CH01 - druhá - 06

Ráno bolo plné rosy. Vzduch bol svieži ako na zasnežených vrcholcoch Ľadových hôr, kde majú všetky severné vetry svoje domovy. Obloha na západe bola zatarasená veľkými búrkovými mračnami, kým východný horizont horel v prvých slnečných lúčoch. Nebo nad ich hlavami vyzeralo ako veľká mapa. Bez cestičiek a riek, bez osád a miest, ako keby sa dívala do zrkadla, v ktorej bol obraz zeme, ako vyzerala na úplnom počiatku sveta. Vtáčiky, prví zvestovatelia rána, zahniezdení vysoko v korunách stromov, sa hlasno prekrikovali. Maličký hmyz lietal nízko nad zemou a otravne jej bzukotal okolo uší. Začula hukot sovy z diaľky lesa i tichú myšku, ktorá prebehla blízko ohniska. Zdalo sa jej, že počuje ako rastie tráva, ako sa otvárajú lupene poľných kvetov a ako sa z mohutných korún stromov naťahuje do sveta nové lístie. Les bujnel a dunivo vzdychal, ako keby sa na každom kúsku zeme rodil nový život. Bol plný hudby, spevu a oslavných piesní, ktoré od skorého rána pozdravovali každodenného pútnika oblohy, vďaka ktorému je život na zemi.

Tereza sa zobudila ako prvá. Vôňa lesa, prvej rosy a mokrej hliny, jej pripomenuli skôr než by otvorila oči, prečo miluje divočinu viac ako kamenné námestia a paláce. Dlaňou si utrela zarosenú tvár, odlepila viečka od seba a posadila sa.

Na okraji lesa bolo chladno. Oheň, o ktorý sa starala celú noc, zanechal po sebe ešte žeravé uhlíky. Natiahla sa a hodila na ne suché konáre.

Tiger ležal pri jej nohách a sledoval ju bystrým pohľadom. Chystala sa ho pozdraviť, keď zrazu pocítila náraz, ako keď voda berie domy a telo sa jej skrútilo v kŕči ako lístie na jeseň.

,Benjamín!' Srdce jej prebodol ostrý a mohutný hlas a ako nabrúsená čepeľ meča jej prederavil hruď. Zastonala a ruky si pritlačila na prsia. Predklonila sa, keďže z tej neznámej sily sa jej hneď dvíhal žalúdok.

"Pomaly dýchaj," prihováral sa jej Mubatsiri, ktorý vnímal jej bolesť ako svoju vlastnú. "Dýchaj a snaž sa upokojiť myseľ!"

,Benjamín!' Ten hlas sa k nej vracal po ozvenách. Pálil ako rozžeravené uhlíky. Sužoval ju však z vnútra, ako keby vypila jed, po ktorom neostáva človeku iné, len sa schúliť do klbka a čakať na dlhú a krutú smrť.

"Tá bolesť je neznesiteľná!" Tereza lapala po dychu. Otvorila ústa a rozkašľala sa. Hruď sa jej nadula ako balón. Ako keby zhltla polovicu jazera.

,Benjamín!' Hlas neustával. Dobiedzal ako osy, akoby bola natretá medom.

"To prejde," upokojoval ju trpezlivo jej zázračný priateľ.

"Nech to prejde čím skôr!" súhlasila, vydýchla a hneď sa aj pomaly nadýchla. Vystrela sa a dala ruky vbok. Dýchala tak, ako jej kázal. Pomaly a voľne, plynulo a nenásilne, len aby sa jej napnuté svaly uvoľnili.

Pamätala si slová učiteľa, ktorý jej pripomínal, že čím viac s hlasom bojuje, tým viac to bolí. Musí sa upokojiť. Mubatsiri má pravdu. Musí sa upokojiť, uvoľniť a vzdať hlasu, ktorý jej prišiel pripomenúť, kam má ísť.

"Tá bolesť pominie, keď pôjdeš za hlasom, ktorý ťa volá!" dodal tiger.

"Pôjdem," zašepkala. Veď už je na ceste. Už je blízko. Už len jedna krátka cesta na sever, chvíľa pri Čeľustiach, rozlúčenie sa s chlapcom, ktorého sprevádza a pôjde ďalej. Za tým hlasom. Za volaním. Pôjde. Veď ona už ide, odkedy opustila mesto. Nech sa teda ten hlas upokojí. Veď už je blízko. Blízučko.

Drevo na žeravých uhlíkoch sa rozhorelo. Tereza k nemu natiahla ruky i tvár, ako keby oheň mal moc priniesť úľavu do každej bolesti. Ona však vedela, že tá bolesť sa rodí z jej neposlušnosti.

Tereza rozumela všetkému, čo jej tiger včera povedal. Že ten hlas ju nechce ovládať ani riadiť. Nemôže byť sebecký, keď jej dal za spoločníka priateľa, ktorý bol z Dobra stvorený. Tiež vedela, čo by bolo najrozumnejšie v tejto chvíli urobiť. Dala však Samuelovi sľub, že do Čeľustí pôjde s ním. Nemôže ho teraz vziať späť. Ako by mu vysvetlila, že od neho odchádza z polovice cesty? Čo by mu tak mohla povedať, aby ju nepovažoval za zbabelú a neschopnú plniť vyrieknuté sľuby? Teraz odísť nemôže. Musí ho najskôr odprevadiť do Čeľustí. Potom pôjde za hlasom, ktorý jej trhá srdce.

"Bojíš sa, že by ťa považoval za zbabelú, ak by si ho teraz opustila?" opýtal sa jej Mubatsiri na to, na čo myslela.

"Nie."

"Bojíš sa, že by o tebe mohol pochybovať?"

"Nie!" zopakovala isto.

On vedel, prečo chce ostať. Chcel to však počuť od nej.

"Bojím sa, že nie on, ale ja by som začala o sebe pochybovať!" odvetila. "Povedala som mu, že pôjdem s ním. Mienim to slovo dodržať!"

"Dobre," zašepkal zmierlivo a zmĺkol.

Tereza sa opatrne pohla a prihodila na čerstvé plamene ďalšie drevo. Bolesť v jej vnútri pozvoľna prechádzala do šepotu. Cítila, že je stále prítomná a že nepominie, kým sa nerozhodne nasledovať ten jeden hlas, nezvierala ju už však ako dravec svoju korisť v papuli. Tichúčko ňou prechádzala ako bystrinka lesom.

Samuel sa prevalil na druhý bok, tvárou k ohňu a pohľady sa im stretli. Takmer súbežne si navzájom popriali dobré ráno. Ani jeden z nich však nemal záujem klásť zvyčajné otázky, aké si dávajú blízki priatelia hneď po prebudení. Ako si spal? Snívalo sa ti niečo? Odpočinul si si?

"Chceš jesť alebo ideme?" opýtala sa ho priamo Tereza.

Chcela dodržať sľub, ktorý mu dala. Odprevadí ho a pôjde za hlasom, za ktorým má ísť. Žiadne zdržiavanie, zbytočné reči a naťahovanie. Mali by vyraziť hneď. Rozkazovať mu však nebude. Ona Samuela sprevádza. Cesta do Čeľustí patrí jemu. Sľúbila, že ho tam odprevadí a nie povedie. Bude sa podľa toho aj správať.

"Poďme," odvetil Samuel a vstal. Jeho odpoveď ju potešila.

,Idem za Benjamínom,' vyslovila v duchu, len aby od seba odohnala ďalší nával nečakanej bolesti. Okolo Čeľustí priamo za tým volaním o pomoc, ktoré má nasledovať. ,Už som na ceste. Bližšie a bližšie k Benjamínovi!'

Tereza, hoci nejedla od včerajšieho obeda, nepociťovala hlad. A teraz, keď jej horelo vnútro od krku až po bedrá, nebola schopná na jedlo ani myslieť.

Obaja si rýchlo zbalili svoje veci. Tereza ešte odbehla do lesa a so zaťatými zubami natrhala kopu mokrej trávy, aby ňou udusila oheň. Vysadli na kone a vydali sa cez pustatinu medzi Mĺkvymi lesmi a Spiacou dolinou na sever.

Úzky žľab medzi dvoma húštinami pokrývali nízke trávy, ako keby sa cezeň prehnali pastieri so svojimi stádami. Severné vetry, ktoré padali z Ľadových hôr do doliny, sa na okraji Mĺkvych lesov odrážali ako od steny. Krútili sa a tancovali na trávnatej pláni ako brušné tanečnice.

Tereza stále viac a viac vnímala Benjamínov hlas, hoci sa jej zdalo, že bolesť pomaly ustupuje. V duchu ho prosila, aby sa konečne upokojil, že už je na ceste za ním. Nikdy dosiaľ nič podobné nezažila. Nevedela, ako mu má vysvetliť, že ho nasleduje, odkedy vyšli z mesta, hoci cez krátku okľuku okolo Čeľustí. V duchu sa zaprisahávala, že do tej čiernej diery so Samuelom nevstúpi. Dokonca sa zriekla aj túžby vidieť trpaslíkov. Vnútro ju však pálilo, ako keby ju ten hlas bičoval žihľavou.

"Pomôž mi," dotkla sa mysle svojho zázračného priateľa. "Čo mám urobiť, aby sa mi uľavilo?"

"Prestaň na to myslieť!" vyslovil starostlivo. "Pamätáš, čo ti povedal Nhungamiro, tvoj učiteľ? Čím viac s tým budeš bojovať, tým viac ťa to bude páliť..."

"To sa nedá," sťažovala sa takmer so slzami v očiach.

"Sústreď sa na Samuela," povzbudzoval ju. "Zhováraj sa s ním. Daj mu všetku svoju pozornosť. Buď s ním, ako keby teraz na ničom inom nezáležalo. A uvidíš, že to pálenie pominie..."

"Ale," chystala sa mu odporovať. Vari jej nehovoril, že sa má sústrediť na hlas, ktorý má nasledovať? Ako môže myslieť na Samuela, keď všetko to pálenie zažíva iba pre to, že ho odprevádza do Čeľustí. On jej však odporovať nedovolil.

"Chekutanga!" káral ju nežne. "Musíš sa naučiť mi dôverovať. Ušetrí ťa to v budúcnosti od mnohých bolestí..."

Tereza zahanbene sklonila hlavu. Veď už jej to hovoril. Nemôže sa s ním zhovárať ako s človekom. Je predsa zázračný. Je od počiatku stvorený. Vie toho viac, ako všetky knihy v kráľovskej knižnici dokopy. Musí mu dôverovať. Musí sa naučiť poslúchať ho.

Koženou rukavicou si utrela slzy, potiahla uzdu a spomalila koňa. Samuel sa k nej priblížil a ona tak cválala popri ňom. Zo všetkých síl sa snažila nevnímať jeho vnútorný hlas. Nechcela sa s ním zhovárať ako tá, ktorá vie, na čo práve myslí. Želala si, aby to bolo také, aké to bolo pred tým, kým nepila z čarovnej vody. Želala si obyčajný rozhovor. Odpovedať na jeho slová a nie na jeho myšlienky.

"Ako ti je?" opýtala sa, keďže nevedela, ako ináč začať.

"Cítim také brnenie v žalúdku," posťažoval sa a dodal: "Nie je to však od hladu..."

Tereza sa usmiala. Svaly na tvári sa jej na chvíľu uvoľnili. Že vraj brnenie? Čo mu má povedať, že ona vo vnútri horí celá?

"To prejde," upokojovala ho. "Keď sa stane, nad čím teraz tak úpenlivo premýšľaš, to brnenie bude preč!"

"Hej," odvetil a v duchu myslel na to, že jej sa to ľahko hovorí, keďže ona sa cíti v divočine ako doma. Pre neho to všetko bolo nové. Nechcel však nad tým priveľa premýšľať a tak sa opýtal na to, na čo včera nemal odvahu.

"Čo ti bolo ráno? Včera?" váhavo sa odhodlal pokračovať v rozhovore. "Tvoj strýko chrlil oheň ako drak..."

"Mala som zlé sny," odvetila hneď. V duchu sa pred sebou obhajovala, že mu neklame, veď tie hlasy boli ešte horšie ako zlé sny.

"Kvôli tomu, čo sa stalo?" pýtal sa opatrne, ako keby si stále nebol istý, či sa môže vypytovať na veci, o ktorých predpokladal, že môžu byť osobné. "Vieš, s tým rytierom a tak...?"

"Nie," krútila hlavou. "Mala som iba zlé sny... boli ako skutočné!"

"Robil som si o teba starosti," priznal hanblivo. "Bál som sa, či som ťa neotrávil vodou, ktorú si vypila zo sklenej tuby, ktorú mi dal ten mŕtvy rytier."

"Otrávil?" usmiala sa nasilu. Nechcela aby videl, že sa cíti nepríjemne, keď sa dookola vracia k tej noci. "Nie, nie... myslím, že s tou vodou to nemalo nič spoločné!" obrátila sa k nemu a dodala: "Nebola to tvoja vina!"

"To mi odľahlo," priznal. "Nechcel by som ti ublížiť..."

"Samuel," oslovila ho vľúdne a láskavo, ako keby jej bolo ľúto, že si kvôli nej robí starosti. "Neurobil si nič, čo by som ti mohla ja alebo môj strýko vyčítať!"

Cválali k lesu. Tereza vnímala spokojnosť svojho zázračného priateľa. Nevidela mu síce do tváre, keďže kráčal pred nimi, bola si však istá, že sa usmieva. Jeho prítomnosť taká bola: pokojná, tichá a veselá.

Bolo zvláštne rozprávať sa so Samuelom a zároveň si uvedomovať, že Mubatsiri vníma všetky ich myšlienky. Zrazu pochopila, že už nikdy nebude sama. A v tej chvíli celkom presne nevedela, aký má z toho pocit.

"A v tom dome si viac nebola?" vypytoval sa ďalej Samuel. "Vieš... stále nedokážem pochopiť, kam zmizlo to telo! Či ho niekto odniesol alebo... či tak ako zázračne zmizlo, či sa zasa zázračne nevrátilo..."

"Nebola," odvetila potichu. "A neverím, že by sa tam telo mohlo vrátiť iba tak! Neviem, kam zmizlo, ani ako... Celé je to síce také tajomné a čudné, nepoznám však nikoho, kto by nám k tomu mohol povedať viac..."

"Mal som sa opýtať Yana," premýšľal nahlas. "Či sa nebol na neho pozrieť on? Či si nevšimol niečo, čo sme my prehliadli..."

"Myslím, že by sme to mali nechať tak," vyriekla a zadívala sa na chlapca prosebným pohľadom. Naozaj sa už o tom nechcela zhovárať. "Asi sa nikdy nedozvieme, kto to bol a prečo tam bol a čo tam chcel. Nemyslíš?" pokrčila plecami a dodala: "Mne je to už jedno. Čas sa nedá vrátiť späť. Mali by sme myslieť na Čeľuste a nie na mŕtveho rytiera!"

Teraz mu klamala. Bola si toho vedomá, avšak nechcela sa s ním rozprávať o tej noci. Nech sa nepýta na čarovnú vodu. Nech to všetko nechá tak. Bála sa, že keď sa bude takto dookola vypytovať a vyzvedať, že sa napokon preriekne a povie, čo by nemal počuť.

"Milosrdná lož je vždy iba lož," dotkol sa jej tiger v myšlienkach.

"To nebola milosrdná lož, ale lož z opatrnosti," odpovedala mu veselo Tereza.

Samuel sa po jej slovách odmlčal. Díval sa pred seba na cestu a viac sa nevypytoval.

Keď sa priblížili k prvým stromom Spiacej doliny, Tereza ako prvá, nasledujúc svojho zázračného priateľa, vstúpila do tmy lesa.

Vysoké buky a široké duby mali kmene, že by sa v ich vnútri dalo bývať. Dlhé konáre, obrastené lístím husto ako krídla vtákov perím, sa pod ich ťarchou zvažovali k zemi. Cez tmavé tiene pod masívnou strechou lesa sa len kde-tu predralo tenučké svetlo. Vône listov, kôry a machu, ostávali pod ňou uväznené a tak, len čo vstúpili medzi stromy, z tej omamnej vône sa im krútili hlavy. Tajomnosť tisícročnej, človekom nedotknutej krajiny bola všade prítomná. Ľudia si odpradávna vymýšľali príbehy o vílach, škriatkoch a obludách, ktoré si tu, ďaleko od človeka, našli svoj domov.

"V lesoch Spiacej doliny žijú strašidlá, ktoré človek nepozná," počula raz hovoriť Yana. "Nie však pre to, že by ich človek nevidel pre ich plachosť. Nie, nemýľte sa, strašidlá nie sú plaché. To človek by mal byť. Lebo ten, kto ich v Spiacej doline uzrel, sa viac živý nevrátil..."

Tereza tým rečiam nikdy neverila. Avšak teraz, v tom tajomnom tichu a vôni, by bola schopná uveriť každému príbehu, ktorý kedy človek o tomto lese vymyslel. Našťastie, Čeľuste boli hneď na jeho okraji.

Zahli na západ a po krátkej chvíli sa stromy pred nimi rozostúpili. Vstúpili na krátku, avšak širokú čistinu pod vysokou skalou.

Na jej okraji, hneď pod prvými konármi, čupela opustená drevená chatrč. Cez trámy a zatvorené okenice sa k deravej streche naťahovali vysoké trávy a popínavé rastliny. Na južnej stene drevenice rozkvitli kvety. Žlté, fialové a červené pupence vyzerali ako obrie oči. Prekvapene sa dívali na návštevníkov, ako keby živého človeka nevideli už stáročia. Pred dverami chatrče ležala dlhá drevená terasa, zanesená špinou, starým lístím a zlomenými konármi.

,V tejto určite nikto nebýva,' zamyslela sa v duchu Tereza a myšlienkami hľadala svojho tigra.

"Sme tu v bezpečí?"

"Ste," počula ho a to jednoduché slovo ju upokojilo. Uvedomila si, že vnútro ju viac nepáli, a že Benjamínov hlas počuje tak akurát, aby vedela, čo je jej skutočnou úlohou.

Zoskočila z koňa a priviazala ho ku padnutému stromu uprostred čistinky. Odtrhla oči od drevenice a zadívala sa na vysokú skalu vedľa nej. Očami prechádzala po jej tieňoch, cez špinavé machy a maličké kríky, ktoré sa zakorenili v jej trhlinách, až ku päte, z ktorej na ňu civela veľká čierna diera. Staré lístie a špina, nahromadené vetrom a časom, v nej viseli ako na sieti. Nepadli do tmy, ako keby im v tom bránili neviditeľné dvere.

"Poď," oslovila Samuela a on zoskočil z koňa. Obaja sa vydali k čiernemu otvoru.

Tereza bola v neustálom spojení s tigrom. Dobre si pamätala, čo jej včera hovoril. Ak by teraz na nich z otvoru vyskočila armáda trpaslíkov, bez neho by boli stratení.

Zohla sa a rukami začala čistiť dieru. Prekvapilo ju, že tá špina naozaj visí vo vzduchu. Nič ju tam nedržalo, ani dvere ani sieť. Bola schopná dostať sa pod ňu holou rukou.

Spoločne odpratávali špinu. Mokré lístie páchlo ako trus. Našťastie, vetry naznášali viac lístia ku chatrči ako k otvoru do podzemia. Netrvalo to dlho a diera bola odkrytá celá. Tereza vstala a vytrela si mokré dlane do nohavíc.

Akoby na to niekto čakal, len čo ju očistili, dieru pod skalou, dosiaľ čiernu ako sadza v komíne, naplnilo zrazu žiarivé svetlo. Obaja od nej odskočili. Samuel hneď zatvoril oči a sklonil hlavu, kým Tereza si dlaňou zakrývala tvár.

"Ostaň pokojná!" počula v mysli hlas svojho zázračného priateľa.

Trvalo to iba chvíľu, svetlo zhaslo a obaja otvorili oči. Pred nimi, ako keby z tej žiary zrodený, stál vysoký starec. Tvár mal bielu ako bezfarebné lupene ruží. Strieborné vlasy, tenké ako nite a dlhé ako vŕbové prútie, mu padali cez ramená, takmer až po zem k nohám ako vodopád. Časť hlavy a zbytok celého tela mu zahaľoval dlhý biely plášť s kapucňou. Bol bosý a v rukách držal dlhú bielu palicu. Z jej konca, v zlatom kĺbe, veľkom ako ľudská päsť, žiaril obrovský červený diamant.

Samuel hneď padol na kolená. Tereza, v duchu spojená s tigrom, ostala stáť na nohách. Veď jej kázal, aby ostala pokojná.

"Kto ste a čo tu chcete?" opýtal sa vznešený starec. Jeho hlas sa odrážal od okolitého lesa, akoby boli v jaskyni.

"Posiela nás pán Krunice," prehovoril Samuel šeptom.

Tereza, bez toho, aby čítala v jeho srdci, vedela, že má strach. Prezrádzal ho jeho roztrasený hlas. Chlapec, s bradou prilepenou na hrudi, pokračoval: "Pred pár mesiacmi sa stalo v našom meste nešťastie, a tak ma poslal sem, aby som sa u vás povypytoval na Anavin..."

"Anavin je mŕtva!" predniesol starec vážne.

"Pán si myslí, že sa vrátila z krajiny večnej mladosti a napadla palác!" Samuel pokračoval, ako keby ho nepočul. "Zrútila vežu a zavraždila našu kráľovnú a princeznú..."

"Anavin je mŕtva!" zopakoval muž v bielom.

"Mŕtva je už stáročia," protestoval chlapec opatrne. "Ale jej duch... nemohol sa vrátiť jej duch?"

"Vari môže duch zhodiť vežu postavenú z kameňa?" Starec sa na neho prísne zadíval, prižmúril viečka a čakal. Samuelovi sa zdalo, že sa k nemu nakláňa ako tisícročný strom.

"Duch nie," koktal a roztržito v hlave prehadzoval príbehy, ktoré si pamätal o Anavin. Zhlboka sa nadýchol, len aby zakryl neistotu a dodal: "Mohla sa však vrátiť z krajiny večnej mladosti? Taká, ako na ňu spomínajú ľudia. Živá ako ja!"

"Anavin je mŕtva!" Starec hovoril rovnako, ako keby mu niekto nakázal na všetky otázky odpovedať tými istými slovami.

"Môžem teda kráľovi povedať, že..."

"Povedz mu, že Anavin je mŕtva!" skočil mu do reči muž.

Tereza dosiaľ mlčala. A hoci mala na jazyku nejednu otázku, nahlas ju nevyslovila. Dookola si pripomínala, že na túto cesto bol poslaný Samuel, nie ona. Iba ho sprevádza. Nebude sa predvádzať, ani viac vyzvedať. Musí to ostať také, ako keby tu bol Samuel sám.

"Vidím, že si neozbrojený!" obzeral si starec chlapca pod sebou. "A tiež, že máš strach. Vari ti nepovedali, že toto miesto je pre človeka nebezpečné?"

"Ja som im to vravel!" zašepkal Samuel. Veď to aj všetkým opakoval ako papagáj, a predsa ho nepočúvali. Okrem Kristíny, ktorá mala z tejto bláznivej cesty rovnaký strach ako on.

"Teta Marta mi však povedala, že tu mi nik neublíži!" dodal potichu, dvihol hlavu a pozrel na muža pred sebou. "Mám vraj iba povedať, že som priateľom starých kostí!"

"Starých kostí, hovoríš?" starec začudovane nadvihol obočie. "A ktože ti to povedal? Teta Marta?"

"Hej," pritakával chlapec. "Teta Marta," nadýchol sa a neisto dodal: "Však mi neklamala? Že mi tu naozaj nič nehrozí?"

Tereza vnímala chlapcov strach, to ju však nijako neprekvapilo. Zmiatlo ju však, že hlas vnútra tajomného starca bol tichý. Ako keby v ňom nebola jediná myšlienka. Ako keď temnota zhltne posledný lúč svetla. Také bolo ticho jeho duše.

"Ako sa voláš, chlapče?"

"Samuel," odvetil a znova sa sklonil pred starcom.

"Dobre teda, Samuel," oslovil ho biely muž vznešene. "Vstaň a vstup do vnútra! Čeľustie ťa vpustia dnu..."

Oči sa mu rozžiarili, ako keby v jeho slovách, okrem pozvania vstúpiť, videl aj istotu bezpečia. Vyšvihol sa na nohy a vykročil. V tej chvíli sa pohla aj Tereza. Vysoký biely starec ju však svojou palicou pichol do hrude, len aby zastala.

"Ty nemôžeš!" vyhlásil tvrdo a oči mu potemneli.

"Prišli sme spolu," vysvetľovala mu zvýšeným hlasom, nech vie, že sa ho nebojí.

"Samuel vstúpi, ty však nie!" zopakoval starec. "Si očarovaná!"

"Čo som?" vypúlila na neho oči a hneď pozrela na Samuela. Toto by nahlas hovoriť nemal. Že si to myslí, to je v poriadku, len nech to nehovorí pred chlapcom. Nerada by znova čelila otázkam, na ktoré nemôže pravdivo odpovedať.

"Choď!" otočil sa starec ku chlapcovi.

Samuel, hoci sa ešte díval na Terezu, sa pomalými krokmi blížil k otvoru pod skalou. Zodvihol nohu a vstúpil do čiernej diery. Zrazu bol preč.

Tereza v duchu hľadala tigra. Pýtala sa, čo má robiť. Nechcela, aby tam Samuel vstúpil bez nej. Ráno síce ešte sľubovala, že ho iba odprevadí a pôjde za Benjamínom, teraz si však neželala iné, než byť tam s ním.

"Nerob nič!" počula v hlave jeho hlas.

"Samuel ma potrebuje!" opakovala.

"Nepotrebuje!" pripomenul jej Mubatsiri, čo jej už povedal. "Čokoľvek urobíš, dnu sa beztak nedostaneš!"

"Ale," chcela protestovať, keď si zrazu uvedomila, čo sa práve deje. "Ty si to vedel, však?"

"Vedel, ale ty si ma nepočúvala!"

"Prečo si mi to nepovedal?"

"Nie som tu na to, aby som ti hovoril o budúcnosti!" hlas mal pokojný a vyrovnaný, ako keby ani nevnímal, že Tereza sa opäť hnevá. "Vždy, a na to nikdy nezabudni, ja ťa iba sprevádzam na cestách, ktoré si sama vyberieš. Vari to nie je tá sloboda, ktorú si chcela?"

"Kde ho máš?" prihovoril sa jej starec v bielych šatách a premeriaval si ju zvedavým pohľadom. "Kde sa skrýva?"

"Kto?" nerozumela, koho hľadá. "Vari nevidíš, že som tu sama?"

"Nemusíš klamať, dievča!" zišiel k nej o krok bližšie. "Kde je tvoj Mubatsiri?"

"Kto?" snažila sa vyzerať pokojne, hoci ju jeho otázka prekvapila.

"Mubatsiri!" zopakoval a díval sa na ňu prísnym pohľadom. "Ty asi nevieš, čo to slovo znamená..."

"Pomocník," povedala, len nech ju nepodceňuje.

"Pomocník," súhlasil, "a vieš, drahá, že tento jazyk je starý ako zem a rozumejú mu len tí, ktorí raz boli vyvolení?"

V tej chvíli si uvedomila, že sa nechala vlákať do pasce. Prezradila sa bez boja.

"Ešte stále ti mám veriť, že si tu sama?" spytoval sa starec.

"Nemusíš mu klamať," počula v srdci tigrov hlas. "Kedysi bol ako ty, vie, že som tu!"

Tereza, zmätená a zároveň vzrušená z toho, že má pred sebou človeka, ktorý je ako ona, natiahla ruku a prstom ukazovala na miesto, kde stál jej Mubatsiri.

Starec sa tam otočil, sklonil bradu a úctivo prehovoril: "Ak to dovolíš, rád by som ťa videl..."

"Nie!" počula, ako mu tiger odpovedal.

,Ako je to možné?' divila sa ešte viac. Nikdy by nepomyslela, že stretne niekoho, kto je obdarovaný ako ona. Ako to, že sa dokáže rozprávať s jej tigrom? Myslela si, že ho, okrem nej, nik počuť nemôže.

"Chápem!" Starec sa narovnal a pohľadom sa vrátil ku Tereze. "Čo keby sme sa niekam posadili?"

"A Samuel?" zmraštila tvár. Nechal ho vstúpiť medzi trpaslíkov. Čo ak mu tam hrozí nebezpečenstvo? Nemal by ísť čím skôr za ním?

"Počká," zašepkal starec a jeho bielu tvár naplnil úsmev. Dvihol ruku a jedným mávnutím odpratal všetok neporiadok z terasy pred opustenou drevenicou. Ostala na nej iba dlhá drevená lavica a dve stoličky.

"Ako si to urobil?" zvýskla ako dieťa a oči sa jej rozžiarili zvedavosťou.

"Čudujem sa, že si takto nevyčistila vchod do podzemia," predniesol starec. Zdalo sa jej, že sa z nej vysmieva.

"Ja viem... čarovať?" zahabkala. Pýtala sa nielen jeho, ale aj svojho tigra.

"Never všetkému, čo hovorí," počula v sebe hlas svojho zázračného priateľa.

"Samozrejme, že to dokážeš," usmieval sa na ňu starec. "Vari ti to tvoj Mubatsiri nepovedal?"

Tereza bojovala s nutkaním skúsiť to sama. Rada by dvihla ruku a odpratala ako on, iba silou myšlienky, zlomený strom či lístie nafúkané pod skalou. Pripomínala si však, aké dôležité je počúvať tigra viac ako ľudí. Veď za ten krátky čas, čo bola vyvolená, sa už presvedčila, že čokoľvek Mubatsiri hovorí alebo koná, slúži výlučne dobru. A to nielen pre ňu, ale aj pre ostatných.

"Nie, ďakujem," vrátila mu úsmev. "Ešte stále mám zdravé ruky, nepotrebujem čary, aby som odpratala lístie od dverí!"

Starec sa pohol. Kráčal vznešene, akoby sa vznášal nad zemou. Tereza ho nasledovala. V duchu sa držala svojho tigra. Nič nehovoril a pred ničím ju nevaroval. Vnímala však jeho spokojnosť, že mu dôveruje.

Starec sa posadil na drevenú stoličku, kým Tereza na dlhú lavicu vedľa dverí. Obaja sa na seba skúmavo dívali.

"Takže ty si," premeral si ju od hlavy po päty. "Prvá medzi mužmi?"

Nič mu na to nepovedala, iba prikývla. Zdalo sa jej, že to hovorí s pohŕdaním.

"Povieš mi, ako sa to stalo?"

"Nič mu nehovor," počula tigrov hlas.

Tereza mlčala a len sa na neho dívala. Dobre si pamätala, že o svojom tajomstve nemá hovoriť s nikým. Tak jej to bolo povedané. Tak jej to zdôrazňoval Nhungamiro, učiteľ, keď jej vyjavil, že je obdarovaná.

"On ti to nedovolí, však?" starec z nej nespúšťal oči. V jeho bielej tvári sa ukázali prvé vrásky, a v nich tmavé tiene. Dosiaľ sa k nej správal ako ku malému decku. Očividne sa mu nepáčilo, že sa ako malé decko, čo hneď všetko vyzradí, nechová ona.

Tereza stále mlčala. Znenazdajky sa jej v mysli vynorila známa melódia. Ako uspávanka, ktorú jej kedysi niekto veľmi blízky spieval pred spaním. Vystrela sa, dvihla hrdo bradu a drzo si ju nahlas pohmkávala.

Pozrela na tigra, ktorý sa rozvalil na okraj terasy. Vnímala, že ho jej správanie rozosmialo. Darovala mu široký úsmev a vrátila sa pohľadom k tajomnému mužovi.

"Ty mi povedz, kto si?" opýtala sa prosto, veď keď je zvedavý on, môže byť zvedavá aj ona. Bola si istá, že sa nemá čoho báť. Jej zázračný priateľ by nikomu nedovolil, aby jej ublížili. Zvlášť, keď mu dôveruje, že je v jeho blízkosti v bezpečí.

"Kto som, to ťa zaujímať nemusí," odvetil. Prekvapilo ju, že vôbec odpovedá. "Mohlo by ťa však zaujímať, kým som bol!"

Tereza prikývla. Nech hovorí, nebude aspoň musieť odpovedať na jeho otázky.

"Bol som ako ty, vyvolený či obdarovaný, ako tomu oni hovoria," vyhlásil výsmešne. "Choď tam! Nechoď tam! Ostaň! Neostávaj! Hovor! Mlč! A stále dookola... a tak som sa rozhodol, že viac takto nechcem žiť a vrátil som im ten prekliaty dar!"

,To sa predsa nedá!' pomyslela a čakala, čo na jeho slová povie tiger.

"Povedali ti, že taká budeš až do smrti, však?" vysmieval sa z nej starec. Stále sa na ňu díval ako na hlúpe decko.

Mubatsiri mlčal.

"Klamali!" starec zvýšil hlas. "Celý čas ma klamali! Hovorili mi o slobode a mojich rozhodnutiach, ktoré slúžia vyššiemu dobru a nikdy mi nepovedali, že sa môžem slobodne rozhodnúť vzdať sa toho vyvolenia!"

"Som tu s tebou, nezabudni!" počula tigrov hlas. Bol plný žičlivosti a starostlivosti. Bola rada, že sa jej dotkol. Z toho, čo starec hovoril, necítila iné, iba nepokoj.

"Ani tebe to nepovedali, však?" Biely muž sa k nej naklonil. Ona však stále mlčala. Nekývla ani hlavou. Sedela tam ako socha, pevne ukotvená v mysli svojho priateľa.

"Keď si vybrali mňa," muž sa oprel do stoličky a pokračoval: "Zvolil som si za spoločníka orla, veľkého ako dospelý muž. Jeho čierne perie v slnečných lúčoch žiarilo ako noc, keď je mesiac v splne. Len hlavu mal bielu. Vždy som sa na neho díval s obdivom. Vo svete ľudí, som nič rovnako vznešené nestretol. A predsa," starec preglgol, ako keby ho premohla ľútosť. "Jeden večer som vzal nôž, priblížil som sa k nemu a podrezal som mu hrdlo!"

Terezu po tých slovách striaslo nielen na koži, ale aj pod ňou. Vnútro sa jej razom zachvelo. Jej duša a srdce sa zadúšali v čerstvých vnútorných slzách. Nechápala, prečo to odhalenie na ňu dopadlo, ako keby sa na ňu zosypala hora.

Celá sa ponorila do prítomnosti svojho zázračného priateľa. Hľadala v ňom útechu. Len nech jej povie, že ten muž klame. Tá predstava, že by obyčajný človek mohol vlastnou rukou siahnuť na zázračné stvorenie, podobné jej tigrovi, bola neuveriteľná i hrozivá zároveň.

"Áno!" predniesol starec a hlas sa mu zachvel. "Ak zabiješ svojho spoločníka, hlasy, ktoré ti nedávajú spávať, pominú!"

,To nemôže byť pravda!' vnútro sa jej búrilo proti každému slovu, ktoré vyslovil. Klame. Snaží sa ju zviesť z cesty. Určite nehovorí pravdu!

"Oslobodíš sa!" pokračoval biely muž. "Nikdy viac ti nebudú diktovať, kam máš ísť a čo máš robiť. A nielen to! Ostane ti aj zázračnosť! Videla si predsa, čo dokážem..."

"Čo to hovorí?" spytovala sa v duchu svojho priateľa.

"Pravdu," priznával pokojne tiger.

"Ale," vzoprela sa, keďže nechcela veriť tomu, čo práve počula. "To je... hrozné... nespravodlivé... kruté... To nemôže byť pravda!"

"Chekutanga!" Hlas tigra bol stále pokojný. "Muž hovorí pravdu. Ak ma zabiješ, hlasy pominú a volania o pomoc ostanú nevypočuté..."

"Nie," zastonala v duchu. "Nechcem to počúvať! Nechcem to vedieť!"

Žalúdok sa jej v tej chvíli obrátil hore nohami. Otvorila ústa, ako keby mala na jazyku krv zavraždeného orla a zhlboka sa nadýchla. Cítila jeho smrť, ako keby to bola vôňa spáleného dreva. Bola skutočná ako jej ruky, hlava a les okolo. Zaťala päste, keďže sa jej roztriasli prsty. Chcela ich schovať medzi stehná alebo pod zadok, namiesto toho prudko vstala a vybehla z terasy rýchlo ako víchrica, pred ktorou sa skloní všetko, čo sa jej postaví do cesty.

"Áno, aj ja som takto utekal!" kričal po nej starec, kým ona bežala pomedzi stromy hlbšie do lesa. "Z ľútosti! Z odporu! A s istotou, že ja to nikdy neurobím! No potom prišiel deň, kedy som bol vďačný, že mi to povedali! Počuješ? Aj ty mi budeš raz vďačná!"

Jeho mohutný hlas ju prenasledoval až do húštiny lesa. Počula každé jeho slovo. A potom smiech. Rozrehotal sa ako sup, ktorý povzbudzuje zoslabnutú korisť, aby sa konečne vzdala a umrela.

Potkla sa a padla tvárou k zemi. Prevalila sa na chrbát a divoko sa rozplakala. Hruď sa jej dvíhala hore a dole, ako keby sa pod ňou prepadala zem. Horúce slzy jej zamazali tvár. Otvorila ústa a zhlboka dýchala, aby sa v tom plači nezadusila.

Pred očami mala obraz zázračného orla. Otvorené hrdlo a jeho biele perie ponorené do krvi. Nebránil sa. Nesťažoval. Nesúdil a nepreklínal vyvoleného. Chvíľu sa jej zdalo, že počuje jeho hlas. Jeho posledné slová, než mu obdarovaný podrezal hrdlo.

"Nech ťa dobro neopustí!"

Áno, toto počula. Posledné slová orla. Slová plné dobroprajnosti a láskavosti. Zneli ako modlitba, na ktorú sa nikdy nezabudne. Ostáva medzi zemou a oblakmi, tichúčko sa vznáša nad krajinou a čaká na deň, kedy bude vypočutá.

"Potrebujem ťa!" zašepkala a natiahla ruku, aby strčila prsty do kožušiny svojho priateľa. Cítila, že leží hneď vedľa nej. Len, čo to urobila, do jej rozbúrených myšlienok vstúpilo svetlo.

"Lež a počúvaj!" oslovil ju láskavo Mubatsiri.

Potichu vydýchla. Koľko bezpečia sa ukrývalo v tom hlase. Koľko starostlivosti. Bol ako oheň, a predsa nepálil. Ako vody, čo sa vylejú cez brehy riek do otvorenej krajiny, a predsa z nej nič nevezmú. V tom hlase cítila chuť zeme a vôňu oblohy. Nemohla by sa ho vzdať. Nemohla by ho zabiť.

"Každý dar, aký človek kedy dostal, sa dá zaprieť!" Mubatsiri hovoril smutne, avšak upokojujúco. "Veď aj so životom, tým najväčším darom, tak človek robí. S vlastným, i s cudzím..."

Tereza zovrela päsť a držala sa jeho kožušiny, ako keby to bolo lano, ktoré ju, ako jediné, drží nad priepasťou.

"Ani dar, ktorý si dostala ty, nemusí byť až do smrti!" povedal a dodal: "Môžeš sa ho vzdať. Môžeš, ak urobíš, čo urobil..."

"Nehovor to, prosím!" zašepkala v duchu. Želala si zabudnúť na toho muža, na jeho slová i obrazy, ktoré v nej ostali. A on ju poslúchol.

Tiger pokračoval: "Pamätaj však, že zaprieť dar, ktorým ste boli obdarovaní, či už od narodenia alebo počas svojho života, vždy so sebou prináša hlboké rany a pálivé jazvy, ktoré neutíchnu, kým nepríde koniec!"

Tereza sa prevalila na bok, zaprela sa rokou o zem a pritlačila sa viac ku tigrovi. Želala si cítiť jeho teplo a vôňu, ktoré ju tak zázračne upokojovali.

"Vernosť. Spravodlivosť. Dôstojnosť. Úprimnosť. Dôvera," hovoril a sklonil sa k nej, že cítila jeho teplo aj na hrudi. "Čokoľvek z toho, čím nás obdaroval jeden alebo mnohí, ak človek zaprie ako dar a zneužije pre svoju moc, vlastné bezpečie alebo falošný pocit slobody, zanechá to na ňom ranu, ktorú nevylieči ani čas!"

A ona znova počula tú melódiu, ako keby to bola uspávanka, ktorú jej vlastná matka spievala, keď ju dojčila.

,Verím ti," opakovala v duchu.

Veď aj ona má v sebe takú ranu. Aj ju zapreli. Mala byť darom a nebola. Pre matku, pre otca, ktorí sa jej vzdali. Možno nemali na výber a možno aj umreli. Záleží však na tom? Nech už osirela z akýchkoľvek dôvodov, ona, odmietnutý dar, hoci svoju každodennosť v kráľovskom meste prežívala takmer bez smútku a zbytočných starostí, si tiež nesie v sebe hlbokú a nezacelenú ranu.

"Prosím ťa," otvorila oči, uvoľnila zovretie a objala ho oboma rukami. Pritisla si ho ku sebe ako matka batoľa a nahlas, nielen v myšlienkach, sa mu prihovárala do ucha: "Viem, že mi rozumieš viac, ako môžem ja rozumieť sama sebe. Verím, že vidíš veci, ktoré sa stanú, ba aj tie, ktoré sa môžu stať, a ktorým sa môžem s tvojou pomocou vyhnúť...."

Oči jej naplnili slzy. Musí to povedať. Mohla by veriť sebe viac ako jemu? Je predsa väčší, múdrejší a predvídavejší ako ona. Nemôže sa zveriť do vlastných rúk a byť sama sebe bezpečím. Z jeho blízkosti sa môže učiť, veď len v jeho prítomnosti je pravda. Vloží sa do jeho bezpečia a zverí do jeho rúk.

"Nedovoľ, aby som niekedy premýšľala tak, ako ten muž," prosila a plakala. "Zveď ma z každej cesty, ktorá by ma mohla priviesť k jeho myšlienke. Rozpusť v sebe každú moju nevôľou, tvrdohlavosť a trucovitosť, nepochopenie a znechutenie!"

"Chekutanga," prehovoril nahlas, že cítila na tvári jeho dych. "Ak ostaneš vo mne a so mnou spojená, sama dokážeš rozoznávať, čo je dobré a čo zlé! A nikdy, nič podobné tejto myšlienke, sa ani tvojho srdca ani tvojej mysle nedotkne!"

"Ďakujem," zašepkala, privrela viečka a mocne ho objala.

Srdce sa jej upokojovalo. Dokonca aj tie obrazy orla a krvi, dovtedy živé, ako keby sa udiali pred jej zrakom, sa v nej rozplývali, akoby ich Mubatsiri vpíjal do seba.

Celý les sa k nej sklonil, akoby ju chcel objať a poláskať. Ako keby bola jednou z nich. Stvorená zo stromov a ich lístia. Utkaná z vysokých tráv a voňavých kvetov. Plná sily divokých šeliem, ale aj krehkosti motýlích krídel. Skrze svojho Mubatsiri vnímala divočinu ako živý organizmus, ako jedno telo, široké ako nebo a hlboké ako more, kde bude môcť vždy hľadať útočište pred svetom.

Želala si takto ostať navždy. A možno by takto navždy aj ostala, ak by sa jej do mysle znova nevotrel Benjamínov hlas. Otvorila oči a odtiahla sa od tigra.

"Samuel bude v poriadku!" dotkol sa jej v myšlienkach a ona sa na neho jemne, ako dieťa, ktoré prekvapí matka, usmiala.

Naozaj sa ho chcela opýtať na chlapca, ktorý zmizol pod zemou v meste trpaslíkov. Vie, že musí ísť za Benjamínom. A že nastal čas, nasledovať jeho hlas, ako keby bol jediným živým človekom na zemi. On je jej poslaním. Volaním o pomoc. Zmyslom jej zázračnosti a spojenia s Mubatsiri.

A predsa by nerada nechávala Samuela v podzemí bez pomoci, ak by nemala istotu, že mu tam, v poslednom meste trpaslíkov, nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Teraz ju už mala. Ak Mubatsiri povedal, že bude v poriadku, ona mu verila vlastným životom.