CH01 - prvá - 03

Noc bola krátka, ráno sychravé, vzduch vlhký a zem premočená, akoby sa cez noc krajina od Krunice až po Spiacu dolinu premenila na jedno veľké a nekonečné močarisko. Krátko po zotmení sa obloha roztrhla a bičovala zem síce sladkými, avšak obrovskými slzami. Občas udrel blesk, občas do seba narazili mračná, dvere na chalupe však nebuchli ani raz. Benjamín dúfal, že sestra sa vráti ešte pred nocou. Vyčkával ju však márne, lebo neukázala sa ani večer, ani v noci, ba nenašiel ju doma, ani keď sa ešte pred svitaním vyštveral z postele.

Brat sa na ňu nehneval, že mu nehovorí, kam chodí. Ona je predsa dospelejšia ako on. Má za sebou skúsenosť života, akú nemajú ani mnohí starci v osade. Pochyboval, že vyvádza hlúposti. Nech o nej sedliaci hovoria čokoľvek, on jej dôveruje. Len myšlienka, že by mohla robiť niečo bláznivé, bola bláznivá. Veď zodpovednejšieho človeka od nej jakživ nestretol. Nebol to hnev, ktorého bol teraz plný, ale strach.

Chlapec sedel pri stodole na drevenej lavici, keď sa k nemu priblížil kocúr. Jeden z mnohých v osade, ktorý nepatril nikomu a zároveň všetkým. Celé dni prechádzal z jedného konca osady na druhý, vediac, že mu takmer v každej chalupe niečo dajú. Vedel, kde dostane misku s mliekom, kde čerstvé surové mäso a kde zbytky zo včerajšej večere.

Kocúr vyskočil na lavicu a pomaly sa k nemu približoval. Sadza, ako ho v osade všetci volali, bol výzorom najdesivejší zo všetkých mačiek a kocúrov na okolí. Bol čierny ako jeho meno, avšak jeho oči boli sýtozelené ako čerstvo dozreté hrachy. Vyzeral ako démon spod zeme, ako čarodejnica, čo si berie kožu kocúra, aby mohla špehovať ľudí. Pod krkom a na labkách mal maličké biele škvrny. Dlhý chvost, zlomený v polovici, ťahal za sebou ako pokrivenú halúzku.

Benjamín k nemu natiahol ruku a Sadza sa priblížil. Nebude kvôli nemu vstávať a hľadať v kuchyni nejakú dobrotu. Určite sa už nažral. Ak bude chcieť, chvíľu pri ňom pobudne. Ak nie, pôjde žobrať ku susedovi.

Chlapec si pritúlil kocúra k nohám a jemne ho škrabal na krku. Oprel hlavu o stodolu a zatvoril oči. Započúval sa do krajiny okolo, ktorá ticho spievala. Akoby pukala, keď vpíjala všetku dažďovú vodu do seba. Znelo to ako šumenie vodopádu pod kopcom. Ako šúšie jesenného lístia pod nohami. Počúval, ako spieva zem a myslel na Zuzu. Myslel na svoju sestru a tiež na Ritu, dcéru suseda Vinca, ktorá sa nečakane stratila.

"Zuza je tu?" Dano, najstarší Vincov syn, ho hneď zrána prepadol na priedomí, kde si Benjamín užíval prvé ranné dúšky teplého mlieka.

Zuza. Prišiel sa zasa vypytovať na sestru. Už mal toho dosť. Zdalo sa mu, že Vinco a jeho rodina sú jeho sestrou posadnutí. Vari ich budú prenasledovať každý deň? Vari im nedajú pokoj, kým si Zuza nenavlečie šaty s vlečkou a nepovie jednému z nich doživotné áno?

Chystal sa vstať a bez slova sa schovať do chalupy. Mali by poznať mieru. Mali by vedieť, že skoro ráno a neskoro večer sa na pytačky nechodí.

"Rita je tu?" opýtal sa Dano, len čo Benjamín vstal. Hlas mal roztrasený, akoby stál celú noc na daždi.

"Sú tu? Zuza? Rita?" opakoval sused.

"Nie," odvetil Benjamín a zrazu mal pocit, že Dano neprišiel na pytačky. Podvedome tušil, že sa niečo stalo. Vinco neposlal syna, aby Zuzu žiadal o ruku. Poslal ho s volaním o pomoc.

"Určite?" Jeho oči boli ako dve sklenené gule, priezračné a prázdne. A jeho tvár ako ľad, keď zamrzne rybník.

"Stalo sa niečo?" Benjamín zastal na pol cesty do chalupy. Telom už bol otočený ku dverám, tvárou však stále ku Danovi.

"Ja neviem," povedal a krčil ramenami, "neviem..."

Dano sa sklonil a posadil sa na schody. Vzal hlavu do dlaní a potiahol nosom, akoby práve to pomáhalo človeku zadržať už už tečúce slzy.

Benjamín sa opatrne posadil vedľa neho. Cítil chlapcovu bolesť, akoby so sebou priniesol bolesť celej rodiny.

"Nie je tu," zašepkal. "Zuza tu nie je..."

"Rita zmizla," povedal Dano. A hoci Benjamín chcel počuť viac, mlčal. Vedel, že sa chlapec rozhovorí, len čo mu uschnú viečka. Slzy nie sú hanba. Ani útecha. Bolesť nezaženú, to slzy nerobia, tie ju iba odhaľujú pred svetom.

"Prinesiem ti mlieko?" opýtal sa takmer nečujne. Dano prikývol.

Benjamín vstal a zmizol v chalupe. Takto dá Danovi čas, aby sa upokojil. Podelí sa s ním o niečo jeho, aby sa potom chlapec podelil s ním o to, čo patrí jeho rodine. Mlieko za bolesť.

,Rita zmizla,' opakoval si v duchu, kým nalieval mlieko do pohára. Kam by mohla ísť? Kam by chcela ísť? To dievča nebolo ako ostatné dievčatá v osade. Rada sa parádila. Rada predvádzala. Rada by bývala v meste.

,Krunica,' zrazu si uvedomil, prečo poslal Vinco Dana za Zuzou. Veď kto sa vyzná v meste viac ako ona? Vdovec ju predsa videl s urodzeným pánom. Možno dúfal, že by mohla vedieť, či aj Rita tam nemá nejaké vlastné chodníčky, ktoré by ju mohli odviesť z domova.

Benjamín sa vrátil na schody, posadil sa vedľa chlapca a ponúkol ho mliekom. Dano sa mu potichu poďakoval. Chvíľu pil a chvíľu sa díval pred seba.

"U nás... vždy ako prvý vstáva otec." Dano takmer šepkal. "Aj dnes ráno vstal... prvý... aspoň si to myslel..."

Hovoril pomaly, akoby sa bál, že sa mu opäť zlomí hlas.

"Lenže dvere na izbe dievčat boli otvorené." Sused dvihol hlavu a otočil sa tvárou ku Benjamínovi. "Vieš, nemáme až takú veľkú chalupu, hoci zvonka vyzerá, že je v nej aj desať izieb... a tak my, chlapci spíme v jednej, a dievčatá v druhej izbe... ich dvere boli poodchýlené, keď otec vstal..."

Benjamínovi nemusel nič vysvetľovať. Nie je známkou chudoby, že nemá každý svoju izbu. Oni sú v chalupe šiesti, nie ako on so sestrou, iba dvaja. Popravde, ani nepoznal rodinu, ktorá by mala takú chalupu, že by v nej mal každý vlastnú izbu. Jemu bolo občas smutno, že je v chyži sám. Želal by si mať brata. Možno aj dvoch.

"Rita bola preč," vysvetľoval Dano. "Otec hneď zbuntošil celý dom, ale nik z nás nepočul, kedy odišla," zaváhal, "či odišla, alebo ju niekto vzal..."

,Vzal? Akože uniesol?' Tie slová Benjamína prekvapili. Ako by ju mohol niekto vziať bez toho, aby to počula jej sestra, alebo ostatní v dome? To by bol teda šikovný únosca, ktorý by to takto dokázal.

,Nemožné,' napadlo mu hneď. Nahlas to však nepovedal.

"Prehľadali sme celý dom, samozrejme, Ritu sme nenašli, ale..." Doširoka otvoril okále, akoby sa mu chystal vyzradiť tisícročné tajomstvo. "Doma ostali všetky jej veci. Sukne, šaty, košele, dokonca jej obľúbený plášť po matke. Ten by si vzala, ak by mohla..."

Benjamínovi to však vôbec nepripadalo čudné. Čo by si tak mohla vziať, keď utekala po špičkách, aby nikoho nezobudila? Len hlupák by otváral skrine a balil svoje veci.

"Ona odišla iba v nočnej košeli!" Dano stíšil hlas, akoby to bola hanba, vysloviť tie slová nahlas.

"Ale veď pršalo," zašepkal Benjamín. A zrazu to bolo čudné aj pre neho. V nočnej košeli? Len pomätení by sa vydal na cestu v tom daždi v nočnej košeli.

"Veď to... pršalo!" súhlasil s ním Dano. "Otec si myslí, že ju uniesli!"

"Ale kto?"

"Najskôr nejaký urodzený pán," vysvetľoval chlapec šeptom. "Otec vravel, že keď so sestrou chodil na trhovisko do mesta, že vždy sa okolo nej točili mládenci a jej." Na chvíľu sa odmlčal, akoby si bol spomenul, že Rita Benjamína odmietla, no po chvíli predsa len dodal: "A jej sa to páčilo. Otec hovorí, že nikdy jej tak nežiarili oči, ako keď sa okolo nej točili tí urodzení mládenci...

"To však ešte neznamená, že tu jeden z nich v noci a nepozorovane vošiel do vášho domu a uniesol ju, kým ste všetci spali..."

"Možno boli dohodnutí," vyhlásil a hlas sa mu zachvel. "Otec to tak hovorí, museli byť dohodnutí..."

"Nie," krútil hlavou Benjamín. "Poznáš Ritu lepšie ako ja! Ona, ak by chcela ísť bývať do mesta, neutekala by za noci ako zlodej. Dala by ruky v bok a povedala by vám to všetkým priamo. Buchla by dverami a bola by preč!"

"Otec by ju nepustil!"

"Nie, nepustil!" Benjamín zhlboka vydýchol. "No ona by mu aj tak utiekla. Nie však takto, za tmy a bez slova, utiekla by tak, aby to videl! Aby Vinco... teda otec, videl, že mu viac nebude rozkazovať. Rita je príliš výstredná na to, aby utekala takto potajme..."

"Hej... a tvrdohlavá!"

Benjamín držal v rukách prázdny hrnček a díval sa pred seba. Hoci už bolo ráno, osada bola tichá a prázdna, ako keby bola ešte noc. Hlavná ulica ostávali bez detí a záhrady za ich plotom bez života. Všetko, čo žilo, sa stále schovávalo v chalupách, akoby sa gazdom a gazdinám nechcelo do blata.

"A Anežka?" obrátil sa na Dana Benjamín. "Naozaj nič nepočula?"

Zdalo sa mu až neuveriteľné, aby sa jej sestra neprebudila, keď Rita vychádzala z postele alebo z chyže. Buď má tvrdý spánok alebo sa jej sestra dokáže pohybovať po tme nečujne ako myška.

"Nie," odvetil sused. "Anežka od rána plače a dookola opakuje, že to je všetko jej vina!"

Najskôr mu napadlo, že sa ho opýta, ako to myslí. Vari urobila niečo, čo prinútilo Ritu odísť z domu? Alebo jej zmiznutie Anežka sama zapríčinila?

Pamätal si, ako o nej raz Vinco povedal, že je ako spiaca sopka. Dokáže byť dlho trpezlivá, dlho všetko znášať a odpúšťať. Raz začas však vybuchne, ako keby sa dusila. Nahromadená a potláčaná zlosť z nej potom tečú ako láva. Vinco hovoril, že sa to stáva iba občas. Ak sa to však udeje, v tej chvíli je lepšie byť na opačnom konci osady.

Rýchlo si však uvedomil, aké hlúpe a necitlivé je takto premýšľať o nej vo chvíli, keď stratila sestru. Anežka iba vo svojej citlivosti prepadá smútku. Takých, ktorí v tom dome budú opakovať, že to je všetko ich vina, tam najskôr bude viac.

"A ty si myslíš, že otec má pravdu?" vrátil sa Benjamín k tomu, čo hovoril Vinco.

"Myslím, že nie," odvetil Dano. "Kto by sa však teraz odvážil otcovi protirečiť?"

Benjamín prikývol. V jednej chalupe môže byť len jeden gazda.

"Povieš sestre, čo sa stalo?" opýtal sa ešte Dano. "Možno niečo počula. Možno niečo bude vedieť."

Keď mu Benjamín prisľúbil, že to urobí, chlapec mu podal prázdny hrnček. Potom vstal a v tichosti opustil dvor.

Obloha ostala pochmúrna až do obeda. Akoby vedela, že dnešnú bolesť neuzdravia ani zázračné slnečné lúče. Nebo zavrelo okenice a tíško plakalo. Z dola vyzeralo, akoby z tej bolesti na zemi vyrástlo, zmohutnelo. Možno práve toto bolesť robí: zväčšuje... srdcia a v nich citlivosť. Len aby bolo vidno, čím je človek väčší od zvierat.

Benjamín otočil hlavu a zadíval sa na Sadzu. Kocúr zamňaukal a čakal odmenu. Chlapec však odvrátil zrak a díval sa na cestu, či neuvidí prichádzať Zuzu.

Strach. Nebol to hnev, ale strach, pre ktorý bol napätý ako šnúra na prádlo od chvíle, čo mu Dano povedal, že Rita je preč. Strach, že ak sa niečo prihodilo susedovej dcére, rovnako sa mohlo niečo stať aj sestre. Ona predsa nikdy nezvykla byť preč dva dni po sebe. Ak odchádzala ráno, do noci bola vždy späť. Dosiaľ sa nestalo, aby nebola cez noc vo svojej posteli. Pamätal si, že raz alebo dvakrát prišla až nad ránom, nikdy sa však nestalo, aby bola z domu tak dlho preč.

,Čo ak sa aj jej niečo stalo?' premýšľal. A rozmýšľal nad tým tak dlho, až kým sa mu v mysli nezrodil príbeh, ktorého sa nezbaví, kým ju neuvidí živú a v poriadku.

,Keď sa Zuza vracala za tmy domov, narazila na únoscov,' napadlo mu a obavy sa v ňom zakorenili ako burina. Ona ich prichytila. Videla ich. Bola svedok. Čo by asi tak urobil únosca s nečakaným svedkom? Nie, nahlas to nevysloví, ba ani myslieť na to nebude!

A tak sedel na lavici pod stodolou a nedočkavo vyčkával, kedy sa sestra vráti domov. Nebo bolo sivé, krajina pochmúrna a vzduch nasiaknutý vodou ako špongia. Susedia sa skrývali, vtáčiky mlčali, kým on, naplnený starosťami, hľadel do diaľky ulice, dúfajúc, že sa sestra skoro vráti.

Namiesto Zuzy však zbadal kožiarovho syna. Adam kráčal popri plote a díval sa im do dvora. Prešiel cez otvorené vráta a pomaly sa k nemu približoval.

Najlepší a možno aj jediný skutočný priateľ, sa k nemu blížil pokojne ako hmla. Kymácal sa zo strany na stranu ako topoľ, keď sa ho pokúšajú zvaliť severné vetry. Chlapec, tenký ako bambusový prút, mal v tvári ustarostený výraz. Najskôr už celá osada vie, čo sa v noci prihodilo u susedov.

"Odpočívaš?" prihovoril sa mu Adam, keď sa priblížil.

Benjamín sa posunul na lavici a chlapec sa k nemu posadil. Takto, sediac vedľa neho, vyzeral Adam ako chlapček, ktorému by rodičia mali dať najesť, aby zmocnel. A predsa o ňom jeho otec hovoril, že je najsilnejší a najobratnejší z jeho synov.

"Ruky má akoby zo železa!" hovoril. "Nezlomia sa, ani keby mali podopierať celú chyžu! A také mocné má aj nohy!"

Benjamín mohol s jeho slovami iba súhlasiť. Neraz sám videl na vlastné oči, že má viac síl ako on, hoci bol od neho o polovicu ľahší.

"Počul si?" spytoval sa ho Adam.

"Hej, Dano tu bol hneď na svitaní..."

Adama to prekvapilo a tak sa hneď opýtal: "A čo si mysleli, že sa Rita ukrýva u teba?"

"Nie," odvetil Benjamín. "Hľadali Zuzu. Vinco si totiž myslí, že ju uniesol šľachtic. Chcel iba vedieť, či Zuza nepočula o takom, čo sa o Ritu v meste naozaj zaujímal."

"Zuza všetko vie, ha?" podotkol ironicky.

"Posledné dni to tak vyzerá... každý sa na ňu vypytuje. Všetko chcú o nej vedieť. Dokonca hovoria, že má v meste zámožného pytača!"

"Počul som," vyriekol Adam. "Otec mi hovoril. Veď vieš, tak ako každý v osade, aj on by ju chcel do rodiny..."

"A ty? Čo si počul o Rite?" obrátil sa Benjamín na Adama, len aby sa vyhol ďalšiemu nepríjemnému rozhovoru o sestre.

"Asi toľko, čo ti už povedal Dano," pokrčil ramenami chlapec. "Vinco každému hovorí, že ju uniesli. Mne sa to však nezdá. Nikto, kto má kus rozumu, tomu neuverí. Veď ako by bolo možné uniesť dievča, také ako Rita, z plnej chyže bez toho, aby nevydala hlások a nezbuntošila celý dom?"

"Kam by však išla?"

"Tak to je už iná záhada!" poznamenal Adam. "Ak ju nenašli u teba, neviem kde by ju mohli ešte hľadať!"

Povedal to takým tónom, že Benjamín vedel, že to nemyslí vážne, ale že ho iba naťahuje. Poznal predsa príbeh o prasknutom drahokame. Nebol si však istý, či toto je ten správny čas na podobné žarty.

"Čo?" spytoval sa Adam, keď sa na neho Benjamín pozrel karhavo ako otec na syna a pokorne nadvihol obočie. "Ty by si nechcel?"

"Raz dávno som jej povedal, čo by som chcel," odvetil mu Benjamín pokojne. "A ako to dopadlo? Myslím, že odvtedy ju nezaujíma, čo by som ja chcel alebo nechcel!"

"A čo ak sa mýliš?" podpichol ho.

"Na tom teraz nezáleží!" upozornil ho. "Len nech sa vráti domov..."

"Vidím, že ti je nepríjemné o Rite hovoriť a predsa ti to poviem," obrátil sa k nemu Adam celým telom. Oči mal tajomné a v úzkej tvári nezvyčajné napätie.

"Čo?"

"Sľúbil som Rite, že ti o tom nikdy nepoviem," začal opatrne. "Keďže je však preč, teraz by som už mohol..."

"Čo?" vyzvedal. Nepáčilo sa mu, že Adam veľa rozpráva a predsa dosiaľ nič nepovedal.

"Bolo jej ľúto, že ťa vtedy odmietla!"

"To určite!" zapochyboval.

"Povedala mi, že keby si to skúsil ešte raz..."

"Nechaj to!" zahriakol ho Benjamín. Nechcel počuť to, čo povedala. Žiadne keby neexistuje. Nech radšej mlčí.

"Ty to nechceš vedieť?" čudoval sa Adam.

"Chcem aby bola v poriadku!" neodpovedal mu na otázku. Pozrel na neho a spýtal sa: "A čo tu vlastne robíš? Nemáš doma robotu?"

"To som teda nečakal," pozrel na neho prísne. "Veru nie... že ma budeš vyháňať z dvora... to som teda naozaj nečakal!"

Benjamín mlčal. Čo mu na to má povedať? Má strach o Ritu. Bojí sa o Zuzu. Naozaj v tej chvíli nemal náladu na podpichovania a žarty.

"Otec ma poslal po sedlo," poznamenal Adam, keď jeho priateľ dlho mlčal.

"Prinesiem mu ho sám!" odsekol a díval sa pred seba, na cestu, dúfajúc, že sa na nej zjaví Zuza. A možno Rita.

"Poviem mu!" Adam vstal. Videl, že Benjamín nie je vo vlastnej koži. "Pôjdem," dodal.

"Adam," oslovil ho Benjamín previnilo. "Nehnevaj sa. Len si robím starosti. O Ritu. A o Zuzu. Kým jedna v noci zmizla, druhá sa nevrátila na noc domov... dosiaľ to nikdy neurobila... robím si iba starosti..."

"O Zuzu?" Adam ho takmer vysmial. "Práve ty, zo všetkých ľudí na svete, by si mal najlepšie vedieť, že Zuza je tá posledná osoba, o ktorú by si si mal robiť starosti!"

"Veď hej," priznal. Nepovedal mu však, aké príbehy sa rodia v jeho vystrašenej mysli. Samozrejme, že najskôr iba domýšľa. Lenže tie výmysly nevychádzajú z rozumu, ale zo strachu.

Okrem toho, nik by mu nemal vyčítať, že si robí starosti o vlastnú sestru. Veď on žiadnu inú rodinu nemá. Ona je predsa posledná z tej istej krvi ako on. Posledná, spolu s ním, z toho istého otca a tej istej matky. Spojenie krvou je nenahraditeľné, výnimočné a zaslúži si každú útechu, obetu a odpustenie. Smutné je, ak sa brat hnevá na brata, matka na dcéru alebo syn na otca. Smutné, lebo brata bratovi nemôže nahradiť iný muž, matku dcére iná žena a otca synovi iný chlap. Nemôže. Spojenie krvou je posvätné a nenahraditeľné. Kiežby to v rozvrátených rodinách pochopili!

"Takže..." Adam zaváhal. "Sedlo mi nedáš... prinesieš ho sám?"

Benjamín prikývol. Adam dvihol ruku a potichu sa vydal naspäť domov.

Benjamín sa pohľadom vrátil na ulicu a čakal. V duchu si znova opakoval, čo všetko sa dozvedel od Dana. Rita odišla potichu a iba v nočnej košeli. Nikto ju nepočul. Ani sestra, ktorá s ňou spala na jednej posteli, ani bratia a rodičia, ktorí spali vo vedľajších izbách. Ani susedia nič nepočuli. Nik sa v noci nebudil pre krik na ulici. Vonku pršalo, tak ticho a uzdravujúco, že všetci spali, akoby to bola tá najpokojnejšia noc na zemi.

Žiadne známky zápasu. Rita s nikým nebojovala. Nekričala, nedriapala, nijako sa nebránila. Žiaden boj, lebo ani nebolo s kým bojovať. Benjamín chcel, aby nebolo s kým, aby nebol žiaden únosca, ktorý by pri úteku z osady stretol jeho sestru. Bolo pre neho jednoduchšie veriť, že Rita odišla sama. A zaiste aj rozumnejšie.

Prečo by však odchádzala v noci, za dažďa, iba v nočnej košeli a bez rozlúčenia? To sa na Ritu nepodobá. To by urobil on, ak by chcel ujsť. Ale nie Rita. On by sa cítil zahanbene, ak by mal všetkým vysvetľovať, prečo chce opustiť osadu. Rita, tá by však hrdo dvihla bradu, vypla hruď a povedala by im do očí, prečo odchádza. Ona bola iná. Ona by za noci neutekala.

Utiekla. Uniesli ju. Utiekla. Uniesli ju. A tak dookola.

Možno by tam takto ponorený do tmy sedel, až kým by neprišla noc. Jeho čakanie sa však napokon vyplatilo. Bolo už prinajmenšom poludnie, keď sa na hlavnej ceste z riedkej hmly ukázala postava ženy na koni. Zuza.

Benjamín vyskočil na nohy. A s ním aj jeho srdce.

Čakal, kým sa sestra priblíži. Sledoval ju, ako vstúpila do dvora. Vlasy, perleťovo hnedé ako hriva koňa, na ktorom sedela a suché, akoby len prednedávnom vyšla na cesty, mala zapletené do jednoduchého vrkoča. Bola zabalená do čierneho plášťa, spod ktorého jej trčali iba ruky v rukaviciach a vysoké čižmy. Tie mala špinavé od blata takmer až po kolená.

"Bendži," volala Zuza na brata a doširoka sa usmievala.

"Už som mal o teba strach," vyriekol, keď sa priblížila a chytil koňa za uzdu. Hoci to povedal vážne, v očiach nemal žiadnu výčitku.

"O mňa?" rozosmiala sa ešte viac. "Mne by neublížili ani bohovia!"

Usmievala sa ako princezná, ktorá má za sebou celú kráľovskú armádu.

"Rita zmizla," povedal Benjamín prosto a hneď. Sľúbil predsa Danovi, že sa jej opýta, či niečo nečula.

"Čo znamená zmizla?"

"Večer ľahla do jednej postele so sestrou a ráno bola preč..."

"Vráti sa," vyhlásila Zuza isto a zoskočila z koňa. Pobozkala brata na líce, obišla ho a vzala mu uzdu z rúk. Sama viedla koňa do stodoly.

"Odišla iba v nočnej košeli," vysvetľoval jej rýchlo cestou do vnútra.

"Oni ju videli?" Nadvihla podozrievavo obočie.

"Nie!"

"Tak ako to môžu vedieť?"

"Prehľadali celý dom," opakoval, čo mu hovoril Dano. "Všetky skrine a šuplíky. Rita nechala všetky svoje veci doma. Dano vravel, že si nevzala ani svoj obľúbený plášť po matke."

"Tak Dano vravel," zaškerila sa, lebo pri jeho mene si hneď spomenula, ako jej raz vylial svoje srdce. Vraj lepšiu ženu ako ona nenájde. Dokonca mal tú drzosť povedať jej, že ani ona lepšieho muža. Iba vtedy prikyvovala. Nechcela ho uraziť, ani si znepriateliť celú Vincovu rodinu. A tak prikyvovala a usmievala sa.

"Vráti sa," zopakovala Zuza.

"Ako to môžeš vedieť tak isto?" Jej pokoj ho rozčuľoval.

"Rita nie je ako ja!" hovorila veselo. "Ona potrebuje rodinu, zázemie, miesto, kam sa môže vždy vrátiť. Rita iba veľa rozpráva, no ako ostatné dievčatá v osade, potrebuje mať svoj domov. Uvidíš. Vráti sa."

,Nie je ako ona?' Tie slová ho prekvapili. Znelo to, ako keby jeho sestra rodinu nepotrebovala. Ako keby nepotrebovala jeho. Teraz však nad tým premýšľať nemôže. Prvoradá je stratená suseda.

"Vinco si myslí, že ju uniesli," vysvetľoval rýchlo.

"Vinco je ustráchaný vdovec!"

"Vraj nejaký urodzený pán z mesta," zdôraznil a pozorne ju sledoval, ako keby chcel z jej pohľadu a tváre vyčítať, či o tom náhodou niečo nevie. Bolo mu nepríjemné takto ju sledovať.

"Urodzený pán?" Zuza uviazala koňa a odopla z neho sedlo. "A na to ako prišiel? Pred ich chalupou som pytačov z mesta nevidela ani raz. Na trhovisku som nikdy nestretla mládenca, ktorý by sa pýtal na jej meno!" hovorila to síce povýšenecky, ale aj rozumne.

Zuza nikdy nemala jemné spôsoby. Hovorila, čo jej prišlo na rozum. Ak by sa o Ritu mládenci v meste zaujímali, povedala by to rovno. Ak sa však o ňu nik nezaujímal, povie to tiež.

"Prečo by odchádzala iba v nočnej košeli?" pýtal sa znova.

"Bendži." Usmiala sa na neho, akoby bol ešte dieťaťom a podala mu starú plachtu, aby koňovi dosucha vytrel chrbát. "To nikomu z vás nenapadlo, že veci mohla mať pripravené a schované niekde vonku? Alebo v stodole? Naozaj niekto verí tomu, že utekala z domu v nočnej košeli? To ktorý blázon tomu uverí?"

"Celú noc pršalo," vyslovil nahlas Benjamín, čo povedal aj Danovi.

"Tak vidíš," pošepla Zuza a širokou kefou začala čistiť koňa. "Rita nie je hlúpa, aby utekala holá z osady. Určite to mala premyslené a bola pripravená..."

"Takže ona iba utiekla," mrmlal si pod nosom chlapec.

"Vráti sa!" zdôraznila Zuza opäť. "Uvidíš, že sa vráti!"

"Dúfam," želal si a rýchlo dodal: "Kvôli jej rodine..."

"Tam vonku ju nik nebude rozmaznávať tak, ako ju rozmaznávali tu," hovorila sestra. "A len čo si to uvedomí, vráti sa domov..."

"Povedz to starému Vincovi," zaškeril sa Benjamín. Jeho sestra upokojila, kto však upokojí starého gazdu?

"Vieš čo?" Položila kefu na chrbát koňa. "Postaraj sa o neho. Ja sa idem prezliecť a hneď som späť. Dvor je ešte plný roboty..."

"Dobre," súhlasil.

Zuza vykročila k bráne do stodoly. Prudko však zastala a obzrela sa za bratom.

"A možno sa Rita nevráti!" vyriekla zrazu vážne.

"Ako to myslíš?"

"Možno, tam vonku, našla svoj diamant!" zaškerila sa a vybehla zo stodoly.

,Potvora!' okríkol ju v duchu, vzal kefu a oprel sa o koňa.

Diamant. Vedela presne, čo má povedať, aby ho podpichla. Povedala to však tak veselo, že aj on sa nad tým v duchu zabával.

Možno mu je ľúto, že je Rita preč. Ľúto, že nik nevie, kam sa podela. Nie, nie sú v ňom viac žiadne utajené city, ktoré by ho mátali po nociach. Kedysi sa mu páčila, to nezapieral, ale to bolo dávno. Povedala mu nie, a on to prijal. Odvtedy sa už nikdy na ňu nepozrel ako pred tým. Už nikdy o nej nepremýšľal tak, ako na ňu myslel, kým z neho neurobila puknutý diamant.

Sestra vybehla z chalupy takmer hneď. Benjamín ju videl cez vráta stodoly. V jednoduchej sukni a starom kabáte preletela cez dvor na hlavnú ulicu. Aj z diaľky videl, že v rukách nesie bok slaniny.

,Kto nosí zlé správy, mal by s nimi prinášať aj niečo dobré,' spomenul si na vetu, ktorú ho Zuza naučila. Tá zasa vravievala, že to tak zvykla hovoriť ich matka.

Zuza sa nerada vyprávala na dverách alebo zárubni. Urobí, čo robí vždy. Zabúcha na dvere a oni jej otvoria. Spustí sa plač. A vtedy im strčí do rúk bok slaniny, aby vedeli, že aj táto ich starosť je spoločnou starosťou celej osady. Pozvú ju dnu, urobia jej čaj a vylejú na ňu všetok svoj bôľ. Ona ich bude trpezlivo počúvať. Upokojí ich láskavým slovom, čo všetkých rozcíti ešte viac, keďže ona láskavými slovami zväčša neplytvá. Poďakuje sa im za čaj, ako keby lepší jakživ nepila. Rozlúči sa s nimi dlhým objatím a vráti sa k robote, ako keby sa v osade nič nedialo.

Zuza sa vie s každým problémom vysporiadať rovnako ako pes, keď vylezie z vody. Otrasie sa a život ide ďalej. Deň predsa nepočká, kým si človek usporiada myšlienky a roztriedi city. Ide si ďalej, bezcitne a plynulo. A tak sa k životu stavia aj ona. Niektorí o nej hovoria, že je necitlivá. Iní, že má rozum, vôľu a silu, akoby ani nebola z tohto sveta. Nech už o nej ľudia v osade hovoria čokoľvek, beztak ju všetci obdivujú.

Benjamín vyšiel zo stodoly, len čo obriadil koňa. Zastal a obzeral sa okolo seba, aby si čo najrýchlejšie spomenul, čo sa ešte dnes chystal urobiť. O hydinu a dobytok sa postaral hneď z rána. Po dlhom nočnom daždi tiež skontroloval stodolu, či im netečie zo strechy do sena. Zadíval sa k severnej ohrade, keď si spomenul na prehnitý kôl. Jedna časť plota už padá k zemi. Nie až tak, aby sa cez ňu dostali vlci, ale ak to neopraví skoro, kôl sa zlomí a medzi divočinou a hospodárstvom nebude viac pevná hranica.

Vrátil sa do stodoly, aby z nej vybral náčinie na opravu plota.

,Krompáč, kliešte, lano,' opakoval si v duchu, keď ho spoza chrbta prepadla Zuza. Prekvapilo ho, že sa vrátila tak skoro. Najskôr za to môže čaj, ktorý nebol dosť horúci, aby tam sedela, kým vychladne.

"Čo hľadáš?" opýtala sa ho sestra zvedavo.

Benjamín sa vystrel a ukázal jej kliešte. V druhej ruke držal krompáč.

"Ako bolo?" opýtal sa a čakal.

"O plot sa postarám ja," natiahla k nemu ruku a vzala mu náčinie. "Ty by si si mohol osedlať koňa. Zabudla som ti povedať, že potrebujem od teba takú malú službičku."

Zuza nezvykla používať zdrobneniny. Za tie roky však už vedel, že tie sladké slová ho majú obmäkčiť a zároveň prinútiť urobiť, čo bude od neho chcieť. Aj keby sa teraz postavil a povedal, že nikam nejde, že má veľa roboty, dobiedzala by do neho dovtedy, kým by ju neposlúchol.

Najradšej by sa pýtal na Vinca a jeho rodinu, či si v ich chalupe nevšimla niečo nezvyčajné, čo by jej prezradilo, čo sa tam v noci udialo. Len čo mu však prikázala, aby si osedlal koňa, všetka jeho zvedavosť sa presunula zo susedovej chalupy na sestru. Možno si predsa len niečo všimla. A zrazu mu napadlo, že možno aj vie, kde je Rita.

"Ty vieš, kam išla?" opýtal sa nedočkavo.

"Kto?" Zuza sa zamračila, akoby nerozumela jeho otázke. On však vedel, že rozumie. A tiež, že tak robí vždy, keď sa o niečom viac nechce rozprávať.

"Myslel som, že ma posielaš po ich dcéru," odvetil váhavo.

Po ich dcéru. Znelo to, akoby si nepamätal, ako sa ich dcéra volá. Rita. On to vedel. Nechcel však, aby si ho sestra znova doberala. Ide predsa o dobro celej osady, nielen o dobro nezvestnej dievčiny. Samozrejme, že mu je ľúto, že sa stratila. Ale rovnako mu je ľúto aj jej rodičov a súrodencov.

"Po ich dcéru..." Zuza sa zasmiala. Samozrejme, že chápala, prečo ju tak nazval. "Nie," dodala hneď, "už som ti povedala, Rita sa vráti aj bez nás!"

"Aha," neskrýval Benjamín sklamanie.

"Bendži," oslovila ho láskavo, "to dievča nie je pre teba, ver mi!"

Priblížila sa k nemu a pustila náčinie z rúk. Natiahla dlane, vzala mu do rúk tvár a ako matka, ktorá želá vlastnému dieťaťu len to najlepšie, prihovárala sa mu láskavo.

"Ty si zaslúžiš viac," zdôrazňovala slovo za slovom, akoby to bola modlitba. "Ty dostaneš viac. Uvidíš, raz do tvojho života vstúpi žena, ktorá bude hodna toho, aby si jej zveril svoje srdce. A ty si spomenieš, keď sa to stane, že som ti to želala. Že som za to bojovala. Že som pre to žila!"

Benjamín sa ani nepohol. Jej slová boli síce plné žičlivosti, no v jej očiach boli obavy, akoby jej tá chvíľa, keď sa to stane, mala priniesť do života iba viac bolesti. Naozaj sa k nemu správala ako matka, a nie ako sestra. A jemu sa to nijako nepáčilo. Nechce, aby sa na neho dívala ako na toho chlapca, čo jej ostal na krku po smrti rodičov. On už predsa vyrástol. Nepotrebuje, aby mu hľadala nevestu. Aby sa pre neho starala, akoby nemala vlastného života. Nech si aj ona hľadá ženícha. Nech aj ona žije. Ona predsa nie je jeho matka. Je jeho sestra!

"Dúfam, že aj ty stretneš takého muža," zašepkal, keďže nevedel, čo iné by mal v tej chvíli povedať. "A že s ním budeš šťastná..."

"Šťastná," vzdychla, sklopila oči a pustila mu tvár.

"Šťastná," zopakoval a chytil ju za ruku, len aby sa mu hneď neotočila chrbtom. "Mysli občas aj na seba, prosím!" šepkal, akoby sa bál, že ju jeho slová odplašia. "Na seba, na svojho ženícha, na svoju rodinu a deti, ktoré môžeš mať, na svoje sny a túžby," hovoril a zrazu mu prišlo ľúto, akoby si až teraz uvedomil, že ona sa iba pre neho vzdala svojho života vo chvíli, keď sa z Ľadových vrchov spustila lavína.

Benjamín sklopil oči a sklonil hlavu, len aby nevidela, že mu zvlhli oči.

"Bendži," oslovila ho nežne.

"Nie," krútil hlavou, "ja to už viac nechcem!"

Zhlboka vydýchol a dvihol bradu.

"Počuješ!" Hlas mal plný clivoty. "Ja viac nechcem, aby si si ničila život kvôli mne! Už som veľký. Dospelý. Dokážem sa o seba postarať aj sám. Už ma nemusíš držať za ruku!"

"Veľký," usmiala sa na neho a prižmúrila viečka.

"Hej," prikývol. "Veľký! Tak už ma nedrž. Pusť ma! Naučila si ma, ako stáť pevne na nohách, ako sa vedieť o seba postarať. Tak ma pusť! A začni žiť život aj pre seba! Svoje sny. Svoje šťastie."

"Bendži," oslovila ho sestra znova, hlas jej však zmocnel a tvár zvážnela. "Osedlaj koňa!"

"Musíš sa starať aj o seba," zašepkal.

"Osedlaj koňa," zopakovala. "Vrátime sa k tomu večer, dobre?"

"Dobre," súhlasil, keďže vedel, že teraz sa s ním o tom viac baviť nebude. Neobmäkčia ju ani slzy, ani vyhrážky. Ak nechce, neustúpi.

"Kam mám ísť?" opýtal sa odovzdane.

"Pôjdeš na sever," vysvetľovala mu ako veliteľ. "Pod Spiacou dolinou je lesná cestička. Na nej ťa bude čakať muž s plne naloženým vozom..."

Zuza strčila ruku pod kabát a vytiahla plný mešec.

"Toto mu dáš," prikazovala. "A on ti nechá voz, aj s koňmi. Privezieš ho sem."

"Kto to je?"

"Nepýtaj sa," vyriekla chladne, "osedlaj koňa a choď!"

Sestra by mu viac nepovedala, aj keby dobiedzal. Vzala krompáč, kliešte a hrubé povrazy, bez slova ho obišla a vyšla zo stodoly. A tak Benjamín urobil, čo mu kázala. Osedlal koňa, mešec si zastrčil za opasok a opustil osadu.

Hlavná ulica, rovnako cesta za osadou, boli rozmočené, ako keď sa zo svojho koryta vyleje rieka, aj preto cválal pomaly. A možno iba naťahoval čas, aby sa domov vrátil čo najneskôr.

Povedať pravdu milovanému človeku nie je vždy jednoduché. Vzťahy sú dosť zložité aj bez napomínania, bez hľadania chýb alebo spomínania na staré krivdy. A predsa bol rád, že dnes dostal zo seba, čo v sebe dusil tak dlhý čas. Dosiaľ na to nemal odvahu. Ani príležitosť. Je však lepšie, keď pravda je súčasťou žičlivosti a nie výčitiek. Keď je povedaná v láske a nie hneve. Veď ona je ako všetko ostatné na zemi. Dobrá, keď je vyslovená v správnom čase a s dobrým úmyslom. Zlá, keď ňou človek ponižuje, akoby bola mečom alebo sa ňou vysmieva, akoby bola štítom. Pravda a človek sú ako voda a kvet. Keď je vody akurát, kvety ožívajú a kvitnú. Keď je však vody priveľa, hnijú. Kto chce pestovať kvety, potrebuje citlivosť, aby mali vody vždy akurát. A ten, čo poučuje v pravde, potrebuje tú istú citlivosť.

Dobrým znamením bolo, že sa sestra pri jeho slovách neurazila a že ho hneď nenazvala nevďačníkom. Zuza nepatrila medzi tých, čo by sa chodievali radiť inam. Nezaujímalo ju, čo si o jej živote a robote myslia iní. Nevyhľadávala staré múdrosti a z ľudových porekadiel sa zväčša vysmievala. Mala svoju pravdu, hrdosť a tvrdohlavosť. Jej vôľa a jej rozhodnutia boli vždy jedinou správnou voľbou.

Nech už bola jeho sestra akákoľvek, dnes ho aspoň vypočula. Ba dokonca prisľúbila, že sa o tom porozprávajú neskôr. On ju predsa nechcel poučovať, ani ju ponížiť. To neboli výčitky, čo je dnes povedal. Vyznal jej iba svoju starosť, rovnakú, akú má ona o neho.

Benjamín dvihol oči k nebu, až tam, kde sa sivobiele čapice Ľadových vrchov strácali v oblakoch. Smrť. Nič iné mu tie hory nepripomínali. Smrť, keď sa z nich, ako pes odtrhnutý z reťaze, spustila lavína. Veľká biela perina vtedy prikryla polovicu Spiacej doliny. Vytrhávala zo zeme stromy, akoby to boli fialky a skaly pod jej mocnými rukami pukali, akoby to boli orechy.

Spiaca dolina bola neďaleko osady. Husté borovicové lesy sa tiahli až k pätám zasnežených vrcholov. Ležali tam ako podnožka pod ich širokými nohami. Široký pas lesa sa ťahal ďalej na západ, až ku svätyni, ktorá v ňom bola schovaná a potom ďalej za ňu, až k púšti, kde sa les ponáral do piesku.

Pod prvými borovicami obrátil koňa na západ. Pomalým klusom brázdil cestičku, ktorá bola prirodzenou hranicou medzi lesom a premočenou holou krajinou. Kľukatou, akoby sa po nej pred vekmi šmýkali ľadovce.

Díval sa pred seba, dúfajúc, že skoro zbadá cudzinca s vozom, za ktorým ho poslala sestra. Občas sa zadíval medzi borovice, akoby sa nemohol zbaviť nepríjemného pocitu, že sa medzi nimi skrýva smrť. Potom zasa na juh, ku kráľovskému mestu, ktoré z diaľky vyzeralo ako jedno veľké mravenisko.

Keď sa cesta znova kľukatila, akoby ho chcela viesť do lesa, spomalil koňa. Uprostred cesty, neďaleko pred ním, ležala v blate žena. Tvár mala obrátenú k zemi. Dlhé vlasy na nej ležali, akoby zaspala v kvetinách. Bola takmer nahá. Nie však úplne, chrbát a zadok jej zakrývala jednoduchá košeľa.

,Akoby ju vytiahli z postele,' napadlo mu, rýchlo zoskočil z koňa a rozbehol sa k nej. Rita. Bol si takmer istý, že tam leží ona.

V duchu prosil bohov na nebi, len nech nie je mŕtva. Srdce sa mu rozbúchalo. Tvár a telo mu skrehli strachom, akoby sa pod ním prelomil ľad jazera. Strach prichádzal od lesa, od borovíc na jeho okraji. V tej chvíli by uveril, že za všetko zlo na zemi môžu práve ony. To ten les. Spiaca dolina, ktorá nikdy nespí, aby strpčovala život človeku. Aby si brala, čo jej nepatrí.

Benjamín padol na kolená, chytil Ritu do rúk a obrátil ju tvárou k sebe. Bola špinavá od blata, ale žila. Cítil jej dych na ruke, keď jej čistil tvár. Viečka mala privreté, akoby ešte spala.

,Ako si sa sem dostala?' spytoval sa v duchu. Ako? Preletel ju očami, či nemá nejaké vážne zranenie, keď si všimol, že hoci nemá na nohách topánky, chodidlá má čisté. Všade bolo blato, ona sem nemohla dokráčať sama.

,Tu ťa vyhodili?' premýšľal. Z voza? Z koňa? Ak by ju naozaj vzali únoscovia, ako o tom hovoril Vinco, prečo by sa jej zbavovali tu?

Chytil ju za ruky. Bola studená ako ľad. Zatriasol ňou, len aby sa prebudila. Dúfal, že otvorí oči. Že ešte nie je na ceste na druhý breh.

Benjamín v duchu zastonal. Nemôže ju tu predsa nechať. A nemôže ani čakať. Rita potrebuje pomoc hneď. Sestra ho síce poslala s plným mešcom, on však žiadneho muža s vozom nevidí. Nemôže čakať, kým sa zjaví. A ani nebude.

Rozhodol sa rýchlo. Chystal sa ju vziať do rúk, keď ho spoza chrbta vyrušil nezvyčajný zvuk. Akoby tiché kroky. Ako keby sa k nemu tie borovice od lesa približovali po špičkách. Počul šumenie šiat, ako keď sa lístie hojdá vo vetre.

Dvihol hlavu a otočil sa za seba. Stali za ním dve ženy. Jedna z nich mala v rukách hrubé a dlhé poleno. Skôr, než by bol otvoril ústa, sa po ňom zahnala a udrela ho do tváre. A v tej chvíli sa svet okolo premenil na jednu veľkú tmu.