CH01 - prvá - 01

Nebo bolo plné iskier. Tie ako šarkany s dlhým chvostom, keď sa svet zastaví v bezvetrí, padali z ďalekých svetov oblohy do tmy za hradbami mesta. Bledý mesiac, schovaný za záclonou z oblakov, vyzeral z prachu zeme, tam, vysoko na čiernej oblohe, ako jazero ponorené do hmly.

,Kiežby bola aj zem taká,' pomyslel si Samuel, len čo sa schoval v tieni kamenných schodov pod zatvorenými dverami. Schúlil sa do klbka a zadržal dych. V hrudi mu horela krv. Srdce mu búšilo, ako keby ho bičovali oceľové laná.

,Tichá, pokojná a slobodná!' napadlo mu ešte, keď sa díval na nočnú oblohu nad mestom. Z rojčivých myšlienok ho však vyrušili kroky. Kožené čižmy vojakov a ich klop klop, náhlivé a mohutné, akoby sa uličkami hnali rozbesnené kone, sa približovali.

Tí muži vedia, kam utekal. Nevedia však, kam sa schoval.

Sklonil hlavu ku hrudi a kapucňu si stiahol až na bradu. Dúfal, že si ho v tme nevšimnú. Nesmú. Tak mu to aspoň opakovala starena. Nesmú ho chytiť. Musí sa dostať k radcovi. Musí mu odovzdať odkaz o svätyni.

Neboli to len slová, ktoré starena povedala, čo by ho hnali dopredu. Hnali ho jej oči. Videl v nich zdesenie a zvláštnu naliehavosť, ako keby sa celý jej život zhmotnil do tých slov a do výrazu jej očí a tváre. Všimol si, ako sa jej prehĺbili vrásky a ako jej čierne tiene zmenili tvár na popukanú zem.

"Choď!" pobádala ho, pokývala hlavou a tlačila ho na ulicu. "Bež!"

Samuel by v skrýši pod kamennými schodmi ostal, až kým by sa okolo neho neprehnali vojaci, lenže jeho srdce a dych sa mu vzopreli. Čím viac sa ich snažil upokojiť, tým viac boli rozrušené. Zadržať dych nebol dobrý nápad. V hrudi ho pálilo, akoby sa mu v nej roztavili kosti. Celé vnútro mal v jednom plameni. Napokon to nevydržal, otvoril ústa a rozkašľal sa na plné hrdlo.

Ticho pokojnej noci preťal jeho zádušivý kašeľ. Narovnal sa a hneď aj posadil. Oči mal červené a plné sĺz. Hruď sa mu nadúvala, akoby z nej mal čochvíľa vytrysknúť gejzír horúcej lávy. Oboma rukami si zakryl tvár, lenže pridusený kašeľ beztak prezrádzal, kde sa skrýva. Odrážal sa od stien domov mohutne, ako keď sa po kamennej dlažbe rútia padajúce orechy. V jeho ušiach znel dunivo ako hromobitie. Vyskočil na nohy. Bolo by hlúpe čakať, kým sa k nemu vojaci priblížia.

"Bež!" znova počul starenu. A znova videl jej oči.

Poslúchol. Vyšiel z tieňa a rozbehol sa dolu uličkou. Skrčil sa, akoby mal hrb a utekal popri stene pod zatvorenými okenicami, ktoré v matnom svetle z oblohy vyzerali ako otvorené, čierne a bezodné papule skamenených drakov.

Kroky vojakov ho nasledovali rýchlo ako jeho vlastný tieň. Bežal, skrývajúc sa v tme, dúfajúc, že si ho bystré oči prenasledovateľov nevšimnú. Zišiel z uličky a cez krátke schodisko zostúpil na malé námestie. Uľavilo sa mu, že je prázdne. Prebehol ho rýchlo ako vyplašená krysa a schoval sa do úzkej uličky pod starou klenbou.

Zastal a prudko dýchal. V mysli hľadal najkratšiu cestičku ku starému radcovi.

Krunica, starobylé kráľovské mesto, bola vybudovaná na strmom kopčeku. Na jeho vrchole stáli vysoké kamenné domy okolo maličkého námestia, v ktorých bývali najstaršie a najbohatšie šľachtické rodiny. Z neho sa ako chodby v skutočnom mravenisku trúsili staré, úzke a tmavé uličky. Ľudia tejto časti mesta odnepamäti vraveli koruna, keďže sa týčila nad zvyškom kráľovstva, akoby tie prepychové domy naozaj vyrastali z hlavy obrieho kráľa.

Na okraji koruny stál vzácny drahokam: dom, väčší ako ostatné domy v meste, ba vyšší ako rytierska sieň v paláci, nikým neobývaný, s mohutnými klenbami a vežou, ktorá sa ako ihlica v klbku vlny naťahovala až kamsi ku hviezdam. A práve tam, v starom domčeku pod tým drahokamom, býval Yan, niekdajší kráľovský radca, ktorý padol do nemilosti svojho pána práve v tú noc, keď pod zrútenou vežičkou kráľovského paláca zahynuli kráľovná a princezná.

Yana po tej tragédií spratali z očí kráľa. Ľudia odvtedy vravia, že sa tam, v domčeku pod tým drahokamom, skrýva. Vravia, že pán mesta ho viac neznesie pri sebe. A tiež, že tak je to dobré.

Pod korunou na kopci žil zvyšok mesta. Široké ulice sa ťahali dolu až na trávnatú pláň, kde bývali tí najchudobnejší mešťania. Od divočiny za mestom ich oddeľovali vysoké hradby, úzko spojené s kráľovským palácom. Pod ním sa rozpínalo obrovské námestie, ktorého jednu časť zasypali kamene.

"Kráľovská hrobka!" hovorili mešťania o kope skál, pod ktorými zahynuli kráľovná a princezná. Nik sa jej nesmel dotknúť! Zrúcanina, na príkaz samotného pána mesta, ostane neporušená a neuprataná, kým sa on sám nepoberie na druhý breh.

Kráľ býval medzi sedliakmi. Nebola to jeho voľba, ale voľba jeho predkov, ktorí sa z koruny stiahli bližšie k chudobnejším mešťanom. Kým hore bolo mesto tiché, dolu to žilo rušným životom. Trhovisko, stajne, kasárne, dielne, ba aj ovocné sady a záhrady, to všetko sa nachádzalo pod kopcom. Je pohodlnejšie mať to všetko po ruke a to si páni mesta uvedomovali už pred rokmi.

Samuel zastal v tme a načúval. Kroky síce nepočul, no hlasy vojakov sa k nemu beztak približovali. Tuho premýšľal.

,Yan,' v duchu si predstavoval mapu mesta. ,Yan je na opačnej strane...'

Samuel do týchto končín často nechodil. Syn kováča býval blízko sadov, len niekoľko domov od trhoviska, kde mal jeho otec dielňu. Medzi bohatými šľachticmi v korune nemal ani príbuzných ani priateľov, a tak nemal dôvod štverať sa do vysokého kopca nad mestom.

V duchu zaklial. Vybral si nesprávnu uličku. V tej náhlivosti mal bežať k opačnej strane námestia. Ostávalo mu tak jediné: obísť námestie úzkymi uličkami. Nemôže sa vrátiť späť, vojaci sú určite tam, na námestí a hútajú, v ktorej z uličiek sa ukrýva. Cesta cez námestie by bola kratšia a rýchlejšia, lenže on vedel, že nie všetko, čo je rýchlejšie, je zároveň aj bezpečnejšie. Nemôže riskovať. Musí sa dostať ku starému radcovi, aj keby sa mal pred vojakmi skrývať celú noc. Starena ho poslala, lebo mu dôveruje. Starena ho poslala, lebo ju dosiaľ nikdy nesklamal. Neurobí tak ani dnes. Musí byť však trpezlivý a prefíkaný.

Beztak mu nešlo do hlavy, že sa tí vojaci zjavili tak rýchlo. Vedel, že dom tety Marty bude strážený. Vedel, že je na očiach ako každý dom v meste, do ktorého sa nehanbili prijať starého radcu, aj napriek jeho vyhnanstvu. Lenže vojaci sa za ním zjavili, len čo prekročil prah domu. Len čo vyšiel z dverí a rozbehol sa do kopca, hneď mu boli v pätách ako besné psy, akoby iba na to čakali.

,Keby som neutekal,' napadlo mu. Keby si iba tak kráčal a pohvizdoval pod nosom, možno by si ho ani nevšimli. On však utekal, keďže teta Marta povedala: "Bež!" A oni sa rozbehli za ním.

Nový kráľovský radca, stále vystrašený z toho, že by kráľ mohol vziať starého Yana späť, prenasleduje všetkých jeho priateľov. Ako sokol, ktorý z výšky sleduje maličké hraboše bez toho, aby o tom vedeli. Sleduje a čaká. Sleduje, aby ukázal svoje ostré pazúry každému, kto sa odváži vystrčiť z nory hlavu a pozrieť na Yana.

On sa odvážil a hlavu vystrčil. Musel, keďže ďaleko za mestom, nad nekonečne dlhou pláňou, na úpätí zasnežených štítov Ľadových hôr, sa rozhoreli dávno vyhasnuté fakle. Tie, ktoré mali ostať nemé naveky.

Samuel sa zhlboka nadýchol a takmer po špičkách vyšiel spod klenby uličky. Obzeral sa na strany, chvíľu vyčkával, a až keď si bol istý, že vzduch je čistý, vstúpil do širokej ulice. Neurobil viac než desať krokov, keď sa na neho spoza okenice vyrútila tučná šľachtičná. Okríkla ho hlasom, ktorý dozaista zbuntoší celé mesto.

"Zberba žobrácka!" kričala. Natriasala sa ako ropucha. Dvojitá brada sa jej vlnila ako piesočné duny. Dokonca počul, ako jej zlaté náušnice štrngajú na ušiach. Vyklonila sa z okna ešte viac a okríkla ho znova.

"Zlodej!" revala, akoby chcela vypľuť dušu.

Samuel vzal nohy na plecia a utekal preč. Klop klop za ním sa znásobovalo. Vojaci mu boli dozaista na stope. Otočil sa a cez rameno videl, že sa približujú. Boli štyria. Keď ho naháňali pod mestom, zdalo sa mu, že sú iba dvaja. A teraz sú zrazu štyria. On predsa nič neurobil. Nikomu neublížil, ani sa nikomu nechystal ublížiť. Nie je ani žobrák ani zlodej. Tak prečo ho prenasledujú ako zlodeja? A prečo on uteká, akoby ním naozaj bol?

,Nemal som utekať,' napadlo mu znova, lenže na podobné úvahy už bolo neskoro. Mal zastať, len čo ich zbadal, že ho prenasledujú. Zaželal by im pekný deň a opýtal sa, ako im môže pomôcť. Možno by ho nechali na pokoji. Veď nič neurobil, iba sa rozbehol z chyže na námestie. Teraz je už však neskoro. Utekal, a keď na neho kričali, aby zastal, utekal ešte viac. Tu už nemá čo vysvetľovať. Beztak by mu neverili.

Nebude myslieť na to, čo bolo, musí sa dostať ku starému radcovi. Ak ho chytia, viac sa tam nedostane. Musí ho nájsť skôr, ako oni nájdu jeho. Chápal, že to je dôležité. Určite je, videl to na očiach stareny. Fakle horia. Fakle, ktoré roky nehoreli, horia. A starý radca to musí vedieť!

Oblial ho studený pot. Zdalo sa mu, že prenasledovatelia sa približujú viac a viac. Už ho mali na dohľad, keď sa znova obzrel cez rameno. On predsa nie je vojak. Nemá výdrž, akú majú oni. Nie je trénovaný na boj ani na dlhé cesty.

Uvedomoval si, že v korune pred nimi nebude v bezpečí. Je ich veľa a sú takmer všade. Musí ich striasť. Ešte raz sa obzrel cez rameno, prudko zabočil a vbehol do úzkej uličky, ktorá viedla naspäť do stredu mesta.

Najkratšie cesty nie sú vždy bezpečné, a predsa sa rozhodol, že to riskne. Dúfal, že tam na neho nečakajú ďalší vojaci. Skôr, než by tá myšlienka v jeho mysli doznela, zbadal na konci tmavého tunela ďalších dvoch.

,Šiesti? Prenasledujú ho šiesti? Vari on je zbeh alebo vrah?'

Prudko zastal, otočil sa na päte a rozbehol sa späť.

Na rohu ulice sa takmer zrazil s vojakmi, ktorí sa chystali za ním do úzkej uličky. Prekvapilo ich, že ho vidia bežať oproti nim. Prehol sa ako mačka, len aby sa im vyhol a utekal dolu širokou ulicou ako splašený zajac.

Premýšľal, že k radcovi sa takto prenasledovaný nedostane. Všade sú vojaci. Musí sa vrátiť dolu do mesta. Tam sa im skryje skôr. Tam pozná skrýše a zákutia, v ktorých ho nikdy nenájdu.

Zišiel z hlavnej cesty a rozbehol sa dolu kopcom. Znova sa obzrel cez rameno. Boli už blízko. Otočil hlavu a v tej chvíli sa mu šmykla noha. Prudko ním trhlo. Telo sa mu naplo ako struna. Pokĺzol sa a stratil rovnováhu. Sklonil hlavu a skrčil ramená, snažiac sa ešte udržať na nohách, lenže na to už bolo neskoro. Padol na bok a hoci si rukami chránil tvár, tušil že to nebude bezbolestné. Prudko sa skrčil ako mačka.

Prvý kotrmelec bol najbolestivejší. Nasledoval ďalší a ešte jeden, keď sa v tej rýchlosti zaprel rukami o zem a vyšvihol sa na nohy. Intuitívne si utrel bradu, po ktorej mu stekala teplá krv. Oblízal sa, ale pery mal celé, rovnako štipku nosa. Dychčal ako ťažný vôl. Srdce sa mu stoj čo stoj snažilo rozpárať hruď, on sa však nezastavoval. Letel ako víchor. Dúfal, že dlhými a riskantnými krokmi sa im vzďaľuje.

Cesta dolu sa kľukatila ako húsenica. Míňal domy a maličké záhrady. Bol už takmer uprostred kopca, keď sa pred ním otvorili staré drevené dvere, spoza ktorých vykukla postaršia žena. Natiahla ruku a ukázala mu, aby vbehol dnu. Bez rozmýšľania ju poslúchol. Žena privrela dvere a rozkázala mu, aby bol ticho. Chlapec prikývol a snažil sa polapiť dych.

Počuli, ako pred domom prebehli vojaci a potom sa ulica znova upokojila. Žena nevyčkávala, nič nevysvetľovala, prudko otvorila dvere a vystrčila ho naspäť na ulicu.

"Bež!" zašepkala a zabuchla za sebou dvere.

Samuel sa jej nestačil ani poďakovať a rozbehol sa hore kopcom naspäť do stredu mesta.

Vojaci. Štyroch sa síce zbavil, lenže ďalší dvaja, a možno ich tam na neho čaká viac, hliadkujú na námestí. Nemá toľko síl, aby vládal pred nimi utekať do nekonečna. Najlepšie bude, ak ich obíde po okružnej ulici. Pamätal, že radca býva na opačnej strane koruny.

Len čo vybehol do kopca, zastal a snažil sa čo najtichšie vydýchať. Rukami sa zaprel do kolien, očami však sledoval oba konce ulice. Bola tichá, akoby mesto, a každá duša v ňom, dávno zaspali.

Narovnal sa, priblížil sa k okraju ulice a v tieni domov kráčal pomaly dopredu. Zastal, keď začul hlasy, alebo iba šuchot, ktorý mohli robiť aj myšky alebo potkany. Bol však taký vysilený, že viac utekať by ani nevládal. Nemohol riskovať. Nohy mu oťaželi, rovnako ruky i hlava. Až teraz pocítil, že ho páli rameno i bok, na ktoré padol. A brada, na ktorej ho šteklila čerstvá krv.

Obišiel takmer polovicu koruny. Vysokú vežu tajomného domu mal už na dohľad, keď znova zastal. Z uličky, čo viedla na námestie, počul hlasy. Nemuseli to byť hneď vojaci, predsa však spozornel. Potichu vystúpil na schody a pritlačil sa ku zárubni, na okraji starých dverí, len aby ho schoval tieň.

Keď okolo, bez toho, aby si ho všimli, prešli dvaja mládenci, uľavilo sa mu. Vystúpil z tieňa a pomaly sa približoval k starému domu s vežou natiahnutou až ku hviezdam, o ktorom si ľudia vymýšľajú príbehy, keďže nik v meste netuší, komu ten drahokam slúžil v rannom veku mesta.

Aj on už nad tým premýšľal. Veľký dom bez izieb, vysoký a široký, že by sa doň zmestila aj stovka rytierov na koňoch, bol zahalený tajomstvom, ktoré nik z ľudí nedokázal vysvetliť.

Vyšiel z ulice a zastal pred tým domom. Zrak mu padol na veľké okrúhle okno nad vysokými dverami. Bolo deravé ako ústa starej ženy. Farebné sklá, aké nevidno na žiadnej inej stavbe v meste, sa trepotali vo vánku. Už to dlho nepotrvá, a aj tie zvyšky si vezme čas. Želal by si vidieť, ako to okno vyzeralo, keď bolo ešte celé a plné farieb i ligotavého skla. A tiež by si želal vedieť, komu a na čo slúžil tento zvláštny dom.

Chystal sa vstúpiť do maličkých dverí na rohu, za ktorými bola úzka chodba. Viedla k domčeku, kde býval Yan. Zrazu si však všimol, že dvere, tie veľké na čele domu, sú pootvorené. Premohla ho zvedavosť, keďže dosiaľ nemal príležitosť dostať sa dnu.

Pristúpil ku dverám, natiahol ruku a otvoril ich tak, aby mohol potichu prekĺznuť dnu. Snáď mu to starý radca odpustí, zvlášť, keď mu nesie správy, pre ktoré je doráňaný, ako keby sa vracal z bojového poľa.

Veľkosť priestoru pod vysokým stropom ho omráčila. Holé, miestami až do kameňa ohrýzené steny, sa ťahali ako natiahnuté ruky až ku klenbám, ktoré siahali tak vysoko, že by sa pod ne schovala aj tá najstaršia lipa na svete. Zo sivého stropu, zahaleného storočnou pavučinou, stekala po stenách špina v maličkých tmavých jarčekoch. Pod bielym vápnom kde-tu presakovali staré maľby. Niekde iba hlava bez tela, inde telo bez rúk a hlavy. Kúsok modrej oblohy, sem-tam nejaká hviezdička na čiernej machuli alebo zbytky zelenej trávy. Ani jeden obraz však nebol celý. Vyzeralo to, ako keby vzal niekto kamienky z mozaiky a rozhádzal ich na obrovský biely stôl.

Prechádzal očami po stenách až k podlahe z nahladko brúseného pieskovca. Spozornel, lebo to, čo zrazu uvidel, ho prekvapilo.

Uprostred domu kľačal muž. Vyzeral ako rytier. Biely plášť, špinavý od dlhých ciest a krvi, mu zakrýval chrbát a nohy. Brnenie na rukách a ramenách, rovnako ako dlhý oceľový meč, ktorý mu trčal spod plášťa, dokazovali, že sa nemýli. Určite sa díva na rytiera. A určite prichádza z ďaleka, keďže jakživ podobné oblečenie a brnenie nevidel.

Muž kľačal na kolenách, hlavu mal vzpriamenú a ruky zdvihnuté povyše ramien. Díval sa pred seba, možno do výšky, akoby vo vzduchu viselo niečo, čo mohol vidieť iba on.

Samuel dvihol zrak a sledoval, kam smeruje hlava cudzinca. Na čelnej stene pred sebou uvidel sochu rytiera. Nemal síce brnenie ako cudzinec na kolenách, predsa však bolo na ňom niečo nezvyčajné. Mal krídla.

,Rytier s krídlami?' čudoval sa v duchu. Jakživ podobného nevidel. V rukách držal meč, ktorý oblizovali horiace plamene. Pod jeho bosými nohami sa zvíjal priškrtený had. Krk mal natiahnutý a dlhým jazykom sa chystal uhryznúť okrídleného rytiera do päty.

,Rytier na kolenách a rytier na stene.... čo majú spoločné?' Samuel preskakoval očami z jedného na druhého, hore a zas dole, ako keby sa nevedel rozhodnúť, ktorí z nich ho upútal viac.

,Čo ak to je on? Jeden a ten istý?' napadlo mu zrazu a pohľad mu padol k rytierovi na kolenách. Čo ak má krídla ako tá kamenná socha na stene? Rytiera na podlahe zahaľoval plášť, takže aj keby tie krídla mal, určite by ich nebolo vidno.

Premohlo ho vzrušenie a zvedavosť. Chcel ho pozdraviť, vidieť mu do tváre, rozprávať sa s ním. Dovolil si urobiť krok vpred. Hlasno si odkašľal, aby cudzinec vedel, že sa k nemu spoza chrbta niekto približuje.

Len čo to urobil, rytier vyskočil na nohy a prudko sa otočil ku chlapcovi.

Samuel sa mu hneď uklonil. Bol by to urobil, aj keby sa necítil previnilo, že ho vyrušuje. Mohol za to ten jeho zjav. Rytier vyzeral ako bojovník zo starých piesni. Ako starodávny duch muža, ktorého socha tlačila nohou rozzúreného hada. Fatamorgána, ktorá sa znenazdajky ukáže na posvätných miestach.

Lenže toto nebolo posvätné miesto a ten rytier nebol duch. Stál pred ním skutočný muž, človek z mäsa a kostí, o tom nepochyboval. Havranie vlasy, zastrihnuté rovno ako podľa pravítka, mu padali nad obočie. Aj oči mal čierne. Nos zasa výrazne ostrý a pery napučané krvou ako špongia, keď sa nasýti vodou. Na hnedej tvári mu žiarila dlhá čerstvá jazva. Z širokých ramien pod mohutným krkom mu vyrastali ruky, veľké ako korene storočného stromu.

Nebola to však iba jeho tvár a mohutnosť, ktoré Samuela prinútili vzdať tomu cudzincovi hold. Nielen jeho zjav, ale aj svetlo, akoby sa v jeho vnútri ukrýval zdroj neviditeľnej žiary. Tajomnej, takmer rovnakej, akou bol nasiaknutý celý tento dom. A okrem toho, stále sa nemohol zbaviť pocitu, že tá socha a ten muž majú niečo spoločné.

Rytier sa mu uklonil tiež, čo Samuela prekvapilo. Pomaly sa ku chlapcovi približoval. Zdalo sa mu, že kríva. Dlhý meč ho udieral do brnenia. Dom sa rozozvučal, akoby zvony zvonili.

Samuel si všimol, že rytier krváca. Dolu ramenom mu padala dlhá otvorená rana až po lakeť. Kvapkala z nej krv ako vodopád. Aj brnenie na bruchu mal červené od krvi. A jeho pery, tak tie boli naozaj napučané krvou, čerstvou krvou, ktorá mu ako fontána padala z úst pri každom vyslovenom slove.

Chcel by sa ho pýtať na meno a pôvod, čo tu robí a odkiaľ prichádza, namiesto toho opatrne predniesol: "Zavolám ránhojiča!"

"Nie!" Rytier padol na kolená, odopol si meč a položil ho chlapcovi k nohám, ako keby ho chcel obdarovať a s bázňou povedal: "Najskôr duša, potom telo!"

Hoci muž kľačal na kolenách, beztak bol takmer rovnako vysoký ako on na nohách. Ramená mal široké ako dvere. A predsa chlapec vedel, že muž potrebuje okamžitú pomoc.

Skôr, než by však protestoval, rytier začal hovoriť v dlhých, pre neho nezrozumiteľných vetách. Hovoril čosi o matke, zrade a úteku. O žene a dieťati, ktoré sa mu stratilo. O domčeku v horách, kaštieli, zámku a záhrade, kde sa vo vodách fontány kúpali labute. O divokom zvierati, bielom vlkovi a tigrovi, a tiež o nejakej pradávnej príšere, ktorá mu ukradla dušu. Chvíľu sa mu zdalo, že prosí o pomoc, mohol sa však aj mýliť.

Mnoho z toho, čo rytier hovoril, si chlapec iba domýšľal, keďže muž hovoril v nedokončených vetách a často používal slová, akými sa u nich v meste nehovorí. Spomínal nejakú zem, púšť a otrokov, bohov a bohémov, ktorých krv padala ako dážď, kým sa piesok pod vysokými hradbami, na pätách státisícových miest, nepremenil na bordové blato, v ktorom mnohí z jeho priateľov prišli o rozum. Tam ostali. Tam hnijú. Tam na nich zabudli.

Samuel ho neprerušoval. Cítil, že to, čo ten muž robí, je pre neho nanajvýš dôležité. A tak súcitne mlčal. Spočiatku ho počúval, lebo ho nechcel drzo prerušovať. Čím viac však rytier rozprával, tým viac k nemu pociťoval zvláštnu a tajomnú náklonnosť. Puto, ktoré sa rodí z clivoty a z vyslovenej bolesti, pre ktorú sa nám aj cudzí zrazu zdajú ako naši.

Keď cudzinec dohovoril, Samuel k nemu natiahol ruky, len aby vedel, že mu pomôže vstať. Za ten čas, čo rytier hovoril, sa pod ním vytvorila veľká krvavá mláka. Kľačal v nej, akoby to bola iba neškodná kaluž dažďovej vody.

"Pomôžem ti," núkal sa mu Samuel. Rytier však iba pokýval hlavou a vôbec sa nechystal postaviť.

,Možno už nemá síl,' napadlo chlapcovi. A možno iba nechce. Veď aj mocní chlapi sa vzdávajú. Odvaha, trpezlivosť a vytrvalosť, tie predsa nie sú závislé na širokých ramenách a tvrdých svaloch. Skôr na srdci, na duchu človeka, a ten môže byť neústupčivý a nebojácny aj v krehkom človeku. A naopak, zlomený aj v tom najmocnejšom chlapovi.

Rytier ostal kľačať na zemi. Dvihol zrak a zahľadel sa Samuelovi do očí. Díval sa dlho, akoby v nich niečo hľadal. Jeho pohľad bol plný prežitej bolesti, plný smútku a clivoty, ale aj tajomnej zázračnosti. Takej, o akej sa ťažko hovorí, lebo nie sú slová, ktoré by ju dokázali popísať. Osobnej zázračnosti, o ktorej ako jedinej môže človek povedať, že mu patrí, nikomu iba jemu, lebo sú zázračnosti, ktoré nemôžu byť zdieľané.

Samuel preglgol. Oči rytiera vyzerali ako slnká, do ktorých by sa žiaden živý nedokázal dívať rovnako dlho ako teraz on. Slnká, ktoré zhasínajú, keďže v nich zrazu uvidel predzvesť blízkej smrti. Bola tam. Zjavná a neodvrátiteľná.

Rytier zložil rukavicu a holou rukou hľadal niečo pod brnením. Vytiahol maličkú sklenenú tubu, nie väčšiu ako malíček. Jagala sa v nej číra tekutina.

"Toto," šepkal rytier z posledných síl. "Toto je Betsata!"

Slová sa mu strácali na zakrvavených perách. Samuel si vôbec nebol istý, či rytier iba neblúzni.

"Z jazera pri Ovčej bráne," pokračoval zakrvavený muž s námahou, "v ktorom keď sa zvíri voda, tak..."

Rytier na kolenách sa rozkašľal. Samuel ho hneď chytil za ruky a snažil sa ho postaviť na nohy. Muž sa však ani nemusel vzpierať. Samuel s ním ani nepohol, keďže bol ťažký ako skala.

"Zavediem ťa k ránhojičovi," zopakoval a ťahal ho ku sebe, muž sa však ani nepohol.

"Zázračná," povedal rytier a jeho telo sa podvolilo bolesti. Chrbát sa mu zlomil ako suchá halúzka a hrubý krk viac nemal síl držať jeho mohutnú hlavu. Muž sa bezvládne zvalil na bok do kaluže vlastnej krvi a oči mu vyhasli rýchlo, ako keď sa sfúkne svieca na stole. V tej chvíli bol mŕtvy.

"Hej!" Samuel ním triasol, akoby ho práve toto slovo mohlo vrátiť do života. Opakoval ho, kým mu oči nezaliali slzy. Padol na kolená, a hoci nevedel, prečo mu je ľúto, plakal ako malý chlapec, keď mu vzali dreveného koníka, ktorého mu vystrúhal otec.

"Hej!" šepkal. Naozaj ho chcel prebudiť.

Pohľad mu padol na sklenenú tubu. Odvážil sa k nej natiahnuť ruku a z ešte horúcej dlane mŕtveho muža ju vziať medzi prsty. Bola teplá ako krv, ktorá tiekla v jednom maličkom jarčeku rytierovi do dlane. Palcom prešiel po korkovej zátke. Obrátil ju a sledoval, ako sa priezračná tekutina v nej prelieva zo strany na stranu.

Schoval tubu do dlane, pustil ruky k telu a znova sa zadíval do tváre muža na zemi. Vyzeral tak pokojne. Tak neľudsky pokojne. Mŕtvi vyzerajú, akoby prežiť život nebol ani boj, ani trápenie, ani mozoľnaté ruky, ani slzy na dlani, iba ten pokoj, ktorý im ostáva na tvári, keď odídu na druhý breh.

Samuel natiahol prsty a privrel mŕtvemu viečka. Jeho tajomné oči, tie veľké a priezračné slnká, vyhasli. Viac ich potrebovať nebude. Nedočkajú sa nového rána. Nedočkajú, lebo naveky ostanú v tme, do ktorej sa ponorili.

Samuel zhlboka vydýchol a utrel si nos i slzy do dlane. Pozrel na jej dno. Bola v nej krv. Prstami sa dotkol brady. Stále krvácal.

"Samuel!" Mohutný hlas, ktorý sa od hladkých stien a dlhých klenieb tajomného domu odrážal ako lavína, ho prebral zo zamyslenia. Zrazu si spomenul, kde je a prečo tu je. Starena ho poslala za Yanom s posolstvom. Vyskočil na nohy a otočil sa za hlasom.

Starý radca, náhlivo, akoby mu pod nohami tleli rozžeravené uhlíky, sa približoval k nemu a mŕtvole na pieskovcovej podlahe.

,Trpaslík.' Spomenul si Samuel na deti, ktoré na neho takto posmešne kričali, keď prechádzal cez námestie.

Yan naozaj vyzeral ako trpaslík, ako dieťa, ktoré nemá nič iné na práci, len loziť po stromoch a naháňať sa okolo stánkov na trhu. Nebyť jeho šedín a vráčšitej tváre, ženy na trhovisku by mu hneď núkali cukríky. Okrem toho, že bol malý, bol aj chudý. Starena vždy vravievala, že je vyziabnutý. Jeho tvár totiž vyzerala ako holá lebka. Hlboké hnedé oči mal padnuté do vnútra, nos krivý a pery zasa také úzke, že keď zatvoril ústa, na tvári pod nosom mu ostala tenučká červená čiara, nie hrubšia ako niť. Dlhé sivé vlasy, také riedke, že mu bolo vidno lebku, mu padali do tváre ako pokrútené vŕbové prútie.

"Samuel," opakoval netrpezlivo Yan, hoci jeho pozornosť pútal muž na zemi.

Starec sa hneď sklonil k rytierovi a prevalil ho na chrbát, len aby mu videl do tváre. Spoznal, že je mŕtvy. A tiež, že nie je z mesta.

"Kto to je?" pýtal sa chlapca, ten sa však díval za starca. On totiž neprišiel sám. Za ním, pomaly a znudene, sa vliekla jeho neter Tereza, ktorá aj v jednoduchých sedliackych šatách vyzerala ako perla na štrku.

Yanova neter bývala v meste odkedy si pamätal. Chvíľu v paláci, kým bol ešte starý radca v milosti pána mesta a teraz tu, v domčeku pod tým tajomným domom. Nikdy nevyzvedal, prečo je tu a nie s rodičmi v...

On vlastne ani nevedel odkiaľ prišla. Tereza mohla byť v jeho veku. Nevedel to isto, keďže sa na ňu nikdy nepýtal ani stareny ani nikoho iného v meste.

Samuel ju úctivo pozdravil a zahanbene sklopil zrak. Jej silné oči mu nedovoľovali dívať sa na ňu dlhšie. Bál sa, že cez ne uvidí, že by sa na ňu dokázal dívať aj celé dni bez prerušenia.

Tereza, hneď na prvý pohľad, vyzerala ako cudzinka. Jej okrúhla a jemne hrdzavá tvár, posiata výraznými pehami, vyzerala ako nočná obloha plná hviezd. Maličké i väčšie hnedé bodky jej zasypali takmer celú pokožku. Možno sa z nej deti, keď bola malá, vysmievali. Nepochyboval však, že dnes by to už nik nerobil, keďže tie pehy iba zvýrazňovali jej krásu. Veľké zelenomodré oči, schované v objatí dlhých mihalníc, pobádali každého, kto sa do nich zadíval, aby sa na chvíľu zastavil a ponoril do ich tajomnej hĺbky. Nad hustým obočím mala úzke čelo, zasypané stovkami hnedých hviezd. Dlhé svetlohnedé, jemne vlnité kučery, jej padali až pod ramená. Pery, na rozdiel od Yana, mala plné, akoby v nich mala ďalšie bijúce srdce. V tmavom tieni pod nosom skrývala výraznú priehlbinku. Tá jej naťahovala hornú peru tak, že vyzerala ako vrchná polovica srdca alebo dva oblé kopčeky. Bola vysoká, štíhla a aj keby sa zahalila do čierneho plášťa, beztak by sa za ňou otočil každý mládenec v meste.

"Samuel," oslovil ho nervózne Yan. "Kto to je? A čo tu robí?"

"Je neviem." Chlapec pokrčil plecia a tvár mu pohasla.

"Prišli ste spolu? A prečo je mŕtvy?" pýtal sa ako na výsluchu.

"Nie!" Samuel takmer vykríkol. "Ja som ho nezabil!"

"Nehovorím, že si ho zabil!" zdôraznil starec. Také by mu ani nenapadlo. Poznal Samuela od detstva. Huncútstva v ňom bolo dosť, to áno, ale vražda, to určite nie. Dal by za chlapca aj ruku do ohňa, ak by bolo potrebné odprisahať, že ten mŕtvy muž na zemi nie je jeho dielo.

"Bol už tu, keď som sem prišiel," vyriekol, otočil sa a rukou ukázal na vchodové dvere. "Boli otvorené. Nakukol som a on tu kľačal, akoby sa modlil..."

"Modlil?" Yan zmraštil čelo. "Ku komu by sa tu mohol modliť?"

"Rytier ku rytierovi," zašepkal chlapec a ukázal na kamennú sochu na priečelí domu.

"Ku tomu?" čudoval sa Yan. "Hovoril si s ním?"

"Hovoril," priznal chlapec, "ale... nie všetkému som rozumel..."

"Hm..." Starec krútil hlavou, akoby premýšľal, čo s mŕtvolou.

"Dal mi toto!" Samuel vystrčil ruku a ukázal maličkú sklenenú tubu.

"Toto?" Tereza sa k nemu zvedavo priblížila. Natiahla ruku, ale Yan ju okríkol, aby sa jej nedotýkala.

"Nepáli." Chlapec sa usmial, zadíval sa na Terezu a prikývol, len nech sa jej dotkne.

"Čo to je?" vyzvedal starý radca. Postavil sa a priblížil sa ku chlapcovej dlani.

"Voda z jazera," odvetil, "rytier hovoril o jazere, tak si myslím, že to bude voda..."

"Voda?" zašepkala Tereza, vzala mu tubu z rúk a bez rozmýšľania otvorila korkovú zátku.

"Nechaj!" okríkol ju Yan znova, ona ho však nepočúvala.

Samuel ju potichu sledoval. Tereza si priložila tubu pod nos, prižmúrila viečka a zhlboka sa nadýchla.

"Bez vône," dvihla zrak a pozrela na Samuela. "Možno to naozaj bude voda!" A potom bez rozmýšľania a rýchlo, aby ju nik nemohol zastaviť, s neskrývaným vzrušením a zvedavosťou, si priložila tubu k perám a vyliala jej obsah do hrdla.

"Tereza!" Yanovi sa takmer zježili vlasy na hlave.

"Voda," smiala sa dievčina, a akoby sa nič nebolo stalo, vrátila Samuelovi prázdnu tubu. "Obyčajná voda!"

"Zbláznila si sa?" karhal ju Yan. A v očiach mal blesky, akoby to ona zabila toho muža na zemi.

"Dobrá," provokovala strýka. "Veľmi dobrá..."

Samuel sa usmieval pod nosom. Tereza nebola z toho istého cesta ako Yan, hoci patrili do jednej rodiny. Bola odvážna, provokačná a občas aj nerozvážna. Zvedavosť ju hnala za hranice mesta, za hranice všedného a obyčajného, za hranice každodenných povinností. Robila, čo by sa iní neodvážili robiť. A zväčša iba to, na čo mala práve chuť.

Mala ducha, ktorého nebolo možné priviazať, tobôž nie skrotiť. Nič pre ňu nebolo dosť osobné na to, aby jej to vzalo vnútornú slobodu a pre to, iba pre to, sa cítila všade, v meste aj v divočine, v bezpečí. Nezáležalo jej na mene a rečiach ľudí, na očiach, ktoré ju sledovali, ani na jazykoch, ktoré ju posudzovali. A hoci ju Yan často karhal, že mu robí hanbu, na jej správaní sa beztak nič nemenilo.

"Nič mi nie je," krútila hlavou, akoby ju strýkove napomínanie obťažovalo. "A nič mi nebude. Bola to len čistá voda..."

"Kedy už dostaneš rozum!" hneval sa starý radca.

"Aspoň nekrvácam na brade!" zaškerila sa a kývla na Samuela. "Ako on!"

"Krvácaš!" Starec sa obrátil ku chlapcovi, akoby si to bol všimol až teraz.

Tereza sa škerila ešte viac. Vypla hruď a dvihla bradu, akoby zvíťazila vo vojne. Bola si istá, že definitívne odvrátila pozornosť od seba. Strýko jej dá na chvíľu pokoj. A na tú vodu, na tú si už ani nespomenie.

"To nič nie je," odsekol Samuel. Vedel, čo Tereza robí.

"Dobre, dobre, nič to nie je," zamrmlal si Yan popod nos a vrátil sa pohľadom k mŕtvole na zemi. "A čo s ním?" Nahlas sa zamyselel.

Starý radca si obzeral muža, ktorý naozaj vyzeral ako rytier. Mal na sebe odev, aký jakživ nevidel. Hútal, odkiaľ prišiel a prečo. Lenže mŕtvi na naše zvedavé otázky viac neodpovedajú.

"A čo si tu robil ty?" dvihol starec zrak.

"Starena ma poslala," odvetil Samuel hneď, akoby ho obvinili, že za to mŕtve telo na zemi môže on.

"Marta?" Radca sa k nemu priblížil a tvár mu zvážnela v čudnej predtuche. "Čo sa stalo?"

"Horia!" vykoktal zo seba Samuel. "Vo vyhasnutej svätyni sa rozhoreli fakle!"

Yan sklonil hlavu a sťažka vydýchol. Tvár mu zbledla a plecia mu padli hlbšie do hrude. Jeho prvá myšlienka patrila mŕtvym. Pani mesta a princeznej, ktoré umreli, aby sa tie prekliate fakle viac nerozhoreli.