CH01 - prvá - 04

Samuel ostal na noc v Yanovom dome. A hoci sa tomu chlapec spočiatku zdráhal, starý radca ho rýchlo presvedčil. Stačilo mu pripomenúť, že v meste po ňom ešte stále snoria kráľovskí vojaci.

"Ostaneš tu!" prikázal mu Yan a rukou ukázal na rytiera na zemi. "Ráno sa postaráme o neho a potom môžeš ísť..."

V kúte, blízko sochy okrídleného rytiera s hadom pod nohami, sa v tieni domu skrývali maličké dvere. Chodba za nimi, úzka a nízka ako tunel do podzemia, spájala ulicu s dvorom, ktorý zo všetkých strán chránil vysoký múr. Na okraji dvora, hneď pri pätách veľkého domu, stál jednoposchodový kamenný domček. Medzi ním a hradbami sa zelenala záhrada, uprostred ktorej svietila mŕtva mramorová fontána.

Yan zaviedol chlapca na prízemie a tam ho aj ubytoval, hneď vedľa kuchyne. Izba, kde mal prečkať noc, vyzerala ako stará komora prerobená na hosťovskú izbu. Nebolo v nej nič, iba jedna posteľ a jedna komoda pod zatvorenými okenicami.

Samuel sa prehadzoval na posteli ako ryba na suchu. Jeho telo si žiadalo spať, myseľ však nemohla. Premýšľal nad rytierom, ktorého našiel na kolenách pred sochou bez mena.

Tá kamenná socha je v meste stáročia a nik z mesta nevie, koho znázorňuje. Podobnú nenájdete na šírom okolí. Nepíše sa o nej v starých knihách a nerozprávajú sa o nej legendy. Nemá meno, nemá dejiny. Čo je však čudné ešte viac, nik sa o ňu nezaujíma a nik nehľadá, odkiaľ sa v meste vzala a čo pre prvých obyvateľov Krunice znamenala.

A zrazu sa tu zjaví muž, veľký ako obor, v zbroji, akú nosia tí najvznešenejší rytieri. Vyzerá, ako keby mal za sebou tisíc súbojov na život a na smrť. Ako keby prešiel celú zem, kým sa dostal do ich mesta. A čo urobí? Nežiada ošetriť rany, hoci krváca. Nehľadá priateľov, ani neprosí o prijatie u kráľa. Nevolá po záchrane života, hoci neodkladne potrebuje pomoc. Ohýba kolená a klania sa starobylej soche, ktorú ostatní prehliadajú.

,Kto si?' pýtal sa chlapec v duchu. Pýtal sa na meno okrídleného muža vytesaného do kameňa, na jeho príbeh a posolstvo. A tiež na meno rytiera, ktorý v ňom videl niekoho, koho nik iný nevidí.

Tie myšlienky mu brali spánok. Prehadzoval sa zo strany na stranu. Chvíľu ležal na bruchu, chvíľu na boku. Díval sa do stropu, potom na čierne okno a znova na tmavý strop. Čím viac chcel spať, tým viac bol bdelý.

,Určite nezaspím!' opakoval si v duchu, až kým sa napokon nepodvolil zvedavosti, ktorá ho pobádala vrátiť sa do tajomného domu. Potichu vstal, obliekol sa a vyšiel na tichý dvor. Obzeral sa na strany, sledoval tiene a ich tiene, bol si však istý, že Yan už bude v posteli. Rovnako aj Tereza. Horel nedočkavosťou, že bude mať príležitosť obzrieť si všetko ešte raz a z blízka. Nik ho nebude rušiť, nik naháňať a nik karhať. Bude mať celý ten tajomný priestor iba pre seba.

Vstúpil do tunela, dychtivý obzrieť si ich oboch: okrídleného rytiera z kameňa, ale aj toho mŕtveho, ktorého nechali ležať na podlahe. Možno sa o ňom dozvie viac. Yan ho neprehľadal. Nedíval sa pod jeho plášť, ani mu neprezeral vrecká. On to však určite skúsi. Živému, chorému alebo zranenému, takému by to neurobil. Bolo by to drzé. Mŕtvemu však musí. Yan mu nepovedal, čo sa chystá urobiť s mŕtvolou ráno. Ten rytier má možno rodinu a tá by mu určite chcela vystaviť dôstojný pohreb. Ak je len malá šanca, že sa v jeho vreckách nachádza niečo, čo mu ukáže, odkiaľ ten muž prichádza a kam patrí, musí mu tie vrecká preskúmať! Kvôli jeho rodine.

Priblížil sa ku maličkým dverám. Skôr, než by ich však otvoril, zaváhal, keďže si všimol, že v škárach medzi nimi a zárubňou, horí ako zlaté nite jemnulinké svetlo. Pamätal si však, že Yan pri odchode sfúkol všetky sviece, a že dom zaliala úplná tma.

,Rytier ožil,' napadlo mu hneď a preleteli ním zimomriavky, ako keď sa snehová víchrica spúšťa z vrchov do doliny. Rytier ožil. A možno ani nebol mŕtvy. Iba omdlel a oni si mysleli, že odišiel navždy. Stratil síce veľa krvi, lenže obor ako on, by sa bez boja nikdy nevzdal. Zaiste prežil horšie zranenia a ťažšie boje.

,Ožil!' Tá myšlienka provokovala jeho zvedavosť ešte viac. Mohol by mu povedať, odkiaľ prichádza a kto je ten okrídlený muž, ktorého dávni predkovia vytesali do kameňa.

Samuel natiahol ruku a potichu otvoril dvere. Na zemi pri stene, hlboko pod nohami rytiera z kameňa, horela vosková svieca. Svetlo z nej sa naťahovalo po stene ako hady až ku soche. Žiarilo do priestoru domu, až kým nenarazilo na živú prekážku, spoza ktorej sa ku dverám na ulicu plazil dlhý čierny tieň. Pod sochou stála Tereza. Bradu mala zdvihnutú ku stropu a oči nalepené na kamenného rytiera.

Prítomnosť dievčiny Samuela vyrušila. On sa nerád stretával s cudzími dievčatami osamote. Samuel nebol ten typ mládenca, ktorý by dokázal o sebe povedať, že čím viac dievčat sa okolo neho točí, tým viac zaujímavejší život žije. Bol plachý a svoju plachosť mal rád ako rytier svoj štít.

Chlapec zaváhal. Tereza si ho dosiaľ nevšimla. Mal by vstúpiť dnu, alebo sa čím skôr vrátiť do svojej izby? Zvedavosť však bola mocnejšia ako jeho plachosť a hanblivosť. Urobil krok dopredu a vstúpil do svetla sviece. Tereza sa však stále dívala na sochu.

Odkašľal si, aby vedela, že prichádza. Ona sa však ani nepohla.

Urobil krok vpred, tichý ako myška, Tereza tam však stála rovnako nehnute ako tá socha nad jej očami. Odkašľal si znova. Dievčina mu však nevenovala žiadnu pozornosť. Dívala sa nad seba a jemu sa zdalo, že tvár má rovnako bielu ako tá socha na stene.

Samuel od nej odvrátil zrak a v tej chvíli takmer sám skamenel. Telo mŕtveho rytiera bolo preč.

"Kde je?" zašepkal a pohľadom sa vrátil k Tereze. Tá sa však ani teraz nepohla, hoci jeho šepot sa odrážal od stien paláca v jednej tichej ozvene za druhou. Musela ho počuť. Musí predsa vedieť, že viac nie je v dome sama! Tak prečo sa tvári, že tam nie je?

,Ako chceš!' pomyslel si takmer urazene. Keď ho nechce vidieť, bude sa správať rovnako: ani on nebude vidieť ju! Plachosť bola razom preč.

Občas ho trápilo, keď sa ľudia okolo neho správali, ako keby tam nebol. Teraz bol za to vďačný. Nevadilo jej, že otvoril dvere a tiež, že na ňu prehovoril. Určite jej nebude vadiť, ak ju obíde. A tak to urobil. Prešiel okolo nej veľkým oblúkom a zastal na mieste, kde ležalo telo mŕtveho rytiera.

Podlaha bola čistá, ako keby na nej nikdy nebola mláka od krvi. Podozrievavo sa zadíval na Terezu, akoby to urobila ona. Teraz by si možno želal, aby mu vysvetlila, kam zmizlo telo. No ona si ho stále nevšímala.

Pohľadom sa vrátil k podlahe. Čupol si a rukami prešiel po tvrdom kameni. Bol drsný, suchý a rovnako špinavý ako dlažba okolo. Žiadna stopa po tom, žeby tu niekto robil poriadok. Bol by odprisahal, že tá podlaha vyzerá rovnako ako pred tým, než ju zaliala bordová krv.

,Ako je to možné?' hútal v duchu. Ako to, že tu nie je telo? Mali sa oň predsa postarať až ráno. Yan to takto povedal. Samuel predpokladal, že keď to starý radca hovoril, že tým myslel jeho a Terezu. Rytier bol veľký chlap. Bolo nepravdepodobné, aby ho trpaslík, ako starého radcu volali, odniesol niekam sám. Určite by to nedokázal, ani keby mu pomáhala Tereza. Ak by ho aj ťahali po podlahe, zanechali by za sebou dlhú krvavú stopu. Tú on však nikde nevidí. Ak sa však o telo nepostaral radca, kto teda? Tereza? A sama? Ani tomuto neveril.

Samuel vstal a otočil sa za dievčaťom pod sochou rytiera. Znervózňovalo ho, že tam stojí, akoby tam nebol, a že vôbec nie je zvedavá, kam sa podelo zakrvavené telo. Mal by sa jej opýtať. Mal by sa jej ukázať tak, aby si vydobyl jej pozornosť. Naozaj to však chcel? Pozná ona odpovede na jeho otázky? Ľahšie by bolo znova ju po špičkách obísť a stratiť sa za dverami. Zvedavosť a nedočkavosť ho však ovládali viac než jeho hanblivosť. Mal by sa jej postaviť priamo pred oči, potom sa už nebude môcť tváriť, že ho nevidí. Možno ona vie, čo sa to stalo. A on to chce vedieť tiež.

Odvážne vykročil smerom k nej a ona sa zrazu otočila.

"Benjamín," zašepkala. V očiach mala zvláštny, akoby neprítomný výraz a tvár jej žiarila bielobou, akoby na seba vzala masku z kameňa.

"Samuel," opravil ju chlapec potichu. "Volám sa Samuel..."

Popravde, vôbec mu nevadilo, že si poplietla jeho meno. Stávalo sa mu to často. A oni dvaja sa až tak dobre nepoznali, ani sa často nestretávali, aby si jeho meno musela pamätať.

"Samuel," opravila sa Tereza a zahanbene sa usmiala. Oči jej ožili, ako keby sa len teraz prebudila zo spánku a do tváre sa jej vrátila jej zvyčajná hrdzavá červeň.

"Nevieš," vyriekol drsne a hneď sa aj v duchu začudoval, kam zmizol jeho šepot. Zdalo sa mu, že hovorí príliš nahlas, príliš tvrdo. Nemal by sa s Terezou takto zhovárať. Nemal by takto hovoriť s nikým. Zahanbil sa, ako keby počul vo svojom hlase tón, aký používa starý radca. Panovačný, necitlivý a rozkazovačný.

Bolo mu nepríjemné zhovárať sa s ňou už len pre ten pocit, že ju obťažuje. Keby ho aspoň oslovila správnym menom. Urobila by tak most, po ktorom by sa mu k nej kráčalo ľahšie. Čím ďalej, tým viac mal pocit, že by tu teraz nemal byť.

"Nevieš," zopakoval tichšie a placho, "kam zmizlo telo?"

Rukou ukázal na miesto, kde ležal mŕtvy rytier.

"Ty sa ma bojíš?" opýtala sa ho a pomalými krokmi sa k nemu približovala.

Jej slová ho zaskočili. Nebol to strach, čo prežíval vo vnútri. Vedel, že to dievča mu predsa nijako neublíži. Možno to bola iba jeho hanblivosť. A možno iba neschopnosť zhovárať sa s ňou bez toho, aby mu videla na tvári, že v nej vidí krásnu mladú ženu, ktorá si zaslúži vo svete vlastný piedestál.

"Nie," vykoktal. A hneď cítil, že sa červená, hoci v sebe nikdy neskrýval city, ktoré by patrili iba tejto dievčine.

"Tak hanbíš?" vypytovala sa pokojne, akoby si spolu vyšli iba na večernú prechádzku pod hviezdami.

"Trocha," vyriekol ostýchavo, dúfajúc, že ho to priznanie vyslobodí z jej neviditeľného zavretia.

Tereza sa k nemu pomaly približovala, až kým nezastala pred ním blízko, že cítil sladkastú vôňu, akoby bola natretá medom.

"Viem, ako ti je," vyslovila to tak citlivo, až ho to prekvapilo. Oni dvaja sa často nestretávali, no on ju dosiaľ vnímal iba ako tú, čo si život rada užíva. Svoj život. O ostatné životy neprejavovala záujem. Aj preto hneď v duchu pochyboval, že tie vyrieknuté slová myslela vážne.

"Hovorím to vážne," poznamenala, ako keby vedela, na čo myslí.

"Dobre," prikývol hneď.

"Tiež sa necítim dobre v prítomnosti cudzích ľudí," pokračovala, ako keby ho chcela presvedčiť, že všetko, čo hovorí, myslí smrteľne vážne. "Zažila som však, ako sa s cudzích stávajú blízki a tiež naopak, ako sa z blízkych môžu stať cudzí, takže..." Natiahla k nemu ruku a čakala. "Ja som Tereza. Keď sa takto navzájom predstavíme, nebudeme si viac cudzí..."

"Samuel," zašepkal chlapec prekvapene a podal jej ruku. Ona mu ňou potriasla, akoby to naozaj bolo ich prvé skutočné stretnutie. Dokonca sa na neho jemne usmiala.

"Lepšie?" opýtala sa, keď mu pustila ruku.

"Lepšie," vyhlásil hneď, akoby jej otázku čakal.

Tereza ho pomaly obišla a zastala na mieste, kde ešte pred nocou ležalo telo mŕtveho rytiera. Dala ruky vbok, sklopila zrak a dívala sa na podlahu okolo seba. Zmraštila čelo, že jej na ňom hneď vybehli hlboké vrásky. Napla pery a líca, čo iba zvýraznilo jej lícne kosti. A Samuel jej videl na tvári, že aj pre ňu je zmiznuté telo záhadou.

"Yan by ho sám nespratal," poznamenala vážne Tereza.

"Bol veľký," súhlasil s ňou Samuel.

"Určite už spí... keď zabuchol dvere do svojej komnaty, viac z nej nevyšiel!"

"Než sfúkol sviece, zamkol bránu," podotkol, aby vedela, že ani z ulice sa dnu nik dostať nemohol.

"Nehovoril, že sa oň postaráte ráno?" obrátila sa k nemu a nadvihla zvedavo obočie. Hoci mala tvár v tieni, videl, že je krásna.

"Určite myslel mňa a teba," odvetil, "že ho odnesieme my!"

"Hej," súhlasila a znova si skúmavo prezerala nedotknutú podlahu. Prešla po pieskovci najskôr prstami, potom aj celou dlaňou. Bol studený ako zvyčajne. Suchý a drsný.

"Koľko sme boli preč? Hodinu, dve?" premýšľala nahlas. "Mne by to trvalo celý deň, aby som tú krv upratala tak, aby po nej neostala špinavá stopa! A som si istá, že podlaha by bola vlhká ešte dva dni..."

"Krv bola všade!" pripomenul jej Samuel.

"A teraz nie je nikde!" podotkla a prešla prstami po škáre v podlahe. Ako keby tu žiadna krv nikdy nebola.

"Nemohol sa vypariť!"

"Nie! Nevyparil sa... ale..."

Tereza dvihla hlavu. V očiach mala iskry, ako keby zrazu všetko pochopila. Spýtala sa: "Ako tu ten muž prišiel?"

Samuel pokrčil ramenami. On ho predsa nevidel prichádzať. Bol už vo vnútri, keď do domu vstúpil on.

"Videl si už niekedy rytiera bez koňa?" nadvihla tajnostkársky obočie. "Lebo ja nie. A neverím, že by sa sem, na samý vrch mesta, doráňaný na smrť, vyštveral bez koňa."

"A mesto bolo plné vojakov," spomenul si chlapec. "Hľadali ma po uličkách. Ak by ho stretli, určite by ho boli zastavili..."

"Bol od krvi," pokračovala Tereza, "vzali by ho výsluch..."

"A sem by nikdy nedošiel," súhlasil s ňou Samuel.

"Možno sem neprišiel na koni," pošepla, "možno sem vôbec neprišiel."

"Ako neprišiel? Veď bol tu!"

"Neprišiel," prižmúrila viečka Tereza, "možno sa tu iba zjavil..."

"Ako duch?" čudoval sa, že takto premýšľa.

"Ducha som nikdy nevidela," kývala hlavou. "A okrem toho, on nevyzeral ako duch. Videli sme jeho telo. A na podlahe jeho krv."

"Ak to nebol duch, tak čo potom?"

"Samuel," ťažko vzdychla, "tiež neviem, kto to bol alebo čo to bolo. Iba som si myslela, že tak čudne, ako sa tu zjavil, mohol sa rovnako čudne aj vypariť!"

"Ako duch," opakoval Samuel, ako keby mu jej vysvetlenie dávalo zmysel.

"Preč je on," prikyvovala dievčina. "Preč je všetka krv. A tá podlaha... vyzerá, ako keby na nej žiadna krv nikdy nebola."

"Ako duch," vyriekol to slovo znova, ako keby si nebol istý, či ho tá predstava straší, alebo iba viac jatrí jeho zvedavosť.

"Samuel?"

"Hm?"

"Nemusíš to opakovať dookola, však?"

Tá otázka znela viac ako prosba. Tereza ju dokonca predniesla tak láskavo, že Samuel ani nepomyslel na to, že by jej už mohol liezť na nervy.

"A kto je tamto?" otočil sa chlapec, natiahol ruku a ukázal na sochu rytiera z kameňa. Nedokázal sa zbaviť pocitu, že tá socha má niečo spoločné s rytierom, ktorý sa najskôr nečakane zjavil a potom rovnako nečakane vyparil.

"Anavin," povedala Tereza isto.

"Anavin bola žena," nesúhlasil s ňou. "A tamto je muž!"

"Určite?" chystala sa s ním o pravdu bojovať. "Dlhé kučeravé vlasy. Štíhle ruky a nohy. Hladká tvár," opisovala výzor sochy nad nimi. "A krátke brnenie, ktoré zakrýva hruď, takže nemôžeš povedať, či to je muž alebo žena..."

"Je to muž," trval na svojom Samuel.

"Je to Anavin," zdôraznila. "To je jediné možné vysvetlenie!"

Samuel na chvíľu zapochyboval. Čo ak má Tereza pravdu? Veď ak by to aj naozaj bola socha Anavin, nikoho v meste by to neprekvapilo. Tá žena je predsa legenda. Oslavovaná a uctievaná kráľovná, ku ktorej sa dodnes obracajú všetky dievčatá v meste i na šírom okolí.

Najstaršia legenda o Anavin hovorí, že bola dcérou miestneho pána takmer pred tisíc rokmi. O jej kráse si šepkali mládenci od jedného konca zeme po druhý. Písali pre ňu piesne, snívali o nej a boli by jej zniesli aj hviezdy z oblohy, ak by o to jedného z nich požiadala.

Stalo sa však, že keď raz bola na prechádzke so svojou komornou na pláni pod hradom, zastal pri nich mladý muž na bielom koni. Predstavil sa im ako Rašan.

"Prichádzam z krajiny večnej mladosti," zaspieval, že aj vtáci na nebi stíchli v závisti, "aby som si teba, najkrajšiu spomedzi živých, odviezol so sebou domov, do krajiny, kde ostaneš navždy mladá..."

Komorná mládenca odháňala a princeznú odhovárala, len nech ho nepočúva. Lenže Anavin, omámená jeho spevom, sa rozhodla hneď, keďže Rašan ju očaroval, aby sa do neho zaľúbila. A tak princezná vyskočila na jeho koňa a dovolila mu, aby si ju odniesol cez jazerá, rieky, hory a zahmlené moria preč.

Rašan, tak ako sľúbil, ju naozaj vzal do krajiny, kde nik nestarne. Tam sa vzali a žili spolu päťsto rokov, hoci Anavin sa zdalo, že roky ubiehajú pomalšie. Bola by tvrdila, že v tej zázračnej krajine nebola dlhšie, ako keď sa z chlapca stane muž. Začalo sa jej však cnieť za domovom a tak požiadala manžela, či by sa nemohla ísť aspoň pozrieť do svojho rodného mesta.

Po dlhom prehováraní muž súhlasil a zveril jej svojho bieleho tátoša. Varoval ju však, že z neho nesmie nikdy zosadnúť.

"Len ten kôň ťa dokáže priviesť späť," opakoval jej, keď sa lúčili. "Bez neho sa nebudeš môcť vrátiť!"

"Vrátim sa," sľubovala, vysadla do sedla a vydala sa na cestu domov.

Keď sa však vrátila do rodného mesta, zistila, že všetko je inakšie. Krajina, ľudia, mesto i hrad... úplne všetko, keďže od chvíle, čo opustila rodný kraj, ubehlo dlhých päťsto rokov.

Anavin, smutná a so slzami v očiach, že neuvidí tých, ktorých pred rokmi bez slova opustila, obrátila koňa a rozhodla sa vrátiť do krajiny večnej mladosti.

Cestou však natrafila na žobráčku, ktorá ležala v blate na okraji lesa, akoby bola mŕtva. Princezná na ňu z výšky koňa volala. Starena na zemi sa však ani po jej volaní nehýbala. A tak sa Anavin bez rozmýšľania rozhodla, že jej pomôže. Rýchlo zosadla z koňa. Uzda v jej rukách sa rozplynula skôr, než sa by sa dotkla čižmami holej zeme. Zmizla uzda, sedlo, a napokon aj celý kôň.

A Anavin, žijúca dlhé stáročia, sa v tej chvíli premenila na starú a slepú ženu. Zostarla rýchlo, akoby jej telo chcelo dohnať stratený čas. Padla na zem vedľa žobráčky a život ju navždy opustil.

Samuel, tak ako každé malé dieťa v meste, poznal tú najstaršiu legendu o Anavin. A predsa pochyboval, či tá socha zobrazuje ženu alebo muža.

"A čo ak je to Rašan?" poznamenal a vykročil ku soche na stene.

"Rašana by v tomto meste oslavoval jedine blázon!" odsekla Tereza a Samuel vedel, že hovorí pravdu. Veď to on vzal mestu to najkrajšie, čo sa kedy pod slnkom zrodilo z človeka. Mešťania jeho meno preklínali, určite by ho nepostavili na piedestál. Ani dnes, ani pred stáročiami.

Tereza zastala vedľa Samuela. Obaja sa dívali do výšky a tuho premýšľali, či by to naozaj nemohla byť Anavin. Tvár tej sochy nebola na pohľad krásna, ale vždy to bola iba socha a nie skutočná podoba krásavice, o ktorej spievala celá zem.

"A čo ak ten rytier na zemi..." Samuel sa prudko otočil k Tereze a oči mu horeli. "Čo ak to bol Rašan?"

Tereza krútila hlavou.

"Spomínal si bitky a spoločníkov, ktorých ten rytier stratil v piesku na cestách," pripomínala mu, čo sám rytier hovoril. "Nemyslím si, že v krajine večnej mladosti sa bojuje a prelieva krv..."

"A ty si myslíš," otočil sa k nej, "že taká krajina, v ktorej ostávajú všetci mladí naveky, že by mohla naozaj existovať?"

"Mohla by som sa ťa pýtať rovnako," usmiala sa. "Bola Anavin skutočná, alebo je celý jej príbeh vymyslený?"

"Ľudia tomu veria," neodpovedal jej priamo.

"A to je akože dôkaz?" Tvár sa jej zamračila. "Dolu v meste žijú ženy, ktoré veria, že opeknejú, ak sa budú natierať blatom, ktoré ostáva po prvej rose. Robia to a dosiaľ som si na nich nevšimla žiadnu zmenu. Dokonca sa mi zdá, že tie škaredé sú ešte škaredšie!"

"Keby ťa počuli," usmieval sa potichu Samuel.

"Len hovorím, že ľudia zvyknú veriť aj hlúpostiam," obhajovala svoje slová Tereza. "To však neznamená, že sa pre ich vieru hlúposti stanú skutočnosťou!"

"Ja neviem," odpovedal na jej otázku. "Neviem, či bola Anavin skutočná!"

"Presne tak," otočila hlavu a zadívala sa na sochu. "Možno aj on, či ona, nech už to je ktokoľvek, nie je skutočný... možno je to iba obyčajná socha!"

"Možno..." Samuel s ňou chcel súhlasiť.

Tereza stíchla a dom naplnilo dusivé ticho, akoby sa na nich zo stropu zniesol tisícročný prach so svojimi dávnymi príbehmi a tajomstvami. Obaja sa dívali na sochu, akoby čakali, že im sama prezradí svoje meno.

Samuel zatajil dych. Zrazu sa mu zdalo, že had pod nohami rytiera pohol hlavou. A potom celé jeho telo, tenké ako predlaktie dospelého muža a dlhé ako tunel vedľa domu, sa zachvelo. Had otvoril papuľu a vyceril dlhé zuby. Tenkým jazykom sa už už dotýkal päty rytiera.

Tereza, v tej istej chvíli, keď Samuel pozoroval hada, zbadala obrovského bieleho vtáka. Zostupoval z výšky, akoby mal pod stropom tajnú skrýšu. Keď sa vták priblížil, rozpätím krídel zakrýval takmer celého rytiera. Dlhé žlté nohy vystrčil pred seba a mocné pazúry dravca sa zaryli do kameňa, priamo do nehybnej hlavy hada. Orol, biely ako čerstvý sneh, zložil krídla a čakal.

Oči hada sa dívali na Samuela. Oči bieleho dravca na Terezu. On nevidel orla. Ona krútiacu sa vretenicu.

,Si skutočný?' pýtali sa v duchu obaja.

Bolo to ako videnie, ktoré však vždy pominie skôr, než sa doň človek zadíva. Had znehybnel a orol sa rozplynul.

Samuel sa obzrel za Terezou. Chcel sa jej opýtať, či tiež hada videla. Ona však mala zatvorené oči a tvár červenú, akoby ju spálilo slnko.

"Nevädnúca je múdrosť, ľahko ju uzrú tí, čo ju milujú, nájdu ju tí, čo ju hľadajú! Ona sama obchádza a hľadá tých, čo sú jej hodni, blahosklonne im kráča v ústrety na cestách, pri každej myšlienke sa s nimi stretáva!" prehovorila zrazu Tereza a jej mohutný hlas sa dunivo odrážal od stien, akoby to samé múry volali.

"Tereza," oslovil ju chlapec potichu.

Otvorila oči a hneď si rukami prikryla uši.

"Nemôžem!" Tvár jej zrazu skrivila bolesť a oči sa jej naplnili slzami.

"Čo nemôžeš?" pýtal sa prestrašene.

"Yan prichádza!" Ruky si držala na hlave, akoby ju každé vyslovené slovo pálilo v ušiach. "Je nahnevaný. Vie, že sme tu. Bude kričať..."

"Nie," snažil sa ju upokojiť. "Yan je určite v posteli..."

"Už je takmer pri dverách," opakovala a rukami si zakrývala uši, akoby ich chcela vtlačiť do hlavy.

"Nie je," vyhlásil isto, no len čo to vyriekol, dvere sa otvorili a do domu vstúpil Yan.

"Ako si to mohla vedieť?" prekvapene na ňu civel.

"Ja nemôžem!" opakovala Tereza a rozbehla sa ku dverám. Preletela okolo strýka rýchlo, že sa jej takmer nestihol spratať z cesty.

"Tereza!" kričal za ňou Yan, keď zmizla v tmavom tuneli.

Bola preč a Samuel vedel, že starec všetku svoju zlosť teraz zhodí na neho.

"Samuel!" počul starcov krik a beztak sa mu zdalo, že na hneve starého muža teraz nezáleží.

Myšlienkami bol pri Tereze. Videl jej tvár, poznačenú tajomnou bolesťou. Jej vpadnuté oči, stuhnuté líca a namodravé pery. Videl jej tvár, plnú zdesenia a strachu. Snažil sa spomenúť si, čo sa za posledné minúty prihodilo, nevidel však nič, čo by ju mohlo tak vystrašiť. Nerozumel ani, prečo dookola opakovala, že nemôže. Čo nemôže? A odkiaľ vedela, že sa blíži Yan?

Ako vždy, keď bol svedkom cudzej bolesti, hneď myslel aj na to, či tú bolesť nespôsobil on. Nechcel jej ublížiť, ba nemal ani vedomosť o tom, aby to urobil. A predsa premýšľal, či ju neurazilo nejaké jeho nevhodné slovo. Tie myšlienky cez neho plynuli ako vodopád, keď si zrazu uvedomil, že on by Tereze ublížiť nemohol. Čím by on mohol? V jej očiach bol obyčajným mešťanom, synom kováča, s ktorým by za normálnych okolností na ulici neprehodila zbytočné slovo. Spojil ich mŕtvy rytier. Ten je však preč. Nič viac ich nespája. Nič pre ňu neznamená. Nič mu nie je dlžná. Tak ako by jej on mohol ublížiť?

A predsa bol Samuel naplnený jej smútkom a bolesťou, čo ho zraňovalo viac, ako keby mal niesť vlastný bôľ. Cudzie je vždy ťažšie ako vlastné, zvlášť vtedy, ak je zahalené do bezmocnosti.

Dookola sa spytoval, čo spôsobilo, že Tereza a jej pevná tvár, vždy plná bezstarostnosti a sebavedomia, vyzerala zrazu ako spálenisko, v ktorom viac nebude života?

"Samuel!" znova počul starého radcu. Videl, ako rozhadzuje rukami a ako sa mu v hneve hýbu pery. Jeho slová však nevnímal. Mohol by kričať z plných pľúc, beztak by ho nepočúval.

"Idem domov!" vyhlásil chlapec rázne, keď Yan neprestával klásť otázky, na ktoré sa Samuelovi nechcelo odpovedať.

Obišiel starca, ktorý neprestával kričať, akoby v ňom jeho nezáujem rozdúchal nové iskry hnevu. Samuela však jeho hromženia nezaujímali. Nedokázali by ho ani zastaviť, ani mu ublížiť. V tej chvíli bol schopný myslieť iba na Terezu a jej hlboké zdesenie.

Vstúpil do čierneho tunela, v ktorom sa pred chvíľou stratila aj dievčina. On sa však vydal smerom k ulici. Nemalo zmysel vracať sa do hosťovskej izby, beztak už bolo po noci. Dúfal, že vojaci to už s prenasledovaním dávno vzdali. A tiež, že čerstvý vzduch v uliciach mesta mu uľaví na duši.