CH01 - prvá - 05

V malom kamennom domčeku, postavenom na konci úzkej uličky, ktorá spájala veľké ovocné sady s hlavným námestím, bol od rána čulý ruch. Rodina kováča Mateja zvykla vstávať s ranným brieždením. Kováč už od skorého rána pripravoval vyhne a náčinie na prácu so žeravým železom. Prví zákazníci budú prichádzať, len čo sa slnko prehupne cez hory. A keďže Matej bol jedným z dvoch kováčov v meste, roboty mal zväčša cez hlavu. Jeho žena, Hana, sa starala o domácnosť. Spolu vychovávali tri deti, okrem najstaršieho Samuela, ešte dvoch malých chlapcov.

Len čo sa Samuel zjavil v kuchyni, mama ho hneď zasypala otázkami: "Kde si sa túlal tak dlho do noci? Kedy si sa vrátil?"

"Teta Marta ma poslala za starým radcom," odpovedal na jej otázky jednou vetou.

"Je teta v poriadku?" pýtala sa hneď a zvedavo nadvihla obočie.

Teta Marta bola vdova. Aspoň si to o nej myslel. Od nej to však nevedel, keďže z jej úst nikdy nepočul, čo i len zmienku o nebohom manželovi. Doma však raz začul, ako ju takto nazval otec pred matkou. Jeho rodičia tete so všetkým pomáhali. Keď bolo potrebné nakúpiť, poslali Samuela, aby jej nakúpil. Keď opraviť niečo na dome, otec vzal svoj balíček nástrojov a opravil, čo sa pokazilo. Nebolo dňa, aby rodičia neposlali Samuela pýtať sa jej, či niečo nepotrebuje, alebo či jej niečo nechýba. Aj preto sa Samuel v jej domčeku cítil rovnako ako doma.

Marta bývala hneď na okraji námestia. Z okien mala výhľad na trhovisko, na hradby i na palác nad ním. Nebývala však sama. O domácnosť sa jej starala vnučka Kristína. Ani tu si však nebol istý, či Kristína je naozaj jej vnučka, hoci teta ju tak volala. Ak aj starena mala vlastné deti, v meste nebývali. Nikto o nich nikdy nehovoril. Nikto sa na ne nepýtal. Lenže ľudia tak zvyknú.

"Ako sa má... tá a tá...?"

Vari to nie je najbežnejšia otázka, ktorú dostáva stará mama, len čo usadí návštevu ku stolu? Ľudia sa tak pýtajú, lebo vedia, že niet väčšej radosti pre starých rodičov, ako je radosť z detí a vnúčat.

On však túto otázku dosiaľ nezačul. A hoci trávi v dome Marty toľko času, koľko doma, ešte sa nestalo, aby sa takto priamo na jej deti niekto vypytoval. Akoby sa pod nimi prepadla zem. Alebo... ako keby žiadne nikdy nemala.

Raz sa na to pýtal matky, ona mu však povedala, aby sa do toho nestaral. Raz sa na to pýtal aj Kristíny.

"Mám najlepšiu starkú na svete," vyhlásila vtedy veselo a hrdo zároveň. Otázku, kam sa podela jej matka, tú jej však nemal odvahu položiť. A Kristína o tom nikdy nehovorila, ako keby ju to ani nezaujímalo.

Napokon sa o to prestal zaujímať. Vari na tom záleží, či mala alebo nemala teta vlastné deti? Zaleží na tom, či je Kristína skutočne jej vnučka? V meste je predsa čudných rodín habadej. Takých bez matiek, bez otcov, pospájaných i rozdelených. Veď aj Yan sa stará o Terezu, ktorá nie je jeho. Prečo by sa aj Marta nemohla starať o Kristínu? Ak je ona jej vnučka, dobre tak. Ak nie je, tiež dobre. Veď rodina nie je iba spoločná krv, ale aj spoločná chudoba, spoločné utrpenie a spoločná radosť. A tých je občas viac tam, kde chýba spoločný rodokmeň.

"Je v poriadku, hoci," vysvetľoval matke Samuel a premýšľal, či má zmysel položiť jej otázku, na ktorú, ako to už vopred tušil, beztak nedostane odpoveď. Prstami si pretrel unavené oči a napokon dodal: "Rozhoreli sa ohne vo svätyni. Vyzerá, že ju to dosť vystrašilo."

"Aha," zamyslela sa matka nahlas a hoci sa snažila tváriť, že sa jej tie slová nijako nedotkli, videl na jej tvári, že ju to nielen prekvapilo, ale aj znepokojilo.

"Chceš mlieko alebo čaj?" pýtala sa ho starostlivo.

"Prečo sa tej svätyne tak bojí?" odvážil sa opýtať a rukou ukázal na misku s mliekom.

"Bojí?" zasmiala sa matka a naliala mu plný pohár teplého mlieka. On však videl, že sa smeje nasilu, len aby si myslel, že na tej tajomnej svätyni nezáleží.

"Mala si vidieť jej tvár a oči, keď o nej hovorila," neprestával sa vypytovať.

"Zanes otcovi," položila matka pred syna ďalší pohár s mliekom.

"Čo je na tej svätyni zlé?"

"Samuel," oslovila ho rázne a dala ruky vbok. "S otcom sme ťa učili, aby si nestrkal nos do vecí, do ktorých ťa nič nie je! A toto je práve taká vec."

"Prepáč," hneď sa ospravedlňoval.

"Marta je už stará žena. Možno ju niečo bolí a bolesť sa najviac ukazuje na tvári," dodala miernejšie, akoby si uvedomovala, že zbytočne dvíha hlas na syna.

Samuel vstal od stola. Bol si istý, že čo videl starene na tvári, keď ho posielala za radcom, nebola bolesť tela. Rovnakú tvár ukázal Yan, keď mu povedal, s akými slovami ho za ním Marta poslala. Vari ich oboch bolia tie isté kĺby alebo kolená? Nie, vedel, že ich bolesť vychádza z duše. Na tej svätyni bude niečo prekliate, tým si bol istý. A tiež, že ak matka vie, čo to je, beztak mu to nepovie.

Vzal pohár s mliekom a vyšiel na dvor. Kováčska dielňa bola hneď za domom. Viedla ku nej široká cesta, aby sa k nej dostali aj vozy a koče.

Samuel vstúpil do vnútra. Uprostred štvorcovej dielne vyrastalo z hlinenej podlahy široké ohnisko, nad ktorým čnel vysoký komín. Vedľa neho mal otec dva nákovy. Vyššiu, po pás, pri ktorej pracoval postojačky a nižšiu, vedľa ktorej bol maličký drevený stolček, pri ktorej zvykol robiť posediačky. Z nízkeho stropu viseli dva mechy z baranej kože, z ktorých trčali rúry, ktorými sa vháňal vzduch do ohňa. Po stenách, na železných hákoch i drevených policiach, viseli rôzne kliešte a kladivá, jednoručné i dvojručné, a kadejaké iné nástroje, ktoré kováč používal na prácu s rozžeraveným železom.

"Mama ti posiela mlieko," priblížil sa k otcovi, ktorý práve čistil kliešte.

Samuel pohľadom preletel dielňu. Všetko bolo na svojom mieste. Ako ináč, jeho otec miloval poriadok viac ako matka.

"Ak niečo použiješ, vráť to tam, odkiaľ si to vzal!" zvykol mu hovoriť, keď mu chcel pomáhať. "Ja za tebou poriadky robiť nebudem!"

"Ty si už mal?" pýtal sa syna kováč starostlivo. Veľkými očami, do ktorých mu padalo husté a dlhé obočie, si pozorne premeral Samuelovu tvár.

"Neboj sa, ušlo sa každému!" odvetil syn.

Samuel vedel, prečo sa tak pýta. To otcovia tak zvyknú. Jeho rodina už roky berie mlieko od starého Karola, ktorý býva asi desať domov nad nimi, tiež na okraji ovocného sadu. Jeho dcéra im čerstvé mlieko prináša každý večer. Keď sa zastavila včera, matka vravela, že mala v očiach slzy. Karolovi vraj zdochla jedna krava. Ospravedlňovala sa, že prináša menej mlieka ako zvyčajne. Matka ju, samozrejme, upokojovala, že to nie je jej vina, ba dokonca ani vina Karola alebo jeho kravy. Nič strašné sa predsa nestalo. Aspoň nie pre rodinu kováča. Pre rodinu Karola je zdochnutá krava zaiste veľká škoda.

Aj preto sa Matej vyzvedal, či sa ušlo každému. Ako starostlivý otec, vždy by najskôr nakŕmil deti a svoju ženu, než by si vzal niečo pre seba.

"Máš dnes dajakú robotu?" spytoval sa otec a na jeden dúšok odpil polovicu z plného pohára. Husté čierne fúzy mu zbeleli, ako keď sa na ihličie nalepí námraza. Jeho číre a zvedavé oči sa zahľadeli na syna.

"Sľúbil som tete, že dnes s Kristínou pôjdeme na trhy."

"S Kristínou, ha?" podpichol ho kováč a oči sa mu rozžiarili, ako keby nebolo väčšej radosti pre otca, než dostať príležitosť podpichovať syna s mladými dievkami.

"Vždy chodíme spolu," obhajoval sa Samuel. Skrížil ruky na prsiach a tváril sa podráždene.

"Ja viem, že spolu chodíte," podotkol kováč a zvedavo, čakajúc, ako sa bude syn brániť, vytiahol obočie až do stredu čela.

"Tak som to nemyslel!" Samuel podráždene odfrkol. Oni dvaja predsa spolu nechodia. Aspoň nie tak, ako keď spolu chodia dvaja zaľúbení.

Samuel si Kristínu pamätal, odkedy si vôbec na niečo pamätá. Hrávali sa spolu už ako deti. Raz v dome kováča, inokedy v dome stareny. Spolu chodievali na trhy, spolu za hradby mesta, spolu do sadov i na vrchol koruny, kde ako deti snívali, že raz budú bývať v tých najväčších domoch. Chceli mať celý svet na dlani. Predstavovali si, že z okien tých domov vidno Ľadové vrchy od päty až po snehové čapice na ich vrcholoch.

Teta Marta o nich zvykla hovoriť, že sú nerozluční. Všade spolu, nikdy od seba. Jedli z jedného taniera, behali po jednom dvore, skrývali sa v jednej skrýši a všetko, čo patrilo jednému, patrilo aj druhému. Spoločne počúvali rozprávky o princeznách a princoch, o drakoch a rytieroch, ktoré im raz rozprávala teta, inokedy mama. Nemali pred sebou tajomstvá, ani skrýše, o ktorých by druhý nevedel.

"Je teta v poriadku?" Otec videl, že sa syn pri otázkach na Kristínu cíti nesvoj a tak radšej zmenil tému.

"Hovoril som mame, že na starej svätyni sa rozhoreli fakle," vyslovoval opatrne slovo za slovom, a pozorne sledoval, ako bude otec na jeho správy reagovať. "Teta ma poslala za starým radcom. Zdá sa mi, že obaja z toho boli vystrašení!"

"Hovoríš, že fakle horia?" vyslovil otec pomaly a jeho tvár zvážnela. "Čo si pamätám, vyhasli takmer pred dvadsiatimi rokmi. Možno to bude aj viac. Kto by si to ale všetko pamätal?"

"Ty o tej svätyni niečo vieš?" vyzvedal hneď Samuel.

"Viem, aj neviem," pokrčil plecami kováč. "Záleží od toho, kto sa na to pýta..."

"Veď ja!" pozeral na otca nedočkavo.

"No," zaváhal Matej, ako keby premýšľal, či je správne o tom hovoriť so synom, "ak sa ma na to pýtaš ty, tak potom o tej svätyni neviem vôbec nič!"

"Otec," okríkol ho podráždene Samuel.

"Ja nič neviem!" Kováč sa zaškeril a znova sa otočil ku stolu. Vzal do rúk kliešte, i kefu s dlhými drôtenými štetinami a pustil sa do práce.

"Otec," prosíkal chlapec.

"Bež za Kristínou," podpichol ho kováč.

Otec ho bude naťahovať. Samozrejme. Je to jednoduchšie, ako odpovedať na otázky. Čo iné čakal?

On sa však nemienil vzdať. Nerozumel, prečo sa tej svätyne toľko boja a prečo s ňou robia také tajnosti, keď je vyhasnutá už dvadsať či tridsať rokov? Veď ani nevedia, aké ohne tam horia. A okrem toho, kto priniesol tú správu? Vari tie plamene niekto videl? Čo ak horí les a nie fakle, o ktorých hovorila teta Marta?

"Otec," stíšil Samuel hlas, "povieš mi o tej svätyni viac?"

"Nie," odsekol Matej a na syna sa ani nepozrel.

"Prečo nie?" dobiedzal.

Kováč odložil kliešte a obrátil sa k synovi celým telom. V očiach mal pokoj a sústredenosť, ako keby už pracoval s tekutým železom. V jeho tvári však Samuel videl viac: vážnosť i tajomnosť, ba aj prosbu o bezpečie... také, aké si pre vlastné deti želá každý otec a každá mať.

"Samuel," oslovil ho otec láskavo. "Bol som ešte chlapec, keď zatvorili svätyňu a sfúkli jej ohne. Prečo to urobili? To ja neviem!" krčil otec plecia. "Ja ani neviem, prečo tá svätyňa vznikla! Za tie roky som však o tom mieste počul veľa príbehov a ani jeden z nich nebol dobrý... a možno ani pravdivý... rozumieš? O tom mieste som nepočul nič, čo by som chcel hovoriť svojim deťom!"

"Ale teta Marta bola vydesená!" opakoval Samuel. "Mal si ju vidieť! Určite sa niečo deje! A ty vieš čo, však?"

"Nechaj to miesto na pokoji!" zdôraznil otec znova a obrátil sa mu chrbtom. Vzal do rúk kliešte a zavesil ich na drevenú policu nad stolom.

"Ty si tam bol?" Samuel sa nevzdával. Chcel sa o tom mieste dozvedieť viac.

"Nie," odsekol otec.

"A Marta? A starý radca?" Bol by vymenoval všetky mená, ktoré mu v tej chvíli prišli na um, ak by ho kováč nezastavil.

"Samuel!" Matej sa prudko otočil a dôrazne syna napomenul: "Prečo nepočúvaš, čo ti hovorím?"

"A ty mi prečo nepovieš viac?" bránil sa chlapec.

"Lebo ťa mám rád!"

Kováč sa nechcel hádať so synom. Vedel, že je tvrdohlavý ako on. Nemohol mu však vyčítať, že je zvedavý a že chce všetko poznať. V jeho veku bolo rovnaký. A on chcel mať s ním presne tú trpezlivosť, ktorú s ním nemal jeho vlastný otec. Nebude ho trestať za niečo, čo sám robil v jeho veku. Vari nie je sprevádzanie vlastného potomka viac o trpezlivosti ako o bezduchom napomínaní? Nie je jeho úlohou syna zlomiť, ale držať ho, aby rástol viac a vyššie ako on. To však ešte neznamená, že mu odpovie aj na tie otázky, ktoré je lepšie nepoložiť.

"Mám ťa rád," zopakoval kováč a pokračoval: "Prečo sa zaujímaš o veci, ktoré ti do života nič dobré neprinesú? Pamätaj, že nemusíš všetko vedieť a všetko počuť. Šťastní nie sú tí, ktorí všade boli a všetko počuli, ale tí, ktorí žijú na mieste, na ktorom práve sú s takou vášňou, ako keby iné neexistovalo. Čím menej toho vieš, tým menej máš starostí! Viac by sa mi páčilo, ak by si sa zaujímal o to, čo patrí ku tvojej mladosti... čo ťa rozveselí a poteší!" Chvíľu bol ticho a potom dodal: "Napríklad o takú Kristínu!"

Otec jej meno vyslovil s takou bázňou, že mu ani nenapadlo hnevať sa na neho, že ju znova spomína.

"Ja v tvojom veku som sa naháňal za mamou a nie za starými fakľami a ohňami, ktoré mali ostať vyhasnuté!" pokračoval otec, aby napokon dodal: "Starosti dospelých nechaj im. Neber na seba, čo ti nepatrí. Nepredbiehaj čas. Ešte stále ti patrí mladosť a s ňou aj štipka huncútstva... nie však takého, aby si sa miešal do vecí, ktoré ti nepatria!"

Samuel sa díval na neho s pokojom. Vnímal, že v každom jeho vyslovenom slove sa skrýva nielen otcovská starostlivosť, ale aj povzbudenie, aby hľadal, čo patrí jemu a nie príbehy, do ktorých sú namočení iní. Okrem toho, otec hovoril múdro. Nepovedal síce to, čo chcel počuť. Ani mu nezodpovedal vyslovené otázky. Neodbil ho však jedným slovom a dal mu zo svojho času.

"Aj ja ťa mám rád," vyriekol potichu, ako keby sa hanbil také povedať vlastnému otcovi. Cítil sa zrazu previnilo. Nechcel ho nahnevať. Nemal ho provokovať a ťahať z neho veci, o ktorých jasne povedal, že sa o nich baviť nebude.

"Aj Kristínu?" vyslovil otec znova jej meno. Jeho napätá tvár sa zrazu uvoľnila a všetka jeho vážnosť bola preč. Kováč využil prvú príležitosť, aby zmenil tému rozhovoru a znova syna podpichol.

Samuel vedel, čo bude nasledovať. Nemalo zmysel pri ňom ostávať.

"Idem!" vyhlásil a natiahol sa za prázdnym pohárom na stole. Zanesie ho naspäť do kuchyne. Otec nemá rád, keď sa použité veci nevrátia tam, kam patria. Ak by pohár nevzal, zavolal by na neho z polovice cesty, aby sa poň vrátil. On mu však k tomu nedá príležitosť. Uprace skôr, než ho napomenie.

"A pozdravuj Kristínu!" volal na neho kováč a jeho smiech sa niesol z dielne, cez krátky dvor, až do domu.

Samuel sa vrátil dnu. Rýchlo prešiel cez kuchyňu k úzkym schodom, ktoré viedli na prvé poschodie. Tak rýchlo, že mama ani nestihla otvoriť ústa a opýtať sa ho, čo hovoril otec.

Vstúpil do izby, uprostred ktorej sa hrali jeho dvaja mladší bratia. Pýtal sa ich, či im nemá niečo priniesť z trhu, kým si zapínal vestu a obliekal kabát. Súrodenci mu však nevenovali takmer žiadnu pozornosť, keďže ich zamestnávala drevená hračka, o ktorú sa naťahovali. A tak sa rýchlo vrátil do kuchyne, vzal si z košíka čerstvé jablko a oznámil matke, že ide k tete Marte.

"Otec to nemyslí zle," ospravedlňovala kováča mama. Hlas mala pokojný, akoby spievala uspávanku. Aj tvár takú mala. Samozrejme, že počula, ako otec kričí na celý dvor, že ma pozdravovať Kristínu.

"Hej," odsekol Samuel vlažne. Nebolo to predsa prvýkrát, čo o nich dvoch doma hovorili. Vedel, že tak, ako by si to želala starena, želali by si aj jeho rodičia, aby si raz Kristína so Samuelom založili vlastnú rodinu. On sa na nich pre to nikdy nehneval. Veď v mnohom, čo o nich dvoch rozprávali, mali pravdu.

Samuel by si ani lepšiu ženu do domu želať nemohol. Kristína bola pracovitá, šikovná, citlivá a pozorná. A okrem toho mala na ženu vzácny dar: schopnosť viac počúvať ako rozprávať.

"Poď sem!" Matka k nemu natiahla ruky.

Samuel zastal, hoci bol už takmer pri dverách. Otočil sa a urobil niekoľko pomalých krokov smerom k nej. Matka ho mocne objala, chvíľu mu dávala zo svojho tepla a potom ho pobozkala do vlasov.

"My ťa máme radi," šepkala mu do ucha za seba, aj za otca.

"Veď aj ja vás," vyriekol potichu a pobozkal matku na líce.

"A pozdravuj... pozdrav všetkých..." odprevádzala ho matka, pričom sa jemne usmievala. Samuel sa zaškeril. Ak by po ňom otec nekričal, že ma pozdravovať Kristínu, tak by to teraz povedala ona. Pozdravuj tetu a Kristínu. Tak by to povedala.

Zubaté slnko bolo ešte chladné a bledé ako sneh, keď Samuel vybehol na ulicu plnú kriku. Kráčal rýchlo po jej okraji pod otvorenými okenicami. Poschodové domy so škridlicovými strechami zakrývali ešte vlastné tiene. Keďže medzi dielňou kováča a námestím bolo v úzkej uličke najviac dvadsať domov, nemal čas premýšľať nad tým, čo hovorila matka a čo otec.

Keď míňal niekoho, koho poznal, alebo o kom vedel, že ho dobre poznajú rodičia, slušne sa pozdravil. Dvihol ruku a kráčal ďalej.

Len čo vstúpil na kamenné námestie, zabočil dolu, smerom k bráne. Obišiel tri prízemné domy a zastal pred vysokými drevenými dverami. Nad nimi, v dvoch radoch nad sebou, trčali hnedé, dokorán otvorené okenice.

Zabúchal na dvere a hneď aj vstúpil dnu.

"Tu je!" Neprešiel ani cez prah a už ho vítali s krikom.

Yan. Len čo Samuel urobil krok do vnútra, starý radca bol pri ňom. Krátkymi rukami ho chytil na hrudi za vestu a snažil sa ním triasť. Trpaslík však na to nemal dosť síl.

"Čo si s ňou urobil?" kričal. Hlavu mal zaklonenú, len aby videl chlapcovi do tváre. Z výšky vyzeral, akoby sa sám sebe chystal zlomiť krk.

Samuel na neho nechápavo civel. Yan na neho vrieskal už včera. Mal však na to dôvod. Prečo však kričí na neho teraz?

"Čo si s ňou urobil?" reval starý radca, kým sa k ním nepriblížila starena.

Teta Marta mala takmer sto kíl. Keď zastala vedľa radcu, ten sa zmenšil ešte viac. Zrazu vyzeral ako trpaslíčie dieťa.

"Pusť ho!" povedala rázne Marta. Yan však nechcel.

"Pusť ho!" zopakovala a položila mu ruku na rameno.

"Čo si s ňou urobil?" zopakoval Yan miernejšie. Poslúchol starenu a chlapca pustil. Nahnevaným pohľadom sa mu však stále díval do tváre. Dožadoval sa odpovede, hoci Samuel dosiaľ netušil, o kom hovorí.

"Poď dnu," pozvala Marta Samuela vľúdne do kuchyne a urobila grimasu. Ktohovie, ako dlho tu už Yan takto vystrája a na čo všetko sa už stihol posťažovať. Súdiac podľa tej grimasy, určite tu kričí od skorého rána.

"Posadíme sa?" Marta sa sklonila k radcovi a trpezlivo čakala na jeho odpoveď. Yan prikývol. Samuel ho obišiel a vstúpil do kuchyne.

Domček tety Marty bol menší ako dom kováča. Celé prízemie tvorila jedna veľká kuchyňa, uprostred ktorej bol masívny kamenný stĺp, ktorý držal podlažie nad ich hlavami. Väčšina meštianskych domov v meste bola postavená práve takto. Na prízemí kuchyňa, na poschodí dve, najviac tri izby pre domácich. Beztak každá rodina žila väčšinu zo svojho času v kuchyni. Tam sa varilo a jedlo, tam sa počas dňa bdelo, aj odpočívalo.

Samuel pozdravil očami Kristínu, ktorá sedela pri veľkom stole pri stĺpe v strede kuchyne. Bez rozmýšľania sa k nej posadil, ako keby to bolo posledné bezpečné miesto v dome. Pozrel na ňu a očami sa zvedavo vypytoval, čo sa deje. Pokývala hlavou, aby mlčal.

Starena sa posadila k stolu oproti nim a rukou požiadala starého radcu, aby sa posadil tiež.

"Budem stáť!" vyhlásil hrdo.

Samuel sklonil hlavu, aby nebolo vidno, že sa mu trasú kútiky úst. Predstavil si totiž, že ak by sa k nim naozaj posadil, tak za tým veľkým stolom, vedľa tety Marty, by vyzeral ako myšiak vedľa slona.

"Ako chceš," predniesla starena vážne a dodala: "Ale pýtať sa budem ja!"

Teta sa otočila ku Samuelovi. Chvíľu sa na neho dlho a skúmavo dívala, pohľadom, ktorý by hneď každého prinútil odvrátiť zrak. Samuel mal zrazu pocit, že má pod viečkami namiesto oči otvorenú knihu. A ona v nej číta a listuje a číta a listuje, kým v nej nenájde, čo hľadá.

"Čo sa stalo medzi tebou a Terezou?" opýtala sa ho vážne.

"Nič," odvetil rýchlo a pozrel na Kristínu, akoby si vysvetlenie pýtala ona. "Nič sa medzi nami nestalo!"

"Yan hovorí, že vás našiel uprostred noci v dome," pokračovala starena. "Čo ste tam robili?"

"V dome, myslí v tom veľkom paláci a nie v dome ako v izbe." Musel to povedať, keďže si nebol istý, či im to Yan v hneve nepovedal presne tak, ako to vyslovila Marta.

"V paláci," prikyvovala teta. Bol by odprisahal, že sa pri tom jemne usmiala.

"Neviem, čo tam robila Tereza," vysvetľoval plynulo, hoci mu celý spôsob vypočúvania bol veľmi nepríjemný. "Ja som nemohol spať a tak som sa tam vrátil, že sa pozriem na toho mŕtveho rytiera... Počuli ste o ňom, však?"

Pozrel sa na Yana, dúfajúc, že im povedal všetko. A že teraz nehovorí, čo malo ostať zamlčané.

"Počuli," odsekla starena a pohľadom ho povzbudzovala, aby pokračoval.

"Keď som tam prišiel, Tereza už bola tam," vysvetľoval ďalej. "Ona sa dívala na sochu na stene a ja na miesto, kde malo ležať mŕtve telo. Lenže rytier bol preč. A tak som sa pýtal Terezy, či nevie, kto ho odniesol. Ona nevedela. No a potom prišiel Yan. Čosi kričal. A Tereza to nechcela počúvať, tak utiekla..."

"Klameš!" zasyčal starý radca a oči mal zrazu veľké ako sup. Veľké oči v malej hlave by v tej chvíli na každého pôsobili desivo. Chlapec od neho odvrátil zrak a pozeral na Martu.

"Neklamem," vyhlásil a nadvihol bradu. "Medzi nami dvoma sa nič nestalo. Všetko, čo som povedal, je pravda."

"Tereza dnes ešte nevyšla z izby!" Starec sa vystrel a pomalými krokmi sa približoval ku stolu. "Bol som za ňou, len čo si odišiel. Zamkla sa a odmietala mi otvoriť dvere," hovoril pomaly, akoby čítal rozsudok smrti. "Bol som za ňou aj na svitaní, stále bola zamknutá a nedovolila mi vstúpiť dnu. Kričala, aby som jej dal pokoj!"

"V noci nespala." Snažil sa nájsť, čo na jednoduchšie vysvetlenie Samuel. "Je unavená. Možno nechce vidieť nikoho."

"Ty mi nerozumieš, chlapče!" Yan sa priblížil až k stolu. "Toto ona nikdy nerobí. Vždy je prvá hore. Vždy je prvá vonku. Takúto som ju ešte nevidel. Dokonca, ani keď je chorá, nedokážem ju zadržať doma. Pamätám si, ako sa raz v horúčke preháňala pod hradbami na koni."

"Povedal, že sa nič nestalo!" oslovila ho rázne Marta. "Ak to tak povedal, tak to je pravda!"

"Čo sa tam stalo?" Yan sa nevzdával. Hlas mu však zmäkol a svaly na tvári sa mu uvoľnili. Zrazu vyzeral ako ten najmilší starček na zemi. Samuel vedel, že prichádza sebaľútosť a clivota. A možno aj slzy. Nebude sa viac hrať na prísneho starého otca, keďže to dosiaľ nezabralo.

"Prosím ťa," šepkal Yan. "Čo sa tam stalo? Videl si niečo? A kam ste odniesli mŕtveho rytiera? Ona mlčí. Ty mlčíš. Muselo sa tam predsa niečo stať!"

"Pýtaš sa rovnako, ako som sa ja včera pýtal Terezy a ako sa potom ona pýtala mňa," prihováral sa mu súcitne. Nemá dôvod niečo tajiť. Nič zlé neurobil. Nič zlé neurobila Tereza.

"My nevieme, kam zmizlo telo!" dodal. "A naozaj neviem o ničom, čo sa tam včera stalo, že Tereza dnes nechce vyliezť z postele..."

Hovoril to vážne, keďže ani teraz nemal pocit, že klame. Stále mal síce pred očami obraz ubolenej tváre, ktorý v ňom ostal po tom, čo Tereza utiekla pred krikom radcu. O tom im však nepovie. Sám nevie, čo to zdesenie a strach v jej tvári znamenajú. Nemôže o tom hovoriť. Ak sám nepochopí, čo sa tam včera stalo, nebude ich presviedčať o tom, že on vie, čo Terezu trápi.

"Prídeš ju navštíviť?" opýtal sa ho nečakane vľúdne Yan.

"Čože?" štuchla do radcu nahnevane starena. "Zrazu ho pozývaš na obed?"

"Veď sa včera rozprávali," vysvetľoval zmierlivo. "Ona sa zväčša s nikým nezhovára. Možno bude vedieť, ako jej pomôcť. Ak hovorí, že on jej neublížil, tak jej neublížil. So mnou sa nerozpráva, s ním však v noci hovorila. Tak nech príde. Nech sa ju pokúsi dostať von z izby on..."

"Samuel?" Marta sa otočila ku chlapcovi. "Čo si o tom myslíš?"

Chcela, aby vedel, že tam chodiť nemusí. Neprikazuje mu to.

"Ak si myslíte, že to pomôže," vyriekol opatrne, akoby mu bolo opäť nepríjemné, že sa má stretávať s dievčaťom, o ktorom vlastne vôbec nič nevie, "tak pôjdem... ale najskôr nakúpime na trhovisku, tak som sa dohodol včera s Kristínou!"

Samuel sa k nej otočil a pohľadom skúmal, čo si o tom myslí ona. Samozrejme, že sa jej na to neskôr opýta. On to však chcel vedieť hneď.

"Nebudeme dlho," prisľúbila Kristína, pozrela na starú mamu a prikývla.

"Dobre," súhlasila Marta, ako keby sa čakalo na jej posledné slovo.

"Ty choď domov!" obrátila sa na starého radcu. "Urob Tereze výdatné raňajky a priprav jej prevarené víno. To ju postaví na nohy. Možno je naozaj iba unavená."

"A my ideme na trhy!" Kristína vstala a Samuel ju poslušne nasledoval.

"Prepáč, chlapče... prepáč, že som na teba vyskočil!" zastavil ho ešte Yan. Hlas mal smutný a oči sklopené dolu. "Bojím sa o ňu a keďže si tam bol včera s ňou, tak som si myslel..."

"Ja by som jej neublížil," zašepkal Samuel.

"Veď ja viem." Starec sklonil hlavu ešte viac a dodal: "To ona skôr tebe. Ty to v sebe nemáš. Neubližuješ. Ale ona..."

Viac však nepovedal. Samuel nerozumel, prečo to starý radca hovorí. Sťažuje sa? Varuje ho pred ňou? Vari vie niečo, čo by mal vedieť aj on?

Nechcel však nad tým veľa premýšľať. Zdalo sa mu, že Yan sa iba ponosuje, lebo jeho neter nerobí, čo by si želal, aby robila. Možno sa Tereza občas správa ako ten najväčší sebec na zemi, hovoriť však o nej, že by bola schopná niekomu vedome ubližovať, to by bolo obyčajné klamstvo. A predsa, hoci pocítil potrebu zastať sa jej, slová starého radcu sa vryli do neho, ako keď sa klinom píše do skaly.

Obišiel Yana a nasledoval Kristínu ku dverám. Spoločne vyšli von.