CH01 - druhá - 05

Brána mesta sa zavrela a oni sa spoločne vybrali popri hradbách smerom na východ k Mĺkvym lesom.

Samuel naozaj nebol dobrodruh. Nebol však ani domased, ktorý by sa celý život schovával pod rodičovskou strechou. Veľkú časť svojho života prežil pri otcovi v kováčskej dielni, v dome tety Marty a s Kristínou, túlajúc sa v sadoch a v uličkách mesta. Avšak tá predstava, že má nasledujúce dni prežiť v divočine, ho desila. Dosiaľ nikdy nespal pod hviezdami. Mal rád svoju posteľ a bezpečie kamenného domu. Nikdy netúžil túlať sa v lesoch a po kopcoch, ani objavovať zabudnuté skrýše a ich tajomstvá.

"Pôjdeš do Čeľustí!" takto jednoducho mu to povedala teta. Nie, ona mu to nepovedala, ona mu to prikázala! Darmo mu vysvetľovala, že si to želá sám pán mesta. Hovorila to tak, ako keby si to ona želala ešte viac.

Starena bola výstredná a panovačná žena, to on dobre vedel, poslať ho ale na dobrodružnú výpravu na miesta, kam človek nechodí, bolo, ako keby načisto stratila rozum.

Čeľuste, veľkú čiernu dieru pod vysokou skalou v Spiacej doline, dobrodruhovia na svojich cestách zväčša obchádzali. Ľudia vravia, že ukrýva vchod do posledného mesta trpaslíkov. Vraj už nikde inde nežijú, iba v tom lese. Zabudnutí a prehliadaní, ako keby s povrchom zeme a jeho obyvateľmi viac nechceli mať nič spoločné. Pod zemou si chránia, čo ostalo z ich kedysi obrovskej ríše. Nehľadajú nové priateľstvá, ani neobnovujú staré obchody. Neželajú si byť viac na očiach. Ukryli sa, aby mali od ľudí pokoj.

Otec mu vravel, že živého trpaslíka nik nevidel už takmer jedno storočie. A tiež, že v starých knihách sa píše, že kedysi stretávali mešťania trpaslíkov v ich meste, ako keby žili na ich uliciach. To však boli časy, keď ich bolo toľko, koľko je dnes ľudí na zemi. Mali svoje mestá, pospájané podzemnými tunelmi, takmer pod každou vysokou horou. Dnes sú už iba tam, v lesoch Spiacej doliny, kam mu prikázali ísť.

Tereza vnímala každú jeho myšlienku. Ona vedela, že Samuel nie je dobrodruh. Nevyhľadával samotu lesov a hôr. Keď si však spomenula, ako sa postavil mužovi na námestí, nepochybovala, že má v sebe dosť odvahy na to, aby sa v divočine nestratil. Možno o nej nevie, že ju má. Možno o sebe pochybuje. Videla však, že keď prišlo na lámanie chleba, nezaváhal.

Na rozdiel od neho, ona sa do Čeľustí tešila. Keď ešte bývala s Yanom na zámku, našla raz v kráľovskej knižnici knihu o trpaslíkoch. Bola ťažká a hrubá, ako keby v nej bolo zapísané všetko, čo sa udialo na zemi od počiatku sveta. Viac ako text ju však v knihe zaujali obrázky, ktoré odhaľovali krásu dnes už zabudnutých miest. Veľké siene podopreté masívnymi stĺpmi, na ktorých horeli lampáše. Steny a stropy, ba aj podlaha boli vykladané zlatom. Na veľkých trónoch sedeli síce malí, avšak mocní muži. Na hlavách mali prilbice, na hrudi brnenie a v rukách kladivá a sekery, zbrane, ktoré by boli priťažké aj pre dospelého muža. Už vtedy sa dívala na nich s obdivom. Predstava, že by mohla vstúpiť do mesta pod zemou, plného trpaslíkov, ju napĺňala vzrušením.

Samuel myslel na Kristínu, ktorá prehovárala tetu, len aby mohla ísť s ním. Aké bláznovstvo. On dobre vedel, že Kristína nikdy na koni nesedela. Spočítal by na prstoch jednej ruky, koľkokrát bola v divočine za hradbami. Ona mala život v meste rada. Námestie a trhovisko plné ľudí. Tam sa vždy niečo deje. Divočina je iba ticho a tma. Na to stačí aj noc, nepotrebovala ich hľadať aj cez deň.

Vedel, že chce ísť s ním nielen zo strachu, že by sa mu mohlo niečo stať, ale aj kvôli Tereze. Nepáčilo sa jej, že tí dvaja by mali byť taký dlhý čas spolu. Dosiaľ si nikdy nevšimol, aby na neho žiarlila. Lenže dosiaľ ani nemala príležitosť. Správala sa, ako keby si už niečo sľúbili a to ho miatlo. Spomenul si, ako mu povedala, že patrí iba jej.

Kristína mu nikdy nebola ľahostajná. Popravde, vždy ju považoval za to najkrajšie stvorenie, aké kedy stretol. Samozrejme okrem rodičov. Premýšľať však nad ňou, ako keby bola do neho zamilovaná, nebolo také, ako by to čakal. Vždy je to prekvapenie, ak sa medzi najlepšími priateľmi zrodí láska, rovnako ako je prekvapením, keď sa z lásky zrodia najlepší priatelia.

Samuela mrzelo, že si to všimla aj Tereza. Počul ju totiž, ako Kristíne hovorí: "Dám na neho pozor." A potom dodala: "Neboj sa, ja sa nikdy nevydám!"

Tie slová ho zmiatli. Premýšľal, prečo nespojila slová ,neboj sa' so slovami ,dám na neho pozor', ale so slovami, že sa nevydá. Najskôr aj ona videla, že Kristína sa viac bojí o to, že by medzi ním a Terezou mohla preskočiť iskra, než o jeho bezpečie.

Tereza Kristínu takmer nepoznala. Občas sa videli na námestí, občas blízko paláca, osobne sa s ňou však nikdy nezhovárala. Veď ona sa nerozpráva takmer s nikým. Ani so starenou, keď navštevovala Yana, kým bol ešte kráľovým radcom. Ani so služobníctvom v paláci, ani s dvornými dámami. Do včerajšej noci nepoznala ani Samuela. Popravde, okrem jej strýka, rytiera Ota, ktorý ju učil, ako bojovať s mečom a slúžky Otílie, ktorá sa o ňu starala, kým ešte bývali na zámku, boli pre ňu ostatní ľudia v meste cudzí. Občas stretla kráľa, ten jej však nevenoval pozornosť. Keď boli v paláci plesy, zámerne sa im vyhýbala, len aby nemusela počúvať hlúpe reči šľachticov, ktorí netúžili po inom, len sa dňom i nocou dívať do jej tajomných očí. Liezlo jej to na nervy. Yan ju vždy napomínal, že ak chce ostať na zámku aj po jeho smrti, tak musí na zámku aj žiť. Mal sa radšej pýtať, či tam naozaj žiť chce.

Tereze sa páčilo, s akou citlivosťou Samuel premýšľal nad Kristínou. Ona pre neho nebola jedna z mnohých. Keď na ňu myslel, vnímala, že sa mu duša chveje viac, ako keď premýšľa nad inými. Mala v ňom jedinečné miesto, ktoré sa nedá ukradnúť alebo zrušiť. A tie jeho úvahy o priateľstve a zamilovanosti? Ako keby nevedel, že láska len výnimočne prichádza v búrke a hromobití. Naozaj len výnimočne, lebo láska zväčša prichádza po špičkách. Nedá sa uväzniť, ani sa jej brániť. Nedá sa skrotiť, ani jej rozkazovať. Nedá sa ju privolať, ani ju odohnať. Človek nad láskou nemá takmer žiadnu moc. A každý, kto sa ju pokúsil zotročiť alebo ovládnuť, ostal pred ňou bezmocný, stratený, nemohúci a zmätený.

Samuel premýšľal, čo znamenajú slová, že sa Tereza nikdy nevydá. Nik by nemal ostať sám, ani chtiac ani nechtiac. Vari je v človeku náklonnosť k inému človeku len z rozmaru? Človek je stvorený, aby miloval. Seba a to, kým je, no ešte viac toho, koho má pred sebou. Dary sú najkrajšie vtedy, keď sú rozdávané. A on vždy veril, že aj človek taký je. Najkrajší, keď sa dáva.

Tereza už ľutovala, že tie slová vyslovila nahlas. Dosiaľ o tom, že chce ostať sama a slobodná, nikomu nepovedala. Chcela však upokojiť Kristínu. Len aby vedela, že sa nemusí báť, že ona o Samuela nemá záujem. Nie žeby nebol dosť dobrý, lenže ona nemá záujem o nikoho. Už dávno sa rozhodla, že ostane sama. Nie však pre to, žeby nechcela niekoho milovať pre jeho neopakovateľnú jedinečnosť, dokonca si bola istá, že raz bude. A predsa v hĺbke svojho srdca tušila, že si až do smrti ponesie bremeno samoty a raz aj nenaplnenej lásky. Ešte viac si to uvedomovala teraz, keď sa jej zmenil život. Počuje, čo by počuť nemala. Vidí, čo ostatní nevidia. A má priateľa, ktorému sa nik z ľudí nemôže vyrovnať. Ako by sa mohla s tým všetkým zveriť do rúk človeka? Ako by s ním mohla žiť a zároveň skrývať v sebe všetku tú zázračnosť? Ako by mohla milovať jedného viac ako ostatných a zároveň pomáhať ostatným viac ako tomu jednému? Ktohovie, aké cesty ju čakajú a kam všade ju zavedú tie hlasy? Dosiaľ nad tým neuvažovala, lenže čo ak v tú chvíľu, keď sa napila zo sklenenej tuby, nadobro stratila domov? A žena, ktorá nemá pevné korene, nenájde v živote ani skutočnú lásku.

Samuel sa vrátil v myšlienkach k tomu, čo sa udialo na námestí. Keď ešte sedeli v kuchyni tety Marty, pristihol sa pri tom, ako sa s obdivom díva na Terezu. Ten chlap ju predsa držal celým telom pri zemi a sedel na nej dlho, že bolo takmer nemožné, aby ho bola schopná ešte zhodiť zo seba. A nielen jeho, veď aj on mu visel na krku. Bol presvedčený o tom, že ak by nebolo Terezy, teraz by už bol na druhom svete. Veď ten muž mu zvieral hrdlo, ako keby mal namiesto prstov kliešte. Bol by sa zadusil. Tereza ho však zachránila. A on ju pre to obdivoval.

Tereza zahanbene sklonila hlavu. Ona predsa nie je žiadna hrdinka. Ležala tam na zemi bezmocná a ak by Samuel nevyslovil nahlas meno jej zázračného priateľa, pravdepodobne by už bol na druhom brehu. To nie ona, ale on ich zachránil.

Pohľadom hľadala tigra, ktorý kráčal neďaleko pred nimi. Vyzeral tak vznešene. Chrbát sa mu vlnil ako more, keď sa doň oprie vietor. Musí sa ho opýtať, odkiaľ pozná Samuel jeho meno. Najskôr sa však na to opýta chlapca.

"Samuel?" otočila sa tvárou k nemu. Dosiaľ nik z nich neprehovoril. Chlapec sedel na koni ako zlomený konár. Ktohovie, kedy bol v sedle naposledy?

"Chcela som sa ťa opýtať," premýšľala nad každým slovom, len aby nevyzradila niečo, čo by nemala. "Keď ťa ten muž držal pod krkom... keď si sa dusil, predtým, než som vás oboch zo seba zhodila... zdalo sa mi, že si niečo vykríkol..."

"Možno," úpenlivo premýšľal Samuel, na nič konkrétne si však nespomínal. "Mohlo to byť čokoľvek... možno som volal o pomoc, ale v tom, ako som sa dusil, by to určite znelo ako blúznenie..."

"Mne sa zdalo, že si vykríkol..." Na chvíľu zaváhala a potom potichu dodala: "Také čudné slovo... zdá sa mi však, že už som ho kdesi počula..."

"Neviem," krútil hlavou Samuel. A hoci sa snažil spomenúť si na tú chvíľu zo všetkých síl, na skomoleninu, ktorá mu vtedy vyliezla z úst, si spomenúť nevedel.

"Netráp ho!" dotkol sa jej v mysli zázračný priateľ. "On tomu nemôže rozumieť. Moje meno nemá vo vašom jazyku žiaden význam. Ak by si aj pamätal, že ho vyslovil, nič by pre neho neznamenalo!"

"Ako je potom možné, že ho vyslovil?"

"Voda, z ktorej si pila, bola určená pre neho," vysvetľoval jej. "A hoci z nej nikdy nepil, bol darcom, od ktorého si vzala dar. Nie je zázračný ako ty. Nie je ani obdarovaný ako ty. A nikdy ani nebude! Avšak v tvojej prítomnosti, bez toho, aby si ty alebo on mal nad tým kontrolu, sa občas budú diať zázračné veci..."

"Neublíži mu to?" pýtala sa, odpoveď však nedostala, keďže v tej istej chvíli ju oslovil aj Samuel.

"Prečo si chcela ísť so mnou?"

"Zachránil si ma," odvetila rýchlo, očami však sledovala tigra, keďže tie slová patrili viac jemu ako chlapcovi na koni.

"Ja?" vyriekol pobavene. "Len som ti tam zavadzal..."

"Nehovor tak!" napomenula ho láskavo. "Ak by nebolo teba, boli by sme obaja mŕtvi!"

Rada by mu povedala, že práve to slovo, na ktoré si nespomína, im obom zachránilo život. Nemohla to však urobiť. Učiteľ ju vystríhal, že o zázračnosti, ktorú dostala do daru, nesmie s nikým hovoriť.

,Veril by mi?' spytovala sa v duchu, keď si predstavila, že by mu o tom predsa len povedala. Veril by, že má pri sebe zázračného tigra, ktorého okrem nej nik nevidí? Veril, že to práve on z nej zhodil toho muža vo chvíli, keď ona v sebe nemala už ani štipku sily?

,Veril,' nepochybovala. Samuel by jej veril.

"Zľakol som sa," priznal chlapec pri spomienka na súboj na námestí. "A rozbehol som sa, ako keby... vieš... ubližoval ti... potrebovala si pomoc," vysvetľoval jej pomaly. Nehovoril to však ako hrdina. Znelo to, ako keby sa priznával, že sa jej pomôcť ani nechystal, a že jeho konanie bolo nepremyslené, bezmyšlienkové a chaotické.

"Zľakol som sa," zopakoval. "Neviem, kde sa to vo mne vzalo... ja sa zväčša bitkám a hádkam vyhýbam!"

"Zachránil si ma," zdôraznila opäť. Vedela, že sa v duchu obviňuje, že jeho rozhodnutie pomôcť jej nebolo slobodné, ale spontánne a tak ešte dodala: "Skutočné dobro vychádza zo srdca, nie z rozumu. Nešpekuluje. Neobchoduje. Nekalkuluje. Nepremýšľa, ale koná, vždy keď to je potrebné!"

Povedala to tak, že ju to samú prekvapilo. Jedným okom sledovala svojho tigra, ako keby mala podozrenie, že sa v nej miešajú jeho myšlienky. Ona zatiaľ nerozumela, ako sa navzájom ovplyvňujú. Vie však, že celá jeho myseľ je v nej ponorená ako kameň do vody. Zatúžila vedieť viac. Spomenula si však na učiteľa, ktorý jej sľuboval, že mnohé z toho, čím je obdarovaná, pochopí až časom.

"Nemôžeš vedieť všetko hneď!" počula láskavé slová svojho Mubatsiri.

Samuel k nej otočil hlavu a pozrel jej prekvapene do tváre. Hovorila o ňom tak nezvyčajne pekne. A citlivo, ako keby rozumela, s čím vnútorne bojuje. Veľa toho o Tereze počul, nikdy však, že by bola empatická alebo citlivá. Po jej slovách mal zrazu pocit, že všetky tie reči, ktoré sa o nej hovoria, sú len klamstvá, ohovárania a osočovania odvrhnutých a pomstychtivých pytačov.

"Tereza," oslovil ju takmer nečujne. "Ty sa Čeľustí nebojíš?"

Hlas mal síce pokojný, ona však vnímala, koľko strachu z neznámeho sa skrýva v srdci chlapca, ktorý miluje svoje bezpečie. Áno, aj takí sú, ktorí nehľadajú v živote viac než istoty. Ba je ich omnoho viac ako tých, ktorým koluje v žilách nedočkavosť a zvedavosť vidieť nové, žiť nové a objavovať neobjavené.

Zahryzla si do jazyka. Bola by nerada, aby sa vedľa nej cítil ako hlupák alebo zbabelec. Čo mu má však povedať? Že má so sebou tigra, ktorý len pred chvíľou jedným prudkým pohybom zlomil ozrutnému vlkovi väzy?

"Nie," zašepkala a pozrela na neho. Čakala, čo na to povie.

"Ani trochu?"

"Nie," zopakovala pokojne. Nechcela však, aby to znelo povýšenecky a tak mu hneď vyjavila, v čo dúfa: "Teším sa, že uvidíme trpaslíkov. Už ako malá som po tom túžila!"

"Trpaslíkov?" nechápavo na ňu civel. "Ty si myslíš, že tam nájdeme trpaslíkov?" opakoval sa, ako keby ju iba zle počul.

"Hej," prikývla a tvár sa jej rozžiarila.

"O tých predsa nič nevieme," čudoval sa a krútil hlavou, ako keby bolo hlúpe dúfať v niečo, čo neexistuje. "Nikto z tých, ktorí žijú na zemi, ich ešte nevidel. Ktohovie, čo sa s nimi stalo za tie roky, čo sa tam pod zemou skrývajú? A či prežili? A či tam ešte sú?"

Možno mal Samuel pravdu, ona však takto rozmýšľať nemohla. Veď ani ľudia sa za posledné storočie príliš nezmenili. Starajú sa o zem, ako sa o ňu starali aj predtým. Chovajú dobytok, ako ho chovali ich praotcovia pred nimi. Stavajú domy, rúbu lesy a množia sa, aby ich bolo viac na zemi. Ak sa nemenia ľudia, prečo by sa mali trpaslíci?

"Možno tam nikoho nenájdeme," vyhlásil Samuel s nádejou v hlase. "Možno už dávno pomreli a neostalo po nich viac, než holé kosti a zaprášené poklady..."

Nepáčilo sa jej, že to povedal. Ona to takto nechcela. Tešila sa, že uvidí bojovníkov v pozlátenej zbroji, ktorí nebudú väčší od chlapcov a dievčat, čo si v meste púšťajú šarkanov, a nie ich ohlodané kosti. Samozrejme, Samuel mohol mať pravdu, veľmi si však želala, aby sa mýlil.

Nevedela, čo by mu mala ešte k tomu povedať a tak mlčala.

V tichu, ktoré nastalo, takmer nevnímala vánok, ktorý sa k nim spúšťal z holých kopcov na juhu, ani štebotavé vrabce nad ich hlavami či bzučiace včeličky okolo. Vysoké trávy popri poľnej ceste sa k nim skláňali ako žobráci s rukami, natiahnutými pred seba v nádeji, že si ich všimnú. Tancovali z jednej strany na stranu, akoby počuli jednu spoločnú melódiu a tichúčko si do nej šepkali.

Tereza však tej chvíli počula iba jeden zvuk, jeden hlas a jeho boj so sebou samým. Samuel sa nevedel rozhodnúť, či jej má položiť ďalšiu otázku. Chcel sa pýtať, čo jej bolo ráno, keďže jej strýko bol rozzúrený ako lev. Chcel sa znova pýtať na rytiera, na mŕtveho aj toho s krídlami. Doslova, ako keby to prežívala ona sama, cítila, že chce i nechce zároveň. To tá jeho plachosť a hanblivosť. Neschopnosť opustiť svoje bezpečie a istoty. Ako keby mal strach, že by mohol položiť otázku, na ktorú ona nebude chcieť odpovedať. Otázku, ktorá sa jej bude zdať hlúpa. Bál sa, že ho vysmeje, alebo ešte horšie, bude považovať za hlupáka, za neschopného viesť s ňou úplne obyčajný rozhovor.

Zdalo sa jej čudné, že by takto mohol premýšľať dospelý muž. Ani ona nebola zhovorčivá. Tiež nevyhľadávala dlhé rozhovory a zväčša jej vyhovovalo, keď nemusela viesť zbytočné reči. Ona by sa však takto nikdy neponižovala. Čo jej raz vyšlo z úst, bolo povedané. Čo bolo raz povedané, za tým si stála. Ak sa aj zmýlila, dokázala si to priznať. Ak by to však niekto zosmiešňoval, alebo ju za jej slová ponižoval, pre ňu by to znamenalo, že iba stretla korunovaného hlupáka.

Tereza vycítila, že pre Samuela je jednoduchšie mlčať a tak mlčala.

Keď sa priblížili k Mĺkvym lesom, otočila koňa a vydala sa vyššie na sever. Samuel ju nasledoval. Cválali pomaly popri hranici medzi riedkymi lesmi a vyschnutou pustatinou.

Tereza sa zadívala medzi stromy, vysoké smreky a jedle, staršie ako najstarší muž na svete, ktoré boli pri zemi bez konárov. Pod ich nohami neležali húštiny, iba husté trávy a kde-tu machom zarastené balvany. Posledné slnečné lúče sa z ďalekého západu predierali cez riedke konáre ďalej na východ. Dívala sa s nimi do hĺbky lesa a zdalo sa jej, že je naozaj taký riedky, že cezeň dovidí až na opačnú stranu, odkiaľ sa široké lúky zvažovali do doliny, kde sa pásli tie najväčšie čriedy divokých koní, aké kedy na vlastné oči videla.

Vedela, aké nerozumné by bolo vstúpiť do Čeľustí pred nocou, preto navrhla, aby sa utáborili na konci lesa a vyššie, k Spiacej doline, sa vydali až na svitaní. Samuel súhlasil.

Noc už bola blízko, keď na severe lesa zišli z cesty a vstúpili medzi riedke stromy. Tereza zoskočila zo sedla vedľa plytkej, ale širokej skaly. Hneď vedľa nej ležalo malé ohnisko. Neraz na tom mieste prečkala noc, keď sa jej nechcelo za tmy vracať naspäť do mesta.

Priviazala koňa ku stromu a vydala sa zbierať suché drevo na oheň. Tiger sa zvalil blízko ohniska, kým Samuel si začal pripravovať miesto na spanie.

Zbierala suché konáre a premýšľala nad svojím zázračným priateľom. Nemusel jej nič hovoriť, a beztak cítila jeho nespokojnosť. Hlas, ktorý v sebe počula zreteľnejšie ako ostatné hlasy, patril Benjamínovi. Nemala by tu byť teraz so Samuelom. Mala by ísť tam, kam ju posielajú. Spomenula si na hlas, ktorý jej prízvukoval, že dar, ktorý dostala, nepatrí jej. Je darom pre tých, ktorí volajú o pomoc. Ktorých počuje vo svojom vnútri viac ako ostatných. Vnímala Samuela, nie však tak intenzívne ako Benjamína.

,Naozaj by tu nemala byť!' uvedomovala si.

Tereza s tým urputne bojovala. Prijala ten dar, lebo nemala na výber. Nechcela však stratiť možnosť slobodne sa rozhodovať. Vari teraz bude do konca života chodiť iba tam, kam jej povedia? Počúvať iba tých, ktorých jej prikážu? Na tom sa predsa nedohodli. Nemôže byť nič zlé na tom, že sa na ceste za Benjamínom rozhodla pomôcť aj Samuelovi. Nebude im robiť slúžku. Nevzdá sa voľnosti len pre to, že sa napila z nejakej zázračnej vody!

Vrátila sa do táboriska a začala rozkladať oheň. Samuel sedel na prikrývke a vyťahoval z batoha jedlo. Slušne sa opýtal, či nie je hladná. Pokývala hlavou, že nie a pripravovala oheň.

Suché halúzky sa rozhoreli, chvíľu čakala a potom na ne položila hrubšie konáre. Vstala a odopla zo sedla deku i hrubý plášť. Pripravila si miesto na spanie blízko ohniska.

Samuel dovečeral, zbalil si veci a rýchlo jej poprial dobrú noc. Zabalil sa do deky ako batoľa a otočil sa jej chrbtom. Tereze v tej chvíli prišlo ľúto.

,To naozaj si nemajú čo povedať?'

Len, čo na to pomyslela, rovnakú otázku si v mysli položil aj Samuel. Možno to tak vyzerá vždy, keď spolu svetom putujú málo zhovorčivé srdcia. Keď mlčia, bojujú s tým, že by sa chceli zdieľať. A keď sa zdieľajú, želajú si, aby radšej mlčali.

Biely tiger vstal a priblížil sa k nej. Vnímal, ako sa cíti. Ľahol jej pod nohy a hlavu jej zložil do lona. Znova jej dovolil, aby strčila svoje špinavé prsty do jeho perleťovo čistej kožušiny. Bola rada, že konečne majú čas iba pre seba, keďže hlavu mala plnú otázok.

"Ty sa na mňa hneváš?"

"Nie," odvetil Mubatsiri láskavo.

"Ani trochu?"

"Chekutanga," vyslovili jej meno s úctou, ako keby bola bohom tohto kraja. "To nie je hnev, ale starostlivosť. Nemali by sme tu byť. Benjamín nás potrebuje viac ako Samuel. Musíš sa naučiť rozlišovať hlasy, ktoré sa v tebe miešajú..."

"Ako to môžeš vedieť?" bránila svoje rozhodnutie. "Vidíš predsa, že má strach..."

"Že má strach, ešte neznamená, že mu hrozí nebezpečenstvo..."

"Nehrozí?" opýtala sa zvedavo a hneď aj dodala: "Vari ty poznáš budúcnosť?"

"Hlas, ktorý ťa volá, patrí Benjamínovi!" zopakoval Mubatsiri.

"Keď ja by som chcela vidieť trpaslíkov," opäť priznala, že myslí aj na seba.

"Samozrejme, že by si chcela, lebo nik iný, zo živých tvorov na zemi, nie je taký pyšný ako človek!" prihováral sa jej vážnym hlasom. "To len človek verí, že to, čo práve chce, je zároveň pre neho aj to najlepšie!"

"Krivdíš nám," odsekla. Tie slová sa jej dotkli. Povedal človek, určite však myslel na ňu. Dosiaľ nepočula, aby o nej niekto povedal, že je pyšná. Možno celkom nerozumela, čo to slovo znamená, beztak sa jej to nepáčilo. Naozaj sa budú hádať kvôli takej maličkosti, že chce stretnúť trpaslíkov? Vari je zločin chcieť vidieť, čo vždy vidieť túžila? Komu tým ublíži?

"Krivdím?" otočil k nej hlavu a ona mala zrazu pocit, ako keby padala a celá sa ponorila do jeho hlbokých očí. "Ideme cestou, ktorou by sme nemali ísť a to len pre to, že to najdôležitejšie je teraz to, čo chceš ty!"

"Nie je to to najdôležitejšie," bránila sa.

"Nie? Tak prečo si dala ostatné bokom? Kvôli trpaslíkom?"

"Ja som nič bokom nedala!" zaváhala, keďže však vedela, že číta v jej vnútri ako v otvorenej knihe, napokon sa rozhovorila: "Dosiaľ mi nikto nekázal, čo mám robiť. Strýko... ten chcel... ja som však vždy robila po svojom... a mne sa tá voľnosť páčila. Keď som chcela byť v meste, bola som tam. Keď som sa chcela túlať v divočine, osedlala som si koňa a túlala som sa v divočine," privrela viečka a smutne dodala: "Teraz sa však zrazu cítim ako nejaká slúžka... alebo otrok, ktorý musí počúvať hlas, ktorému ani nerozumie!"

"Chekutanga," prehovoril sladko, ako keby spieval. "Ak sa na seba budeš dívať ako na otroka, nikdy plne nepochopíš dar, ktorý si dostala!"

"A nie je to tak?" vyriekla potichu, keďže ona sa naozaj tak cítila. "Nie som vari otrokom hlasov, ktoré mi kážu, čo mám robiť a kam mám ísť? Hlasov, ktoré ma budú chváliť, keď budem poslušná a karhať, keď tak robiť nebudem? Vari sa rovnako nesprávajú páni k svojmu služobníctvu?"

"Pamätáš si, keď si bola dieťa, ako sa o teba staral strýko Yan?" vysvetľoval jej Mubatsiri trpezlivo. "Toto nerob! Toto si obleč! Tam nechoď!" napodobňoval jeho hlas. "A ty si zväčša robila, čo ti kázal robiť. Ak si ho však neposlúchala, prišiel plač. Ako vtedy, keď si sa hrala s ohňom, pred ktorým ťa strýko varoval. Vtedy by ti ani nenapadlo povedať, že si jeho otrokom, ako ani iné deti by nepovedali, že sú otrokmi svojich rodičov. Vedela si, že aj vďaka jeho slovu si v bezpečí. Že mu môžeš dôverovať. A že každý strýkov príkaz je dôkazom jeho starostlivosti a nie moci!"

"Bola som dieťa, hlúpe," uznala, že vtedy jeho pomoc potrebovala. "Teraz však už viem, že oheň páli..."

"Teraz už nie si?"

"Čo?"

"Dieťa," vyslovil to slovo láskavo ako otec.

Čakala, že povie hlúpe, on to však nepovedal.

"Nie!"

"Teraz si múdra a všetkému rozumieš a všetko ti je jasné, však?" opisoval ju, ako keby všetka múdrosť sveta vychádzala z nej. "Teraz už nepotrebuješ, aby ti niekto kázal, čo máš robiť a kam máš ísť..."

"Ja neviem," zaváhala, keďže sa jej nepáčilo, ako to hovoril.

Keď to počula od neho, znelo to tak... ako keby sa povyšovala a ona si predsa nemyslí, že všetko vie. Nikto v sebe nemá toľko múdrosti, aby to takto mohol povedať. Teda okrem tých bláznov, ktorí sa povyšujú nad slabších, nevzdelanejších a chudobnejších, ako keby všetko, čo v živote majú a čo dosiahli, vyšlo výlučne z ich rúk. Zabúdajú, že každú zručnosť a každý talent nenadobudli sami. Ani kvet sa nepýši tým, že rastie alebo kvitne. Alebo že je ružovejší ako iné, vyšší alebo voňavejší. Vari si môže prisvojiť zázračnosť, ktorá spôsobuje jeho rast alebo vôňu? Samozrejme, že nie. Tak prečo tak robí človek?

Ako tak premýšľala, Mubatsiri ešte povedal: "A pamätaj, na svete sú väčšie ohne, hoci ich nevidno, ako ten vo vašej peci!"

Tereza zmĺkla. Nevedela, ako s jeho slovami bojovať.

"To, čo si dostala, ti nič neberie!" pokračoval a hlas mal zrazu dunivý, ako keď sa víchor zaprie do strechy stodoly. "Si obdarovaná, nie zotročená! Nezabudni na to!" zdôraznil a hlas mu zmäkol. Nebol karhavý. Ani urážajúci. Znel ako uspávanka, po ktorej sa aj trucovité stáva pokojným. "Len hlupáci veria, že sloboda ti dá krídla, ktoré ťa ponesú, kamkoľvek budeš chcieť. Vari nie je v takejto slobode viac otroctva? Neslúži takýto človek svojim túžbam a chceniu tak ako vôl, ktorému na krk zavesia jarmo? Sloboda je možnosť vybrať si správne cesty, nie však preto, že po nich túžiš ísť, keďže aj túžby vedia byť klamlivé, ale preto, že na nich nájdeš pravdu..."

Odmlčal sa a predsa vedela, že nepovedal všetko. Vnímala tlkot jeho srdca. Pokojný nádych a výdych pod hrubou kožušinou. Jeho myšlienky boli čisté a priezračné ako brúsený diamant. Chvíľu ešte pokojne dýchal a nechal ju napojiť sa z jeho prítomnosti. Potom dodal: "Skutočná sloboda je konanie z lásky k pravde a nie konanie z vlastnej vôle!"

Tereza ho v hĺbke srdca obdivovala. Čistota jeho myšlienok bola skutočná. Nič nezatajoval, nič neprikrášľoval, hovoril z plnosti srdca, ktoré sa s ničím iným, čo dosiaľ videla či počula, nedalo porovnať, akoby nepatrilo do sveta, ale na nebesá. Hovoril ináč ako jej strýko, ktorý ju vždy napomínal, že je roztopašná a tvrdohlavá. A tiež, že dúfa, že raz stretne muža, ktorý jej pristrihne krídla. Keď si na to spomenula, v duchu sa hneď rozosmiala.

,Strýko, chcela by som ti ukázať toho, čo mi pristrihol krídla,' predstavovala si obraz vo svojej mysli, ako sa s ním zhovára v kuchyni. A potom by sa otvorili dvere a do vnútra by vstúpil tiger, takmer rovnako vysoký ako on. Veď by ho z toho trafil šľak.

Nad tým, čo bolo povedané, bude premýšľať neskôr. Teraz by však chcela rozumieť tomu, čo sa udialo pred palácom.

"Pýtaj sa," povzbudzoval ju jej zázračný priateľ, keďže vnímal každú myšlienku.

"Kto bol ten muž na námestí?"

"Záleží na tom?"

"Samozrejme, veď ma napadol!" čudovala sa, že sa tak vôbec pýta.

"Ten muž," pomrvil sa jej v náručí. "Prečo by chcel hľadaný zločinec, na námestí plnom ľudí, napadnúť práve teba? Musel vedieť, že blízko hliadkujú vojaci. Sám a dobrovoľne vbehol do pasce? Prečo by to robil? To mi nedáva žiaden zmysel..."

"Veď ani mne, preto sa ťa pýtam!"

"Tak sa vráť do spomienok a premýšľaj," povzbudzoval ju, aby sama našla na tie otázky odpoveď.

Tereza sa zamyslela. Prechádzala jeden obraz za druhým. Námestie a domček tety Marty. Videla strýka a chcela sa mu ísť ospravedlniť. A potom prudký náraz a boj. Muž s nenávisťou v očiach a zúrivý vlk.

,Ľudia toho vlka nevideli' uvedomila si znova.

"Ten vlk bol ako ty, však?" vyriekla, čo pochopila až teraz. V duchu sa na seba hnevala, že na to neprišla skôr. Mubatsiri predsa toho vlka zabil, čo by nebolo možné, ak by ho ľudia videli.

"Áno aj nie!" odpovedal jej tajomne.

"Áno znamená," úpenlivo premýšľala, ako keby to bola hádanka, ktorú môže rozlúsknuť aj malé dieťa, "že ho nikto nevidel! A nie," zaváhala. "Čo znamená nie?"

"Že je iný ako ja," odvetil. "Keďže tento prichádza, aby nútil človeka vraždiť, kradnúť, nenávidieť a ničiť!"

"Takže to nie ten muž, ale jeho vlk ma napadol?"

"Svet je jedno veľké bojisko, Chekutanga!" vysvetľoval jej hlasom, znova mocným a váženým, ako keď sa kráľ skláňa k synovi, aby mu vo svojich posledných slovách odovzdal vládu nad celou krajinou. "Dobro a zlo vedú v človeku od počiatku nikdy nekončiaci sa boj. Zvierat a ostatného živého na zemi sa tento boj netýka. Len ľudí, práve pre tú slobodu, rozum a vôľu, ktoré vás odlišujú od ostatného sveta. Bola si obdarovaná, aby si hľadala a konala dobro. Na čo by bol taký dar, ak by nebolo na svete zlo?"

Tereza nevedela. Pokrčila plecia a dúfala, že jej povie viac.

"Taký dar by bol zbytočný!" dopovedal. "Vedz teda, že tak, ako má svojich spoločníkov Dobro, rovnako má svojich spoločníkov aj Zlo. Dar, ktorý si dostala, ťa urobí skutočne slobodnou. Lebo nie ty, ale ten muž bol otrokom, o akom si pred chvíľou rozprávala, lebo vpustil do svojho života zlo! Pamätaj, kto hľadá dobro, oslobodzuje svoju dušu, kto však hľadá zlo, ten svoju dušu zotročuje!"

"Ale ako sa mu to stalo? Tomu mužovi?"

"Sám si to vybral!"

"Ako si niekto môže vybrať zlo?" nerozumela.

"Zlo je útočné, žiarlivé, zlostné, závistlivé a nenávistné," hovoril pomaly, akoby chcel, aby si tie slová pamätala viac než ostatné. "Budeš ho stretávať na každom kroku. Bude ťa zvádzať. Bude prenasledovať. Volať na teba, len aby si mu zverila svoje nenaplnené túžby, nesplnené sny a napokon z hĺbky nechráneného srdca ho požiadala o službu, ktorá vždy vychádza z pýchy človeka: mať viac, byť viac a ovládať viac!"

"To si predsa občas želá každý!"

Zdalo sa jej príliš kruté, aby jedná takáto myšlienka zničila život človeku.

"Máš pravdu," súhlasil s ňou. "Avšak nie každá takáto myšlienka je vskutku pravdivá. Pamätáš si, ako si pred rokmi povedala strýkovi, že ho už nikdy nechceš vidieť a že si želáš, aby ťa vychovával niekto iný?"

Zahanbila sa, len čo jej to pripomenul.

"Odkiaľ to vieš?" čudovala sa. Bola si takmer istá, že tvár jej hneď sčervenela ako paprika.

"Som v tebe celý, nezabúdaj na to!" pripomenul jej. "Poznám nielen to, nad čím teraz premýšľaš, ale aj všetky tvoje spomienky..."

Samozrejme, že o nej všetko vie. Veď sú spojení. Naozaj nie je nič čudné na tom, že vie ako rástla, ako trucovala a komu každému vzdorovala, len aby dosiahla, čo chcela.

"Takže?" čakal na jej odpoveď.

"Nie som na tie slová hrdá," obhajovala sa, keď si spomenula, že sa pýtal na strýka. "Bola som veľmi nahnevaná, keď som mu to povedala..."

"Vyslovila si tie slová, ale vážne si ich nemyslela," súhlasil. "Ak by sa vtedy pred teba postavil vlk, akého si dnes videla na námestí a povedal by ti, že to tvoje želanie splní, čo by si mu povedala?"

"Že to nechcem!" vyhlásila isto. "Odohnala by som ho preč!"

"Že to nechceš!" zopakoval po nej spokojne. "Teraz už chápeš, že naozaj každý človek občas myslí na niečo zlé, avšak nie každý to zlo aj naozaj chce!"

"Takže ten muž chcel niekomu ublížiť naozaj?"

"Najskôr áno," odvetil. "Nie však v hneve ako ty, ale v rýdzej nenávisti, ktorá zadusí srdce človeka a ono prestane byť citlivé na svetlo. A v tej chvíli si temnota vezme, po čom najviac túži..."

Cez myseľ jej preleteli obrazy plné démonov, podobných tomu vlkovi. Ulice zaľudnených miest, izby v domoch a siene v palácoch, boli naplnené temnotou, ktorá číha na každú myšlienku človeka. Hľadá v nich želania pomsty a nenávisti, hľadá, núka odplatu a berie si človeka, aby ho zotročila. Tie obrazy ju desili. Jej zázračný priateľ ju však hneď upokojoval, že aj dobra je toľko na zemi, že sa prelieva cez domy na ulice a z ulíc do otvorenej krajiny. A že zlo nemá takú moc, aby si vzalo z človeka, čo mu on slobodne nechce dať!

"Stále však nerozumiem, prečo na mňa ten muž útočil?"

"Neútočil na teba, ale na mňa!" vysvetľoval. "Ak by ťa zabil, ja by som sa bol rozplynul. Mne samému ublížiť nemôže, ak by však zničil teba, zničil by zázračnosť, ktorú spolu zdieľame..."

"Tak prečo si mi nepomohol?" konečne dostala možnosť vytknúť mu, že kým ona bojovala s mužom a vlkom, on sa tam rozvaľoval ako kráľ.

"Chekutanga," oslovil ju pokojne a jej výčitku si nevšímal. "So zlom sa človeku bojuje ťažko, a aj napriek tomu sa človek do boja so zlom púšťať sám!"

"Ako sám?" nerozumela. "Veď si tam bol!"

"Bol a vždy budem," odvetil. "Lenže ja nie som tvoj strážca, ani tvoj sluha! Som tvoj pomocník! Ak to však nepovieš, neoslovíš ma a nezavoláš na mňa... ak v hĺbke svojho srdca nepriznáš, že ma potrebuješ, nebudem ti môcť nijako pomôcť!"

"Takže len o to ti ide?" vyriekla rozčúlene. "Aby som sa pred tebou sklonila a prosila ťa o pomoc?"

"Chekutanga!" napomenul ju hlasom, v ktorom bola sila rozdrviť aj tie najväčšie skaly. Zľakla sa a srdce sa jej rozbúchalo, ako keby sa jej chystalo roztrhať hruď.

"Ja nie som hračka na motúziku, ani tvoj domáci maznáčik!" prihováral sa jej karhavo. "Moja duša je na svete od počiatku. Je široká a hlboká, že presahuje všetko ostatné, čo si dosiaľ zažila alebo videla. A predsa si ma dostala do daru. Lenže vy, ľudia, ste raz takí! Myslíte si, že ste viac ako ostatné na zemi. Zotročili ste pôdu. Zotročili ste divočinu. Zotročujete sa navzájom. Ba aj bohov ste zotročili, ako keby boli z vás stvorení, aby vás poslúchali na slovo!"

"Prepáč," hanbila sa, že si naň dovolila zaútočiť.

"Bol som z Dobra stvorený," on však pokračoval. "Neopovažuj sa vo mne hľadať to, čo by si hľadala v človeku. Nie je vo mne ani závisť ani pýcha! Ani túžba ovládať ťa alebo riadiť! Pamätaj si, niet vo mne ani štipky zla!"

"Prepáč," opakovala. Chcela povedať, že za všetko môže jej zbrklá povaha, lenže, čo sa bude vyhovárať, keď jej zázračný priateľ vidí, čo ani ona sama nie.

"Chekutanga," oslovil ju znova, hlas sa mu však upokojil a opäť znel ako uspávanka. "Ja som mocnejší ako zlo. Avšak zároveň bezmocný, ak sa pred zlo postavíš sama. Vždy, keď ma zavoláš, odoženiem ho. Ak sa však rozhodneš so zlom bojovať sama, nedokážem ti pomôcť. Dar, ktorý si dostala, ti slobodu neberie. Práve pre to sa sama, v každej situácii, musíš rozhodnúť, či chceš alebo nie, aby som ti pomohol. Nablízku budem vždy, ale pomôcť ti budem môcť, až keď mi začneš dôverovať, že bezo mňa zlo, ktoré na cestách stretneme, poraziť nemôžeš!"

"Mrzí ma to," kajala sa Tereza. Naozaj ho nechcela obviňovať!

Mubatsiri dvihol hlavu a narovnal sa. Bol vyšší ako ona, keď sedela. Natiahol krk, sklonil sa k nej a položil jej čelo na čelo.

"Viem, že ťa to mrzí," zašepkal. "Nemusíš sa však toľko ospravedlňovať... vari stále nerozumieš, že vo mne nemôže byť hnev, keď som z Dobra stvorený? Nesmieš sa na mňa dívať, ako sa díva človek na človeka. Nemám z neho nič. Nie som s tebou, aby som ťa ponižoval, komandoval alebo ti neustále niečo vyčítal, či pripomínal staré chyby. Rozumieš?"

Tereza prikývla. Oči mala zatvorené a hlavu položenú v jeho srsti ako vo vankúši. Keď dýchala, jeho srsť ju šteklila na tvári. Bol voňavý, ako keby sa len teraz vykúpal. A predsa v tej vôni nedokázala nájsť takú, akú by už poznala zo sveta.

Tiger sa od nej odlepil a znova sa zvalil do trávy.

"Myslím, že by si už mala odpočívať," prihovoril sa jej láskavo. "Čaká nás ešte veľa spoločných nocí a ciest..."

"Ďakujem," zašepkala, zabalila sa do deky a uložila do trávy tak, aby na neho videla. Nemusela pokračovať a vysvetľovať, za čo všetko mu ďakuje. On predsa vie najlepšie, čo to slovo znamená.

Chvíľu ho ešte pozorovala, potom privrela viečka a s pocitom bezpečia, že sa jej v jeho prítomnosti nemôže dotknúť zlo tak, aby jej ukradlo srdce a dušu, potichúčky zaspala.