedovolila.

"Čo ti ešte povedal?" vyzvedala.

"Že mám prísť znova..."

"Vážne?" zhíkla, keďže tie slová ju prekvapili viac ako cesta do Čeľustí.

"Hej," prikyvoval. "Vyzerá taký opustený... nemá s kým hrať šachy..."

"Samozrejme," zaškerila sa Marta. "Komu by nechýbali šachy..."

Elmar ich viedol dolu schodmi až do veľkej siene, v ktorej od nepamäti vládcovia mesta vítali vzácne návštevy. Hrubé záclony na vysokých oknách boli zatiahnuté a veľké svietniky pod nimi vyhasnuté, hoci sa z nich k nebu naťahovali stovky sviec. Maľby na stenách sa skrývali v tieňoch a celá sieň pôsobila dojmom, akoby sa z paláca vytratil život.

Prešli ňou rýchlo, len aby sa ich nový radca čo najskôr zbavil. Vyšli na dvor, kde prikázal strážcom, panovačne, akoby bol kráľom, aby sa vrátili do paláca.

"Môžete ísť," otočil sa k Yanovi a Marte, a s odporom dodal: "Dúfam, že vás tu viac neuvidím!"

"Počkaj, počkaj!" Marta sa však nikam neponáhľala. "Pôjdeš s nami! Ak som tomu dobre rozumela, Samuela treba prepustiť hneď!"

"Pošlem nejakého vojaka, aby to oznámil kapitánovi v žalári!"

"Nie, nie, nie," kývala starena hlavou, dala ruky vbok a podišla k nemu bližšie. "Pôjdeš s nami ty! Žiaden vojak. Žiaden sluha. Iba ty!"

"Ako si dovoľuješ!" Elmar sa vystrel ako páv. Nebol zvyknutý, aby sa s ním takto zhovárala obyčajná meštianka.

"Počúvaj..." Starena sa otočila k Yanovi. "Kráľ ti dnes povedal, že ťa rád uvidí znova, však?"

Starý radca prikývol, hoci nevedel, čo tá žena znova vymýšľa.

"Zaveď ho k pánovi mesta!" oslovila Marta panovačne nového radcu. "Yan s ním chce hovoriť. Zdá sa, že radca nemá záujem plniť jeho rozkazy. Myslím si, že by to mal vedieť..."

"To nie je pravda!" bránil sa Elmar.

"To rozhodne kráľ!" zašepkala. "Nie ty!"

Yan sa v duchu usmial. Len blázon by sa postavil tejto žene. Vždy dosiahne, čo chce. Znova otravovať pána mesta sa mu nechcelo, bol si však istý, že to ani nebude potrebné.

"Nasledujte ma!" prikázal im Elmar, akoby to bola jeho vlastná vôľa a viedol ich dolu schodmi k námestiu.

Marta sa za ním niesla ako kráľovná. Bradu mala hore a v očiach žiaru, ako keby starý a nový radca boli iba strážnikmi, ktorí ju sprevádzajú na prechádzke mestom. Cestou pozdravila susedu, poláskala dievčatá a nakričala na šarvancov, ktorí im robili naprieky. Ba dokonca volala na pekárku, nech len príde bližšie, že by ju rada zoznámila s pánom Elmarom.

Nový radca to všetko znášal so zaťatými zubami. Nepovedal ani slovo, podal však ruku každému, koho k nim Marta zavolala.

Pred kasárňami zastali a Elmar požiadal stráž, aby zavolali kapitána. Ten, len čo vyšiel zo dverí, stuhol ako svieca a tvár mu zbledla. Vidieť spolu hlavného radcu a ženu, ktorá sa mu vyhrážala, že z neho urobí obyčajného pastiera koní, ho vydesilo na smrť.

"Chlapca, ktorého ste dnes uväznili," začal Elmar vážene, no Marta mu skočila do reči.

"Volá sa Samuel..."

"Samuela," zopakoval po nej radca. "Nech ho okamžite prepustia. Nech mu dajú nové šaty a poriadneho koňa! Ešte dnes sa na rozkaz samotného kráľa vydá na cestu!"

"Áno, pane," pritakával kapitán a hlboko sa uklonil.

Elmar sa chystal odísť, lenže Marta mu to nedovolila. Ona predsa ešte neskončila.

"Pán Elmar," oslovila ho vážene. "Tento muž si neplní svoje povinnosti tak, ako by mal!"

Kapitán, bledý ako vápnom natretá stena, zbledol ešte viac.

"Šikanuje nevinných a tým, ktorí ho na to upozorňujú, sa vyhráža, že ich nechá zbičovať!"

"No a?" Elmar nerozumel, prečo to hovorí jemu. "Ja s tým nemám nič spoločné..."

"Tým by som si nebola taká istá," usmievala sa na neho ako stará mama na vnúčika.

"Prepusť chlapca!" zopakoval radca kapitánovi a znova sa chystal odísť.

"Pán Elmar!" Marta k nemu natiahla ruku, chytila ho za rameno a zastavila. Muž sa na ňu pozrel, akoby to, čo práve urobila, sa trestalo smrťou.

"Navrhujem..." Ďalej sa na neho usmievala. "Aby ste kapitánovi vzali jeho hodnosť a urobili z neho koniara!"

"Zbláznila si sa?" civel na ňu Yan. "Za toto pôjdeme do basy obaja!"

"Ja?" Marta sa hlasno rozosmiala. Museli ju počuť až na opačnej strane námestia. "V tomto meste nie je človeka, ktorý by si to dovolil!" vyhlásila hrdo.

"Pozor na jazyk!" upozornil ju Elmar, ona však o jeho rady nastála.

"Vojakov a strážcov mesta máš na starosti ty, však?" pokračovala Marta. "Ak to teda nechceš urobiť ty, zaveď nás naspäť za kráľom. Yan by sa s ním chcel opäť zhovárať!"

Elmar prižmúril oči a spozornel. Nepáčilo sa mu, že by mal s nimi znova otravovať kráľa. Nemohol však ani dovoliť, aby mu rozkazovala nejaká starena.

"Yan, myslím si, že podobný prípad už sme tu raz mali," otočila sa Marta ku starému radcovi. "Pamätáš? Kapitán, ktorý chytal dobrých ľudí, kým zločincami sa nechal podplácať, a dovolil im behať po slobode, aby kradli a podvádzali chudobných mešťanov. Pamätáš si?"

Yan prikývol.

"A pamätáš si aj, čo sa s ním stalo?"

"Nechal som ho obesiť!" vyriekol vážne a pozrel na nového radcu.

"Tak vidíš," otočila sa Marta ku Elmarovi. "Trest, ktorý navrhujem ja, je o dosť milosrdnejší ako ten, ktorý vyniesol radca pred tebou..."

Elmar sa zamyslel. Vedel, že jeho pán je spravodlivý, a že z duše nenávidí, ak niekto za jeho chrbtom zneužíva na vlastné obohatenie moc, ktorú mu zveril. Pochyboval, že by kráľ z kapitána urobil hneď koniara. Možno by ho degradoval na vojaka alebo strážcu paláca. Vedel však, že by to bol on, na kom by si pán mesta vylial zlosť, keďže jednou z úloh radcu je aj udržiavať v meste poriadok a spravodlivosť. Tá žena ho zahnala do kúta. A videl jej na tvári, že si to užíva.

"Dobre," povedal odovzdane.

"Tak mu teraz povedz, aby najskôr prepustil Samuela a potom nech ti odovzdá svoju uniformu!" predniesla teta Marta zmierlivo, roztiahla ruky dokorán a dodala: "Ja mu to nepoviem. Ja tu predsa nikomu rozkazovať nebudem!"

"Prepusť Samuela a odovzdaj mi svoju uniformu," zopakoval ponížený radca.

Kapitán, zhrbený, ako keby mal na pleciach Ľadové hory, ponížene cúval do dverí kasárne. Až teraz plne pochopil, akou strašnou a nenapraviteľnou chybou bolo povyšovať sa nad tú meštianku.

"Nechcem ti radiť," oslovila Marta priateľsky Elmara a priblížila sa ku nemu. "Ale taký Samuel... ten by bol dobrý nový kapitán..."

"To nemyslíš vážne," zvesil Elmar ramená. Tá žena snáď nemá dosť.

"Nie," kývla rukou a hlasno sa rozosmiala.

Tereza sklonila hlavu a vošla pod úzky, ale hlboký prístrešok, pod vysokým kamenným múrom v kúte záhrady, kde mali ustajnené kone. Yanov bol preč, rovnako ako on. Mala ešte v pamäti, ako sa ju snažil ráno vytiahnuť z izby. Odohnala ho odo dverí nevľúdne, na čo zaiste nebola hrdá, výčitky si však robiť nebude. Stratila priveľa síl, len aby vybojovala svoj zápas so všetkými hlasmi okolo. Nevládala bojovať ešte aj s ním.

Tereza sa obliekla a zbalila, ako keby mali pred sebou cestu okolo sveta. Ona predsa nevie, ako dlho budú preč. Hnedé kožené nohavice na nej držal hrubý čierny opasok, na ktorom jej z jednej strany visel plný mešec, z druhej krátky meč. Čiernu voľnú košeľu jej skrývala úzka hnedá vesta a čierny plášť s kapucňou, ktorý jej padal na kolená.

Zastrčila koženú čižmu do strmeňa, zaprela sa o sedlo a vyšvihla sa na koňa. Zoro, kôň čierny ako sadza, natiahol krk a zastrihal ušami. Pevne zovrela uzdu, otočila koňa a vyšla na hlavnú ulicu.

Biely tiger ju potichu sprevádzal. Hoci sa spolu nezhovárali, cítila, že sú v neustálom spojení. Nemusela sa na neho dívať, ani ho hľadať očami, a predsa vedela, kde presne je. Mala ten neotrasiteľný pocit, že on je v nej a ona v ňom.

Cválala dlhou ulicou. Míňala domy a s nimi ich zvuky. Hlasy mužov a žien, chlapcov a dievčat, ktorí za kamennými múrmi a otvorenými okenicami žili svoje každodenné životy. Už ju tak nevyrušovali. Vnímala ich, avšak teraz už bola schopná na ne nemyslieť.

Obišla námestie na vrchole mesta a úzkou cestou sa spustila dolu ku hradbám. Na križovatke sedeli dvaja starí žobráci. Zastala. Pozrela na svojho tigra, ktorý čakal, čo urobí. Zoskočila z koňa.

Jeden zo žobrákov nemal nohu. Aj keď sedel, opieral sa o dlhú palicu. Druhý bol slepý. Namiesto očí mal jazvy, ako keby mu ich vypálili horúcim železom. Sklonila sa k nim a vľúdne ich pozdravila.

"Aká krásna pani," počula, na čo práve myslí muž bez nohy. "Dúfam, že má plný mešec a že nie je lakomá ako tie fifleny, ktoré tadiaľto chodievajú každý deň."

"Zľutuj sa dieťa," počula myseľ aj toho slepého. "Zľutuj sa. Prosím. Zľutuj sa."

Tereza zaváhala. Bolo čudné počuť, čo si ľudia myslia. Zrazu si uvedomila, aké priťažké je bremeno rozhodovať sa nielen podľa toho, čo ľudia hovoria, ale aj podľa toho, čo si myslia. Reč nie je vždy pravdivá. Slová môžu klamať. Ale to, čo vychádza z hlbín duše, ukazuje skutočnú tvár človeka. Ak by nepočula, čo majú v srdci, dala by každému rovnako. Teraz však váhala.

,Nebudem ťa súdiť!' pomyslela pri pohľade na chromého. Veď to, že počuje ich vnútro, to je dar. Nedostala ho však, aby robila sudcu.

Vytiahla mešec, strčila doň prsty a každému, rovnako chromému aj slepému, vtlačila do špinavej dlane jednu zlatú mincu. Nečakala, že jej budú ďakovať. Vysadla rýchlo na koňa a spustila sa z kopca dolu, hlbšie do mesta.

Námestie pod vysokými hradbami bolo plné ľudí a tak spomalila. Ženy už mali zväčša nakúpené. Obchodníci na trhovisku nakladali nepredaný tovar na vozy. Mešťania sa však domov neponáhľali. Matky stretávali iné matky a klebetili, kým dievčatá a chlapci sa naháňali pomedzi ne. Chlapi, ako keby už dnes nemali žiadnu robotu, vysedávali na okraji trhoviska a popíjali víno.

Tereza zamierila ku bráne, keď si pred domom tety Marty všimla strýka, starenu a jej vnučku Kristínu a Samuela. Ten obraz by ju nijako neprekvapil, ak by Samuel nedržal v rukách uzdu osedlaného koňa, vyparádený ako kráľovský šľachtic, pripravený vyraziť za mesto.

,Kam sa chystá?' premohla ju zvedavosť. Potiahla koňa za uzdu a otočila ho smerom k nim. Beztak by sa rada ospravedlnila strýkovi za to, že ho ráno vyhnala od dverí.

Vystrela sa, dvihla bradu a vykúzlila úsmev. Nič tak nerozpúšťa ľady ako usmievavá tvár. Zrazu sa však k nej spoza chrbta, uprostred námestia, privalil krik a vydesené varovania. Matky volali na deti. Muži vstávali od stolov a kričali na svoje rodiny. Vojaci pri bráne tasili meče. Netušila, čo sa za ňou deje a tak otočila hlavu.

Muž v čiernych šatách, s desivo veľkým vlkom po boku, sa rútil priamo na ňu. Nestihla si ani poriadne uvedomiť, že tí dvaja útočia po nej, keď v tom pocítila, ako ten cudzinec do nej narazil celou váhou svojho tela. Pravá noha sa jej hneď vyšmykla zo strmeňa. Ľavá jej znehybnela, ako keby ostala zaseknutá medzi skalami. Zoro padal na stranu a ona bezmocne padala s ním. Pustila uzdu, skrčila sa a snažila sa chrániť si tvár, hoci náraz veľkého chlapa jej takmer vyrazil dych.

Kôň padol na zem a ona na neho. Podarilo sa jej vyskočiť zo sedla tak, aby ju neprivalil. Zoro hneď vyskočil na nohy a ona sa z neho zosunula na tvrdú zem. Chcela vstať, nemohla to však urobiť. A vtedy si všimla, že má ľavú nohu zastrčenú v papuli ozrutného vlka. Videla jeho žlté zuby a ohnivo červené oči. Z papule plnej slín vychádzalo nenávistné vrčanie.

Očami hľadala tigra. Na jej prekvapenie, ležal neďaleko nej, s hlavou položenou na predných labách, ako keby svet okolo nevidel. Vyzeral, že odpočíva a to, čo sa dialo na námestí, ho nijako neznepokojovalo.

,Vari je slepý?' preletela ňou výčitka. Nevidí, čo sa deje? Nepočuje? A na chvíľu aj zapochybovala, či je naozaj skutočný. Čo ak si ho iba vymyslela? A nielen jeho, ale aj všetko to, s čím celé ráno bojovala.

Na podobné úvahy však teraz neostával čas. Natiahla ruku k opasku a chystala sa tasiť meč. Na to však už bolo neskoro. Kým vlk ju hrýzol do nohy, cudzinec sa jej posadil na hruď a kolenami sa snažil držať jej ruky od seba.

Až teraz mu videla do tváre. Oči mal plné jedu. Úzke čelo nad ním mu rozrývali hlboké a špinavé vrásky. Bol vychudnutý, že mu takmer cez kožu videla na lebku. Dlhé a špinavé vlasy mu padali až na bradu. Cez zaťaté zuby mu tiekli sliny. Dívala sa na neho ako do tmy. Nič iné ani v tej chvíli necítila, iba tú temnotu, akoby to ona sama vypľula tohto muža do sveta.

Tereza sa ho snažila zhodiť zo seba, muž však bol silný. Tlačil na ňu kolenami a rukami, že sa takmer nemohla hýbať. Vlk, rovnako desivý ako muž, pustil jej nohu, obišiel ju a vyceril zuby neďaleko jej očí. Z papule mu páchlo, akoby mal medzi zubami hnojisko.

Tereza dýchala rýchlo, až sa napokon rozkašľala. Sily ju opúšťali. Naklonila tvár ku kamennej podlahe, keďže sa bála, že sa v tom kašli zadusí. V tej chvíli muž uvoľnil zovretie.

Samuel narazil s krikom do cudzinca. Ten ho však videl, skrčil sa a sila chlapcovej váhy a rýchlosti mu preletela cez chrbát. Chlapec sa mu však rukami zavesil na krk a snažil sa ho zhodiť z Terezy.

Muž sa musel rozhodnúť rýchlo. Tlačiť dievčinu viac k zemi alebo bojovať s chlapcom na krku? Uvoľnil zovretie, zdvihol ruky a mocne nimi stisol Samuelov krk.

Chlapec zalapala po dychu. Tvár muž sčervenala. Hruď sa mu nadula ako plachta a predsa z posledných síl vykríkol: "Mubatsiri!"

Tiger, dosiaľ nečinne ležiaci na zemi, vyskočil na nohy a zaútočil. Letel rýchlo ako sokol, keď sa spúšťa z oblohy. Vystrčil pazúry, dlhé ako meče a zaboril sa nimi mužovi pod rebrá. Cudzinec zastonal a prevalil sa aj so Samuelom na zem. Mubatsiri dopadol vedľa nich, zvrtol sa rýchlo ako malá mačka, otvoril papuľu a jedným rýchlym hrýznutím zlomil vlkovi väz. Pukli kosti a čierna šelma sa zvalila bezvládne na zem.

Tereza sa prevalila na bok a vyskočila na muža. Samuel urobil to isté. Obaja ho tlačili k zemi. Cudzinec však viac nebojoval. Z boku sa mu valila čierna krv. Stonal a krivil tvár.

Všetko sa muselo udiať príliš rýchlo, keďže vojaci z kasární pribehli až teraz. Obstúpili ich a prikázali Tereze a Samuelovi, aby vstali.

"Nie si zranená?" spytoval sa Samuel, keď pomáhal Tereze na nohy.

"Asi," zastonala, keď dostúpila na poranenú nohu. V tej istej chvíli však cítila úľavu a tak sklonila tvár. Tiger pod jej nohami jej dlhým ružovým jazykom čistil ranu. Bolesť pominula a hneď vedela, spojená s ním, že pod čižmou jej neostane ani maličká jazvička.

"Asi nie," dokončila vetu a vystrela sa, aby Samuel videl, že už nekríva.

Muž, ležiaci na zemi, sa za pomoci rúk pomaly posadil. Díval sa do tvári ozbrojených vojakov. V očiach mal toľko nenávisti, že okolostojaci klopili zrak a matky zakrývali deťom tvár.

"To je predsa Edo!" spoznal ho zrazu jeden z vojakov.

Strážca vedľa neho, veľký ako hora, sa k nemu sklonil, natiahol ruku, chytil ho za bradu a dvihol jeho hlavu k oblohe.

"Edo," potvrdil. Vstal a otočil sa k Tereze a Samuelovi. "Za jeho dolapenie je vypísaná poriadne tučná odmena," oznamoval im. "Myslím, že to bude až sto zlatých mincí..."

"Zaslúžite si ju," podišiel k nim druhý vojak a obom im podával ruku.

"Ja tie mince nechcem!" vyhlásil ako prvý Samuel. "Za toto ja nechcem žiadnu odmenu..."

"Ani ja," pridala sa k nemu Tereza.

"Zaslúžite si!" zopakoval vojak neveriac, že by niekto mohol odmietnuť sto zlatých.

Tereza ho však viac nepočúvala. Dívala sa na svojho tigra, ktorý ležal blízko mŕtveho vlka. Ani toho, ako ani jej zázračného priateľa, nik z okolostojacich nevidel. Rýchly zápas divokých zvierat ostal pred ľuďmi okolo ukrytý.

Ona by si však želala, aby ho ľudia videli. Vznešenosť a silu jej tigra. Kiežby ho mohli vidieť aj ostatní. Veď to on porazil muža a jeho netvora vo vlčej kožušine. A vtedy si spomenula, že to bol Samuel, ktorý ho zavolal po mene. Mubatsiri. To on vyslovil to zázračné slovo. Ako to je možné? Vari ho videl tiež? Pozná ho? Vníma ho? Počuje ho ako ona? Nepovedal jej učiteľ, že Mubatsiri bude jej spoločníkom na cestách?

,Ako je teda možné, že na neho volal Samuel?' otočila hlavu a pozrela na chlapca. Odkiaľ pozná jeho meno? A prečo tiger dovtedy neurobil nič, aby ju zachránil? Na čo vlastne čakal? Učiteľ jej predsa sľúbil, že ju bude sprevádzať a chrániť! On však nič neurobil. Vyhrieval sa na teplej kamennej dlažbe námestia, ako keby ani nevidel, že je na konci so silami a že len o kúsok unikla pred istou smrťou.

,A kto je ten muž?' pohľadom sa vrátila na Eda. A ten vlk, rovnako neviditeľný ako jej tiger? A prečo ju napadli? V hlave jej horeli ohne. Otázky, jedna za druhou, tajomné a nezodpovedané, ju pálili tak, až jej z toho slzili oči.

"Samozrejme, že tú odmenu chcú!" zamiešala sa medzi nich Marta. Do jednej ruky chytila Samuela, do druhej Terezu.

"Nie," pozrel na ňu nahnevane chlapec.

"Ale áno," kývala hlavou starena a tvár jej žiarila ako ohňostroje. "Samozrejme, že chcú... nie však pre seba!" Marta sa otočila k žene, ktorá stála neďaleko s troma deťmi pri nohách a oslovila ju po mene: "Hana! Poď sem!" volala na ňu. Dvihla ruku a ukazovala jej, len nech príde bližšie.

"Samuel a Tereza," oznamovala všetkým Marta. "Áno, takto sa volajú... Pamätajte si tie mená!"

Najskôr sklonil hlavu zahanbený Samuel. Hneď za ním aj Tereza. Nečakaná pozornosť bola nepríjemná obom.

"Rozhodli sa, že tú odmenu darujú tejto vdove," ukazovala Marta na Hanu. "Minulý rok stratila manžela. Ostali jej tri deti. Krásne, nádherné dievčatá. Chudobní by si mali pomáhať. Aj ja som hrdá na týchto dvoch," zatriasla nimi, len aby zodvihli hlavy, "že sa rozhodli darovať svoju odmenu tejto úžasnej bojovníčke a jej trom malým deťom..."

"Dobre, dobre, dobre," vyhlásil vojak, "odmenu dostanú tie deti, no teraz sa už rozíďte, toto nie je divadlo!"

Tereza sa v duchu vojakovi poďakovala. Rovnako aj Samuel.

"Poďte!" Marta ich stále držala a ťahala smerom ku svojmu domu.

Tereza sa obzrela za tigrom. V hlave mala plno otázok. On to samozrejme vedel a tak sa jej dotkol v myšlienkach: "Vydrž, na otázky bude čas neskôr..."

Marta ich zaviedla do svojej kuchyne. Posadila ich ku stolu, pred každého položila pohár slabého vína a prikázala im ho vypiť do dna. "Na nervy," povedala a ako prvá ho vyliala do seba.

Nasledujúce minúty boli plné vysvetľovania. Tereza sa najskôr ospravedlnila strýkovi za ráno a potom ostatným opakovala, že netuší, prečo ju ten muž napadol. Nevedela ani, kto to je. Videla ho, tak ako ostatní, prvý krát v živote. Tiger, ležiaci blízko stola, jej dosiaľ nevysvetlil, čo sa na námestí stalo. Nebude si vymýšľať, ani špekulovať. Veď oni počuli, že to bol hľadaný zločinec. Prečo však zaútočil práve na ňu, nevedela.

Samuel Tereze vysvetlil, prečo je oblečený ako šľachtic. Že ho pán mesta posiela do Čeľustí, aby sa tam pýtal na Anavin. Vraj to ona zrútila vežu paláca.

"Nezmysel!" zahundrala Marta a doliala si ďalší pohár vína. Znova zopakovala, že sa nemá čoho báť, keďže v lesoch Spiacej doliny ho žiadne nebezpečenstvo nečaká.

"Nič sa mu nestane!" povedala najskôr Samuelovi. A potom to opakovala aj Kristíne, ktorá sa ho zubami nechtami držala a prosíkala, len aby nikam nešiel.

"Nemal by si tam ísť sám," šepkala, obrátila sa k tete a prosila ju, aby znova išla za kráľom a poprosila ho, či by ho na tej ceste nemohli sprevádzať aj jeho vojaci. "Nemal by tam ísť sám," zopakovala.

Samuel premýšľal nad otcom a matkou. Marta mu síce sľúbila, že im všetko vysvetlí, keďže to ona spustila sled udalostí, ktoré ho teraz posielajú na tú tajomnú cestu. Beztak by sa s nimi rád rozlúčil. Nepáčilo sa mu, že kým on sa chystá do divočiny, jeho rodičia o jeho ceste do divočiny nemajú ani najmenšie tušenie. Žijú si svoju každodennosť, ako keby tá mohla byť rovnaká ako včera, ako predvčerom. Otec v dielni, matka s deťmi v kuchyni. Mal by im to povedať sám. Rozlúčiť sa a upokojiť matku, že sa vráti čoskoro. Popravde, nielen matku, ale aj seba. Chcel tete veriť, že mu nijaké nebezpečenstvo nehrozí. Može však ona predvídať budúcnosť? Vari vie, čo všetko nečakané sa môže na jeho ceste prihodiť? On predsa nie je dobrodruh. Nevie, ako prežiť v divočine!

Tereza, dívajúc sa na bieleho tigra pri dverách, zrazu vstala a vyhlásila: "Ty si pomohol mne, ja teraz pomôžem tebe!" pozrela na Samuela a dodala: "Pôjdem do Čeľustí s tebou!"

Chlapec nemohol vedieť, že Tereza počula každú jeho myšlienku. Vnímala jeho strachy a obavy, ako keby išiel do vojny. Ona už v Spiacej doline bola. Rada ho tam odprevadí. Rada mu pomôže.

"Benjamín," začula, ako sa jej mysle dotkol tiger.

"Ja viem," odvetila podráždene. "Ideme za Benjamínom a jeho hlasom. Nezabudla som na to, neboj," upokojovala ho, len aby si nemyslel, že nevie, čo je jej skutočným poslaním. "Len na chvíľu zídeme z cesty, odprevadíme Samuela a potom pôjdeme ďalej... za mojim volaním!"

"Chekutanga!" zavrčal na ňu Mubatsiri. "Nikdy mi neklam! Ak nemôžeš povedať pravdu, lepšie urobíš, ak budeš mlčať!"

"Veď hovorím," bránila sa. "Pomôžeme Samuelovi a potom pôjdeme za Benjamínom!" Chvíľu mlčala, nadýchla sa a napokon dopovedala, na čo myslí odvtedy, ako začula, že ho kráľ posiela do Čeľustí: "Vieš si však predstaviť, že uvidíme skutočných trpaslíkov?