CH01 - druhá - 08

Hoci Tereza prežila väčšiu časť svojho života v paláci, návyky dvorných dám sa jej nikdy nedostali do krvi. Nepočúvala tých, ktorí ju chceli učiť etiketu správania sa na zámku a od tých, ktorí ju chceli priviazať ku trónu, len aby bola na očiach kráľovskej smotánky, utekala. Namiesto honosných šiat nosila jazdecký odev. Šperky vymenila za zbrane a zlatom zdobené siene za divočinu.

"Nemám v sebe modrú krv!" pripomínala strýkovi vždy, keď sa na ňu hneval, že sa vyhýba vyššej spoločnosti. Obviňoval ju, že to robí zámerne a z trucu. Raz ju dokonca dôrazne požiadal: "Ak chceš pohŕdať všetkým, čo je v paláci a každým, kto býva pod jeho strechou, rob to aspoň tak, aby si o tom nešuškalo služobníctvo!"

"Krivdíš mi," vyriekla vtedy a hrdo dvihla bradu. "K palácu patria aj stajne a v nich kone. Záhrady plné kvetov a pokoja. Rytieri, šermiari a lovci, ktorí ma pripravia na život viac ako primadony v zlatých šatách!" Naklonila sa ku nemu a vážne dodala: "Nikdy by som si nedovolila nimi pohŕdať!"

Takto končil každý ich rozhovor o jej budúcnosti na zámku. Kým Yan ju chcel pripraviť na život v paláci, ona sa pripravovala na život mimo neho. Nechodila na plesy ani spoločné večere. Nehľadala si priateľku, s ktorou by chodievala klebetiť alebo nakupovať na trhy. A šľachticov, len čo sa k nej odvážil nejaký priblížiť, vyzývala hneď na súboj s mečmi.

"Budeš ma musieť zabiť, aby som bola tvoja!" zašepkala raz jednému do ucha.

"Zdá sa mi, že medzi nami preletela iskra," povedal jej iný, úhľadne učesaný mládenec v čiernom kabáte, na ktorom ako chvosty kométy žiarili strieborné nite.

"Najskôr musia iskriť naše meče!" odvetila mu vážne. "Potom uvidíme, čo sa bude diať s ostatnými iskrami!"

Ona nemala záujem s nimi bojovať. Vedela však, že jej ponuku na súboj nikto neprijme. Pre nich bolo až príliš ponižujúce, že ich k súboju vyzýva žena. Skutočný šľachtic by nikdy neskrížil meč s dámou. A hoci všetci v paláci vedeli, že z nej dáma nikdy nebude, kvôli jej strýkovi, hlavnému radcovi kráľa, sa k nej správali, ako keby sa ňou niekedy mohla stať.

Keď teraz držala v rukách pečeného zajaca, ani jej na um neprišlo, že by ho nemala jesť holými rukami. Po dvoch dňoch bez jedla vyhladla. A tak sa doň zahryzla ako divoké zviera. Zubami oddeľovala mäso od kostí a hlasno prežúvala, že ak by ju v tej chvíli videl strýko Yan, bol by sa od hanby pod zem prepadol.

Prežuvala rýchlo, ako keby bola obkľúčená hyenami, pripravenými odtrhnúť jej kus zajačieho mäsa priamo z úst. Očami sa dívala pod skalu, do čiernej diery, za ktorou zmizol Samuel.

"Nezdá sa ti, že tam je už pridlho?" dotkla sa v myšlienkach tigra. "Čoskoro už bude noc..."

"Možno ho trpaslíci pozvali na večeru..."

Tereza si v tej chvíli predstavila obrovské stoly, naložené toľkým jedlom, že pod nimi pukajú drevené nohy.

"To miesto je začarované," pripomenul jej tiger. "Čas tam môže plynúť inakšie ako tu!"

"Hovoril si, že mu tam nič nehrozí," otočila hlavu a pozrela na svojho priateľa. Chcela iba, aby jej to zopakoval. Ona si už nechce robiť zbytočné starosti. Dôveruje mu a verí všetkému, čo povie.

"Vráti sa domov," predniesol Mubatsiri vážne a isto, ako keby naozaj poznal budúcnosť.

"Dobre," odvetila spokojne, vytrela si ruky do trávy a uložila sa vedľa tigra.

Noc už bola blízko. Hoci sa dobre najedla, únava a vyčerpanosť jej stále ležali na pleciach ako veľké balvany. Potrebuje si odpočinúť. Zatvorila viečka a ticho dýchala.

V myšlienkach sa vrátila k Benjamínovi. Želala si, aby našiel cestu von. Nech sa vráti domov. Pomyslela ešte na dievčinu, ktorá tam bola uväznená spolu s ním. Chcela by vedieť, kto to bol a prečo tam bola s ním. Mala si ju obzrieť viac. Možno sa jej aj opýtať.

Viečka je oťaželi, svaly ochabli a noc si ju vzala so sebou na odpočinok.

Tereza sa prebudila na prahu rána. Otvorila oči a pozrela na nebo. Farby noci sa už miešali s farbami nového dňa. Čoskoro slnko vyskočí spod zeme a obloha sa rýchlo zaodeje do svojich najobyčajnejších belasých šiat.

Nedočkavý vtáci už spievali svoje chválospevy. Žiaden človek na zemi nemá v sebe toľko vytrvalosti ako ony. Nikdy nezabudnú a neopomenú. Každé ráno ako prví vítajú nový deň. Oslavujú, čo by aj človek mal. Lebo hoci sú zázraky, ktoré sa opakujú deň čo deň, nemali by sme žiť tak, ako keby boli samozrejmosťou. A nové ráno je tým najväčším zázrakom, keďže bez svetla by sa všetko, čo človek robí a čo má, stalo zbytočným.

Posadila sa a znova si obzrela čiernu dieru pod skalou. Samuel sa ešte nevrátil. Viac však na to myslieť nebude, keďže tiger jej povedal, že bude v poriadku. Ona svoj sľub splnila. Priviedla ho až sem. Ostatné už nie je jej vec.

Spala tak tvrdo, že sa v noci ani raz neprebudila. O ohnisko sa tak nik nestaral a uhlíky v ňom úplne vychladli.

Obzrela sa za tigrom. Ležal na tom istom mieste, kam sa včera uložil na noc. Vnímala ho intenzívne, ako keby bola v jeho koži. Každý jeho nádych a výdych bol ako jej vlastný. Fyzicky cítila ako mu bije srdce a ako sa mu dvíha hruď. Hoci vonku bola zima, cítila teplo, ako keby aj ju prikrývala jeho kožušina.

Zaželala mu dobré ráno a darovala mu široký úsmev.

"Rozložím oheň?" opýtala sa ho v duchu.

"Budeme loviť?"

"Nie som hladná," odvetila rýchlo, hoci tá predstava bola lákavá. Večer však zjedla celého zajaca. A hoci by opäť rada videla svet jeho očami, zdalo sa jej príliš kruté, aby tú zázračnosť spoločného lovenia koristi zneužila iba pre zábavu. Pôjdu loviť, keď opäť vyhladne.

Tereza vstala a natiahla ruky až k nebesám. Zatvorila oči a vdychovala do seba sviežosť nového rána. Les bol plný divokých hlasov. Vnímala aj tie, ktoré dosiaľ nikdy nečula. Mušky a ich trepot krídel. Mravce a ich maličké nožičky, ako už od svitania putujú po svojich vychodených cestičkách. Chrobáky, ukryté pod hrubou kôrou, ba aj hraboše, hlboko pod jej nohami. Rozoznávala vtáčie štebotanie a každého speváka, len čo zanôtil svoju pieseň, hneď poznala po mene. Dokonca aj šepoty lístia, či už bukového alebo dubového, alebo len ihličia, čo sa obtrie vo vánku o seba, mali svoje vlastné melódie. Počula každý záchvev lesa, zlomenú halúzku i vzlykot vystrašenej kvapky, čo sa zo zarosenej trávy zošmykla na vlhkú zem.

,Benjamín!'

Zrazu všetky tie hlasy, nečakane a násilnícky, prehlušil jeden dlhý ston.

Prudko sa predklonila, keďže žalúdok sa jej zas prevrátil naruby. Rozbolela ju hlava, ako keby sa na ňu zosypala hora kamenia. Prudko dýchala a v myšlienkach sa snažila spojiť so svojím tigrom. Nevládala ani zdvihnúť zrak, aby sa mu vyčítavo zahľadela do očí. Hovoril predsa, že len čo Benjamínovi pomôžu, jeho hlas pominie. On sa však vrátil ako búrka, ktorá premení vysušenú krajinu na bahniská.

"Čo to je?" spytovala sa ho v duchu. "Ako to, že ho stále počujem? Veď sme mu pomohli!"

"Dýchaj!" upokojoval ju Mubatsiri ako vždy, keď ju hlas uväznil do seba.

"Povieš mi, čo sa deje?" precedila cez zuby.

Bolesť jej tela sa miešala s hnevom jej mysle. Tak to predsa nemalo byť! Benjamín je voľný. Spoločne ho zachránili. A jeho hlas sa mal zmeniť na šepot, na ktorý by čoskoro zabudla. Ako je teda možné, že je plný mohutnosti, ako keď rozvodnená rieka berie so sebou všetko, čo jej stojí v ceste?

"Dýchaj pomaly!" prihováral sa jej láskavo tiger.

To upokojovanie ju rozhnevalo ešte viac. Ona predsa vie, že ma dýchať pomaly. Opakuje to vždy, keď ju bičujú hlasy. Nech jej povie, prečo sa vrátil a nie, ako ma dýchať!

Mubatsiri, vnímavý na každú jej myšlienku, jej konečne odpovedal: "Stále ťa potrebuje!"

"Veď sme mu pohli!" kričala v bolesti. Naplo ju a znova vracala.

"Dýchaj," opakoval tiger ako papagáj.

"Dýcham!" hnevala sa v duchu a do novej čiernej košele si vytrela pery a tvár. "Prečo ho znova počujem?"

"Musíme sa vrátiť!" neodpovedal jej priamo. "Hoci sme urobili, čo sme mali urobiť, najskôr to nebude všetko, čo od nás Benjamín potrebuje!"

"Čo by ešte mohol potrebovať?"

Vydýchla a potom pomaly, ako keby bolo v lese málo vzduchu, sa nadýchla. Opatrne sa pohla. Najskôr dvihla bradu a potom aj celú hlavu. Pomaly sa narovnala a znova dlho vydýchla. Srdce jej vychladlo a žalúdok sa jej upokojil, ako keby tie drsné ruky, čo ho dovtedy dusili, uvoľnili zovretie. Zhlboka sa nadýchla a obrátila sa tvárou ku svojmu zázračnému priateľovi.

"Musíme ho nájsť!" vyslovila, čo by jej beztak povedal on, ak by sa ho opýtala, prečo sa to volanie vrátilo.

Bolesť jej na chvíľu zatemnila rozum. Vari to dosiaľ nepochopila? Môže sa ešte pýtať, čo to všetko znamená, keď jej to už toľkokrát vysvetľoval? Hlas, mocný ako oheň, čo dokážeme zhltnúť celý les, vždy znamená len jedno: musí ho hľadať a nasledovať!

Kŕče a bolesti pominuli, len čo si to uvedomila. Mala by si pamätať, že tak málo stačí! Bolo jej predsa povedané, že čím viac s tým bude bojovať, tým viac to bude páliť!

Mubatsiri mlčal. Nič jej nevyčítal, nič nepripomínal. Nepovedal ani tu zázračnú vetu, ktorú zvyknú hovoriť ľudia: "Ja som ti to hovoril!"

Naopak, vnímala, že je na ňu hrdý. Možno chvíľu váhala a hnevala sa a búrila, napokon si však uvedomila, čo všetka tá bolesť a hlas, prichádzajúci z diaľky, znamenajú. Cítila jeho spokojnosť. A ona bola vďačná, že sa k nej správa ako skutočný priateľ a nie ako pán s bičom, čakajúci na každú jej chybu, len aby mohol trestať jej netrpezlivosť.

Bola rozhodnutá vyraziť hneď a tiger s ňou súhlasil. Sklonila sa k pahrebe a konárom prehrabala uhlíky. Chcela si byť istá, že neostal jediný, z ktorého by mohol vánok zapáliť celý les. Zbalila si veci a odviazala koňa. Vysadla do sedla a spýtala sa tigra na cestu.

"Divoký les na opačnej strane Ľadových hôr," pripomenul jej, kde by mal končiť tunel, do ktorého včera poslali Benjamína s dievčaťom.

"Poďme von z lesa," rozhodla. "Otvorená krajina je bezpečnejšie ako táto húština..."

Zaprela sa do koňa a spoločne sa vydali na juh.

Mlčali, kým nevyšli na šíru planinu pod Spiacou dolinou. Tereza premýšľala nad cestami, ktoré mali pred sebou.

Tiger vnímal každé jej slovo s pozornosťou, s akou sa dosiaľ nestretla. Ľudia, zasypaní starosťami o seba a o iných, zbytočnými rečami, senzáciami a bezvýznamnými novinkami, pokrivenými túžbami a nesplnenými snami, nie sú viac schopní takej sústredenosti, akou sa jej dotýkal jej zázračný priateľ.

Človek si náloží na plecia celý svet, vláči ho so sebou ako slimák svoj domček a potom sa ešte sťažuje, že má toho priveľa. Na nič nemá čas, lebo venuje svoj čas každej hlúposti. Ničomu poriadne nerozumie, lebo chce rozumieť všetkému. Nevidí malé, lebo je v tieni veľkého. Nepočuje tiché, lebo je ponorený do hluku. Stratil citlivosť na krehkosť iného človeka, priamočiarosť v hľadaní zmyslu svojej každodennosti a zázračnosť prítomného okamihu, akými bol obdarovaný na počiatku, keď mu bola zverená ešte nepoškvrnená krajina. Nik nemôže všetko vlastniť, všade patriť a všetko ovládať. Nik by ani nemal.

Život je príliš krátky, aby ho človek premárnil neustálym zanechávaním starého, ktoré zovšednelo a hľadaním nového, ktoré sa ligoce ako vybrúsený diamant. Blahoslavení, ktorí vidia, čo bolo pre nich stvorené a nenechajú si to vziať z očí. Blahoslavení, ktorí počujú, čo bolo pre nich vyslovené a nezatvárajú si pred tým uši. Blahoslavení, ktorí nájdu svoje miesto a zapustia tam korene.

Len čo vyšli z lesov Spiacej doliny, vydali sa na západ. Musia obísť Ľadové vrchy, aby sa dostali na sever k Divokému lesu. Nikdy nepočula o priesmyku, ktorý by viedol priamo cez vysoké a zasnežené hory. Musia ísť teda okľukou.

Tereza sa skrčila a položila na krk svojho koňa ako na vankúš. Urobila, čo v húštine lesa urobiť nemohla. Zaprela sa doň kolenami a pohnala ho dopredu. Zatvorila oči a nechala sa unášať otvorenom krajinou, ako keby ležala na krku orla.

Leteli rýchlo, akoby jej kôň mal skutočné krídla. Tiger, ona a jej kôň.

Jej zázračný priateľ bežal pred nimi. Hoci mala zatvorené oči, vnímala silu jeho svalov, tlkot jeho srdca, ba aj krv, ktorá mu v žilách prúdila rýchlo, ako keď vodopád spúšťa svoje vody do hlbokej priepasti. Splynula s ním v myšlienkach. Počula, čo počul on a videla, ako keby sa stala jeho očami. Plná vzrušenia, ktorému sa nemohlo rovnať nič, čo dosiaľ zažila, vykríkla a do očí sa jej nahrnuli slzy zázračnej radosti.

Srdce sa jej náhle naplnilo vďačnosťou. Keby jej hlas, ktorý ju opantával od chvíle, ako vypila vodu zo sklenenej tuby, ukázal, čo i len štipku z toho, čo ju čaká, nikdy by s ním toľko nebojovala! Lenže, čo je jedno povedané slovo o zázraku oproti zázraku samotnému? Bola by mu verila? Vzdala by sa mu skôr a bez reptania? Najskôr nie. Tisíckrát povedané nemôže mať vôňu a chuť jedného zažitého. Nemôže! Na to by mali myslieť tí, ktorí veľa mudrujú, ale nič nežijú.

Leteli popri hranici lesa rýchlo, až sa za nimi víril prach. Zdiaľky to vyzeralo, ako keby ich naháňala piesočná búrka. Visela im na pätách a snažila sa ich zhltnúť ako veľká papuľa draka.

Tereza bola plná nadšenia, že jej z toho v hrudi skákalo srdce súbežne s ladnými skokmi tigra. Užívala si to plnými dúškami. Ústa mala otvorené dokorán a z hrdla, ako keby v ňom mala natiahnuté struny harfy, vydávala jeden hlasitý tón za druhým. Jej myseľ, srdce, ba celé telo, bolo naplnené symfóniou radosti, ktorá vychádzala z jedinečného spojenia medzi ňou a divokým zvieraťom.

Míňali stromy, akoby to boli tiene. Trávy a zem pod ich nohami sa rozmazávali, že vyzerali, akoby leteli po dúhe. Hmyz sa pred nimi skrýval ako pred hromobitím, kým vtáci z oblohy ich sledovali so závisťou.

Nechali sa takto unášať, až kým sa pred nimi nezjavila Stará. Tiger spomalil a Tereza sa vrátila do sedla koňa. Vystrela sa, potiahla za uzdu a spomalila.

V duchu žiadala, ba až prosila tigra, aby si to skoro zopakovali. Pokožka, na každom kúsku jej tela sa jej chvela, akoby mala zimnicu.

"Zopakujeme," sľúbil tiger a ona vedela, že sa mu to páčilo rovnako ako jej.

To spojenie, ako keby sa ich duše a srdcia premiešali v jedno, sa nedalo porovnať so žiadnym iným vzťahom, akým mohol byť človek obdarovaný. Nikdy nebola zamilovaná. Nevie, aké to je zahľadieť sa do muža a padať v jeho prítomnosti akoby do studne, ktorá nemá dno. Verila však, že ani láska, akú môže prežívať jeden ku druhému, nemôže prevýšiť ich tajomné duchovné spojenie.

Obišli osadu a pokračovali ďalej na západ. Neďaleko pred nimi, na poľnej ceste, cválala žena na koni a pomaly sa približovala. Tereza už z diaľky vnímala pustatinu jej srdca. Bolo plné prehnitého bodľačia. Takého, čo pichá, škrabe a škrtí, a zároveň vypúšťa jedy, aby otrávilo celého človeka.

"Stratila niekoho blízkeho," počula v myšlienke tigra.

"Hľadá ho a nemôžem nájsť," vnímala jej bolesť ona.

Keď sa žena priblížila, Tereza zastavila koňa a čakala. Chystala sa k nej prehovoriť, lenže žena ani nedvihla zrak. Obišla ich, akoby tam ani neboli a cválal smerom k osade.

"Môžeme jej nejako pomôcť?" opýtala sa tigra Tereza.

"Nie," upozornil ju hneď. "Táto nie je tvojím volaním o pomoc! A okrem toho, je to..."

"Benjamínova sestra," dopovedala namiesto neho.

"Nemôžeš jej povedať, že jej privedieš Benjamína!" zdôraznil jej zázračný priateľ skôr, než by sa o to pokúsila.

"Prečo?"

"Benjamínovi predsa pomôžeš, či už jej to povieš alebo nie," vysvetľoval, čo už kedysi počula. "Nik nemá vedieť, komu pomáhaš, aby ťa nechválil za niečo, čo si dostala do daru!"

"Tej žene by to však pomohlo!" obhajovala svoj zámer.

"Lenže táto žena nie je tvojím volaním o pomoc!" zdôraznil opäť.

Tereza ju sledovala, ako sa od nich vzďaľuje.

"Je plná bolesti, že sa na mňa ani nepozrela!" ľutovala ju. "Dokonca ani na teba. A to som si istá, že dosiaľ tigra nikdy nevidela..."

"Mňa ani vidieť nemohla," odvetil. "Pre ňu som neviditeľný!"

"Prečo?" nerozumela. "Benjamínovi si sa ukázal!" Naozaj si myslela, že odteraz ho už bude vidieť každý.

"Tam si však nebola ako Tereza," vysvetľoval jej. "Tam si bola ako Chekutanga!"

"A teraz ňou nie som?"

"To by som sa mal pýtať ja teba!"

Tereza sa odmlčala. Celkom nerozumela, čo tým myslí. Veď má tú istú tvár, ten istý hlas a tie isté spôsoby. Narodila sa ako Tereza a ako Tereza prijala dar stať sa Chekutangou. Vari je teraz iným človekom? Srdce, myseľ a duša jej predsa ostali. Necíti sa byť zotročená darom, ani premenená jeho zázračnosťou tak, že by v nej neostalo nič z Terezy. Stále je tou istou osobou, akou bola, kým neprijala dar.

"Kto si?" opýtal sa jej Mubatsiri a pohol sa dopredu, ako keby ju chcel nechať premyslieť si odpoveď. Ona však na ňu nechcela odpovedať.

,Kto si? Aká nezmyselná otázka!'

To bolo prvé, čo jej prišlo na um. A on to musel počuť. Dobre, že to počul. Nemal by jej dávať hlúpe otázky!

Ak je na svete niekto, kto sa na to nepotrebuje pýtať, tak je to on. Vstúpil predsa do jej srdca a otvoril jej dušu dokorán, že viac v sebe neskrýva nič, čo by nevidel a nie je v nej tajomstvo, ktoré by pred ním ostalo zamlčané. Číta v nej ako v knihe. Patrí mu celé jej vnútro. Vpustila ho do seba, ako dosiaľ nikdy nikoho. Tak prečo sa potrebuje pýtať, kým ona je?

"Ja to už viem!" dotkol sa jej šeptom. "Vieš to ale ty?"

"Ako to myslíš?" hnevala sa, že s ňou hovorí ako dospelý s malým deckom.

"Pomôžem ti," povedal a ona cítila, že sa usmieva. Zdalo sa jej, že na tú chvíľu vyčkával od počiatku.

"Pýtala si sa ma, prečo má tá žena nevidela," pokračoval. "Ak by si sa rozhodla byť iba Chekutanga, odteraz by ma po tvojom boku videl každý!"

"Čo znamená iba?"

Tereza pozorne počúvala každé jeho slovo. Chcela tomu rozumieť úplne. Verila, že ak sa na to sústredí, on sám jej pomôže, aby všetko pochopila správne.

"Keby sa ťa dnes ráno znova nedotkol Benjamínov hlas, kam by si išla?"

"Najskôr domov," odpovedala hneď.

"Ako Tereza, však? Do mesta za strýkom?"

"Hej," súhlasila. Čo iné mohla povedať? Kam inam by mala ísť?

"Myslím, že rozumieš," vyhlásil, "že v meste, kde ťa všetci poznajú, by som nemohol byť viditeľný, však?"

Neodpovedala mu hneď. Zaujala ju tá predstava, ako si kráča hore ulicami s tigrom po boku. Dosiaľ o nej rozprávali, že je odmeraná a neprístupná. Čo by asi tak povedali na jej priateľstvo s divokou šelmou, akú v meste dosiaľ nevideli?

"Tereza!" okríkol ju, aby sa nenechala unášať snami. Prekvapilo ju, že ju oslovil jej prvým menom. Zdalo sa jej, že dosiaľ tak nikdy neurobil.

"Nemohol," súhlasila. "Báli by sa ťa ako Benjamín..."

"Myslíš, že v meste môžeš mať ešte domov?" pýtal sa ďalej a ona nevedela, čo tým myslí. Ona sama si už totiž uvedomovala, že volanie o pomoc ju môže odviesť z domu na dlhý čas.

"Čo keby si si domov vytvorila inde?" pokračoval, keďže mu neodpovedala.

"Ako inde?"

"Kde len budeš chcieť," vyhlásil a dodal: "Ak sa zriekneš svojho pôvodného mena a domova, a necháš si iba meno, ktoré si dostala, bol by som po tvojom boku viditeľný vždy a všade!"

Tereza sa tvárila, že mu nerozumie. On však vedel, že hneď pochopila, čo od nej žiada. Ako sa však môže vzdať svojho skutočného mena? Stačí, ak to vysloví nahlas? Alebo to má povedať ostatným? A čo bude s jej strýkom? Ak sa nevráti domov, najskôr od strachu zošalie!

"Moje miesto je pri Chekutange, nie pri Tereze!" povedal ešte Mubatsiri, čomu už aj sama začínala rozumieť a zmĺkol.

Ona v meste nikdy nemala skutočný domov. Nenarodila sa v paláci, v ktorom žila kedysi, ani v dome, v ktorom bývajú dnes. Ona vlastne ani nevie, kde sa narodila. Nevie, kde stojí jej rodný dom. Namiesto rodičov ju vychovával chlap. Nikdy by mu nepovedala otec, lebo ho tak ani nevnímala. Mala ho síce rada, občas sa jej však zdalo, že býva s cudzím mužom. Bola predsa sirota. Odovzdaná do rúk cudzieho chlapa. Takto sa na seba dívala od nepamäti.

Zrieknuť sa domova by pre ňu nebolo až také zložité. Sama často snívala, že raz z mesta odíde. Teraz však, keď to navrhol tiger, dostala z toho strach. Nič iné nepoznala. Nevedela ani, kam by chcela ísť. Nemala vysnívané miesto, ani naplánovanú cestu. Bol to iba jej detský sen.

Ako postupovali na západ, približovali sa ku svätyni. Tereza ju často obchádzala, nikdy však nevstúpila na široké schodisko, ktoré viedlo ku hlavnej bráne. Spomenula si na zhon, ktorý nastal, keď sa pred niekoľkými dňami rozhoreli vyhasnuté fakle. Ako sa približovali, videla teraz na vlastné oči, že horia jasným plameňom.

"Tereza!" dotkol sa jej mysle Mubatsiri, len aby vedela, že ich rozhovor ešte neskončil.

"Čo odo mňa chceš?" opýtala sa podráždene. "A prečo mi hovoríš Tereza, keď chceš, aby som už bola iba Chekutanga?"

"Odkedy záleží na tom, čo chcem ja?" odvetil rovnako tvrdo. "Nie som tvoj pán, aby som ti rozkazoval, čo máš robiť! Som tvoj pomocník. Ty musíš vedieť, čo chceš!"

"Ale ja to neviem!" priznala nahnevane.

Prišlo jej ľúto, že takto spolu bojujú. A prečo vôbec? Aby si zmenila meno? Aby opustila kráľovské mesto a Yana? Vari o tom rozhoduje ona alebo hlas, ktorý ju zavolá a bude ju trýzniť, kým sa za ním nevydá?

Pred chvíľou bola ešte plná radosti. Zrazu má v sebe iba hnev a smútok. Želala si, aby to na chvíľu nechali tak. Vari musí každé rozhodnutie urobiť hneď? Stále je rada, že sa po dlhých cestách môže niekam vrátiť. V meste možno nemá skutočný domov, prežila tam však všetko, čo si zo svojho života pamätá.

Tiger sa odmlčal. A ona bola rada, že na ňu viac netlačí.

Ako keby hľadala iba rozptýlenie, zastala neďaleko svätyne a zoskočila z koňa. Dívala sa na dlhé a vysoké schody, ktoré viedli ku bráne a na fakle, ktoré tú nekonečnú cestu k nej osvetľovali.

V duchu sa divila, že hoci okolo tohto miesta prechádzala už toľkokrát, nikdy sa neodhodlala vstúpiť na schody a obzrieť si bránu do svätyne zblízka. Teraz však cítila, že to musí urobiť. Nebola to však iba zvedavosť, ktorá ju prinútila urobiť prvý krok. Zdalo sa jej, že počuje hlas, ktorý ju volá k sebe. Počuje pozvanie, aby vystúpila až hore, dotkla sa brány a otvorila ju dokorán. Verila, že to dokáže urobiť. Ba ešte viac, bola presvedčená, že to musí urobiť!

"Chekutanga!" oslovil ju tiger so zvláštnou naliehavosťou.

Zastala pred schodiskom. Otočila sa a pozrela mu do očí. Páčilo sa jej, že ju nazval novým menom. Dosiaľ si to možno neuvedomovala, no vždy, keď ho takto vysloví, vnútro sa jej rozozvučí ako maličké zvončeky.

"Môžeš si vybrať," prihováral sa jej s úctou, s akou k nej dosiaľ nik iný nehovoril. "Chceš, aby som sa na teba díval ako na Terezu alebo Chekutangu? Teraz, v tejto chvíli, čo z toho chceš?"

Stále to isté. Ten rozhovor ju už unavoval. A predsa tušila, že by jej chcel povedať niečo dôležité. Ústa jej však skameneli a tak sa na neho iba dívala.

"Ak by som teraz v tebe videl iba Terezu, nechal by som ťa vystúpiť na schody!" Hlas mal tichý a predsa plný emócií. Bol stiesnený, ako keby ho ona nútila hovoriť. A plný obáv, ako keby stáli na okraji priepasti, do ktorej čoskoro padnú obaja.

"Ak by som však v tebe videl Chekutangu," dopovedal. "Varoval by som ťa, že len čo vystúpiš na prvý schod, vezmú si ťa démoni, s ktorými ani ja nedokážem bojovať! Vezmú si ťa a udusia!"

Videla mu na očiach, že každé vyslovené slovo myslí vážne. Pamätala si, že je z dobra stvorený. Mubatsiri nemôže klamať!

Démoni. Strach ju zovrel svojimi mocnými rukami. Zvieral jej hrdlo, tlačil hruď, že sa jej v tej chvíli hneď roztriasli kolená. Neodvážila sa ani myslieť na to, čo tie slová znamenajú naozaj. Urobila krok dopredu, ďalej od schodov.

A vtedy si uvedomila, že ona predsa vie, čo túži urobiť. Bola rozhodnutá už dávno. Už vo chvíli, keď sa jej spytoval.

"Chekutanga!" vyhlásila hrdo a isto. "Chcem, aby si ma odteraz volal už iba Chekutanga! Dievča s tigrom, z Terezy zrodená, ktorú nech nik viac nenazve menom, akým ju volali, kým nestretla svojho Mubatsiriho!" Nadýchla sa zhlboka a dôležito dodala: "Som Chekutanga. Od dnes až do smrti!"

Urobila ďalší krok. Pomaly sa k nemu približovala. Prenikala do jeho vnútra a znova ju zaplavili pocity bezpečia. Plávala v ňom ako v šírom mori. Na každom kúsku pokožky cítila teplo jeho kožušiny. Zaliali ju všetky jeho zmysly, akoby boli jej. Tlkot jeho srdca sa spojil s jej búšením. Okolitý svet stíchol. Ostali iba oni. Chekutanga a jej Mubatsiri. Nerozluční. Nerozlučiteľní. Navždy spojení.

Sklonila sa k nemu, vzala do náručia jeho hlavu a pritisla si ju na hruď, len nech počuje aj naozaj, ako jej vzrušene a rozradostene bije srdce.

"A želám si, aby si bol po mojom boku viditeľný!" šepkala a v tých slovách nachádzala úľavu, po akej v tej chvíli najviac túžila. "Žena, ktorou som kedysi bola," dodala bez štipky clivoty. "Nech nemá viac meno, s ktorým prišla na svet a domov, kde by hľadala útočište!"