CH01 - prvá - 06

Námestie pod palácom, veľké, že by sa naň zmestili všetci obyvatelia Krunice, sa tiahlo popri hradbách už od ovocných sadov. Postupovalo ďalej okolo hlavnej brány, kde sa rozširovalo súbežne s prvými domami mesta. V tejto časti čupeli pod hradbami kasárne a stajne. Na opačnej strane sa každé ráno stretávali mešťania, aby nakupovali, predávali a vymieňali tovar za tovar na širokom trhovisku. Na vrchole námestia, ako orol na stráži, stál honosný palác s dvoma vysokými vežičkami, uprostred ktorých sa smerom ku hradbám zvažovalo dlhé a široké schodisko. Časť schodov a námestia pod nimi zasypali skaly zrútenej veže.

Samuel na tú noc nikdy nezabudne. Bol už v posteli, keď sa pod ním najskôr zachvela zem a potom nad ním zatriasla aj povala. Ticho noci vystriedalo ohlušujúce dunenie, ako keby sa celé mesto prepadávalo do zeme. Krunica sa triasla, ako keby na vrchole koruny pukali domy a hneď sa aj valili dolu ako lavína, pod ktorou sa všetko živé zadusí.

Počul vystrašený krik súrodencov. Ich plač. Volanie matky a hromženie otca. Spoza okeníc prichádzali ďalšie výkriky susedov a ich detí. Všetky tie vystrašené hlasy sa miešali do nového dunenia. Kým však rodičia vyskočili na nohy, aby ratovali jeden druhého, dunenie bolo preč a dom znehybnel. Trvalo to iba chvíľu, avšak na strach a bezmocnosť tej noci, do smrti nezabudne.

Otec ešte v noci skontroloval ulicu a dielňu. Vrátil sa dnu a oznámil im s úľavou, že dom je neporušený. Samuel cez otvorené okno tiež nič zvláštne nevidel.

Až ráno pochopili, čo sa stalo. Nebolo to zemetrasenie, ako v noci hovorila matka. Stalo sa niečo horšie. Jedna z dvoch veží paláca, tá, čo bola bližšie k domu tety Marty, sa v noci zrútila. Praska a padla na námestie, ako keď sa zlomí suchý strom.

"Veža sa postaví odznova," hovorili ľudia. A tiež: "Hlavne, že sa nikomu nič nestalo... dobre, že sa veža zrútila v noci, keď bolo námestie bez ľudí..."

Hovorili to však iba krátko. Ešte netušili, že spod kamenia na okraji schodov trčia kráľovské šaty a kus bujných vlasov ponorených do širokej mláky bordovej krvi. Rýchlo sa roznieslo, že v tú noc pod hŕbou zrúteného kamenia zahynuli kráľovná a princezná.

Yan, vtedy ešte prvý radca pána mesta, dal hneď príkaz vyhrabať ich spod ruín. Chcel ich dôstojne uložiť do hrobky pod palácom. Zorganizoval vojakov a začali odhrabávať sutiny. V tej chvíli sa vyrútil z paláca kráľ a pred celým námestím obvinil Yana, že za tú tragédiu je zodpovedný iba on.

"To ty! Za všetko môžeš ty!" kričal na neho už od dverí. Letel ako víchor, keď dvíha strechy. Tvár mal červenú ako moriak. Z úst mu vyletúvali sliny a nadávky.

Schmatol malého radcu za golier a držal ho v rukách pevne ako dravec svoju korisť v čeľustiach. Z očí mu sršala nenávisť. Ziapal po ňom ako po malom decku: "Zabil si ich! To ty si ich zabil! Ak by ťa kráľovná nepočúvala, ešte by žila!"

A potom ho pustil. Yan padol na zem ako bábika z rúk dieťaťa. Sám bol plný smútku z nečakanej a nešťastnej smrti kráľovnej a princeznej. Po slovách kráľa stratil chuť brániť sa a bojovať. Tie obvinenia ho pálili ako jed vretenice.

"Prepúšťam ťa zo svojich služieb!" zasyčal kráľ a potom to zopakoval tak, aby jeho slová počuli až pri bráne: "Prepúšťam ťa a už ťa nikdy nechcem vidieť!"

Kráľ ešte rozkázal, aby zrúcaninu nechali tak, ako ostala, aj s telami pod ňou. Chcel si svoju ženu a dcéru pamätať ako živé. Nezniesol by pohľad na ich studené a rozbité tváre.

"Ostanú tam, kým neumriem!" prikázal. "A až potom ich so všetkou citlivosťou a úctou vyhrabete spod toho prekliateho kamenia a pochováte nás do jednej spoločnej hrobky ako rodinu!"

Toto boli posledné slová, ktoré predniesol verejne. Odvtedy, čo už bude viac ako dva mesiace, sa na verejnosti neukázal.

Kristína na Samuela nečakala. Len čo vyšli zo dverí, hnala sa dlhými krokmi pred ním a on sa ju ani nesnažil dobehnúť. Poznali sa roky, aby vedel, že je mrzutá a že sa to ani nebude snažiť všemožne skrývať. Mal si uvedomiť už v kuchyni, čo nastane po všetkých tých rečiach starého radcu, lenže vo vnútri všetku jeho pozornosť pútali Marta a Yan. Kristína sedela blízko a vedľa neho, a tak jej zväčša do tváre nevidel.

Samozrejme, že sa tak správa kvôli rečiam o ňom a Tereze. Kristína, tak ako každý, kto sa zaujímal o život v meste, o nej toho počula dosť. O dievčine, čo si rada užíva život, dobrodružstvo, voľnosť a slobodu. Kým žila v paláci, rozprávalo sa o nej, že pobláznila všetkých mladých šľachticov. Vraj by sa medzi nimi nenašiel jeden jediný, ktorý by nedobýjal jej tvrdé a chladné srdce. Odkedy je z paláca preč, o jej priazeň sa pokúšali aj obyčajní mešťania. Každému dala košom, ako keby si robila zárezy na dreve, či sa jej podarí poblázniť všetkých mládencov v meste.

Stačilo zopár neopatrných slov starého radcu. Ak v tom hneve a zápale spomenul, že ich dvoch našiel uprostred noci v dôvernom rozhovore, Kristína si zaiste hneď domýšľala. Veď tam bol s dievčaťom, za ktorým sa chlapci obzerajú, ktoré obdivujú, a o ktorom hovoria, že by s ňou chceli byť aspoň chvíľu osamote. A on s ňou osamote bol, v noci a pod jej strechou.

Samuel síce nepočul, čo všetko o ich spoločnom stretnutí rozprával starý radca, kým zabúchal na dvere domčeka tety Marty. Yan však bol plný hnevu. Samozrejme, že si mohol vymýšľať, prikrášľovať a povedať niečo, čo sa v skutočnosti ani nestalo. On však mal svedomie čisté. Veď sa tam iba stretli, aj to náhodou. Iba sa chvíľu zhovárali. Nebol na pytačkách. Nevyznával jej lásku a nežiadal o jej ruku. Oni sa tam predsa neskrývali ako dvaja zaľúbenci, len aby si mohli potajme hrkútať ako dve hrdličky.

"Kristína," požiadal ju, aby spomalila, keď sa blížili k trhovisku. Nepáčilo sa mu, že vzbudzujú zbytočnú pozornosť. Mešťania ich predsa poznali ako vždy usmievavých, veselých a hlučných spoločníkov. Nerozlučný pár, z ktorého vždy sálalo svetlo a teplo. Aj hlupák by teraz videl, že niečo medzi nimi nie je v poriadku. Nechcel ju dostať do rečí. Ľudia sa radi prehrabujú v nezhodách iných, len aby nemali čas na tie svoje. Veď cudzie vzťahy sa napomínajú a naprávajú ľahšie ako tie vlastné.

"Musíme nakúpiť, aby si mohol ísť čím skôr za Terezou!" odsekla chladne. Povedala to tak, že v tej chvíli mal chuť otočiť sa a nechať ju nakupovať samú.

Mrzelo ho, že sa k nemu správa, ako keby bol podvodník alebo klamár. On však nič zlé neurobil. A okrem toho, oni dvaja si predsa nikdy nič nesľúbili. Nikdy sa ani nezhovárali tak, ako keby bol jeden z nich do druhého zaľúbený. Na rečiach jeho rodičov a stareny, keď ich podpichovali, že by mohli byť niečo viac ako iba priatelia, na tých sa zväčša zabávali. Nikdy na Kristínu nemyslel ako na ženu, s ktorou by mal spávať v jednej posteli. A veril, že ani ona nikdy takto nemyslela na neho. Tak prečo sa teraz správa, ako keby ju podviedol?

Samuel pridal do kroku, dobehol ju, naklonil sa jej cez plece a potichu ju napomenul: "Správaš sa hlúpo!"

Kristína zastala a prudko sa otočila. Takmer do nej narazil.

"Viem, že sa správam hlúpo!" odvetila tvrdo. Bola blízko, že cítil jej dych. A vôňu. Ba aj teplo, ako keby mala horúčku. V očiach jej žiarilo jemné červené svetlo, ba zdalo sa mu aj, že v nich vidí zatúlané slzičky. Nadýchla sa a dodala: "Ale ty si môj!"

"Tvoj?" zopakoval prekvapene. Čo tým myslí? On by si nikdy nedovolil povedať o nej, že je iba jeho! On predsa nie je kôň, ktorého si možno kúpiť, ani skriňa, ktorú si možno nechať doniesť do izby.

Kristína videla, že tie slová ho zmiatli. Zahanbila sa, ako keby si až teraz uvedomila, čo povedala. Naozaj to mohlo znieť čudne.

"Ty sa s dievčatami nerozprávaš, lebo si hanblivý!" vysvetľovala, čo mu tým chcela povedať. "Máš ale mňa. Vždy si mal mňa. A vždy ti to stačilo!" hovorila rýchlo, akoby to chcela povedať na jeden dych. "A vieš, že ja som rovnaká. Nevyhľadávam iných chlapcov. Nestretávam sa s nimi. Neklebetím. Lebo iní ma nezaujímajú. Mám teba. A to mi stačí. Nikdy som nežiadala viac. A nikdy som viac nechcela. Naše priateľstvo mi stačí. Naše priateľstvo je pre mňa najviac!"

Tá spŕška slov ho zasypala ako ľadovec. Tak veľa toho povedala a za taký krátky čas. On nad ich vzťahom takto nepremýšľal. Nepovažoval to za dôležité. Bol vďačný, že je súčasťou jeho života, jeho každodennosti. Dôveroval jej. Tešil sa z nej a s ňou. Ani by mu nenapadlo povedať, že ona má jeho a on má ju, a že to obom stačí, ako keby to bol nejaký výhodný obchod. Zrazu mal pocit, ako keby mu chcela dať na krk obojok a priviazať si ho ku sebe ako psa.

"Naše priateľstvo je najviac aj pre mňa," podotkol, len aby vedela, že to vníma rovnako. Nechcel jej krivdiť, ani ju urážať alebo ponižovať pre jej pocity, hoci ho jej slová zarazili.

"Lenže ja som včera v noci nič zlé nerobil!" obhajoval sa. "Nijako som naše priateľstvo nezradil. Nijako nepošliapal. A čakal by som, že skôr, ako sa budeš na mňa hnevať, že sa opýtaš, čo sa tam včera stalo..."

"Počula som dobre, čo sa tam stalo!"

"Nie však odo mňa!" opakoval, že sa mala najskôr pýtať jeho.

"Vari tým chceš povedať, že Yan klamal?" prižmúrila viečka a čakala.

"Nie," krútil hlavou.

"Tak vidíš!"

"Nič zlé som neurobil," vyriekol znova. Nevedel, ako sa má brániť. "Neveríš mi?"

"Verím," odsekla. On však vedel, že to povedala, len aby jej dal pokoj.

"Poďme!" Kristína sa znova prudko otočila a dlhými krokmi kráčala ku trhovisku.

"Kristína!" volal na ňu Samuel. "Naozaj sa budeš hnevať za niečo, čo som neurobil?"

Pripadal si, ako keby sa zrazu ocitol v čudnom sne, kde Kristína viac nie je tá známa a predvídateľná dievčina, ktorú poznal odmalička a že teraz iba naháňa prízrak, ktorý vzal na seba jej podobu. Všetko v jej správaní bolo zrazu nové, iné, neznáme a nečakané.

"Ja sa nehnevám!" precedila cez zuby a ešte zrýchlila. Spomalila, až keď vstúpili medzi stoly a stánky trhoviska.

Ona nakupovala, zjednávala cenu a vyberala tovar. On ju potichu nasledoval, mlčal a čakal, čo sa bude diať. Tlačili sa v dave a tak ani on nechcel pokračovať v nedokončenom rozhovore. Ľudia by sa obzerali, ak by sa začali hádať.

Kristína sa usmievala na obchodníkov i kupujúcich. Veselo, ba až koketne, sa venovalo každému. On to trpezlivo znášal, vyčkával a nasledoval ju s košíkom na rukách, aby ho ona mohla plniť čerstvou zeleninou či pečivom.

"Dievča krásne," oslovil ju obchodník s vysokým a holým čelom. Bacuľatými rukami prehadzoval látku cez látku, belasú cez hráškovo zelenú, a pohľadom sa díval najskôr na Kristínu a potom chvíľu aj na Samuela. Ako keby vycítil, že je medzi nimi napätie, obrátil sa na chlapca a povzbudzoval ho, aby u neho nakúpil: "Pre slečnu... na šaty... aby sa vám viac usmievala!"

"Jeho slečna už šaty má!" odsekla Kristína, darovala obchodníkovi úsmev a postúpila hlbšie do davu. Samuel zaťaľ zuby a potichu ju nasledoval.

Spomenul si na ranný rozhovor s otcom. Vraj si má viac užívať života. Vraj s Kristínou. Vari tým myslel toto divadlo, ktoré s ňou prežíva teraz? Dosiaľ takto nikdy netrucovala. Nezosmiešňovala ho. Nehádzala mu polená pod nohy.

"Ako sa má teta Marta?" vypytovala sa Kristíny obchodníčka spoza širokého stola, na ktorom boli na seba naukladané prútené košíky tak vysoko, že jej bolo vidno iba okrúhlu hlavu.

"Dobre," odvetila veselo Kristína. "Prosila ma, aby som jej doniesla z trhu slivkový koláč... vždy, keď dostane chuť na sladké, viem, že nás čaká pokojný deň," obrátila sa na chlapca vedľa nej a dodala: "Však, Samuel?"

Koketne na neho žmurkla, pozdravila obchodníčku a pohli sa ďalej.

,Prečo to robí?' pýtal sa v duchu, hoci odpoveď poznal.

Na tom však už nezáleží. Musí sa z toho nejako dostať von. Čo ma však urobiť? Ospravedlniť sa? Nič predsa neurobil. Povedať jej, že za Terezou nepôjde? Určite mu pripomenie, že starému radcovi sľúbil, že to urobí. Sama mu povie, aby tam šiel. Ak ju požiada, aby tam išla s ním, odmietne. Ak tam pôjde sám, bude zle. Rýchlo pochopil, že v tej chvíli neexistuje rýchle riešenie. Keď je búrka, treba iba trpezlivo čakať, kým sa znova vyjasní. Nemá zmysel hromžiť na nebo, aby sa upokojilo. Neposlúchne. Bude teda čakať.

"Máme všetko?" opýtala sa ho, keď zastali na konci trhoviska. Hlas mala poznateľne milší, ako keby sa jej zlosť postupne rozplývala.

"Máme?" podotkol neopatrne a nadvihol vyčítavo obočie. Nemusel.

"Máme všetko," odsekla, otočila sa mu chrbtom a vydala sa naspäť k domčeku tety Marty.

Kristína kráčala dva kroky pred ním, dokonca si pohmkávala, ako keby prežívala jeden z najkrajších dní v živote. Samuel zrýchlil krok. Nechcel, aby ostali nezmierení. Pôjde teraz za Terezou a bude to ešte horšie. Kristína musí pochopiť, že nič z toho, čo sa stalo a čo sa stane, nijako neohrozí ich priateľstvo. Tiež by na včerajšok najradšej zabudol. Želal by si, aby sa nič z toho nestalo. A tiež, aby ho Yan nepožiadal o pomoc. Cesta za Terezou to znova všetko iba zhorší.

"Kristína," prihovoril sa jej znova. "Vieš dobre, že by som nikdy neurobil niečo, čo by ti ublížilo. Vieš to?"

Prikývla. A ďalej si pospevovala.

"Prečo mi neveríš?" opýtal sa.

"Už som ti povedala, že ti verím," odvetila. Pohľadom sa však dívala pred seba.

Samuel viac nedobiedzal. Točili sa v bludnom kruhu, z ktorého sa nedostanú, kým ich z neho nevyvedie ona. Musí čakať. Ako keď hrmí. Zajtra je nový deň. A lepší. Vyspí sa z toho, ona aj on, a zajtra budú nanovo nerozlučiteľní.

Pred domom ju rýchlo predbehol. Chystal sa jej otvoriť dvere ako skutočnej dáme. Možno ju to pobaví. Možno si pred ním odfrkne. Samuel však vedel, že stačí aj maličkosť, aby sa svet stal lepším miestom.

To otec mu vždy prizvukoval, že všetko, čo robí život chutným, sú maličkosti. Raz milé slovo, pochvala či povzbudenie, inokedy vrelé objatie či len tichá prítomnosť. Veď aj svet okolo je takýchto maličkostí plný. Dúha po daždi či spev slávika. Chuť pramenitej vody či čerstvej hroznovej šťavy. Vôňa lesa či rozkvitnutej lúky. Sila koňa či krehkosť motýlích krídel. Len slepý môže povedať, že svet je všedný a bez zázrakov, ako keby mohol byť včerajšok podobný dnešku a zajtrajšok podobný včerajšku. Aké bláznovstvo. Svet je plný zázrakov a tie, každý deň odeté do nových farieb, ktoré sa menia s našimi pocitmi, novou radosťou či starým smútkom, sa ukazujú výlučne v maličkostiach.

"Dovolíš," zašepkal a Kristína sa skutočne usmiala. Aspoň si to namýšľal.

Otvoril dvere a uklonil sa jej ako skutočný šľachtic. Vystrel dlaň a pozval ju, aby vstúpila dnu. Avšak skôr, než by to urobila, spoza dverí sa k nemu natiahli dve mocné ruky a vtiahli ho dnu.

"Tu je!" Znova počul krik.

,Vari si to už nevyjasnili?' napadlo mu.

Tie ruky však nepatrili starému radcovi, ale mužovi v uniforme mestskej stráže.

"Mlč a neutekaj!" prikázal mu vojak a tlačil Samuela hlbšie do kuchyne.

"No konečne, náš utečenec!" škeril sa na neho od komína uprostred kuchyne kapitán. Spokojne vstal od stola a prísne sa zadíval na starenu: "A to si mi vravela, že si ho nevidela..."

Samuel preletel bystrým okom prízemie domčeka. Prišli po neho traja, dvaja strážcovi a ich kapitán. Jeden ho tlačil dnu, kým druhý sa hneď postavil pred dvere, ako keby sa obávali, že im znova utečie.

Starena, v tvári červená od hnevu, preklínala namosúreným pohľadom muža v uhladenej uniforme, kým Kristína sa k nemu potichu priblížila a chytila ho za ruku, ako keby mu chcela teplom svojej prítomnosti povedať, že je pri ňom.

"Pusti ho!" okríkla vojaka starena. Ten sa však ani nepohol. Otočila sa ku kapitánovi a tvrdo zopakovala: "Pusti ho!"

"Rozkazy tu dávam ja," podotkol zamračene veliteľ mestskej stráže, len aby vedela, že nestrpí, aby ho zosmiešňovala pred vlastnými vojakmi.

"Nie v mojom dome!"

"V každom dome!" vyhlásil sebavedomo a zaškeril sa, ako keby mu naozaj patrilo celé mesto.

Samuel si spomenul na včerajšiu noc. Mal na to prísť aj sám, že si po neho prídu. Poznali ho, veď aj pre to ho naháňali. A on si naivne myslel, že keď ho nechytili v noci, že je po všetkom. Mohol tušiť, že to nie je pravda.

"Ten chlapec nič neurobil!" nevzdávala sa Marta.

"Utekal!"

"Vari je utekať zločin?" nadvihla začudovane ruky a kapitán cúvol, ako keby si myslel, že od nej schytá po papuli. "Mal by si ho vyznamenať. Je šikovnejší, než celý tvoj oddiel. Koľkí ho naháňali? Ha? Piati? Desiati?"

Kapitán sčervenel. Videl, že sa mu vysmieva. Tvár mu napučala krvou ako špongia. Zaťal päste a vystrel bradu. Prísne sa na ňu zadíval a povýšenecky predniesol: "Za útek pred kráľovskými vojakmi ho odsudzujem na tridsať dní v žalári. O chlebe a vode. Na samotke!"

"Čože?" vyhŕkla Kristína.

,Tridsať dní?' Samuel mlčal, hoci sa mu z toho takmer podlomili kolená. Vedel, že ak ho neobháji teta Marta, každé jeho vyslovené slovo by bolo zbytočné.

"Čuš!" okríkla vnučku starena a nebojácne vykročila ku kapitánovi. Pohľad mala zakalený ako besná líška. Tvár červenú, ako keď sa sopka vyleje. A hlas pevný ako čarodej, pred ktorým sa trasú aj nebesá.

"Pôjdeš za kováčom, chlapcovým otcom," hovorila Kristíne, avšak pohľad mala zabodnutý do mútnych očí kapitána. "Povieš mu, ktorý muž mu odviedol syna a aký trest mu vymeral za to, že ho naučil utekať. Poznáš kováča Mateja, však?"

Marta vedela, že ho pozná. Všetci vojaci, strážcovia i rytieri ho poznali. Kasárne a stajne boli na tej istej strane mesta ako jeho dom. Matej sa im staral nielen o kone a vozy, ale aj o výzbroj, brnenie a náčinie. Nik si neželá znepriateliť si kováča, hlavne, keď sú v meste iba dvaja.

"Ja pôjdem za starým radcom," pokračovala, pohŕdavo sa dívajúc do tváre veliteľa. "Myslím, že išiel na trhovisko. Snáď ho pán mesta príjme. Snáď ho vypočuje. A možno sa aj opýta, ktorý idiot nechal za utekanie zavrieť syna kováča na tridsať dní do žalára!"

"Starý radca?" odfrkol veliteľ s pohŕdaním. "Ten pôjde do žalára s ním!"

"A ty!" pokračovala Marta, vystrčila ukazovák a pichla ním veliteľa do hrude. "Ty si dnes, tu, v tejto kuchyni, predo mnou, dal posledný rozkaz svojho života!" vyhlásila tvrdo a oči jej blčali. "Akože je nebo nad nami, ja, Marta, ti beriem hodnosť kapitána a doživotne ťa odsudzujem na službu v kráľovskej koniarni!"

"Ty!" kapitán sčervenel ešte viac. "Ako sa opovažuješ!"

Marta ho chytila oboma rukami. Zrazu vyzeral ako panáčik, s ktorým sa hrajú deti na trhovisku.

"Môžeš už ísť!" vyriekla nebojácne. "Ak toho chlapca odtiaľto odvedieš, do večera bude doma, ale ty!" sklonila sa k nemu ako bôžik ku človeku. "Ty budeš do večera v koniarni!"

Pustila ho a veliteľ cúvol. Nenechá sa ponižovať.

"Berte ho!" kričal na vojakov a sám ťahal Samuela z chyže von.

"Utekaj za Matejom," prikázala Marta vnučke, len čo sa za nimi zabuchli dvere. "Povedz mu, aby si nerobil starosti. Postarám sa o to, že do večera bude mať syna doma!"

"A ty?"

"Ja?" zaškerila sa pobavene. "Ja idem vymenovať toho pomstychtivého hlupáka za nového pána koniarne!"