CH01 - druhá - 09

Zatvoril oči. Tma. Otvoril oči. Tma. Natiahol ruky pred seba. Nič. Rozpäl ruky vedľa seba. Nič. Len čo Samuel prekročil prah tajomnej brány, ocitol sa v temnote. Aspoň, že mal pod nohami tvrdú zem. To bolo jediné, čím si bol teraz istý. Keďže nič nevidel a nič necítil, vyčkával na mieste, dúfajúc, že tu takto neostane naveky.

"Haló," zavolal do tmy. Nie však z plných pľúc, keďže nechcel privolať podzemné príšery. Hútal, že ak má svoje strašidlá les v Spiacej doline, podobné sa môžu skrývať aj medzi koreňmi tajomných tisícročných stromov.

"Je tu niekto?" šepkal, že ho takmer nebolo počuť.

Znova sa obzrel za seba. Nič, iba tma. Želal si, aby tam bol tajomný otvor, ktorým sa dostal dnu. Keby cezeň aspoň videl na čistinu pod skalou, na starca a Terezu. Hneď by sa cítil bezpečnejšie. Lenže za ním nič nebolo. Mohol ešte cúvnuť, dúfajúc, že tak ako do vnútra vstúpil, že sa rovnako vráti na svetlo. Nebol si však istý, či to bol dobrý nápad. Bál sa pohnúť, aby sa nezatúlal niekam, odkiaľ sa nebude môcť vrátiť späť, a kde ho nebude možné nájsť.

Starec mu povedal, že môže vstúpiť. Očakával, že ho bude hneď nasledovať. Lenže minúty plynuli a tma okolo neho bola stále hustá a ticho rovnako neznesiteľné.

,Na čo čaká?' spytoval sa v duchu.

Keď vykročil do čarovného otvoru, nepredpokladal, že ho za ním bude čakať tma. Vstupoval predsa do mesta trpaslíkov. Veď aj Tereza tak vravela. Čakal dlhé chodby a tunely osvetlené fakľami. Ďalšiu bránu, ktorú budú strážiť trpaslíci, ako u nich v meste strážia bránu vojaci. Niekto tu mal na neho čakať. Mala tu horieť aspoň svieca.

Začínal ľutovať, že tak ľahkovážne vstúpil do podzemia. Mal vyčkávať, ako dopadne rozhovor medzi starcom a Terezou. Povedal o nej, že je začarovaná a že pre to nemôže vstúpiť dnu. Aká hlúpa výhovorka, len aby ich rozdelil. Vraj, začarovaná.

,Čo ak to bola pasca?' napadlo mu v tej chvíli. Terezu za ním nevpustí a jeho už dostal presne tam, kde ho chcel mať.

Oblial ho studený pot. Srdce v hrudi mu poskočilo, prsty mu náhle skrehli a vyschlo mu v hrdle. Začal spochybňovať všetko, čo doteraz vedel.

Teta Marta sa mýlila. Toto miesto nie je pre ľudí a je životu nebezpečné.

Tereza sľúbila, že pôjde s ním. Ona sa však za ním nikdy nedostane.

Starec sa ho opýtal na meno a potom ho láskavo povzbudil, len aby vstúpil. Do pasce, samozrejme. Veď ako ináč možno nazvať miesto, kde sa práve ocitol. Všade tma. Nikde nič.

Pomrvil sa, ako keby po ňom liezli pavúky. Mravce a pavúky, hady a potkany.

Tá myšlienka ho vydesila na smrť. Nie, on sa tej hávede zväčša nebojí. Musí však na ňu vidieť. Teraz stojí v tme, nevidí nič a pomyslenie na to, že by sa mohol stať ľahkou potravou pre tie maličké, ale vytrvalé tvory, mu posledné zvyšky odvahy rozbilo na črepiny.

Roztriasol sa, ako keby sa na neho zo všetkých strán valili ľadové vody. Preložil ruky na hrudi a otáčal s hlavou zo strany na stranu, dúfajúc, že konečne uzrie, čo i len slabé svetielko. Trpaslíci predsa nie sú slepí. Dobre, že žijú pod zemou, nie sú to však krtkovia. Musia používať lampy a sviece a ohne. Tak, kde sú? Kde sa skrývajú?

,Nie sú,' napadlo mu. Trpaslíci tu nie sú!

A pocit, že ho sledujú maličké oči pavúkov a potkanov, sa vrátil.

Zrazu sa mu všetko, čo kedy počul o Čeľustiach, zdalo ako číry výmysel. Aká hlúpa predstava, hľadať tu mesto trpaslíkov. Pod skalou nie je viac, než tá čierna diera, do ktorej vstúpil úplne dobrovoľne. Nemuseli ho ani chytať, ani prehovárať. Sám prosil, aby ho do podzemia vpustili.

,Ktohovie, kto je ten starec?'

Domýšľavosť mu núkala tie najstrašidelnejšie predstavy.

Možno je starec ľudožrút. A všetky tie príbehy o strašidlách, ktoré si ľudia rozprávajú o Spiacej doline, majú svoj pôvod v ňom. Čo ak sa v týchto lesoch skrýva už stáročia? Loví ľudí, zatvára ich do podzemia a vyčkáva, kým sa v tej tme a tichu nezbláznia, nepoddajú sa potkanom, hadom a inej hávedi, aby z toho, čo z nich ostane, sa starec napokon nasýtil sám.

Keď sa zjavili obaja pred skalou, starec možno aj premýšľal, ktorý z dvoch cudzincov, čo mu robia poriadok pred dverami, by bol chutnejšou korisťou. Dievča či chlapec? Keď sa však on, odvážny Samuel, sám ponúkol, že do jeho diery vstúpi dobrovoľne, uľahčil mu tým jeho rozhodovanie. Tereza vôbec nebola očarovaná. Žije predsa v meste dlho, že ak by na nej bolo niečo zázračné, mešťania by to dávno odhalili. Bola obyčajná ako on. Krajšia a šikovnejšia a múdrejšia, to isto, čo sa však týka čarovania, úplne obyčajné dievča. Starcovi stačila jedna korisť. Druhú nepotreboval. A tá, jedna, sa sama naivne prihlásila, že do jeho pivnice pod zemou vstúpi dobrovoľne.

Uletené predstavy doň dobiedzali jedna za druhou. Napol sluch, keďže sa mu zdalo, že niekto, hneď vedľa neho, dýcha potichu, len aby sa neprezradil, že stojí hneď za ním.

,Starec je už vo vnútri,' domýšľal Samuel. Ani si nevšimol, kedy vstúpil. Lebo starec nechcel, aby si to všimol. A teraz stojí za ním, sleduje ho, ako mu ubúdajú sily a vyčkáva, a bude vyčkávať dovtedy, kým si nebude istý, že svoju bezvládnu korisť premôže jediným úderom.

Potriasol hlavou a v duchu zaklial. Hlúposti. Samé hlúposti. Keď už má pochybnosti, či v tejto diere nie sú s ním aj iné strašidlá, aspoň by sa nemal strašiť sám.

Tŕpli mu nohy a bolel ho chrbát. Zakrútila sa mu hlava a pocítil únavu, že by sa bol najradšej posadil. Bol však presvedčený, že to nie je dobrý nápad. Neodvážil sa ani zohnúť a zistiť, čo má pod nohami. A tak tam stál, nehybný a tichý, čakajúc, kto ho prvý uhryzne do nohy.

Keď ho už opustili všetky sily, posledné nádeje a viera, že sa z tej diery dostane živý, tma okolo sa rozplynula v nezvyčajne silnom červenom svetle. Prichádzalo spoza neho a tak prudko otočil hlavu.

Zbadal starca, ako cez tajomný otvor za ním schádza do podzemia. Diamant na jeho dlhej palici žiaril silným svetlom. Prižmúril viečka a zhlboka si vydýchol.

"Prepáč, že som ťa nechal čakať," ospravedlňoval sa muž v bielom plášti, obišiel ho a palicou sa dotkol vyhasnutej fakle na stene. Tá sa hneď rozhorela, a nové svetlo zalialo takmer celú dieru.

Samuel sa hneď pozrel pod nohy. Ani hady, ani potkany nevidel. Dvihol zrak a díval sa okolo seba. Neboli v diere. Avšak ani v meste. Pred nimi nebola brána, ktorú by strážili ozbrojení trpaslíci. Miestnosť, v ktorej čakal na starca, vyzerala ako obyčajná chyža v meštiackom dome. Štyri kamenné steny držali drevené brvná, ktoré spevňovali strop.

"Poď za mnou," oslovil ho starec a vstúpil do úzkej chodby pred nimi ako prvý.

Samuel sa ho chcel pýtať na Terezu, zahryzol si však do jazyka. Čo by mu povedal? Že je očarovaná?

Tunel, ktorým ho biely muž viedol, bol vytesaný do skaly. Po tmavých kameňoch tiekli maličké kvapky vody. Vzduch bol hustý a vlhký, ťažko dýchateľný. Čierna zem pod nohami mäká, ako keby kráčali po blate. Nestihol ani pomyslieť, kam ho vedie, keď zastali pred veľkými dvojitými dverami.

,Brána do mesta trpaslíkov!' pomyslel. A srdce sa mu rozbúchalo vzrušením.

Jakživ nič podobné nevidel. Dvojité dvere kreslili do skaly oblúk. Na prvý pohľad vyzerali, že sú vyrezané z jedného kusa dreva. Na ich okraji žiarili zvláštne ornamenty, ktoré vystupovali z dreva ako korene spod zeme. Natreté striebrom a zlatom, stúpali na vrchol dverí, kde tak ako na starcovej palici, žiaril obrovský červený drahokam. Na pravej strane dverí bol obraz mesta, ktoré však nepoznal. Na ľavej veľký palác, ktorý sa až príliš nápadne ponášal na svätyňu pod Ľadovými horami. Nad veľkými kresbami poletovali nehybní vtáci i motýle. Pod nimi sa na lúkach naháňali medvede, vlci i jelene. Mesto a palác tak oddeľovali živé na zemi od živého na nebi.

Samuel nepochyboval, že za takto honosne zdobenými dverami ho čaká podzemné mesto a posledné útočište trpaslíkov. Očakával, že starec svojou dlhou palicou na ne zabúcha a počká, kým mu stráže za nimi otvoria.

Starec však nebúchal a nečakal. Zaprel sa do dverí a otvoril ich dokorán.

Muž vstúpil dnu, kým Samuel zastal na prahu dverí. Za nimi totiž nebolo mesto, ale hrobka. Jaskyňa, vytesaná do skaly, žiarila žltým svetlom. Kam sa pozrel, všade horeli sviece. Vysoké i nízke, úzke i široké voskové lampáše zaplnili takmer celú podlahu a všetky steny. Zem pod jeho nohami plávala v bielom vosku, že nebolo možné rozoznať, či je z kameňa a či z hliny. Jediné miesto, okrem stropu, na ktorom neblikali tenučké svetlá, bola veľká mramorová hrobka.

Starec pred ňou zastal, mierne sa uklonil a čakal, kedy sa k nemu priblíži Samuel. Keď dlho nechodil, obzrel sa, kývol na neho voľnou rukou a chlapec sa konečne odhodlal vstúpiť do svetla sviec. Kráčal opatrne, akoby sa bál, že uprostred malých plamienkov sa nečakane rozhoria ohne, ktoré ho razom premenia na popol. Zastal pred bielym sarkofágom a prechádzal po ňom očami.

Nezdobili ho ani kresby ani slová. Biely kameň bol bez znakov, že nebolo možné určiť, komu patrí. Mohol by sa opýtať starca. Ten určite vie, koho skrýva. Vari ho sem zaviedol, len aby mu ukázal holý kameň a nepovedal, kto pod ním leží?

"Tu odpočíva Anavin!" predniesol starec, ako keby počul, nad čím premýšľa.

"Anavin?" zašepkal chlapec s údivom.

To snáď ani nie je možné! Mnohí sa už pokúšali zistiť, kde sú ukryté kosti princeznej, ktorá toľký čas prežila v krajine večnej mladosti. V kráľovskom meste im hovoria Hľadači. Zväčša sú to muži, ktorí sa usilujú nájsť jej stratené ostatky. Hovorí sa, že Anavin sa napokon vrátila do svojho mesta a na ceste naspäť, do krajiny večnej mladosti, zahynula tu, na rodnej zemi. Nik však dodnes nevie, kam zmizlo jej telo. Ani kde sú pochované jej kosti. Kto ich pochoval, kto ich vzal a kam ukryl, to sa Hľadačom dosiaľ nepodarilo vypátrať.

,Môže však tomuto starcovi veriť?'

Na Kameni predsa nie je ani jej meno. Mohol by si vymýšľať. A napokon, vari bola Anavin princeznou trpaslíkov? Prečo by ju mali strážiť oni vo svojom meste?

"Prečo je tu?" opýtal sa šeptom, aby mŕtvu nezobudil.

"Prečo by mala byť inde?" odvetil tajomne.

Niekedy je lepšie mlčať, trpezlivo čakať a nechať plynúť čas, než nedočkavo odhaliť to prvé, čo preletí cez myseľ človeka.

"Vari bola Anavin trpaslík, že je pochovaná tu?" poznamenal nahlas, ako keby sa spytoval sám seba. Dúfal, že starec na to zareaguje.

Muž v bielom odeve sa na neho pozrel ako na dieťa, ktoré čosi bľaboce, lebo ešte celkom dobre nevie používať reč. Doširoka otvoril oči a zmraštil čelo. Najskôr si ani nebol istý, či to chlapec myslel vážne.

Samuel videl, že najskôr povedal niečo, čo starec nečakal. Hanbiť sa však nebude. Slová už boli povedané. A on túžil poznať odpoveď.

"Ha?" žiadal znova, aby starec na to zareagoval.

"Povieš mi ešte raz, kto ťa posiela?" tváril sa začudovane. Sklonil hlavu a pozorne si chlapca obzeral. Vyzeral ako kupec, ktorý sa chystá obviniť obchodníka, že mu predáva tovar, ktorý si neobjednal.

"Teta Marta," pripomenul mu Samuel, čo mu už povedal pred vchodom do skaly. "Teta Marta a kráľ!"

"Teta Marta," zopakoval po ňom zamyslene a zakrútil hlavou. "A kázala ti, aby si mi povedal, že..."

Starec čakal, že to chlapec povie znova.

"Som priateľ starých kostí..."

"Marta," vyslovil jej meno znova.

"Marta," chlapec prikývol.

,Čo sa toľko pýta?' čudoval sa Samuel. Vari je hluchý? A vôbec, vari je teta Marta dôležitejšia ako kráľ? Nemal by sa vypytovať na neho?

"A nevymýšľaš si?" Starec si ho stále zvedavo obzeral. Stále o ňom pochyboval. A on to vycítil.

Samuel netušil, čo urobil zle alebo čo mal povedať ináč. Hovorí, čo mu kázali. Prišiel, lebo ho poslali. Tak čo sa čuduje a prečo si ho toľko obzerá? Ak mu neverí, nemal ho vpúšťať dnu. Ani on všetkému nerozumie, to však nie je dôvod, aby sa hneď na neho díval ako na podvodníka. Aspoň zatiaľ nie.

Tiež sa ho mohol pýtať, odkiaľ pozná Martu a odkiaľ pozná ona jeho. Nepamätal si, aby starena chodievala na výlety do divočiny. Ona bola ten mestský typ, ktorej stačil priestor medzi trhoviskom a jej domčekom. Počul, ako ju raz Yan pozýval k sebe na vrchol mesta, na čo mu ona povedala, že na takú diaľku nemá vhodné topánky. Hovorila to, akoby ju zval na trojdňovú cestu.

"No dovoľ!" bránil sa Samuel. "Ja nie som klamár!"

"Nie si," prikyvoval muž a stále si ho obzeral.

"Pýtal si sa, či si nevymýšľam!" pripomenul mu chlapec, že len pred chvíľou ho obvinil.

"Pýtal..."

"Prečo by som to robil?" obhajoval sa Samuel. "Len hlupák by sem vstúpil dobrovoľne!"

"Hlupák alebo zlodej!"

Samuela sa tie slová dotkli. Dosiaľ ho nikto nikdy nenazval zlodejom.

"To ty však nie si!" dodal muž. "Ani hlupák! Ani zlodej! Však?"

"Nie," odvrkol nahnevane.

"Nie," súhlasil starec. "Tí by nepovedali, že sú priateľmi starých kostí!"

Samuel netušil, čo ten muž na neho skúša. Kladie hlúpe otázky a prednáša nepodložené obvinenia. Hrá sa s ním ako mačka s myšou. Prečo?

"A tá Marta," vyzvedal ďalej starec. "To ona ti povedala, že tu nájdeš trpaslíkov? Ich posledné mesto?"

Chlapec sa zamyslel. Ona mu to predsa nemusela hovoriť. Každý v meste vie, že pod skalou, ktorú ľudia odnepamäti volajú Čeľuste, sa skrýva posledné mesto trpaslíkov. Nikto to nemusí nikomu hovoriť. Do Spiacej doliny ľudia nechodia, lebo vedia, že v nej pod zemou žijú poslední trpaslíci.

"Nie," vysvetľoval mu netrpezlivo. "Ona iba hovorila, že sa nemám čoho báť..."

"A trpaslíkov nespomínala?"

,Prečo už s tým nedá pokoj!' hneval sa v duchu Samuel. Naozaj ho pozval dnu, aby ho vypočúval ako zlodeja? A na čo mu ukazuje sarkofág, keď mu o jeho príbehu nechce nič prezradiť. Tiež by mohol byť podozrievavý a drzý. Mohol by rovno povedať, že neverí, že pod ním spočívajú kosti Anavin. Vie to nejako dokázať? Vie? A ako, keď tá mramorová doska je hladká a nepopísaná ako čistý hárok papiera.

"Nie!" odsekol mu tvrdo.

"Tak prečo o nich hovoríš?"

"Počúvaj!" Samuelovi práve došla trpezlivosť. "U nás, v meste, aj malé dieťa vie, kde sa nachádza posledné mesto trpaslíkov! Koľko si tu mal návštev za posledné roky? Ha? Predpokladám, že veľa nie! A vieš prečo? Sem nik nechodí! Nikto! Nechali sme trpaslíkov na pokoji! Nech si žijú po svojom, tak, ako si aj my žijeme po svojom!"

"Takže vo vašom meste," opakoval po ňom starec ako papagáj, "všetci veria, že tu, kde práve teraz sme, je posledné mesto trpaslíkov... dobre tomu rozumiem?"

"No hej," prikyvoval nervózne Samuel. Už mu to opakovanie liezlo na nervy.

"A ukážeš mi kde?" starec roztvoril ruky a obzeral sa okolo seba.

"A čo ja viem?" pokrčil chlapec plecami. "Ty mi ukáž!"

"Vieš, Samuel," oslovil ho vážne starec. "Ja tu, pod zemou, žijem dlhšie, ako si ty na svete! A poviem ti, že okrem chodby, ktorou sme sem prišli a tejto hrobky, tu nič iné, a teda žiadne posledné mesto trpaslíkov, nie je!"

"Naozaj?" uškrnul sa Samuel. Nemohol hneď veriť všetkému, čo hovorí. Starec ho dosiaľ podozrieval, ako keby bol klamárom a zlodejom. Odteraz bude podozrievavý aj on.

Ak by bol na mieste posledných trpaslíkov, tiež by nechcel, aby ich otravoval nejaký chlapec z mesta. Na tom predsa nebolo nič čudné, že ho nechcú vpustiť medzi seba. Poslali toho starca napred, aby ho presvedčil, že mesto trpaslíkov je iba výmysel. Presne tak. Veď práve o to sa ten starec snaží celý čas!

"A čo ak sú tu začarované dvere, ako tie, ktorými som vošiel do podzemia?" pochyboval o jeho slovách Samuel.

"Vieš, ty, chlapče, ako ma volajú?"

"Nie, nepredstavil si sa mi..."

"Strážca kostí!" vyriekol vážene. "A vieš, prečo ma tak volajú?"

"Lebo strážiš kosti?" usmial sa chlapec.

"Lebo strážim kosti!" súhlasil, natiahol ruku a bielou palicou poklepal po vrchu kameňa pred sebou. "Tieto kosti!"

Samuel sa pohľadom vrátil na mramorový sarkofág.

"Ak by som strážil mesto trpaslíkov," predniesol muž v bielom vážne, "nemali by ma volať: Strážca posledného mesta trpaslíkov? Alebo iba tak jednoducho: Strážca trpaslíkov? Čo myslíš?"

Chlapec na neho pozrel pohľadom, akým sa dovtedy díval starec na neho.

,Čo ak hovorí pravdu?' zapochyboval. Starec naozaj nemusí klamať.

Rozpamätal sa, prečo ho sem poslali. Aby sa pýtal. Nie však na trpaslíkov. Ani kráľ ani starena malých mužíkov nespomínali. Je tu, aby sa pýtal, či Anavin zhodila vežu kráľovského paláca. Starena mu iba povedala, že mu nič nehrozí. A prízvukovala mu, že ma povedať, že je priateľom starých kosti. Dosiaľ mu nebolo podozrivé, prečo nepovedala, že jej priateľom trpaslíkov. To by bolo lepšie a vhodnejšie. To by mnohé vysvetľovalo. Nie, povedala priateľom starých kostí. Akých kostí? Kostí Anavin, na ktoré sa práve pozerá!

,Prečo potom Tereza hovorila o trpaslíkoch?' Pamätal si, ako opakovala, že sa nevie dočkať, kedy uvidí ich posledné známe mesto. Určite to tak hovorila. Lenže do Čeľustí ho neposlala Tereza, ale kráľ a Marta. Ona ani nebola pri tom, keď mu starena opakovala tú vetu o starých kostiach. Aj Tereza verila iba tomu, čo sa v o tom tajomnom mieste v Spiacej doline hovorí. Pochyboval, že tu bola už predtým alebo že by sama navštívila mesto v podzemí.

Keď nad tým takto premýšľal, nič z toho, čo mu bolo povedané, keď ho posielali do Čeľustí, nijako nenaznačovalo, že by mal vstúpiť do mesto trpaslíkov. Všetko však hovorilo o tom, že by tu mal stretnúť niekoho, kto mu dá odpoveď na otázku, či sa Anavin ukázala v ich meste.

Samuel sa obrátil ku starcovi. Urobí, na čo sem prišiel.

"Pán mesta sa pýta," začal opatrne, "asi teba, keďže ma posiela sem, či to Anavin zhodila vežu na kráľovnú a princeznú?"

"Povedz kráľovi, že Anavin je mŕtva!"

"My vieme, že je mŕtva!" Samuel chcel počuť viac.

"Povedz Marte a pánovi mesta, že Anavin je mŕtva!" zopakoval starec.

"To je všetko?" vyriekol sklamane. "Neodpovedal si na otázku!"

"Samuel," prihováral sa mu vľúdne a trpezlivo, "nie si tu na to, aby si dostal odpovede na vlastné otázky. Si tu, a na to nezabudni, aby si priniesol moju odpoveď tým, ktorí jej rozumejú!"

"Mám im teda povedať, že Anavin je mŕtva," zašepkal sklamane.

"Presne tak," prikývol starec.

"Dobre," súhlasil napokon.

Ten muž má pravdu. Nie je tu, aby kládol vlastné otázky. Položil tú, s ktorou ho poslali a prinesie takú odpoveď, akú im starec pošle. Ostatné nie je jeho vec ani starosť!

"To je všetko?" opýtal sa chlapec, dúfajúc, že už odprevadí naspäť na svetlo. To miesto bolo naplnené tajomstvami a príbehmi, od ktorých sa chcel držať čo najďalej.

"To je všetko," súhlasil muž v bielom. Uklonil sa starým kostiam, otočil sa a viedol chlapca von.

Keď zastali na mieste, kde bol schovaný vchod na čistinu, starec vytiahol spod dlhého plášťa úhľadne poskladané biele šaty. Samuel sa na pozeral. Boli pretkávané zlatými a striebornými niťami ako šaty pre nevestu.

"Toto dáš tete Marte," podával mu ich starec.

,Bude sa vydávať?' napadlo mu, nahlas to však nepovedal.

"Mám jej niečo odkázať?"

"Nie," krútil hlavou starec. Dvihol ruku, v ktorej zvieral palicu a červený diamant sa rozžiaril ako kométa. Udrel ňou do vzduchu a v priestore, nie na stene ani na strope, sa otvoril vchod na pevninu.

Samuel doň bez slova vykročil. Nevedel, čo povedať, ani akými slovami sa rozlúčiť a tak iba sklonil hlavu a zmizol mu z očí.

Starec ostal sám. Pokýval hlavou a zhlboka vydýchol.

"Teta Marta," zamyslel sa nahlas. "Aké čudné meno pre princeznú..."