CH01 - Prológ

Na mramorových schodoch, pod mohutnou sochou, ktorá by zatienila aj storočný strom, kľačala žena. Hlavu jej zakrýval závoj, cez ktorý jej nebolo vidno do tváre. Od brady nadol ju zahaľovali biele šaty, pretkávané zlatými niťami. Na krku jej visel nezvyčajný prívesok, vtáčí pazúr na koženej šnúrke. Vyzerala ako nevesta, ktorá nedočkavo vyčkáva ženícha pred tvárou starobylého oltára.

"Anavin," oslovila s bázňou a v modlitbe kamennú bohyňu nad sebou. "Nech je náš spoločný čas požehnaním!"

Zhlboka vydýchla, uvedomujúc si, že ďakuje za niečo, čo posledné desaťročie preklínala. Dobre si totiž pamätala na dni, v ktorých bola jej každodennosť akoby otrávená jedom, ktorému ľudia od nepamäti hovoria čas.

Poznala na sebe, že čas nemá súcit a nepozná zľutovanie. Mohla na neho kričať, aby ešte chvíľu vyčkával, nech minúty a hodiny pozhovejú ešte zopár dní, lenže on nečuje. Čas je hluchý, neľútostný a bezcitný pútnik, ktorý sprevádza človeka, len aby ho chlácholil na ceste do tmy zeme.

Keď sa narodila, aj u nich doma akoby zastal čas. Aké smiešne prirovnanie. Kým ostatní sa radovali, medzi ňou a časom už preskočila iskra. Kričala, revala a plakala, ako všetky bábätka zvyknú. A slepá ako každé batoľa, ešte nevidela, ako sa jej ten nesmrteľný pútnik smeje do tváre. Vzal ju za ruku a ako ostatní pred ňou a mnohí ďalší po nej, kráča odvtedy po cestách života s priateľom, ktorému sa vo vytrvalosti a trpezlivosti nik nevyrovná.

"Čas je najlepší lekár," počula vravieť proroka pri mestskej bráne.

Hej, čas je lekár. Naivní rojkovia dávajú času sladké mená. Klamstvo nasleduje klamstvo a ľud hynie na ceste do tmy, kým majster čas si necháva priniesť lavór s vodou, aby si umyl krvavé dlane.

Dvihla hlavu a pozrela do tváre kamennej sochy. Bola vysoká, až sa jej z toho zakrútila hlava. Dvihla ruku a dotkla sa vtáčieho pazúra na hrudi. V tej chvíli sa jej pripomenul sen, ktorý poznala z dlhých nocí.

Pohrebisko za mestom bolo veľké, akoby celý svet bol lôžkom pre nebohých. Sedela pri maličkom hrobe. Obsypaný lupeňmi kvetov vyzeral ako posteľ pre novomanželov. Vedľa bielych kvetov ležal chlapec. Skrčený do klbka ako ježko sa škrabal na brade. Z kraja pier mu tiekla slina. Padala do trávy po kvapkách ako rosa. Ani raz sa neutrel. Oči mal vyvrátené k čelu. Krvavé žilky v nich kričali o slzách, ktoré viac nezaschnú na líci.

"Už zajtra," šepkal chlapec a skryl dlane medzi stehná. "Už zajtra!"

Sedela vedľa neho a súcitne ho pozorovala.

"Zajtra," opakoval. "Už zajtra si vezmem život!"

Spozornela ako vždy, keď je bolesti pritesno v koži človeka. Chlapec opäť otvoril viečka a zadíval sa na ňu krvavými očami.

"Mám už len túto jedinú úľavu," vysvetľoval jej šeptom. "Vydržím ešte jeden deň a zajtra si vezmem život!"

Mlčala. Nikdy nebola dosť zvedavá a ani dosť odvážna, aby prehadzovala ostré kamene na dne uboleného človečieho srdca. A on sa odmlčal tiež. Nebo bolo posiate vtáčikmi a jej v tej chvíli napadlo, že aj ony dúfajú, že žiadne zajtra nebude.

"Každé ráno sa tak prebúdzam." Chlapec zastonal a dodal: "Že už len do zajtra!"

Nemala odvahu protirečiť, ani radiť mu. Čo by povedala? Nechcela byť učiteľom, ale spolubojovníkom.

Vložila ruku do vrecka svojho ošúchaného kabáta. Prekvapilo ju, že je plné tenučkých sviečok. Vytiahla jednu a nechápavo na ňu civela.

,Odkiaľ sa vzali?' čudovala sa.

Zapichla ju medzi kvety nad hrobom. Chlapec sa na ňu díval, viac však neprehovoril. Vložila ruku do druhého vrecka. Vytiahla druhú, tretiu, desiatu sviečku. Zapichla ich do kvetov. Po chvíli sa všetky samé rozhoreli.

Chlapec sa díval na maličké plamienky, akoby to boli svätojánske mušky v dusnej tme. Stovka maličkých svetielok mu žiarila v mokrých očiach ako hviezdy na hladine jazera. Dýchal pokojne. Mlčal. Plamienky sa hompáľali vo vánku ako rozšafné tanečnice. Rovnaké a predsa každá iná. A vtedy jej napadlo, že sú aj iné nádeje.

Určite sú aj iné nádeje!

Ten sen sa k nej opakovane vracal, až kým v ňom raz, namiesto sviečok, nevytiahla z vrecka vtáčí pazúr. Len čo sa naň pozrela, chlapec zmizol a s ním sa rozplynulo aj pohrebisko. Keď sa však prebudila, v rukách jej ostal skutočný pazúr.

Odvtedy sa jej ten sen neprisnil. Avšak jej život, ten sa akoby premenil na jeden veľký sen. Na putovanie s Anavin, ktorá jej prisľúbila večnú mladosť v krajine, kde s časom viac nik bojovať nemusí.