CH01 - prvá - 02

Po noci plnej padajúcich hviezd bývajú aj rána čarovné. Obloha bola priezračná ako horská bystrinka. Hviezdy, pohladené prvými slnečnými lúčmi sa do nej vpíjali, akoby to boli snehové vločky. Krajina na východe žiarila ako rozžeravená pahreba. Ranné hmly - riedke jazyky zeme - sa prevaľovali cez seba, akoby sa chceli pred horúcim a žiarivým svetlom schovať jedna do druhej. Majú to však zrátané. Len čo slnko vyskočí na oblohu, rýchlo sa rozplynú v jeho teple, sklonia sa, padnú do trávy a premenia sa na studenú rosu.

Benjamín vyšiel z dverí chalupy ešte pred svitaním. Zastal pod prahom na priedomí, vystrel sa a natiahol, akoby sa chystal oberať hviezdičky z oblohy. Doširoka otvoril ústa a zazíval. Cez chrbát mu preleteli zimomriavky, akoby mu nejaký neviditeľný huncút hodil pod košeľu kocku ľadu. Pokrčil ramená a otočil hlavou zo strany na stranu. Spustil ruky k telu, zastrčil si do nohavíc košeľu a utiahol kožený opasok. Zišiel z priedomia a pomaly kráčal k drevenému plotu medzi záhradou a hlavnou cestou. Dvihol hlavu a otáčal sa na mieste, akoby si chcel prezrieť celú oblohu. Zhlboka sa nadýchol a vpíjal do seba sviežosť nového rána.

Pre muža, ktorý sa už od detstva prebúdzal súbežne s oblohou, boli rána tým najkrajším, čo môže človek prežiť počas dňa. Zastaviť sa a dívať. Nič viac, veď krása si ani viac neželá, len byť videná a chválená. Dni sú zväčša plné práce a naháňania strateného času. Pôda, chalupa, stromy v sade, kurence, kačky i dobytok, to všetko si vyžaduje svoju pozornosť a občas sú dni krátke, aby sa každému dostalo práve toľko, koľko potrebuje. Krátke aj pre to, že v poslednom čase je na všetku robotu okolo hospodárstva sám.

Sklonil hlavu a zadíval sa k maštali. Ešte bola noc, keď ho prebudili kroky za zatvorenými dverami v kuchyni. Neunúval sa ani vstať. Bol si istý, že čo počuje, nie sú kroky zlodeja, ale jeho sestry Zuzy. Posledné týždne sa vytrácala z chalupy ešte za noci, osedlala si svojho koňa a zmizla z osady. A teraz sa díval k maštali a premýšľal, či sa vôbec potrebuje presvedčiť na vlastné oči, že je naozaj preč. Robí to tak často, že si tým bol takmer istý.

Zuza a Benjamín boli siroty. Sestra, o sedem rokov staršia od neho, bola už súca na vydaj, keď im umrel otec. V lesoch Spiacej doliny, v krutej zime, akú nezažili ani najstarší obyvatelia osady, ho zasypala lavína z Ľadových vrchov, keď bol spolu s chlapmi na drevo. Pod snehom sa vtedy udusili šiesti mocní muži. Len dvaja sa vrátili, aby zvestovali ženám, že ovdoveli. Matka sa z tej tragédie nikdy nespamätala. Ešte tej zimy ochorela, a kým prišla jar, pobrala sa za otcom na druhý svet. Pochovali ich svorne do jedného hrobu, keďže aj otca našli, až keď sa roztopili ľady a sneh.

Bremeno celého hospodárstva a mladšieho brata, ktorý by sa ešte stále najradšej hrával s rovesníkmi za osadou, ostalo na pleciach sotva osemnásťročnej dievčiny. Brat ich matky, ktorý býval na opačnej strane Starej, sa ponúkol, že ich vezme k sebe a postará sa o ne ako o vlastné, lenže Zuza o tom nechcela ani počuť. Hrdo opakovala, že sa o brata a hospodárstvo dokáže postarať aj sama. A veruže to dokázala. A hoci na jar prichádzali mešťania z Krunice, že by chceli kúpiť celé hospodárstvo aj s chalupou, Zuza všetkých, dôrazne a s krikom, poslala do čerta. Bola odhodlaná brániť to posledné, čo im ostalo po rodičoch.

Nasledujúci rok prichádzali aj pytači. Dvaja z osady, jeden až spoza hôr. Toho vyhnala hneď, nahnevaná, že ich nešťastie sa šíri po krajine, akoby to bolo volanie o pomoc. Ona však žiadnu pomoc nečakala.

Stará, osada na dlhej rovnej a širokej pláni medzi Krunicou a Spiacou dolinou, bola vždy sebestačná. Tridsať rodín zaberalo kus zeme, porovnateľný s veľkosťou kráľovského mesta. Každý mal pole, sad a pasienky, ktoré boli spoločné. Gazdovstvá boli síce vymedzené plotmi, nie však pre to, aby si ľudia navzájom chránili svoje pozemky, ale kvôli vlkom, pre ktorých boli bezbranné ovce a kozy priľahkou korisťou. Šíra pláň okolo osady dovoľovala stavať ploty, kam až oko dovidí. Každý mal presne toľko zeme, o koľko sa dokázal postarať. Aj preto tu cudzincov nevideli radi. Bola to ich pôda, deliť sa o ňu nechceli. Ľudia by sa urazili, ak by si Zuza do domu priviedla muža spoza Ľadových vrchov. Bolo by to, akoby otvorila okenice dokorán a vykričala na celú osadu, že domáci mládenci nie sú dosť dobrí. Zuza síce prišla o rodičov, nie však o rozum.

Tých dvoch, čo si dovolili prísť na pytačky z osady, vyhnala tiež, avšak pokojnejšie a s prísľubom, že teraz na to nie je správny čas, ale že možno raz v budúcnosti bude. Nechcela si robiť zbytočných nepriateľov. Zvlášť doma, v osade, kde je dôležité priateliť sa s každým, pre prípad, že by potrebovala pomoc.

Ona vedela, že pytači prichádzajú kvôli veľkému hospodárstvu a nie kvôli jej červeným líčkam. Takto otvorene by im to však vtedy nepovedala. Vtedy nie, dnes už áno. Dnes sa nebála postaviť ani richtárovi, keď robil, čo si ona myslela, že robí pre vlastné vrecká a nie pre dobro osady. Vyrástla, zmocnela a ľudia v osade sa na ňu dívali s obdivom. Vedeli, čím si prešla a čo všetko dokázala. Zveľadila to schátralé hospodárstvo po rodičoch tak, že v osade sa dnes nenájde iné, ktoré by sa s ním mohlo porovnávať.

Vedeli to ľudia, vedel to Benjamín. Aj preto sa jej nikdy nepýtal, kam chodieva a nikdy jej ani slovom ani zamračenou tvárou nenaznačil, že posledné týždne necháva všetko na jeho pleciach. Krivdil by jej však, ak by o nej povedal, že nič nerobí a že ju hospodárstvo po rodičoch viac nezaujíma. Veril, že to robí pre nich.

Keď vzala košík vajec, večer sa vrátila bez neho, no s plným mešcom. Keď vzala košík jabĺk, syr, mlieko alebo bryndzu, vždy všetko predala. Mali doma peňazí, že by si mohli kúpiť dom v meste. Netušil, na čo jej tie peniaze budú, keďže oni dokázali vyžiť aj bez nich, no Zuza mu raz povedala, že sú pre neho. Nechcel, aby nosila domov peniaze pre neho. Už nebol dieťa, čo ju potrebuje vidieť a počuť, aby sa cítil v bezpečí. Už bol chlap. Od smrti otca prešlo desať rokov. Za tie roky sa naučil starať o všetko, čo si na veľkom hospodárstve žiadalo starostlivosť.

Chápal, že ona sa zodpovednosti, ktorú na seba vzala, keď umrela matka, nikdy nezbaví. Nechcel však, aby si ho do smrti živila na hrudi ako vlastné dieťa. Nech aj ona začne žiť život. Nech sa vydá, ak túži po deťoch. Nech sa oslobodí. Nechce byť pre ňu viac bremenom. Lenže takto priamo jej to nikdy nepovie. Nepovie nič, čo by mohlo znieť ako nevďačnosť za to všetko, čo pre neho posledné desaťročie obetovala.

Chystal sa naspäť do chalupy, keď si všimol starého Vinca. Muž, s vysokým čelom a hrubým sivým strniskom na brade, sedel na plne naloženom voze, do ktorého boli zapriahnuté dva čierne kone.

Vinco bol vdovec, ktorý sa nikdy nesťažoval na život. Po žene, o ktorej celá osada hovorila, že bola sladká ako medový plast, mu ostali traja synovia a dve dcéry. Chlapci boli ako ich matka, pracovití a láskaví ku každému v osade. Aj jeho staršia dcéra taká bola. Ale tá mladšia, Rita, tá bola jak kameň, ktorým sa brúsia nože. Len čo otvorila ústa, lietali z nich iskry.

"Bohovia ťa prekliali!" vyhlásila raz. "Lebo vyzeráš ako prasknutý diamant. Prasknutý diamant je síce vzácnosť, ale ľudia chcú čisté a brúsené diamanty, nie prasknuté!"

Benjamínovi sa Rita vždy páčila. Možno pre ten oheň, možno pre tú úprimnosť. A tak jej to povedal. S ostychom a tvárou vážnou, že v nej nebola kvapka krvi, sa k nej v nestráženej chvíli naklonil a priznal, že by si ju vedel predstaviť ako gazdinú na ich hospodárstve. Tie slová oľutoval, len čo ich vyslovil. Videl jej hneď na očiach, že ona o neho a gazdovstvo nestojí. A vtedy mu povedala to o diamante.

Benjamín sa narodil s prasknutou hornou perou, akoby ju niekto kliešťami presekol napoly. Hrubá jazva mu ťahala pery až kamsi pod nos. Keď bol malý, deti sa ho pýtali, či ho to nebolí a či mu nepadá z úst, keď je kašu. Vtedy to bolo ešte zábavné. Skoro si ho však začali doberať a keď sa z neho začali vysmievať, vyhýbal sa im. Keď sa o tom dozvedala jeho sestra, bežala za nimi s kováčskymi kliešťami a kričala na celú osadu, že im všetkým natrhne peru, ak mu nedajú pokoj. Možno to tak staršie sestry robia, lenže on sa vtedy cítil ponížený ešte viac.

Z detí sa stali dospelí, a na jeho jazvu sa viac nik nepýta. No a s Ritou sa odvtedy nezhováral. Odmietla ho. A jemu stačí povedať raz, aby si pamätal.

"Benjamín," kričal na neho Vinco, keď si ho všimol. Chlapec podišiel k plotu a čakal, kým sa muž z vozom priblíži.

Vinco zoskočil do blata, zložil z ruky rukavicu a strčil prsty pomedzi koly v plote.

"Rád ťa vidím," usmieval sa vdovec a triasol chlapcovou rukou, akoby sa jej zmocnil kŕč. "Krásne ráno, však?"

"Hej," súhlasil Benjamín.

"V noci padali hviezdy, videl si?" Vdovec hovoril rýchlo a na odpoveď nečakal. "Myslel som, či jedna nespadne aj sem, veď tu je taký kus zeme, že by sa ich sem vošla aj polovica oblohy..."

"Hej," zopakoval chlapec.

"A možno sú hviezdy dobré hnojivo." Vinco hovoril ako gazda. "Keď svietia tam hore, prečo by nemohli svietiť aj tu dole. A stromy by kvitli, rovnako zem a všetko, čo je v nej... to by bolo svetla na poliach..."

"Hviezdy," začal Benjamín, chystajúc sa mu povedať, že keď sú zo zeme také maličké, že to neznamená, že by také boli, aj keby spadli na ich polia. Veď, keď ich vidno z takej diaľky, aké veľké musia byť? Lenže vdovec bol rýchlejší.

"Tí šikovnejší by ich zbierali a predávali na trhu v meste," usmieval sa gazda, "boli by sme bohatí, že by sme si tu mohli postaviť vlastné hradby a mesto za nimi..."

"Hej," pritakával chlapec, lebo Vinco od neho ani viac nečakal.

"Aj ty si ich videl? Aj Zuza?" spýtal sa a zrazu sa odmlčal. Zreničky sa mu otvorili, že mu z nich takmer vypadli oči. Prudko dýchal a čakal. Kukal ako sova, čo striehne na malú myšku pod stromom. Kukal a čakal.

Zuza. Každý rozhovor s Vincom končí pri Zuze. V Starej by sa nenašiel otec, ktorý by ju nechcel za nevestu. Dokázala všetkým, že je súca hospodárstvo nielen udržať, ale aj zveľadiť. Žena do koča, i do voza. Taká, čo sa nebojí žiadnej roboty, čo strčí ruku do pomyjí i do hnoja. Skutočná gazdiná.

"Každý z mojich synov by ťa chcel," povedal jej raz Vinco. "Sama však musíš zistiť, ktorý najviac..."

"Zistím," odsekla mu vtedy.

Keď o tom hovorila Benjamínovi, smiala sa, že si vtedy želal, aby takou ostala naveky. Zuza bola zväčša ponorená do práce, do hospodárstva a povinností na ňom. Nikdy si nedopriala odpočinok skôr, než dokončila, čo bolo nutné urobiť. Nenavštevovala rovesníčky, nechodievala na tancovačky. Dušou i telom sa ponorila do dedičstva po rodičoch.

Benjamín si spočiatku myslel, že všetkých odmieta kvôli nemu. Nechcela sa sťahovať, ani si priviesť cudzieho chlapa do domu. Lenže ona odmietala každého tak, akoby jej na tom vôbec nezáležalo. Chladne a bezcitne, akoby tie roky odriekania a obety z nej vycicali city, bez ktorých je žena ako bystrina bez vody.

"Asi," uznal Benjamín, keďže nechcel klamať.

"Asi?" zaškeril sa vdovec. "Nebola doma, však? Ani teraz nie je!"

Ako to mohol vedieť? Vari ich sleduje? Zuza včera večer naozaj nebola doma a má pravdu, keď hovorí, že nie je doma ani teraz.

"Chodí do mesta?" vyzvedal Vinco.

Benjamín iba pokrčil plecia. On predsa nevie, kam chodí a ani sa nechystá to z nej vytiahnuť.

"Chodí," povedal vážne vdovec, "chodí a mne sa zdá... no, nič mi do toho nie je... ale zdá sa mi, že tam má..."

"Čo?" skočil mu do reči Benjamín. Reči, ktoré začínajú slovami nič mi do toho nie je, by nemali byť ani vyslovené. Sú zbytočné. A pravdivé. Lebo do čoho ti nič nie je, do toho sa nestaraj!

"Nechcel som ťa nahnevať!" ospravedlňoval sa vdovec. Prikrčil sa, akoby sa podriaďoval a hladké čelo mu popukalo hlbokými vráskami.

"Len... že som ju tam videl," zašepkal Vinco, akoby nebol schopný zastaviť to, čo sa mu derie na jazyk. "S urodzeným pánom... takým," koktal vdovec, akoby mu bolo naozaj ľúto, že tie slová nedokáže prehltnúť. Klopil zrak a tvár mu zaliala červeň.

"Nehnevaj sa, Bendži," oslovil ho menom, akým ho volala iba Zuza a zopár priateľov. "Nie som klamár, ani podvodník... hovorím ti, čo som videl... a iba to, čo by si mal vedieť aj ty..."

Benjamín sa nehneval. Vdovec povedal iba to, čo si myslel aj on sám.

"Tie sú pre teba," povedala mu Zuza o peniazoch, ktoré nosí domov. Vždy všetko predá a on sa nepýta komu. Vždy a všetko. Ak by zobrala aj celý voz vajec, predala by aj ten. Komu to však predáva? Komu to nosí? A kto jej dáva peniaze?

"Tie sú pre teba," vyhlásila ako matka, ktorá robí všetko tak, aby jej dieťa ostalo v bezpečí. Aby bolo zaopatrené, keď sa ona pominie. Hovorila to tak, akoby sa chystala odísť z osady. Ale kam by išla? A za kým?

Čo ak má Vinco pravdu a čo ak naozaj niečo videl? Vdovec bol poriadny chlap, nebola v ňom štipka zákernosti alebo pomsty. Naozaj si želal Zuzu do rodiny. No aj keby ho odmietla, tvrdo a s krikom, ako to ona občas vie, vdovec by jej nikdy neublížil falošným alebo vymysleným slovom. Nikdy! Na to poznal Vinca pridobre. Ak hovorí, že videl sestru s urodzeným pánom, tak sa Zuza naozaj schádza s urodzeným pánom.

"Nechaj to tak, Vinco," oslovil gazdu Benjamín vľúdne slovami, ktorými upokojoval aj seba samého. "Vieš, aká je... Zuza... priebojná a nebojácna. Neviem, čo si videl, ale možno si si to iba zle vysvetlil. Za túto chalupu a hospodárstvo..." otočil sa a rukou ukázal na celý ich majetok, "by dala aj vlastný život. Za celú osadu by ho dala. Možno sa mi nepáči všetko, čo robí, ale len málo z toho robí pre seba!"

"Máš pravdu." Vdovcovi sa uľavilo, že sa chlapec nehnevá. "Ja nechcem robiť zlú krv. Len som chcel, aby si vedel... čo som videl..."

"Ďakujem," zašepkal Benjamín, hoci vďačnosť bolo to posledné, čo teraz cítil.

"Tak ja pôjdem." Vinco mu podal ruku a vysadol do voza.

Benjamín ho pozorne sledoval. Vdovec mal za sebou plne naložený voz. Určite sa chystal na trhy do mesta. Bol si takmer istý, že polovicu z toho privezie späť. A tiež, že ak by takto naložený voz odviezla so sebou Zuza, vrátila by sa bez tovaru a s plným mešcom.

Nie, nebude premýšľať nad tým, s kým obchoduje a čo znamená, že tie peniaze sú pre neho. Ako to povedal aj Vincovi, Zuze bezvýhradne dôveruje. Robí to pre neho. Robí to z úcty k rodičom. A v jednom si bol istý, nerobí to pre seba.

Vinco sa pohol, zamával a Benjamín sa vrátil do chalupy.

Najväčšou izbou v chalupe bola kuchyňa, ktorú zdobil široký a dlhý drevený stôl. Pri stenách, medzi oknami, stáli veľké drevené skrine a železné vešiaky, na ktorých viseli kabáty, zástery, ba aj riady a suché byliny. V rohu trčala murovaná pec s vysokým komínom, z ktorej viseli dlhé oceľové reťaze. Po oboch stranách pece boli drevené dvere. Jedny viedli do izby, v ktorej mala svoju posteľ a osobné veci Zuza. Druhé do čiernej kuchyne, v ktorej bolo otvorené ohnisko, nad ktorým sa v komíne údila slanina. Oproti peci zívali ďalšie dvere, za ktorými mal svoju izbu Benjamín.

Chlapec sa nervózne posadil ku stolu. Nie však, aby jedol, keďže oni neboli zvyknutí jesť hneď na svitaní. Preložil si nohu cez nohu a zádumčivo sa díval cez okno. Nedúfal, že sa Zuza vráti skoro, a predsa by si to v tej chvíli želal. Tie reči o urodzenom pánovi v meste ho vyrušili. Kým mal iba svoje pochybnosti, obviňoval sa, že sestru zbytočne upodozrieva. Lenže podľa slov starého gazdu, takto o nej v osade premýšľali viacerí. Nepáčilo sa mu, že sa dostala do rečí. Nepáčilo, že o nej takto rozmýšľa on.

,Najskôr sa postarám o koňa, kravy a kozy,' premýšľal v duchu, čo všetko by si dnes mohol vziať na plecia, vediac, že čím viac si toho na seba náloží, tým menej bude premýšľať nad sestrou a jej tajomstvami. Prudko vstal a vyšiel z chalupy.

Tak ako si zaumienil, deň sa posúval rýchlo k večeru. Najskôr obriadil koňa, vymenil mu vodu, seno a vyčistil box. Vyviedol kravy a kozy do záhrady. Pozberal opadané jablká a hrušky. Nahnité hodil kravám, kým tie lepšie vysypal do dreveného suda za chalupou. Budú na domácu pálenku. Takú, akú páli starý Vinco, tak tej sa žiadna iná nevyrovná. Ani on, ani Zuza nezvykli piť. Avšak v zime, po dlhej robote vonku, pohárik na zahriatie nikdy neublíži.

Navštívil starého kožiara na opačnej strane osady. Okrem detí, ktoré si ho nevšímali a gazdu, s ktorým prehodili dve vety, nikoho cestou nestretol. Sedliaci už boli na poli alebo pri dobytku. Nik nemá cez deň čas na zbytočné reči.

Albert mu za čerstvú bryndzu predal kožené remene.

"Máš aj sedlo?" pýtal sa ho, keď mu podával popruhy.

"Sedlo?" čudoval sa Benjamín. Odkiaľ vie, že sa mu pretrhol jeden z remeňov? Vari je kožiar jasnovidec?

"Zuza vravela, že mi ho prinesieš!" odvetil a oči sa mu pri jej mene rozžiarili.

Zuza? Kedy to stihla, veď je stále preč? Túla sa, ktohovie kde. Chodí na trhy do mesta, stretáva sa so šľachticmi, kedy stihla navštíviť aj kožiara? Jeho sestra takmer nespí, len aby bola všade. Dokedy to však vydrží?

"Bola tu?" spytoval sa Benjamín.

"Včera," pritakával Albert. Dlhé spotené vlasy sa mu lepili na čelo. Utrel si výrazne červený nos do dlane a dodal: "Nebola tu však za mnou, ale za ženou!"

"A povedala, že ti dnes prinesiem sedlo?"

"Nepovedala, že ho prinesieš," krútil hlavou. "Povedala, že ti ho treba opraviť... keď som ťa videl, že prichádzaš, myslel som, že mi ho nesieš!"

"Nie," odvetil. "Nevedel som, že tu bola..."

"A čo? Vari sa spolu nerozprávate?" divil sa Albert. "V tej veľkej chalupe ste len dvaja, a nie siedmy, ako u nás..."

"Rozprávame," vyriekol opatrne. Nemôže mu predsa povedať, že posledné dni vidí vlastnú sestru asi toľko, koľko ju vidí aj on. Nie, nebude nad sestrou premýšľať s výčitkou. Všetko, čo robí, robí s rozumom a tiež pre neho. Jeho sestra, vždy obetavá a dobrosrdečná, si jeho domýšľavosť nezaslúži.

"Keď mi ostane čas," lúčil sa s kožiarom Benjamín, "donesiem ti sedlo ešte dnes. Ak nie, zastavím sa zajtra..."

"Budem tu," zaškeril sa Albert. "Veď kde inde by som bol?"

"Zuza je doma?" opýtal sa ešte, hoci Benjamín už vykročil smerom k ulici.

Čo mu má povedať? A prečo sa každý na ňu toľko pýta?

"Nie," povedal pravdu. Nebude klamať, ani kvôli nej nie!

Najskôr sa už reči, aké počul ráno od suseda, šíria po celej osade. Ľudia sú zvedaví. Aj Albert má syna, ktorého by rád oženil so Zuzou. Každý sedliak v osade takého má. Nikomu, rovnako ako jemu, sa však nepáčilo, že sa Zuza obzerá za šľachticmi.

Benjamín dúfal, že to všetko sú len pláne reči. Možno je jeho sestra lepšia a šikovnejšia, ako ostatné dievky v osade. Dúfal však, že nie je hlúpa. Odísť do mesta alebo priviesť sem mešťana, to by jej títo sedliaci nikdy neodpustili.

Benjamína sa chystal vyhľadať aj Adama, Albertovho najmladšieho syna a svojho najbližšieho priateľa. Ako chlapčiská sa spolu zvykli naháňať za osadou. Tam, kam nedoletí džavot detí z ulice, ani krik sedliakov, keď sa navzájom prekrikujú cez ploty.

Adam bol jediný chlapec, ktorý sa mu nikdy nevysmieval pre jeho jazvu na pere. A on si to dobre pamätal. Na deti, ktoré sa z neho smiali, na tie sa nehneval. Avšak tomu jedinému, ktorý sa z neho nesmial, to nikdy nezabudol. Dôveroval mu tak, ako dôveroval vlastnej sestre. Boli takmer ako rodina. A okrem toho, Adam bol asi jediný mládenec v osade, súci na ženbu, ktorý sa ho nikdy nevypytoval na Zuzu.

Po rozhovore s Albertom sa však rozmyslel a vrátil sa domov bez toho, aby sa kožiara opýtal na syna. Aj Adam má určite roboty povyše hlavy. Ako každý iný dospelý muž v osade.

Nechcel myslieť na Zuzu. Ani na tie reči, ktoré beztak nemuseli byť pravdivé. A tak vzal drevené vedrá a nosil vodu zo studne. Všimla si ho však suseda.

Anežka, najstaršia Vincova dcéra, sa ničím nepodobala na Ritu. Nenosila so sebou ani pretvárku ani huncútstvo. Bola čitateľná ako otvorená mapa. Oči mala rovnako nežné ako hlas. Dlhé plavé kadere mala na šiji zopnuté hrubou koženou šnúrkou. Nepamätal si, aby ju niekedy videl s rozpustenými vlasmi. Zväčša bola plachá. Až tak, že vždy, keď ho oslovila ako prvá, chvíľu mal pocit, že si nie je istá, či ho neobťažuje. Keď sa však rozhovorila, slová z nej padali ako dažďové kvapky, keď sa na nebi pretrhnú mračná.

Zuza mu raz povedala, že Anežka jej zverila svoje najtajnejšie želanie. Aby raz boli sestry. Benjamín tým slovám spočiatku nerozumel.

"Sestry? Človek predsa nerozhoduje o tom, do akej rodiny sa narodí!" vyriekol, keď mu s tým nechcela dať sestra pokoj.

"Máš pravdu," usmievala sa Zuza. "Človek sa však môže rozhodnúť, do akej rodiny sa prižení!"

Až vtedy mu došlo, čo sa mu snažila povedať. Anežka by ho chcela. Rita, jej mladšia sestra, ho odmietla, a staršia by si ho vzala? Vari je rozumné komplikovať, čo je už beztak zložité?

"Nosíš vodu?" spytovala sa ho Anežka spoza deravého plota.

Benjamín pozrel na vedrá vo svojich rukách. Čo iné by s nimi mohol robiť? Chápal však, že vo svojej plachosti vyslovila tú najjednoduchšiu otázku. Nie, nedá jej pocítiť, že ho obťažuje a že teraz nemá chuť na zbytočné rozhovory. Nežné srdcia si zaslúžia nežné zaobchádzanie.

"Rozprával som sa ráno s tvojim otcom," začal, položil vedrá na zem a opýtal sa: "Nechcela si ísť s ním? Viem, že Rita chodí do mesta rada. A ty?"

V duchu sa začervenal. Nechcel spomínať Ritu. Ktohovie, čo jej mladšia sestra narozprávala. Dúfal, že jej nepovedala, ako ho ponížila. Vraj puknutý diamant.

"Nie," odvetila a zažmurkala. "Ja mám našu osadu rada. Jej pokoj a ticho..."

"Hej," súhlasil a obzeral sa okolo seba, ako keby sa ten pokoj a ticho dali vidieť ľudskými očami. "Ani ja nemám mesto rád."

"Nie si ako Zuza!" zašepkala.

A on mal chuť povedať, že ona nie je ako Rita. Nepovedal to však.

Po tých slovách nastalo ticho. Benjamín nevedel, čo viac hovoriť a zhovárať sa nasilu sa mu naozaj nechcelo. Anežka mlčala, keďže sa dosiaľ nezbavila pocitu, že ho obťažuje. Dala však tomu ešte šancu. A vyslovila otázku, ktorú nemala.

"A kde je Zuza?" To boli posledné slová, ktoré povedala, lebo len čo sa ho na sestru opýtala, zdvihol ruku, pozdravil ju, vzal vedrá zo zeme a vysvetlil, že má dnes ešte veľa roboty.

Mal už toho vyzvedania po krk. Vari je jeho sestra kráľovná, že sa na ňu všetci pýtajú? Nemôže mať život, aký majú ostatní? Je dospelá, nech si robí, čo chce! A okrem toho, každému v osade už dokázala, že je rozumná a zodpovedná. Do ostatných životov sedliaci nezapárajú! Nešprtajú sa v príbehoch ostatných dievčat a mládencov. Nech ju teda nechajú na pokoji!

Predpoludním sa rýchlo najedol. Ku čerstvému chlebu, ktorý mu priniesla Marta, jediná pekárka v osade, si odrezal kus slaniny. Jedol rýchlo, akoby mu pod zadkom horeli žeravé uhlíky. Jedol a premýšľal, čo všetko by mohol ešte urobiť.

Odložil slaninu do komína, napil sa z krčahu čírej vody a vybehol na dvor. Zamieril k maštali, keď zrazu zastal. Niečo nebolo v poriadku. Nebol si však istý, čo bolo inak. Uvedomoval si, že osada je zrazu akási čudná.

,Tichá,' spozornel. Osada je tichá, akoby v nej všetci zaspali. Akoby už bola noc. Lenže slnko ešte stále žiarilo vysoko na nebi.

Benjamín sa pozorne díval cez ploty, nevidel však živú dušu. Nepočul kováčske kladivo, džavot dobytka, spev hašterivých vtáčikov, ani susedov na poli, či deti na ulici. Žiadna vrava ani krik, ba aj vánok ustal. Zem, domy, záhrady a ulica, ba aj stromy a obloha boli tiché, akoby ohluchol.

,A čo ak?' napadlo mu, vystrel ruky a udrel dlaňou o dlaň. Nie je hluchý.

Otočil sa a skúmavo si prezeral okolie, tušiac, že nad týmto nezvyčajným tichom musí mať niekto moc. A vtedy ju uvidel. Na hlavnej ulici, hneď za plotom pred ich chalupou, zastala pani na žiarivo čiernom koni.

,Hviezda z oblohy,' napadlo mu ako prvé a hneď si spomenul na Vinca a jeho nedávne reči o padajúcich hviezdach. Nebol si istý, či môže a predsa sa pohol z miesta a vykročil k nej, akoby ho k sebe volala.

Kôň, na ktorom sedela, bol čierny, a predsa žiaril ako obloha vedľa mesiaca, keď je v splne. Pani - možno kráľovná, princezná, a možno aj bohyňa - na ňom sedela ako chlap, a nie ako dáma. Bola zahalená v bielom plášti, utkanom v jednom kuse. Široká kapucňa jej zakrývala vlasy, čelo, aj obočie. Schovala sa doň celá, ba zakrýval aj chrbát a zadok koňa. Hlboké oči a maličký nos, biele, snehom natreté líca, výrazné pehy a kus červených perí, to bolo všetko, čo neznáma odkryla zo seba.

Benjamín zastal pred plotom. Naťahoval k nej myseľ, ako keď sa kvety naťahujú za slnkom. Ticho, ktoré sa mu dovtedy zdalo ako bezodná priepasť, od ktorej človek uteká, lebo skrýva v sebe démonov a príšery, sa v jej blízkosti premieňalo na spevy. Akoby to ona sama spievala. Videl, že má pery pritlačené na seba, a predsa veril, že to spieva ona.

"Benjamín," oslovila ho neznáma po mene. Vôbec ho neprekvapilo, že tá pani pozná jeho meno. Veď prečo by aj nemala?

"Dáš sa mi napiť?" opýtala sa.

"Tu?" zašepkal.

"Pohár mlieka," zaspievala.

"Môžem ťa pozvať do domu." Ukázal rukou na chalupu.

"Alebo mi ho môžeš priniesť sem," vyriekla veselo, akoby sa bola usmievala, on by však bol schopný odprisahať, že ani nepohla perami.

"Prinesiem," súhlasil a hneď sa rozbehol do domu. Vbehol do čiernej kuchyne a preberal hrnčeky zavesené na drevenom vešiaku. Hľadal ten najmenej obitý a čo najviac čistý. Naklonil sa ku krčahu s mliekom a nalial jej ho až po okraj. Vzal hrnček do dvoch rúk a pomaly, aby cestou nič nerozlial, sa približoval ku plotu. Hoci mal túžbu dívať sa do tváre neznáme panej, díval sa len na mlieko. On predsa nie je nemehlo. Nerozleje ho.

Vstúpil na ulicu, priblížil sa k nej a opatrne jej podal plný hrnček. Pani odhrnula plášť a natiahla k nemu ruku. Aj tá bola biela ako sneh. Viac však ako jej bieloba, ho opantala vôňa. Jakživ nič podobne živé necítil. Sladké i horké, štipku vody i lesa, či každej rozkvitnutej byliny na lúke, to všetko bolo v nej, akoby v nej bola celá zem ukrytá.

Neznáma si priložila k perám hrnček a pomaly, dlho a potichu, z neho pila.

"Ďakujem," zašepkala a podala mu ho prázdny.

"Neďakuj," povedal Benjamín vážne, akoby mal pred sebou kráľovnú. "Ty nemusíš," dodal zahanbene.

Pani si schovala ruky do plášťa a zadívala sa na chlapca. V jej očiach nebola ani láskavosť ani pohŕdanie. Mala pohľad, ktorý vyvoláva zmätok, nič viac. A predsa sa odvážil opýtať.

"Kto si?"

"Ty mi povedz!" Jemne k nemu naklonila hlavu. "Sú na zemi ľudia, ktorí by sa chceli hrať na bohov a na nebi bohovia, ktorí by sa chceli hrať na ľudí?"

"Ty si boh?" vypúlil na ňu oči.

"Nie," usmiala sa a teraz to už zreteľne videl.

"Nie?" povedal to sklamane, akoby tomu nechcel veriť. "Tak prečo sa ma pýtaš na bohov?"

"A čo ak som sa ťa pýtala na ľudí," otvorila doširoka viečka a znova ho obdarovala tým zmätočným pohľadom.

"Takže, ty si..."

"Prečo chceš vedieť, kto som?" prerušila ho. "Na čo si vlastne zvedavý? Na moje meno? Odkiaľ prichádzam? Kto mi dal hlas, kto tvár a kto koňa? Na čo ti to všetko bude?" Hlas mala pokojný, nevyčítavý. "A keď o chvíľu odídem z tvojho dvora, nebude ti ľúto, že si sa pýtal na veci, ktoré už nemožno zmeniť... na veci, ktoré už nič nezmenia?"

"Ty moje meno poznáš," šepkal, dívajúc sa do jej tváre pod kapucňou.

"Vari si mi doniesol to mlieko iba pre to, že poznám tvoje meno?"

"Nie," vyhlásil rázne a pokýval hlavou. Nepáčilo by sa mu, ak by si bola myslela, že to urobil iba pre to. Dosiaľ to ani nepovažoval za jej výhodu. A čo, že vie, kto je? Tu na okolí ho poznajú všetci. Ba aj v meste ho poznajú, veď kto by si nepamätal chlapca so zjazvenou perou?

"Nie," zopakovala po ňom. "Ponúkol si pútnikovi piť, lebo pútnik ťa o to požiadal..."

Pútnik. Aké smiešne slovo pre takého vzácneho hosťa. On by ju tak nikdy nenazval. V duchu ju už pomenoval všetkými vznešenými menami. Nazvať ju pútnikom by bolo nepostačujúce tomu, ako vyzerá.

Benjamín chvíľu mlčal. Aj ona mlčala. Premýšľal nad jej slovami. Mala pravdu, na čo sú dobré otázky, ktoré nie sú viac než pochabou zvedavosťou.

"Môžem ti ešte nejako pomôcť?" opýtal sa po chvíli.

"Už si mi pomohol," odvetila potichu.

"A ty mne?" odvážil sa to povedať, akoby tušil, že len na to čaká. "Môžeš pomôcť ty mne?"

"Sú vlci, ktorí by sa chceli hrať na ovce a ovce, ktoré by sa chceli hrať na vlkov," vyriekla vznešene, akoby to čítala zo starej knihy. "Buď pred nimi opatrný!"

"Vlci a ovce?"

"Sú tu a sú tam," hovorila potichu, "v osade, v meste... kam až dovidí oko človeka, všade takí sú... nerozhodní," zdalo sa mu, že sa jej lesknú oči. "Najhoršie je, ak o druhých rozhodujú nerozhodní..."

Nerozhodní. Benjamína to slovo zaskočilo. Veď všetci takí sú. Občas to nie je jednoduché, vybrať si miesto, cestu ani spoločníka na cestu. Nechcel byť však za hlupáka, čo ničomu nerozumie a tak sa radšej na to nepýtal.

"Hovoríš," zaváhal, či to môže povedať nahlas, "hovoríš tak čudne..."

Asi to nemal hovoriť, aj preto dodal: "A tak vážene..."

"Nie!" zahriakla ho ako starec dieťa, keď sa mu chystá odhaliť to, čo ho naučili desaťročia neistého života. "Nech tvoje myšlienky nie sú ako myšlienky smrteľníkov, bojazlivé a neisté! Nech tvoju dušu nezaťažuje pominuteľné telo a tvoju myseľ, ktorá priveľa húta, tú nech nedusí!"

Hovorila to, akoby bola v ohni. Biela tvár jej zrazu zhrdzavela a oči stmavli, akoby sa premenili na dve hlboké studne.

"Viem," zhlboka sa nadýchla, "ťažko je nám rozumieť všetkému, čo je na zemi a len s námahou chápeme to, čo je priamo pred našimi očami..."

Len čo to dopovedala, tvár jej opäť vychladla. Akoby ju zasypal čerstvý sneh.

"Buď opatrný," šepkala a jemu sa zdalo, že opäť spieva.

"Budem," prisľúbil, hoci netušil, čo to znamená.

Pani sa vystrela, odvrátila od chlapca tvár a chystala sa odísť.

"Môžem sa ťa ešte opýtať," zaváhal, " Zuza, moja sestra..."

"Kto je Zuza?" prižmúrila oči.

"Moja sestra," zopakoval.

"Ja tvoju sestru nepoznám," zašepkala, otočila hlavu a kôň sa pohol.

Benjamín dvihol hlavu k oblakom. Vysoko nad ich hlavami zaškriekal dravec. Bol veľký ako chlapec, ba možno až ako dospelý muž. Chvíľu sa naň začudovane díval, ako keby podobného v týchto končinách jakživ nevidel.

Rýchlo však sklonil hlavu a sledoval cudzinku, ako odchádza, až kým sa mu nestratila medzi domami. A vtedy, akoby to práve ona dovolila, sa svet zobudil zo spánku. Vrabce znova štebotali, psy brechali a susedia sa prekrikovali za domom.

,Kto to bol?' pýtal sa Benjamín v duchu, hoci ona nechcela, aby sa takto pýtal. Kto ju poslal? A ak ju nikto neposlal, prečo prišla práve za ním? Vedela jeho meno, no nepoznala jeho sestru. To sa mu dosiaľ nestalo, keďže jeho sestru poznali takmer všade, kým jeho iba v osade.

,Buď opatrný,' spomenul si na jej varovanie. Ovce a vlci. Pozor na rozhodnutia nerozhodných. Čím viac sa v ňom tie slová miešali, tým menej im rozumel.

,Čo znamená opatrný?' uvedomil si, že presne nevie, čo to slovo znamená. Opatrný pred sebou alebo pred inými? Vedel predsa, že zrada neprichádza vždy zvonka, občas aj z vnútra človeka.

,Nechaj to tak!' okríkol sa v duchu. Nič nové nevymyslí, nič viac sa nedozvie. Mal sa pýtať, kým bola tu. Nadýchol sa, akoby hľadal vôňu tej neznámej panej, lenže tá odišla spolu s ňou. Otočil sa, poťažkal v dlani prázdny hrnček a zamieril ku chalupe.