CH01 - druhá - 07

Ticho tmavej cely preťal zvuk, podobný volaniu jeleňa, keď má ruju. Benjamín, pritlačený na mrežu, otočil hlavu a zadíval sa na Emu. Tá zahanbene pokrčila plecami. Ktohovie, kedy jedli naposledy?

Už to boli možno aj dva dni, čo sa podelili o prívarok a kúsok chleba. Odvtedy im služobnice nedoniesli ani vodu, nieto ešte čosi pod zub. Benjamín, ten mal síce ešte možnosť najesť sa z bohato prestretého stola, keď sa dobrovoľne nechal odviezť namiesto Emy. Naozaj si vtedy myslel, že ju budú mlátiť a tak sa nechal odviesť namiesto nej. Či by sa tak stalo, ak by ju odviedli, alebo či ten stôl bol prestretý pre ňu, to už sa nikdy nedozvie. Jedla zo stola, hoci rozvoniavalo, ako keby ho pozvali na kráľovskú hostinu, sa však ani nedotkol. Čo by jej povedal, keď ho priviedli naspäť? Že sa dosýta najedol? Dosť sa čudovala, že sa vrátil bez jediného škrabanca.

"Čo sa stalo?" pýtala sa, keď ho strčili naspäť do cely.

"Nič," odvetil. "Zatvorili ma do malej izby a tam som sedel v kúte, kým po mňa znova neprišli..."

"Čudné," zašepkala vtedy Ema. A on, plný výčitiek, že to jedlo mohlo byť pripravené pre ňu, sklonil hlavu a viac o tom nehovoril.

"Prepáč," vyriekla zahanbene, keď jej z prázdneho žalúdka znova zatrúbili jelene.

Benjamín sa na ňu láskavo díval spoza mreže. Oranžové svetlo z chodby jej odkrývalo polovicu tváre. Hoci boli spolu zatvorení už niekoľko dní, až teraz si dovolil obzrieť si ju viac.

Dívať sa jej do tváre bolo, ako sa dívať na kráľovský erb. Z ostrej brady jej pod ušami vystupovali ostré čeľustné kosti. Maličké uši jej zakrývali dlhé pramienky čiernych vlasov. Husté obočie mala od seba nezvyčajne ďaleko, rovnako ako oči pod ním. Výrazne široký nos a plné pery, jej nijako neuberali na kráse. Hoci bola zašpinená, videl, že má pleť bez vrások a pupencov.

"Možno nám dnes niečo prinesú," povzbudzoval ju, kým ona prestrčila ruku cez mrežu, len aby ju držal. Bola studená ako cencúle.

"Čo sa ti stalo s perou?" opýtala sa ho nečakane. Akoby tušila, že si ju pred chvíľou obzeral. Možno si ho obzerala tiež.

"Taký som sa už narodil," vyriekol a díval sa jej do očí. Hľadal v nich tie detské oči, ktoré sa z neho vysmievali, keď bol ešte chlapec. V jej pohľade však nič podobné nevidel. Bol taký obyčajný, bez údivu, i bez zdesenia.

"Stretla som raz muža, ktorý mal podobnú jazvu ako ty," pokračovala. "Jemu však tá jazva skrivila peru, že len s námahou dokázal zatvoriť ústa..."

"Aha," Benjamín nevedel, čo má na to povedať.

"Ak by si si nechal narasť fúzy a bradu," nežne sa na neho usmiala. "Nikto by si tú jazvu ani nevšimol. A možno by ti to aj pristalo..."

"Myslíš?" nadvihol obočie. Nikto sa s ním dosiaľ o jeho pokrivenej pere takto nezhováral. Znova si spomenul na Ritu, ktorá ho nazvala prasknutým diamantom.

"Hej," prikývla. "Viem si to predstaviť. Čierna hustá brada. Opálená tvár. Zvýraznilo by to tvoje hlboké oči..."

Ak by sa stretli uprostred osady, po jej slovách by sa najskôr zapýril. Lenže tu, v cele, na to nebol dôvod. Možno to hovorí práve pre to, že sú uväznení spolu. Tu sa nik nemusí na nič hrať. Reč tu môže byť čistá a bez pretvárky. Kto by sa povyšoval, keď nevie, či sa dožije rána? Kto by sa druhému vysmieval, keď všetci sú rovnako priviazaní na reťaz?

"Tak si nechám narásť bradu," prisľúbil s úsmevom.

"Ale nie takú, že ti bude visieť až po pupok," upozorňovala ho veselo. "Takú akurát, aby príliš nezakryla črty tvojej tváre..."

"No," zamyslel sa nahlas a prstami sa poškrabal po brade, "už len niekoľko dní a bude presne taká, ako hovoríš..."

Ema iba prikývla. Zosmutnela, privrela viečka a oprela sa hlavou o mrežu.

"Môj otec takú mal," rozhovorila sa a hlas mala znova smutný a utrápený. "Keď som bola malá, rada som mu sedávala na kolenách a svojimi maličkými prstami som ho škrabala na brade. Hovoril, že som sa mala narodiť ako chlapec, len aby som mala vlastnú bradu a tú jeho nechala na pokoji..."

Benjamínovi sa zdalo, že rovnako robila otcovi aj jeho sestra.

"Hovoril to tak veselo," pokračovala. "Ja som však už vtedy vedela, že si vždy želal mať syna..."

"Ema,"oslovil ju hlasom, v ktorom bolo viac súcitu než prekvapenia z toho, čo práve povedala.

"Počkaj," zahriakla ho rýchlo. "Som si istá, že môj otec ma miloval tak, ako by miloval syna. Dal by mi aj celé nebesá, ak by mu patrili. Občas mu však bolo ľúto. Sú však veci, o ktorých človek nerozhoduje!"

Otvorila oči a láskavo pozrela na Benjamína. Nadýchla sa a dodala: "Dobre, že také sú. To by som potom nebola na svete..."

"A ja by som tu nemal tak príjemného spoločníka!" vyhlásil.

"Jediného," opravila ho, zamyslene sa mu pozrela do očí a dodala: "Moja mama vždy vravela, že čím menej ľudí vpustím do svojho života, tým viac lásky zažijem," sklopila zrak a očami prechádzala po hrdzavej mreži medzi nimi. "A predsa... ona tak nežila... vždy bola plná láskavosti a dobroty a tá nemôže ostať skrytá, ani zavretá v dome!" dvihla hlavu a pozrela na Benjamína. "Vždy mala okolo seba ľudí... kopec ľudí... ako keby ona sama nechcela lásku zažiť, dostávať z nej... len ju rozdávať..."

Benjamín ju pozorne počúval. Neprerušoval ju, ani jej neprotirečil. Anežka raz o ňom povedala, že je ten najtrpezlivejší poslucháč, akého kedy stretla. On si zasa myslel, že každý taký môže byť, ak na chvíľu zabudne na seba a dovolí druhému hovoriť, ako keby boli jeho slová vyslovené v samote. Nie je predsa úlohou človeka iba poučovať, karhať a obracať ľudské príbehy, ako keby to bolo seno v stodole. To najviac je, ak človek v pokore a trpezlivosti dokáže byť s ním, s iným človekom. Len byť s ním. Prítomnosť je vždy dar. A prítomnosť iného človeka je dar najväčší.

"Mama mala pravdu," pokračovala po chvíli Ema. "Čím menej ľudí, tým viac skutočného priateľstva," jemne sa usmiala a vyslovila potichu: "Som rada, že si tu so mnou práve ty!"

Len, čo to vyslovila, na chodbe buchli dvere. Do svetla fakle vstúpila služobnica, tučnejšia, ako tie pred ňou. Cez závoj, ktorý jej ako neveste zakrýval hlavu, jej nevideli do tváre. Nahla sa ku mreži a prvýkrát, odkedy bol Benjamín uväznený, počul jednu z nich prehovoriť: "Jeden z vás, dohodnite sa ktorý, bude dnes obetovaný Anavin na jej oltári!"

Keď sa Tereza vrátila na čistinu pred chatrčou, starec bol už preč. Dúfala, že sa vrátil do mesta trpaslíkov a že sa stará o Samuela, aby bol medzi nimi v bezpečí. Vchod do podzemia bol najskôr začarovaný, rovnako ako všetko za ním, lebo akokoľvek veľmi sa snažila spojiť s ním myšlienkami, nevedela ho nájsť. Jeho hlas zmizol. Stále si však opakovala, že musí veriť tigrovi. On predsa vie, čo sa skrýva za tým tajomným otvorom. A keď povedal, že Samuel bude v poriadku, ona mu verí.

Odkedy sa chlapec stratil pod zemou, celé jej vnútro naplnil Benjamínov hlas. Už nepálil, ako keby vedel, že už sa venuje iba jemu. Zreteľne počula jeho volanie. Hlas prinášal so sebou aj obrazy. Videla kamenné steny a mreže. Matné svetlo z chodby a tmu cely, v ktorej bol uväznený. Bola si takmer istá, že tam nie je sám. Keď o tom povedala tigrovi, prikývol a priznal, že vidí to isté.

Ona bola pripravená vyraziť hneď, avšak je zázračný priateľ trval na tom, že prečkajú noc a na cestu sa vydajú až ráno. Kázal jej rozložiť drevo, kým on sa postará o to, aby konečne po dvoch dňoch aj niečo zajedla. Chystala sa mu protirečiť, znova si však spomenula, že najlepšie urobí, ak bude poslušná.

Kým tiger zmizol za stromami vedľa vysokej skaly, ona vstúpila do lesa za drevenou chatrčou. Zberala suché konáre a premýšľala nad všetkým, čo sa jej za posledné dni prihodilo.

,Chekutanga,' pomyslela na svoje nové meno a v duchu sa rozosmiala.

Prvá. Iný by možno premýšľali, aké je to vzácne vyznačenie. Ona však bola rada, že ako prvú, ju nebudú môcť porovnávať s nikým iným. Nepovedia, že je horšia alebo hlúpejšia. Nevytknú jej, že by sa mala správať ako tá alebo tamtá, len aby bola hodna daru, ktorý dostala. Napadlo jej, že by ju mohli volať aj Jediná. Mumwechete. Hneď vedela, ako by jej meno znelo v tej starodávnej reči. To, ktoré jej dali, sa jej však páčilo viac. Pochybovala však, že jej meno vyberali podľa toho, ako znie v ušiach.

Myslela na všetky hlasy, ktoré sa jej za posledné dni dotkli. Pamätala si takmer každý. Samozrejme, že najviac ten, ktorý sa jej neustále prihováral s volaním o pomoc. V tej chvíli si predstavila, aké by to bolo, ak by ju raz zavolal hlas jej matky alebo otca. Znova si pripomenula, že možno už nežijú. A predsa, tá predstava, že by raz mohla pomáhať im, ktorí ju odmietli, ju naplňovala vzrušením.

Stále bola spojená so svojim tigrom, hoci sa túlal na opačnej strane lesa. K jej úvahám, ktoré vnímal intenzívne, ako keby boli vedľa seba, sa však nijako nevyjadroval. Bola za to vďačná. Nechcela by od neho počuť, že sa to nikdy nestane. A tiež, že jej rodičia sú naozaj mŕtvi.

S plnou náručou vyschnutého dreva sa vrátila na čistinu. Šikovne upravila ohnisko, naukladala naň malé halúzky a zapálila oheň. Keď si bola istá, že už nezhasne, vstala a vrátila sa do lesa zbierať ďalšie konáre.

V myšlienkach sa vrátila ku darom, o ktorých jej rozprával učiteľ. Dosiaľ nemala možnosť vyskúšať si, čo všetko vie. Vrátil sa jej obraz starca, ktorý jedným šmahom ruky spratal neporiadok spred chatrče. Povedal, že aj ona toto dokáže.

,Čo ak by,' napadlo jej a srdce v jej hrudi sa nedočkavo zachvelo.

,Nemohla by som to drevo zbierať aj bez rúk? Dvihla by som ho silou myšlienky a ono by za mnou plávalo ako plachetnica na vode...'

"Chekutanga!" začula tigrov hlas.

Hneď vedela, že jej nápad nie je dobrý. Príťažlivý, nie však dobrý.

"Dary, ktoré si dostala, nie sú pre teba!" pripomenul jej znova Mubatsiri. "Len pre tvoju zvedavosť, máš tú moc, aby tie konáre plávali za tebou vzduchom, avšak, nikdy ju nezneužívaj len na to, aby si si uľahčila prácu. Neurážaj toho, kto ti ten dar zveril, že ho budeš používať z lenivosti a iba pre vlastnú pohodlnosť!"

"Ale ten starec," povedala, ako keby to bola všetko jeho vina. "Ako je možné, že ostal obdarovaný, aj keď sa všetkého vzdal?"

"Keď mocný chlap prestane svojou silou, ktorú dostal do daru, odpratávať iným z cesty balvany, to predsa ešte neznamená, že tú silu nemôže používať na to, aby tie balvany hádzal naspäť na cesty a na ľudí..."

"Mali ste mu ich vziať! Tie dary mu nepatria!" vyriekla tvrdo, ako keby ona mohla súdiť toho, ktorého neodsúdil ten, čo ich oboch obdaroval.

"Vari ty vieš, odkiaľ tie dary prichádzajú?" spytoval sa jej vážne Mubatsiri. Vnímal, že krúti hlavou a tak dodal: "Alebo kam a komu by sa mali vrátiť?"

Tereza mlčala. Čo mu na to mohla povedať? Mala mlčať aj predtým.

"Stoj na mieste, ktoré ti bolo dané!" pokračoval pokojne a predsa v jeho hlase počula dôležitosť, akú v sebe skrýva iba modlitba. "Stáť na mieste toho, ktorý ťa obdaroval, ba viac, radiť mu alebo ho poučovať, ako keby si rozumela, kto to je a čo robí, neprináleží ani tebe ani mne!"

"Nechcela som!" šepkala zahanbene.

,Nechcela!" zopakovala v duchu.

Mubatsiri mal pravdu. Ako môže hovoriť o skúsenostiach, ktorým ani ona sama celkom dobre nerozumie. Nech už ten starec urobil čokoľvek zlé, dívať sa na neho z výšky nie je správne. Dokázala by vari povedať o sebe, že je lepšia od neho iba pre to, že ona nezabila svojho tigra? Jeden dobrý, rovnako ako ani jeden zlý skutok, nikdy nepovie pravdu o celom človeku. Každý muž, žena i dieťa, každý človek je príbeh. Rovnako aj dobro a zlo také sú, príbehom v človeku.

"On je teraz na opačnej strane?" opýtala sa pokorne. Znova si totiž spomenula na Samuela, ktorého ten starec vzal so sebou do podzemia.

"Ty mi povedz," odvetil Mubatsiri. "Ak slobodne opustil dobro a jeho dary, kde môže byť?"

"Nechal si s ním Samuela!"

"Chekutanga!" zvážnel. "Musíš mi dôverovať!"

A znova, ktohovie koľký krát, jej pripomenul, čo si aj ona sama neustále opakovala. Zahanbene sklonila hlavu. Vie, že má pravdu. Musí, ba chce, mu dôverovať.

"Vezmi ten konár, čo máš pred sebou a vráť sa na čistinu," hlas mal znova tichý ako vzdialený vtáčí spev.

"Ty ma vidíš?" prekvapilo ju, čo povedal. Zohla sa a dvihla ten konár.

"A ty mňa nie?" uškrnul sa tiger. Pokývala hlavou.

"Sústreď sa na to, kde som a čo robím," povzbudzoval ju priateľ. "Možno uvidíš, čo si dosiaľ nevidela..."

Rozkázať drevu, aby sa ku ohnisku prinieslo samé, bolo vzrušujúce. Vidieť očami tigra, aj keď ho ona vlastnými očami nevidí, však bolo omnoho viac. Zatvorila oči a snažila sa všetku svoju silu, sústredenosť a vôľu, nasmerovať na svojho zázračného priateľa.

Svet okolo stíchol. Konáre na tisícročných stromoch znehybneli. Hašterivé lístie, ktoré sa jej dosiaľ prihováralo svojim spevavým šepotom, sa odmlčalo.

Najskôr videla iba tmu. To, čo vidí každý, keď zatvorí viečka. Z diaľky, ako keby od hviezd z oblohy, prichádzal tenučký lúč svetla. Rýchlo ako kométa a v žiare, akú nosí v sebe každý slnečný lúč, jej oči zrazu zalialo nečakané svetlo. Sprvoti videla stromy, potom skaly a medzi nimi zvlnenú zem. Pred sebou, neďaleko v húštine aj zajaca, učupeného v deravej skrýši. Dívala sa na neho, keď si uvedomila, že vidí fúzy a ružový ňufák, ako keby rástli z jej vlastnej tváre. Zhíkla. Naozaj sa dívala na svet očami tigra.

A vtedy, ako keď udrie blesk, tiger vyštartoval dopredu. Svet okolo sa v jeho rýchlosti zmenil na obrovskú machuľu. Troma dlhými skokmi sa priblížil ku koristi, hlavou prerazil húštinu, otvoril papuľu a zahryzol sa zajacovi do krku.

Zajac zapišťal, ona vykríkla. Otvorila oči. Srdce jej búšilo, ako keby ona bola tým lovcom, ktorý koristi doprial rýchlu a bezbolestnú smrť.

"Večera," počula tigrov hlas.

"To bolo," zadržiavala dych. "To bolo... také..."

Zhlboka dýchala, keďže sa jej zdalo, že to nielen oči, ale celé jej telo bolo súčasťou tigra. Vnímala každý jeho sval. Tlkot srdca v hrudnom koši. Krv, ktorá ako horiaca láva prúdila pod jeho srsťou. Vystrčené pazúry a silu čeľustí, pred ktorými sa nič živé brániť nemôže. Natiahnuté fúzy okolo ňufáka. Ba aj šteklivý kožuštek zaduseného zajaca na jazyku v papuli.

"Vzrušujúce," dodala a myseľ jej naplnil zvonivý smiech jej divokého priateľa.

Ticho, ktoré ostalo po odchode služobnice, bolo dusivé. Jeden z nich dnes umrie. Aká veľkorysosť! Nechali ich, aby sa sami rozhodli, ktorý z nich odíde, a ktorému ostanú výčitky.

Po jej odchode dosiaľ nik neprehovoril. Ťažko by spočítali, koľko času už ubehlo. Mohli to byť minúty, ba aj celé hodiny. Keď vám povedia, že čoskoro umriete, chvíľu sa zdá, že čas sa plazí ako slimák, a chvíľu zas, že uteká ako vyplašená srna. Nič viac nie je zvyčajné. Minulosť sa zrýchli, budúcnosť spomalí a prítomnosť, tá desivá skutočnosť blízkej smrti, sa stane takmer všetkým: vzduchom v cele, tieňom v kúte, teplým dychom i chladnými rukami, priestorom i časom, rozumom i blúznením, ako keby človek iba pre tú jedinú chvíľu žil. Smrť je koniec cesty, hlavný chod, aj voda, ktorá navždy zaženie smäd. Keď je blízko, ostatné sa stratí, zabudne a v tej chvíli, ako nikdy inokedy počas života, sa všetko odžité javí ako zbytočné. Smrť je zúčtovanie, nie však s minulosťou, ako si myslia mnohí. Smrť je zúčtovanie s prítomnosťou!

Benjamín tak o smrti nikdy nepremýšľal. Lenže, človek tak nerobí, kým nepríde. Zrazu je však tu. Čo s ňou? Čo urobí? Ako sa k nej postaví? Kam chce, aby ho zaviedla? Smrť je to, čo človek musí mať, ostatné iba môže. Dá tej chvíli zmysel? Dá, keď na to dostane príležitosť? Obetuje sa? Vzdá sa? Odpúta sa konečne od seba, vlastnej pýchy a vymyslených hrdinstiev?

Bol rozhodnutý, že to on sa nedožije nového rána a predsa mlčal. Bolo by zbytočné biť sa v prsia a opakovať, že na smrť pôjde on. Ak by to povedal, Ema by vyhlásila, že pôjde ona. Majú sa teraz hádať? Kto je väčší hrdina, a kto má viac odvahy?

Služobnica povedala, že jedného z nich obetujú na oltári Anavin. Tá veta bola odporná sama o sebe. Len blázon by veril, že mŕtva bohyňa túži po ľudskej krvi. A okrem toho, dosiaľ nikdy nepočul, aby Anavin prijímala ľudské obete. Ona predsa pozývala ľudí k životu. Volala ich do krajiny večnej mladosti. Nie však takto, na oltári, z ktorého tečie ľudská krv.

Ak má dnes umrieť alebo sa obetovať, on to urobí. Nie však pre mŕtvu bohyňu, ale pre Emu, roztrasenú a vystrašenú dievčinu, ktorá sedí v cele spolu s ním. Žiaden život by nemal končiť prirýchlo. Ak však dostal príležitosť rozhodnúť o tom, či to bude jej alebo jeho život, vzdá sa toho svojho.

Držali sa za ruky a túlili sa k sebe cez mreže. Obaja vedeli, že nech sa už dnes stane čokoľvek, trpieť tým budú obaja. Jeden smrťou na oltári. Druhý tichom, tmou a osamelosťou v čiernej cele, naplnený clivotou, súcitom a výčitkami, že druhý dnes umrel, aby on alebo ona mohol žiť. Možno to vyzerá ako jednoduchá hádanka. Povedať však, ktorého z nich čaká menej bolesti, by bolo trúfalé. Možno by si mali želať umrieť obaja. Spoločne.

Benjamín sa sklonil, otvoril jej ruky a dýchal jej do dlaní. Boli ľadové ako cencúle. Sklonil sa viac a vtlačil do nich bozk. Dvihol hlavu a pozrel jej do očí, keď sa otvorili dvere a do svetla chodby vstúpilo päť služobníc. Každá z nich mala v ruke drevenú palicu.

"Seď!" prikázal jej láskavo, rukami sa zaprel o mrežu a vstal. Ona ho však neposlúchla. Vstala tiež.

"Prosím," zašepkala. "Všetko je moja vina..."

Oči mala veľké ako dva gaštanové orechy. Triasla sa jej brada a s ňou aj spodná pera, ako keby ňou lomcovala zimnica. Pokožku na modrej tvári jej krivil strach.

"Ema," natiahol k nej ruky cez mreže a chytil jej do dlaní tvár. "Ty musíš žiť! Sama si vravela, že dosiaľ sem nevstúpil žiaden muž. Nie je náhoda, že som tu!" hlas sa mu zachvel. "Verím, že je na to len jediné vysvetlenie... Aby si ty žila. Počuješ? Musíš žiť!"

"Nie!" vykríkla, zaprela sa rukami o mrežu a vytrhla sa mu z rúk. "Ty nemôžeš umrieť! Musím ja!"

Ema sa rozbehla ku mrežovaným dverám, zaprela sa do nich celým telom a triasla nimi, akoby ich chcela vytrhnúť z kameňa. Hlava jej lietala zo strany na stranu ako pomätenej, kým vlasy na ramenách sa jej vlnili ako piesočné duny. Kopala do mreže nohami a kričala na služobnice, nech ju berú.

Benjamín na chvíľu zamrzol. Pohľad na Emu mu trhal srdce. Nevedel však, ako by jej mohol pomôcť. Cez mrežu sa k nej nedostane, aby ju upokojil. A počúvať ho nebude. Ona nie. Musia ho počúvať služobnice.

Rozbehol sa ku mreži na chodbu a snažil sa ju prekričať. Kým z jedných dverí revala ona, z druhých reval on. Prekrikovali sa ako deti, ktoré chcú viac. Títo si však želali viac smrti. Jeden namiesto druhého.

Služobnice ostávali pokojne na mieste a nechali ich kričať.

Benjamín vystrčil ruky na chodbu a snažil sa dotknúť jednej z nich. Neboli však dosť blízko, aby sa mu to podarilo hneď. Strčil sa do dverí celým ramenom a naťahoval prsty za ich bielymi šatami. Neprestával kričať, aby konečne otvorili tie prekliate dvere! Chcel ich vyprovokovať, aby to čím skôr ukončili, zmlátili ho a vyviedli von. Ak sa dosiaľ bál smrti, teraz sa viac strachoval o Emu. Počul jej náreky. Zlostný krik a plač, jeden veľký ohlušujúci ston, v ktorom boli, akoby všetky hlasy sveta ukryté. Tak mocné bolo jej revanie!

On si však v hlave dookola opakoval, že si musia vybrať jeho. Nemôžu vziať ju! Nemôžu. S tým by nedokázal žiť.

Akokoľvek sa snažil, služobnice sa nehýbali. A tak obaja kričali, kým sa Eme v slzách nezlomil hlas. Zradili ju vlastné sily. Zavesila sa na mreže, len aby nepadla na zem a úpenlivým pohľadom prosila ženy na chodbe, len aby otvorili dvere a vzali ju so sebou. Oni však jej tiché volanie očí nevypočuli. Jedna zo služobníc pristúpila ku dverám, na ktorých visel Benjamín a palicou mu ukázala, aby odstúpil od mreže.

,Berú mňa!' uľavilo sa mu. Vydýchol si, že dnes neumrie ona, ale on.

Ema videla, koho si vybrali a tak sa rýchlo, s vypätím posledných síl, vrátila ku mreži medzi ich celami. Naťahovala za Benjamínom ruky. Jej hlas, dovtedy ako búrka, stíchol na letný dážď. Bol to len okamih, v ktorom stratila takmer všetky sily. Šepotom ho prosila o posledné objatie, o rozlúčenie.

On sa však nevládal k nej priblížiť. Vnútro mal rozbité na črepiny a srdce zaplavené zármutkom ako jedom. Dusila ho vlastná hruď. Stačil by jeden jej dotyk a podlomili by sa mu kolená. Nepozrie sa na ňu. Nedotkne sa jej. Nech ho už berú preč.

"Ďakujem za čas, ktorý si tu bol," počul, ako sa mu v slzách prihovára, kým cúval ku stene, aby služobnice mohli vstúpiť dnu.

"Ďakujem," šepkala. "Počuješ ma, Benjamín?"

Volala na neho, on sa jej však do tváre pozrieť nemohol. Bál sa jej pohľadu. Bál sa tej predstavy, že ju tu necháva samú a že jej nedokáže pomôcť inak, ako iba tak, že ju opustí. Premáhali ho súcit i clivota. Vnútro mu horelo, kým na pokožke pociťoval neľudský chlad. Končeky prstov sa mu chveli, že sa udierali navzájom.

Otočil sa ku stene a dovolil slúžkam, aby mu zviazali ruky a vytiahli ho von z cely. Na prahu dverí sa im však vzoprel a zastal. Prekvapilo ho, že mu v tom nebránia. Čakali, kým sa sám pohne ďalej.

Zrazu si uvedomil, že nemôže Emu nechať bez rozlúčky. Nepozrieť jej do očí a nepoďakovať sa jej, by bolo kruté. Aj odchádzajúci na smrť môže byť útechou. Sľúbil jej predsa, že tu pre ňu bude až do konca. Otočil k nej tvár a zašepkal: "Dostal som v živote viac, než som od neho očakával... a to všetko, po čom som kedy túžil, som dostal za posledné dni..."

Telo mal napäté a hrýzol sa do pery, len aby sa nezosypal.

"Za to, kým si pre mňa bola, tu, v tejto diere, by som ťa v živote obdaroval všetkým," prihováral sa jej hlasom, tichším ako bzukot komára. "Keďže ťa nemôžem obdarovať životom, prijmi, prosím ťa, aby som ťa obdaroval aspoň svojou..."

Smrťou. On to však už nedopovedal. Nemal na to síl. Zdvihol nohu a vykročil vpred.

Služobnice ho viedli cez chodbu ku dverám. Od kamenných stien sa k nim odrážal tichý vzlykot a plač. Cez hlavu mu prehodili vrece, aby nič nevidel. Otvorili dvere a vytlačili ho von. Len, čo za sebou zabuchli, plač a vzlykot utíchli.

Tereza sa vrátila na čistinu pod skalou. Mubatsiri ležal blízko ohňa vedľa mŕtveho zajaca. Posledné slnečné lúče jej svietili do očí, beztak však videla, ba aj vnímala jeho spokojnosť. Aj jemu sa páčilo, že lovili spolu. Dúfala, že si to zopakujú.

,Už čoskoro,' počula v mysli jeho odpoveď.

Usmiala sa. Bolo čarovné myslieť na niečo a hneď aj dostať odpoveď. Dosiaľ žila svoju osamelosť ako niečo, čo je od narodenia dané a isté. Nikdy sa nesťažovala, že nemá priateľov, s ktorými by mohla zdieľať raz trpkú, inokedy sladkú každodennosť. Sama sa v duchu pýtala, sama si aj odpovedala. Nevyplakávala do vankúša, ani nekričala do štyroch holých stien jej komnaty, že z tej neprítomnosti blízkeho človeka raz zošalie. Mala svoje ticho rada.

Posadila sa ku ohňu a vzala do rúk úlovok. V tej chvíli na ňu doľahla ťarcha celého dňa. Únava, vyčerpanosť, ba aj hlad. Od rána prežívala výkyvy radosti a smútku, bolesti a vzrušenia, strachu a nedočkavosti. Zdalo sa jej, že deň je dlhší ako zvyčajne. A tiež, že dnes už nedokáže urobiť nič. Sily ju náhle opustili a svaly ju prestali poslúchať. Položila zajaca do lona a pozrela na tigra.

"Nevládzem," spojila sa s ním myšlienkami. "Myslíš, že teraz by som už mohla?"

Vedel, na čo myslí, no beztak sa jej opýtal, čo chce urobiť.

"Mohla by som ho stiahnuť z kože a upiecť na ohni jedinou myšlienkou," odvetila a dúfala, že teraz nebude protestovať. Je s ňou predsa spojený, musí vnímať, že je na pokraji síl.

"Nie!" zopakoval, čo už v ten deň počula.

"Ani teraz?" vydýchla sťažka.

"Prídu ťažšie dni ako je dnešný," odpovedal. "A to pokušenie, využívať dary iba pre seba, bude ešte silnejšie. Musíš s ním bojovať!"

"Nevládzem," zopakovala. "Najskôr si odpočiniem, jesť budem až potom..."

"Musíš sa najesť!" povzbudzoval ju, aby sa nevzdávala.

,Ako mu má vysvetliť, že jej došli sily?' hútala v duchu a hneď aj počula, že on predsa žiadne vysvetlenie nepotrebuje. Vraj mu stačí, keď urobí, čo povedal.

Tereza vytiahla z púzdra na opasku lovecký nôž. Zapichla ho do zajaca a privrela viečka. Vypitvať ho dokáže aj so zatvorenými očami. Snáď pri tom nezaspí.

Milovať divočinu ju naučil rytier Oto. Keď ešte bývali v paláci, nielenže ju učil bojovať s mečom, často ju aj brával do pustatiny a lesov za hradbami. Naučil ju jazdiť na koni bez sedla. Čítať stopy v tráve i na kôre stromov. Spolu lovili zver. Spolu strieľali z luku. Všetko, čo teraz vie o divočine, vie od neho. Čítať hviezdy na oblohe i na zemi. Poznať lesné cestičky, tie bezpečné, aj tie, ktorým je lepšie vyhnúť sa. Rozoznávať volania zvierat i chuť lesných plodov. To on ju naučil, ako čo najrýchlejšie zbaviť ulovenú korisť kožušiny a vnútornosti.

"Hotovo," zašepkala a otvorila oči.

Potrebovala ešte ražeň. Položila zajaca na zem, vytrela lovecký nôž do trávy a začala sa prehrabovať medzi starými konármi.

"Počkaj," vošiel jej do mysle tiger. A v tej chvíli, skôr než by tušila, že sa to chystá urobiť, nad ohňom stál dokonalý ražeň.

Otočila k nemu hlavu. Mala by byť vďačná, že jej uľahčil robotu, ona však cítila hnev.

"Ty môžeš a ja nie?"

"Urobil som ho pre teba, nie pre seba!" Hlas mal veselý a ona vedela, že si to užíva. Zlostila sa ešte viac. Naparoval sa ako dospelý, keď sa predvádza pred deckom.

"A to si nemohol vypitvať aj toho zajaca?"

Tereza vzala palicu, ktorá už mala na oboch koncoch pripravené hroty. Napichla na ňu zajaca a položila ho na ražeň.

"Vedel som, že ti to pôjde rýchlo," podpichoval ju.

Tereza sa posadila naspäť do trávy, avšak chrbtom ku nemu. Vnímala jeho veselosť, ba priam číru detskú roztopašnosť. Nedokázala by sa na neho hnevať dlho. Bola rada, že tu nie je sama. Nemusela nič hovoriť. Vedel hneď, že hnev ju už prešiel.

Ľahla si do trávy, že si na chvíľu odpočinie, no takmer hneď sa aj posadila.

Hlas, ohlušujúci ako rev tigra, mocný ako jeho čeľuste a ostrý ako zuby v nich, sa jej zaryl do duše. Dosiaľ, ani jedno z volaní o pomoc, nemalo v sebe takúto intenzitu. Vzoprel sa jej žalúdok a naplo ju na zvracanie. Prudko sa otočila na stranu a sklonila sa k zemi. Otvorila ústa. Po perách a brade jej stekali sliny a žalúdočné šťavy. Napínalo ju viac. Rozkašľala sa a červené oči jej zaplavili slzy.

Mubatsiri ju upokojoval. Počula, ako na ňu volá, len aby zhlboka dýchala. Podišiel k nej a otrel sa o ňu ako domáca mačka, len aby sa o neho oprela. Tereza cez neho prehodila ruky a zvalila sa na neho celá.

"Benjamín," zastonala.

"Viem," tiger vnímal všetko, čo prežíva.

"Musíme ísť!" zalapala po dychu. Vedela, že nemá dosť síl. No musela ísť.

"Nie!" vyhlásil tvrdo Mubatsiri. "Najskôr musíš jesť!"

"Deje sa niečo zlé," pripomínala mu.

"Najskôr sa naješ," zopakoval, skrčil nohy a zvalil sa na zem.

"Ten hlas páli!"

"Prestane!"

"Musíme ísť!" zopakovala Tereza a chystala sa postaviť na nohy. Telo jej však svojvoľne padlo do trávy. Nemala dosť síl, aby stála na nohách, nieto aby ešte zachraňovala chlapca, ktorý bol ktohovie kde.

Nebola schopná viac odporovať, ani sa s ním hádať. Ľahla si naň ako na vankúš a privrela ťažké viečka.

"Dobre teda," zašepkala. "Na chvíľu si odpočiniem a pôjdeme..."

Benjamína viedli dlhou chodbou. Dve služobnice ho držali, kým jedna kráčala pred ním a ďalšie dve za ním. Nerozprávali sa s ním ani medzi sebou. Rozsudok už bol vynesený, väzeň spútaný a tak ďalšie slová by boli zbytočné.

Zdalo sa mu, že klesajú hlbšie do podzemia. V kapucni, ktorú mu prehodili cez hlavu, sa mu ťažko dýchalo. Stále bol plný emócií zo zápasu o to, kto dnes umrie. V mysli mu ostal obraz skľúčenej dievčiny, ako keby mu ho do nej vypálili žeravým železom. Rozoznával na ňom jej zvädnuté oči uprostred vrások a veľkých čiernych kruhov pod nimi. Strhanú tvár a zvesené ruky. Zakrvavené kolená a nohy od toho, ako neustále kopala do mreže.

V tej chvíli mu prišli na um slová jedného starca, ktorý mu kedysi povedal, že na smrti je najhoršie umieranie. Ten starec sa mýlil. Lebo on, tvárou v tvár vlastnej smrti, teraz za najhoršie považoval lúčenie a neschopnosť zanechať Eme dostatok úľavy. Jeho smrť oslobodí. Emu však jeho smrť uväzní do výčitiek a trúchlenia.

Viedli ho na smrť a predsa si bol istý, že tá osamelosť, do ktorej sa teraz Ema schúlila, má ostrejšie drápy ako smrť. On už vidí koniec cesty. Ona však iba bodľačie.

Prešli cez niekoľko dverí a chodby, ktoré sa navzájom križovali. Vzduch bol v nich hustý a ťažký, ako keď gazdiná z neopatrnosti zadymí celú kuchyňu. Keď pred ním otvorili ďalšie dvere, vstúpili do priestoru, v ktorom sa konečne mohol nadýchnuť z plných pľúc. Tušil, že sú na konci cesty.

Zložili mu z hlavy kapucňu a on doširoka otvoril oči.

Služobnice hneď pokľakli na kolená, kým on sa díval na tú, ktorej sa klaňali. Jakživ nič podobné nevidel, dokonca ani v kráľovskom paláci.

Sieň, veľká, že by sa do nej zmestilo cele mestské trhovisko, bola okrúhla ako kráľovská koruna. Podlaha, vykladaná čiernym brúseným kameňom, žiarila ako nočná obloha, keď je mesiac v splne. Steny, biele ako sneh, držali pospolu čierne kamenné stĺpy. Ťahali sa do výšky, až ku masívnej zlatej obruči, na ktorú bola posadená vysoká čierna kopula. Z každého druhého stĺpu trčal železný vešiak, z ktorého viseli dlhé oceľové reťaze. Držali masívne železné koše, v ktorých horeli ohne. Pred ním, oproti vchodu, z troch vyvýšených stupňov, vyrastala obrovská, do bieleho kameňa vytesaná socha ženy, ktorej sa tie služobnice klaňali ako ich bohyni. Bola vysoká, že on, vzpriamený, jej nesiahal ani po kolená. Z ramien, až k bosým nohám, ju zahaľovali dlhé šaty, na bedrách stiahnuté tenkým opaskom. Hlavu mala zakrytú plášťom, ktorý jej padal cez ramená až na vystreté ruky. Otvorenými dlaňami sa naťahovala ku kopule, kým pohľadom sa dívala na podlahu, presne do stredu siene, kde ležala veľká neotesaná skala.

,Tam ma vedú,' uvedomil si, že oltár, na ktorom prelejú jeho krv, stojí priamo pred ním.

Vedľa oltára stáli zoradené ostatné služobnice. Vzpriamené ako sviece, v rovnakých bielych šatách a s prikrývkou na hlave, vyčkávali na príchod obetovaného. Za nimi, na vyvýšených stupňoch pod sochou Anavin, kľačala žena. Jej šaty, na rozdiel od jednoduchých šiat služobníc, boli pretkávané zlatými niťami.

,Kňažná,' uvedomil si Benjamín. Tá istá, ktorá si ho bola obzrieť v temnici. Najskôr sa modlí, aby bohyňa z krajiny večnej mladosti prijala ľudskú krv. Škoda, že jej nedávajú vlastnú. Cudzia sa dáva ľahko. Ak by jej chceli priniesť skutočnú obetu, pokropili by oltár krvou z vlastných žíl.

Služobnice s palicami ho potlačili dopredu. Nebránil sa im. Tu už nič nezmôže.

Najskôr mu rozviazali ruky. Služobnice, s palicami namierenými na neho, ak by sa predsa len rozhodol s nimi bojovať, ho obstúpili, kým ďalšie dve z neho vyzliekli košeľu. Položili ho na skalu, ktorá sa mu zdala čistá, akoby na nej dosiaľ nepreliali jedinú kvapku krvi. Koženými remeňmi mu zviazali najskôr nohy, potom aj ruky.

Benjamín zatvoril oči. Nechcel vidieť, čo ho čaká. Myslel na Zuzu, svoju sestru. Na Ritu pod lesom. A na dievčinu, ktorú zanechal v pazúroch osamelosti v cele pod zemou, na tú myslel najviac.

Počul šuchot šiat a cinknutie ocele o oceľ. Prudko otvoril oči. Darmo sa zaprisahával, že to viac neurobí, strach má však vlastné pravidlá.

Služobnice stáli okolo kameňa. Každá z nich mala v ruke dlhý nôž. Dívali sa smerom k majestátnej soche za ním. Zaklonil hlavu a snažil sa pozerať rovnakým smerom.

Kňažná stále kľačala. Ruky mala zdvihnuté nad hlavou a dlane obrátene k Anavin. Služobnice čakali iba na jej pokyn. Kým sa domodlí. Kým prednesie bohyni všetky svoje prosby. Kým jej vysvetlí, za čo sa chystá vymeniť nevinnú ľudskú krv.

Sieň, dovtedy takmer tichá ako dno hlbokej priepasti, sa zrazu rozozvučala nezvyčajným spevom. Ten však nevychádzal z jeho úst, ani z úst služobníc. Dral sa z jeho hrude, ako keby sa mu z nej srdce snažilo uvoľniť skôr, než to urobia ony. Ako keby sa rozhodlo ujsť, keďže on, priviazaný, už utekať nemôže.

Tlkot jeho srdca sa od stien odrážal v opakujúcich sa ozvenách. Priestor pod kupolou naplnila melódia, ktorej sa nič iné na svete nemôže vyrovnať.

Benjamín sa za to chvíľu hanbil, ako keby z neho vychádzal nárek zbabelého. Snažil sa silou vôle upokojiť a utíšiť jeho bedákanie. Napokon sa mu vzdal. Uvedomil si totiž, že jeho srdce spieva iba pre neho. Lúči sa s ním. Odprevádza ho. A on bol vďačný, že ho počuje.

Chválospev, vychádzajúci z jeho vnútra, ho upokojoval. Zrazu v tom odchádzaní nebol sám. Zaplavili ho spomienky na dni, v ktorých mu ono, srdce ukryté pred zrakom ľudí, ukázalo chuť a sladkosť života. Rozžiarené oči jeho sestry. Každá jej starostlivosť i útecha. Videl usmievavé tváre. Počul číry detský smiech. Štebot vtákov, aj plač novonarodeného teliatka. Obrazy sa v ňom miešali a do očí mu vytryskli slzy.

Život nebol vždy krutý. Nik nemôže povedať, že prežil iba strádanie. Ako sa mení obloha, ba aj krajina, keď raz prší a inokedy slnko zasvieti, také sú aj dni človeka. V tej chvíli, vystretý na chladnom kameni, pocítil, ako sa všetky dávne búrky a nepokoje rozplývajú nadobro. Srdce búšilo do jeho hrude a z nej do kamenných stien. V jeho symfónii ostali len tie radostné dni.

Tvár sa mu uvoľnila, rovnako ako napäté svaly na nohách. Položil sa do skaly ako do periny. Znova zatvoril oči a spokojný, že odchádza zmierený, vyčkával na pokyn kňažnej.

Aj srdce sa mu napokon upokojilo. Chválospev zmĺkol a sieň sa ponorila do ticha. A až vtedy, keď už neostal nik, kto by okolostojacim pripomenul, že aj na živote obetovaného záleží, ticho siene preťal silný ženský hlas: "Odveďte ho naspäť do cely!"

,Naozaj to ktosi povedal?' premýšľal v duchu, či sa mu to iba nezdalo. Hlas jeho srdca sa upokojil, z neho tie slová nevyšli. Jeho ústa ostávali zatvorené. Nemalo zmysel hádať sa so služobnicami, ani obhajovať sa pred kňažnou. Kto tie slová teda vyriekol?

Nechcel im protirečiť, ani vzpierať sa im. Samozrejme, že by si želal, aby ho odviedli naspäť ku Eme. Nech ho tam vezmú aj hneď. Poteší smutnú dievčinu. Rozžiari jej osamelosť. Utrie jej slzy. A viac, aj keby ho znova chceli obetovať, ju nepustí.

"Chlapec už priniesol obetu, Anavin ďalšiu nečaká!"

,Kto to hovorí?' Benjamín stále pochyboval, že to, čo počuje, naozaj niekto myslí vážne. Vari to vyriekla tá socha? Samotná bohyňa? Tá predstava, že ho z oltára vyslobodzuje Anavin, bola šialená.

V tej chvíli sa ho dotkli teplé dlane. Najskôr mu ktosi odviazal ruky. Chytili ho, postavili na nohy a on konečne otvoril oči. Až teraz veril, že tie slová neboli preludom. Naozaj ho oslobodzujú.

Kňažná, zahalená ako ostatné služobnice, stála priamo pred ním. Vo vystretých rukách držala jeho košeľu. Natiahla k nemu dlane a čakala, kým si ju vezme. Len čo to urobil, bez slova ho obišla a stratila sa v čiernej chodbe, ktorou ho priviedli.

Tereza sa zahniezdila v srsti tigra ako bábätko. Stuhnuté svaly sa jej uvoľnili a ruky jej pozvoľne padli ku telu. Dlho vydýchla, naposledy pomyslela na to, aká je unavená a stratila sa v tme.

V tej istej chvíli, ako zaspala pri ohni na čistine, otvorila oči uprostred kamennej chodby, ktorú osvetľovalo matné svetlo z dohárajúcej fakle. Zahalená do bieleho plášťa, s dlhou a širokou kapucňou na hlave, prižmúrila oči a zmätene sa zadívala na tigra pod nohami.

"Kde to sme?"

"Zachraňujeme Benjamína!" odvetil Mubatsiri.

Všetko okolo nej vyzeralo ako sen, ťažko rozoznateľný od skutočnosti.

,Snívam? Bdiem?' spytovala sa v duchu. Alebo je tu i tam? Pri ohnisku i v podzemí? Chodba, steny, fakľa, to všetko žiarilo farbami, ako keby sa to dialo naozaj. Nerozumela tomu, bola si však istá, že nesníva.

"Ale ako?"

Zdalo sa jej neuveriteľné, aby bola naraz na dvoch miestach. Stále cítila na tvári jeho teplú a hebkú srsť. Odpočívala na jeho kožušine. Zreteľne počula tichý tlkot jeho srdca a pokojné dýchanie. Vedela, že stále leží na čistine, dokonca vnímala teplo plameňov z neďalekého ohniska. Zároveň si však zreteľne uvedomovala, že stojí v chodbe kdesi v podzemí. Cítila chlad kamenných stien a štipľavý zápach z faklí. Skutočný chlad a skutočný zápach.

"Prečo by sme hnali koňa cez lesy, keď môžeš zároveň odpočívať i vypočuť volanie o pomoc?" prihováral sa jej Mubatsiri veselo. Hovoril to tak, ako keby bolo pre človeka bežné, že je naraz na dvoch miestach.

Tereza vedela, že je obklopená zázračnosťou od chvíle, ako pila zo sklenenej tuby, ktorú dostal Samuel od rytiera. Tiež, že je do nej ponorená a teda že sa okolo nej budú diať veci, ktoré nedokáže zdravý rozum vysvetliť. Byť naraz na dvoch miestach, spokojne odpočívať na kožušine zázračného tigra a zároveň sa s ním túlať v podzemí, však predčilo všetky jej očakávania.

Kývla iba rukou. Beztak to na prvý raz nepochopí. Nechá čas plynúť s vierou, že budúcnosť jej dodá potrebné odpovede. Sám učiteľ jej predsa pripomínal, že mnohé pochopí až časom. Okrem toho, ak sú naozaj pri Benjamínovi, Mubatsiri sa nebude venovať jej zvedavým otázkam. Sú tu, aby mu pomohli a nie, aby ju učil alebo jej vysvetľoval, koľko zázračnosti v sebe nosí.

"Čo to mám na sebe?" dívala sa na svoje šaty.

"Plášť," odpovedal jej Mubatsiri stručne.

"Plášť?" roztiahla ruky. Vyzerala ako pánsky strašiak v kukuričnom poli.

"Ty sa pred ľuďmi neukazuješ rada, však?" poznamenal.

Pokývala hlavou. Necítila sa dobre, ak bola príliš na očiach.

"Vieš, že keď dokážeš byť naraz na dvoch miestach, že tiež dokážeš vyzerať, ako si len zaželáš?"

"Naozaj?" čudovala sa a rukami ukázala na svoj odev. "Prečo potom vyzerám takto?"

"Chcela si byť tajomná, tak vyzeráš tajomne..."

"Ja som nič nechcela!" zahundrala, keďže ona si naozaj nič neželala.

"Ak sa ti to nepáči, môžeš to zmeniť," povzbudzoval ju.

Myslela na to, že chce vyzerať tak... elegantne a zároveň prakticky, aby mohla jazdiť na koni a túlať sa v divočine. Aby bola neviditeľná ako zver, maskovaná a ukrytá pred zrakom človeka.

,Ako dcéra divočiny!' pomyslela a jej biely plášť sa rozplynul ako sneh. Dvihla ruky a nedočkavými očami kontrolovala svoj nový vzhľad.

Biela sa premenila na čiernu, ako keby jej nové šaty ponorili do sadze. Vo vysokých kožených čižmách mala zastrčené nohavice. Širokú košeľu, ktorá dokonale zakrývala jej ženské tvary, jej na bedrách držal hrubý kožený opasok. Z krku jej visela šatka a hlavu jej zakrýval klobúk, ktorý jej aj tienil tvár, aby jej nebolo vidno do očí. Bola neozbrojená. Vedela však, že v prítomnosti svojho Mubatsiri žiadne zbrane nepotrebuje.

Pozrela na tigra. Hneď ju pochválil: "Nechala si si niečo zo svojej tajomnosti... čierna ti však pristane!"

"Páčim sa ti, či nie?"

"Veľmi sa mi páčiš," pritúlil sa k nej a obtrel sa jej o nohy.

"To som rada," v duchu sa usmiala. "Teraz však poďme nájsť Benjamína..."

Tereza sa pohla a v tej chvíli sa spoza mreže ozval tichý hlas: "Kto je tam?"

Zaváhala. Čo má povedať? Chekutanga? Tereza? Ako má vôbec hovoriť o sebe? Na to sa dosiaľ tigra nepýtala.

"Hľadám Benjamína," povedala iba, prečo prišla.

"Prichádzaš neskoro," zašepkal hlas plný clivoty.

Tereza nikoho nevidela. Dievčina, určite to bol ženský hlas, sa skrývala v tme. A hoci prezerala tiene cely, nenašla kút, z ktorého k nej hovorí.

"Čo sa stalo?" vypytovala sa a očami prehľadávala čierne tiene.

"Vzali ho na oltár Anavin," vysvetľoval hlas ukrytý do tmy, plačlivo a pomaly, ako keby z posledných síl. "Chceli vziať mňa, on sa však obetoval..."

Celu, v ktorej sa dievča skrývalo, rovnako chodbu, naplnil tichý a bezútešný vzlykot. Jej náreky sa odrážali od kamenných stien s dunením, že aj plamene faklí na stenách chodby sa zachveli.

,Prichádzajú neskoro?' Tie slová ju vystrašili. Úpenlivo sa snažila počuť Benjamínov hlas, ten však bol zrazu tichý, ako keby žiadnu pomoc nepotreboval.

,Čo ak sa mu niečo stalo? Niečo smrteľné?' pomyslela a hneď ju, ako kopa kamenia, zavalila smršť otázok, na ktoré nemala odpovede. Čo ak umrel? Čo ak naozaj prichádza neskoro? A to všetko je iba jej vina, lebo túžila vidieť mesto trpaslíkov. Mala ísť rovno za ním, no ona chcela ešte odprevadiť Samuela.

,Čo teraz bude so mnou?'

Mubatsiri jej nepovedal, čo sa stane, ak nedokáže zachrániť volajúceho o pomoc. Dosiaľ nad tým ani nepremýšľala. Ak by jeho záchrane venovala všetky sily a všetok svoj čas, tá otázka by jej ani neprišla na um. Lenže ona mu všetok svoj čas nedala. Myslela viac na Samuela a svoju hrdosť, keď chcela dodržať slovo, ktoré mu z neopatrnosti dala, a volanie, ktoré mala nasledovať, odsúvala na neskôr. Ak sa Benjamínovi niečo stalo, bude to len jej chyba. Ak je mŕtvy, to ona ho zabila. Nechtiac, ale zabila.

,Čo teraz bude so mnou?' pýtala sa znova.

Potrestajú ju? Vezmú jej dary? Vezmú jej tigra a jeho zázračnú prítomnosť? Tá myšlienka ju vydesila. Nemôžu jej ho vziať. Nemôžu!

Spýtavo sa obrátila na tigra, lenže ten na jej myšlienky neodpovedal, keďže rovnako ako ona, začul blížiace sa kroky. Boli ešte ďaleko, že by ich žiaden človek počuť nemohol, Tereza však vedela, že sa približujú k nim. V myšlienkach sa spojila s tigrom. Povedal jej, aby ostala tam, kde je. A nech mlčí.

Kroky sa približovali. Dve ženy a jeden muž. Kráčali rýchlo. Počula kľúč v zámku a dvere do chodby, v ktorej sa skrývali, sa otvorili. Služobnice viedli chlapca. Benjamína. Keď ho spoznala, uľavilo sa jej na duši.

Bola si istá, že to je on. Ostré lícne kosti a hlboké očné jamky, z ktorých sa na svet dívali veľké okále, patrili hľadanému Benjamínovi. Bradu mal zarastenú a svetlé vlasy mu padali cez čelo až na oči. Nenápadná jazva na jeho pere ju upokojila. Ten chlapec je naozaj jej volaním o pomoc. Vyzeral ako vtedy, keď sa zhovárali a ona ho požiadala o pohár mlieka.

Tereza sa nehýbala. Rovnako ani tiger pod jej nohami. Služobnice viedli Benjamína okolo nich, ako keby tam ani neboli. Tereza sa v duchu usmievala. Ak dokážu byť naraz na dvoch miestach, prečo by Mubatsiri nedokázal urobiť, aby boli neviditeľní?

Služobnice strčili Benjamína do cely. Zamkli za ním mrežu a zmizli za dverami.

Temnicu naplnil radostný smiech dievčiny a upokojujúce slová chlapca. Tereza však nemienila čakať, kým si všetko povedia. Na to budú mať dosť času neskôr. Priblížila sa ku mreži a zavolala na Benjamína.

Chlapec prudko vyskočil na nohy. Schovával Emu za seba, len aby ju chránil vlastným telom. Prekvapene sa díval do chodby.

Posledné dni boli ťažké. Šokujúce. Najskôr zmizla Rita, aby ju čoskoro našiel polomŕtvu na ceste. Omráčili ho a strčili do podzemia. Práve tu, kde by to bol najmenej čakal, stretol to najkrajšie stvorenie na svete. Len, čo si to uvedomil, rozhodli sa, že ju zabijú. Oltár Anavin si želal svoju obeť. Tak sa obetoval namiesto nej. Bol presvedčený o tom, že dnešný deň je jeho posledný. Ležal už na skale a čakal, kto urobí prvý rez. No oni ho oslobodili. Vraj si to želala bohyňa.

Keď ho viedli naspäť do cely, premýšľal, že posledné dni zažil takmer všetko. A teraz, ako keby toho nebolo dosť, kukal do chodby, odkiaľ na neho spoza mreže civel tiger, biely ako ľad a veľký ako dospelý medveď.

Samozrejme, že hneď stratil reč. Videl aj tú postavu vedľa neho, nebol si však istý, ktorý z tých dvoch k nemu prehovoril. Prvýkrát, odkedy ho uväznili, ďakoval, že služobnice zamykajú mreže.

"Hovor na neho!" oslovil Terezu Mubatsiri. "Bojí sa ma..."

A vtedy, ako keby mala v sebe iného ducha, prehovorila hlasom, ktorý bol plný vznešenosti a dôstojnosti: "Ťažko je nám rozumieť všetkému, čo je na zemi a len s námahou chápeme to, čo je priamo pred našimi očami!"

Svetlo fakle zablikalo, akoby tie slová vpustili vietor do chodby.

Benjamín ich už počul. To poznanie mu dodalo odvahu.

"Kto si?" opýtal sa šeptom, akoby sa bál, že rozzúri tigra.

"Vravela som ti, že máš byť opatrný!" pripomínala sa mu Tereza. "Pred ovcami, ktoré sa obliekajú do kožušín vlkov a pred vlkmi, ktorí sa skrývajú do vlny ovečiek..."

"Ty si tá pani," spomenul si chlapec.

,Čo tu robí?' spytoval sa hneď v duchu. Ako sa sem dostala? Vpustili ju sem služobnice? Alebo kňažná? Slúži tá pani Anavin? A prečo má pri sebe tigra? Čo od neho bude chcieť? Má sa tešiť, že ju vidí alebo sa znova báť o ich životy?

Tereza vnímala jeho neistotu, každú jeho myšlienku a pochybnosti. A tak mu na jeho otázky odpovedala hneď, hoci on ich nahlas nevyslovil: "Prišli sme vás zachrániť! Vyvedieme vás z tejto diery na svetlo!"

Oprela sa o mrežu, hneď povolila. Otvorila ju dokorán, do cely však nevošla. Dúfala, že jej budú dôverovať a že vyjdu do chodby bez toho, aby ich k tomu nútil jej tiger.

"Nech vezmú fakľu a nech nás nasledujú," dotkol sa jej Mubatsiri v myšlienkach.

"Poďte za nami!" zopakovala po ňom Tereza nahlas.

Benjamín sa však ani nepohol. Rukami stále držal Emu za sebou. Len pred chvíľou unikol smrti. Odkiaľ vziať istotu, že tá žena nie je spoločníčkou kňažnej? Tá ho síce pred chvíľou oslobodila, čo ak to urobila iba pre to, aby ju hneď odovzdala do rúk tejto tajomnej pani?

"Nechaj ho!" Tiger zastavil Terezu, len aby Benjamínovi nahlas neodpovedala na otázky, nad ktorými premýšľa. "Ak mu ukážeš, že vieš, na čo myslí, vystrašíš ho ešte viac!"

"Musí predsa vedieť, že my sme tí dobrí!"

"Chekutanga!" upokojoval ju Mubatsiri. "Sám sa musí rozhodnúť. Ak z tej cely nevylezie von dobrovoľne, my ho k tomu nútiť nebudeme, rozumieš?"

"Chceš mi povedať, že ho necháme tu?" protestovala. "Keby si vbehol do vnútra, hneď by boli na chodbe!" pobádala ho, len aby im pomohol rozhýbať sa.

"Hovorí tá, čo si želá ostať slobodná od iných..."

Vedela, kam tým mieri. Lenže toto je iné. Ten chlapec musí pochopiť, že mu prišli pomôcť.

"Nechaj ho!" zopakoval Mubatsiri. "Trpezlivo čakaj. Benjamín musí vedieť, že mu cestu na svetlo neprikazuješ, ale ponúkaš. Snaží sa byť ako ty. Rozhodovať sa slobodne. Tak ho nechaj!"

Benjamín premýšľal nad tajomnou pani, ktorá ho deň pred tým, ako ho prepadli ženy pod lesom, varovala, aby si dával pozor. Odkiaľ mohla vedieť, že sa niečo udeje. Vari pozná budúcnosť? A ako ho našla tu?

"Musíte nám dôverovať," zašepkala Tereza. "Prišli sme vám na pomoc!"

Dúfala, že jej bude veriť. Nemala v sebe toľko trpezlivosti, aby vyčkávala opretá na mreži až do večera, dúfajúc, že sa chlapec napokon rozhodne urobiť prvý krok.

"Nemusíme," odvetil Benjamín.

"Ak by sme vám chceli ublížiť, čo nám bráni v tom, aby sme to neurobili hneď?" ukázala rukou na otvorenú mrežu, do vnútra však stále nevošla.

Benjamín vedel, že má pravdu. Tá pani otvorila mrežu, akoby ani nebola zamknutá. Pri nohách jej stojí obrovská divoká šelma. Tej by neunikli, ani keby boli ozbrojení po zuby. Ak by sa im chystali ublížiť, prečo to už neurobili?

"Vezmi fakľu zo steny a nasledujte nás!" žiadala ho potichu Tereza. "Vyvedieme vás von!"

Benjamín sa jej chystal ešte opýtať, prečo im pomáhajú, keď ho Ema štipla do chrbta. Stále sa skrývala v jeho tieni ako za baranidlom. Teraz však vystrčila hlavu a potichu predniesla: "Poďme! Tu nás čaká smrť... čo horšie nás môže postretnúť, ak pôjdeme za nimi?"

Benjamín pozrel do jej tmavých očí a videl, že ak by tam nebol s ňou, ona sama by ich už dávno poslúchla. V tej chvíli si uvedomil, že sa správa ako hlupák. Stojí uprostred väzenia, zavretý v cele a kladie si nezmyselné otázky pri pohľade na tých, ktorí ich prišli vyslobodiť. Vari si môže vyberať? Je predsa v temnici! Nie na trhovisku, kde môže prejsť od jedného obchodníka ku druhému. Nemajú predsa toľko slobody, aby si mohli klásť podmienky, ako má alebo nemá vyzerať ponúknutá pomoc. Čo ak je toto ich posledná šanca? Čo ak sa kňažná ešte dnes rozhodne obetovať Emu? Jeho síce pustila, to však neznamená, že na oltári nepreleje inú krv!

Benjamín urobil prvý krok. Ema ho nasledovala ukrytá v jeho tieni. Chlapec vzal zo steny fakľu a Tereza vykročila do chodby. Nie však ku dverám, ktorými do podzemia vchádzali služobnice.

Benjamín ju nasledoval, stále však bol plný pochybností. Ničomu z toho, čoho bol práve svedkom, nerozumel. Pred chvíľou ešte ležal na oltári obkolesený ženami, ktoré sa ho chystali rozrezať na kusy. A zrazu uteká chodbou, ktohovie kam, za ženou, ktorá prišla ktohovie odkiaľ.

,Kto je tá pani? A prečo má pri sebe tigra?' Tie otázky sa k nemu vracali, stále dookola, ako keby cítil, že je na nej niečo podozrivé. On dosiaľ živého tigra nevidel a o takom, ktorý by sa priatelil s človekom, jakživ ani nepočul. Mal by jej veriť, keď povedala, že ich prišla zachrániť? Má ju zastaviť a čakať, že mu všetko vysvetlí? Povedať jej, že sa nepohnú z miesta, kým sa mu nepredstaví a nepovie, prečo im pomáhajú? Majú však toľko času, aby sa posadili a rozprávali, ako keby boli v hostinci na okraji námestia? Má toľko času Ema? Čo ak sú služobnice už na ceste do cely, len aby ju obetovali namiesto neho?

Spomenul si na žobráka, ktorému raz núkal chlieb. Ten žobrák si ho však nechcel vziať hneď. Najskôr sa iba vypytoval: "Odkiaľ je ten chlieb? Kto ti ho dal? Aký je starý? Koľko stál? Neukradol si ho, chlapče?"

Pýtal sa toľko a tak dlho, že Benjamín ho napokon obišiel a zamieril ku chudobnej žene, ktorá žobrala neďaleko neho. Podal jej chlieb a ona si ho vďačne vzala a pritisla na prsia.

Nie, on nechce byť ako ten žobrák. Opatrnosti nie je nikdy málo, to je síce pravda, avšak práve táto pani ho varovala, že by sa mu mohlo prihodiť nejaké nešťastie. Mohol by sa pýtať, odkiaľ to vedela. Lenže, vari je toto jeho starosť? Jedno je isté: vtedy mu neklamala! Tak prečo by mal teraz o nej pochybovať?

Mubatsiri ich viedol hlbšie do podzemia. Zišli po schodoch a kráčali do dlhej chodby. Znova zostúpili po schodoch a klesali ešte hlbšie.

Po dlhej chvíli, ako keby tie chodby nemali koniec, zastali pred križovatkou, odkiaľ jeden tunel viedol na juh, druhý na sever. Tam sa im Tereza opäť prihovorila.

"Tento vedie do Krunice!" vysvetľovala, čo jej už predtým povedal Mubatsiri. "Je však zasypaný kamením. Musíte sa vydať týmto, vedie na opačnú stranu Ľadových hôr, do Divokých lesov pod Dvoma skalami..."

"Ako to vieš?" spytoval sa jej Benjamín.

"Musíš mi dôverovať!" zopakovala a v tej chvíli sa cítila ako jej zázračný priateľ, ktorý jej to musel pripomínať celý deň. Aké je to otravné, hovoriť stále to isté!

"Je to dlhá cesta," vysvetľovala mu Tereza. "Ak vám nevydrží svetlo fakle, kráčajte stále dopredu..."

"Nepôjdete s nami?" opýtal sa prekvapene. Predsa im sľúbila, že ich vyvedie na svetlo. Čo ak ten tunel vedie naspäť do cely?

"Nie," sklonila hlavu a klobúk jej zakryl tvár.

Mubatsiri sa pohol naspäť do chodby, ktorou prišli a ona ho bez ďalších slov nasledovala. Bez rozlúčenia sa stratili v tme.

Tereza si zhlboka vydýchla. Benjamín, jej prvé volanie o pomoc, bude v poriadku. V tej chodbe, ktorú majú pred sebou, sa nedá zablúdiť. Nie sú v nej nijaké križovatky ani prekážky. Stačí iba kráčať za nosom.

Benjamín strčil fakľu do tunela, ktorým im Tereza kázala ísť. Obzrel sa ešte cez plece, avšak pani a jej tigra viac nevidel. Boli preč, ako keby sa v tej tme rozplynuli.

V tej chvíli Tereza otvorila oči.

"No konečne," prihováral sa jej Mubatsiri veselo. "Ešte chvíľu a zajac sa ti premení na uhoľ!"

Dvihla hlavu a posadila sa. Slnko už bolo dávno za horami. Tenučké mračná na nebi horeli v ružovom ohni. Vysoká skala, pod ktorou sa ukrývalo mesto trpaslíkov, vyzerala ako veľký obor. Maličké plamene z ohniska osvetľovali perleťovo bielu srsť jej priateľa.

Znova zapochybovala, čo je sen a čo skutočnosť. Natiahla ruku za zajacom, keď si všimla, že je oblečená ako v tom tuneli. Sklopila zrak. Na nohách mala čižmy, na ramenách širokú čiernu košeľu a vedľa nej, pod nohami na tráve, ležal klobúk.

Prekvapene sa obzrela za tigrom. Ten sa iba doširoka usmieval.

,Želala som si predsa takto vyzerať!' napadlo jej a v duchu sa usmiala. ,Nech tak teda vyzerám vždy!'