CH01 - prvá - 07

Mesačný svit, striebro noci, pretekalo hustou tmou ako vodopád. Nočná obloha bola bez mrakov. Hviezdy, svetielka na neviditeľnej mape, sa slimačím tempom posúvali na čiernej ceste k obzoru. Noc je skúška trpezlivosti v mlčaní. Kto prehovorí prvý, padá z oblohy na zem, medzi ľudí, ktorí milujú ohňostroje slov. Noc je oltár ticha. Človek musí spať, aby priniesol obetu bohu, čo vládne nad všetkým nemým vo vesmíre. Ticho a tma, dve pravé ruky boha noci.

Sedel pri bráne do mesta s očami nalepenými na divadlo nočnej oblohy, keď sa k nemu zboku priblížilo dieťa a posadilo sa mu na kolená dieťa.

,Z kráľovského rodu,' pomyslel si. Poznal to podľa striebrom vyšívaných šiat a korunky plnej diamantov, ktorá jej vo vlasoch žiarila, akoby bola v slnečných lúčoch kovaná.

Dieťa ho objalo okolo pliec a pobozkalo do brady. Srdce sa mu rozbúchalo ako zvon. Nie, on nebol zvyknutý, aby bol na neho niekto citlivý.

"Nakreslíš mi srdiečko?" opýtalo sa ho dieťa hlasom, za ktorý by aj anjeli predali svoju večnosť.

"Neviem kresliť," pošepol hanblivo. Čo už len sedliak môže dať princeznej?

"Vieš," povedalo rozhodne dieťa a potiahlo ho za bradu.

"Je tma," bránil sa.

"Nevyhováraj sa!"

"Nikdy som nekreslil," priznal napokon, hoci vedel, že vo svete detí môže táto veta znieť až neuveriteľne smiešne. Lenže on naozaj nikdy nič nenakreslil.

"Neverím!" Dieťa ním zatriaslo, akoby bol plným mešcom zlatých mincí. "Nakresli mi srdiečko!"

"Dobre, dobre, dobre," vzdal sa tomu hádavému detskému hlasu.

"Veľké v malom!"

"Čože?"

"Nakreslíš mi srdiečko... veľké v malom?" prosila ľúbezne, že aj kráľ by pred ňou pokľakol na kolená do prachu.

"To sa nedá," vysvetľoval jej netrpezlivo.

"Dá!"

"Nedá!" bránil sa, ako zviera pritlačené do kúta.

"Škoda," pošeplo dieťa smutne, pobozkalo ho na bradu a vstalo. "Určite sa to dá..."

Počul kroky, ako sa vzďaľuje. Sklamal ju. Ale vari sa nájde na svete človek, čo dokáže splniť každé detské želanie? On nikdy nekreslil. Vie spievať, ak treba a mlčať, ak cíti ohrozenie. Ale kresliť veľké srdcia do malých, nie, to nedokáže. To nik nedokáže.

Odvrátil zrak a zadíval sa do húštiny pred sebou. Počul vodopád, ktorý za ňou hučal, akoby padal až z oblohy. Vstal a vstúpil medzi zapletené kríky. Bodľačie a tŕnie sa k nemu skláňali a objímali ho, akoby túžili po teplej človečej krvi. Cítil nové rany na rukách, nohách, ba aj na tvári. Na starú bolesť nová zaberá. Zabudol na princeznú v strieborných šatách a myslel už len na tie pramienky čerstvej krvi, ktoré sa mu spúšťali po tele ako deti na sánkach. Mokrá tráva a rozhádzané kvety v nej ho šteklili na bosých nohách. Pokojné srnčatá sa napájali z priezračnej vody. Bielo čierny medvedík sa naháňal s hnedým bračekom pomedzi ne, akoby boli odjakživa susedmi. Sova na nízkej borovici natiahla krídla a preletela ponad jazero na jeho druhú stranu. Nevedel, kam sa dívať skôr. Belasé motýle mu šantili okolo hlavy ako včielky nad lúkou. Vtáčiky sa šmýkali na pokojných prúdoch teplého vánku. Vstal a s otvorenými ústami sa približoval k jazeru.

Zrazu všetko stíchlo. Pokojná hladina jazera sa sčerila. Z vody sa k nebu vyťahovala priezračná postava. Ani muž, ani žena.

Život v rokline sa zastavil. Aj on.

Neznáma postava sa približovala k brehu. Videl ju len vďaka vode, ktorá sa na nej držala ako kvapky potu. V slnečných lúčoch by zaiste vyzerala ako dúha, čo si tichučko kráča svetom. V hrudi jej poskakovalo obrovské bordovo-červené srdce. Cítil, ako bije a počul, ako sa jeho pokojné volanie ozýva medzi skalami.

Keď postava vyšla z vody, chlapec padol na kolená. Nevedel by povedať prečo tak urobil, určite však nie zo strachu.

Zvláštny cudzinec zastal priamo pred ním. Sklonil sa k nemu ako matka k dieťaťu, keď sa ho chystá poláskať.

"Mám ťa rád," povedal.

Bordovo červené srdce zastalo a vyskočilo z priezračnej hrude ako ryba z jazera. Vznášalo sa vzduchom, až kým sa ho nedotklo. Bolo obrovské. Ponorilo sa do neho ako rosa do machu. Dotklo sa ho na duši a vstúpilo doň, akoby to bola iba maličká kvapka krvi.

Cudzinec bez srdca sa rozlial na mláku.

Do rokliny sa vrátil život. Vtáci opäť spievali, motýle šteklili a srny sa naháňali, akoby sa nič nedialo.

Posadil sa do mokrej trávy. Vystrel nohy a ľahol si do vlhkej postele. Neprekážalo mu to.

,Kto to bol?' spytoval sa v duchu. Určite niekto väčší ako on. Vznešenejší. A dal mu svoje srdce. Veľké. Jeho malému. Povedal mám ťa rád. Aká jednoduchá veta. A dáva srdce.

Pokoj ho zalial ako svetlo slnečných lúčov.

Môže sa táto chvíľa opakovať? Môže? Možno vždy, keď niekto väčší miluje menšieho. Veľké srdce v malom. Pokora.

Benjamín precitol a otvoril ťažké viečka. Ležal na studenej dlážke, vystretý ako v truhle. Díval sa na tmavý strop, ktorý bol tak nízko, akoby sa chystal zrútiť na neho. Jakživ podobný nevidel. Veľké a čierne, nahrubo otesané kamene, boli naukladané vedľa seba ako kocky domina. Viseli tam nehnute, ako keby ich držali neviditeľné ruky a predsa mal pocit, že sa strop čoskoro zosype.

Otočil hlavu na stranu, z ktorej k nemu prichádzal chlad a štipľavý zápach oleja. Kamenná stena, od stropu až po podlahu predelená mrežou, sa k nemu skláňala vo veľkom čiernom tieni ako obrovská hora. Chodba za ňou osvetľovalo fakľa, ktorú však nevidel. Očami prechádzal po ostatných stenách. Dve boli bez okien a bez mreží, plné veľkých a tmavých kameňov ako strop nad ním. V stene popri chodbe boli mrežové dvere, kým v stene za ním boli mreže zapustené do kameňa. Hneď vedel, že by sa cez ne nedostal ani obor.

Nadvihol hlavu. Náhle pocítil ukrutnú bolesť, ako keby mu v nej vybuchla sopka. Zastonal a zatvoril oči, len aby sa s ním prestal krútiť svet. Rukou sa dotkol čela. Zistil, že má obviazanú hlavu a zrazu si spomenul na cestu pod Spiacou dolinou, na Ritu v blate a dve ženy, ktoré ho bezdôvodne napadli.

Rita, uzimená, bosá a takmer mŕtva. Čo ak ju tie ženy nechali tam? Bez pomoci už bude na brehu duchov, odkiaľ sa ešte nik nevrátil živý. Rita. Pichlo ho na srdci, nie však z lásky, ale z obyčajnej ľudskosti. Poznal ju predsa odjakživa. Bolelo by ho rovnako, ak by tam bez pomoci ostal ležať Vinco, alebo ktokoľvek zo Starej. Čo na tom, že ho kedysi odmietla a vysmiala pre jeho jazvu na tvári? Človek nenechá človeka umierať v blate, akoby bol hadom. Ani nepriateľa ani posmievača. Ľudia predsa nie sú zvery. Nemajú byť.

"Už si hore?" Začul najskôr šuchot, ako keď sa človek plazí po zemi a potom aj dievčenský hlas a jeho láskavý šepot.

"Rita?" Prevalil sa na bok a hlava sa mu znova rozozvučala bolesťou. Beztak sa pokúsil posadiť a pohľadom hľadal dievčinu.

"Nie," začul spoza mreží, no viac než tieň nevidel.

Potešilo ho, že v tej tme nie je sám. Zároveň si však uvedomoval, že to, čo sprvoti vyzeralo ako pivnica, bude najskôr podzemné väzenie. Podarilo sa mu posadiť sa a hoci ho bolela hlava, dvihol bradu a zadíval sa smerom ku mreži.

Spočiatku videl iba čiernu siluetu. Dievčina, ako keby vedela, že ju nevidí, sa posunula popri mreži hlbšie do vnútra. Svetlo z chodby, ktoré prechádzalo cez jeho celu, jej zrazu osvetlilo tvár.

Nebola to Rita. Teraz si už bol istý. Dievčina, nalepená na mrežu, mala podlhovastú tvár. Vo veľkých čiernych kruhoch malá maličké oči, schované v tieni obočia. Bradu, líca i čelo mala špinavé. Zdalo sa mu, že pod perou má zaschnutú krv. Dlhé plavé vlasy jej padali z ramien na prsia.

"Kde to som?" opýtal sa Benjamín.

"Čo tvoja hlava? Nie je ti zle?" neodpovedala mu dievčina.

"Hlava..." Nadvihol ruku a opatrne prešiel prstami cez obväz. "Bolí, ale myslím, že bude v poriadku..."

Na končekoch prstov pocítil čosi mazľavé. Pošúchal si prsty pod nosom a privoňal. Museli mu namastiť ranu, než mu obviazali hlavu. Masť bola smradľavá. Nezacítil v nej žiadnu zo známych bylín, aké doma zvykli sušiť na čaje a obklady.

"To je masť z Arniky," vysvetľovala mu dievčina. "Chráni ranu a mala by ti skoro uľaviť aj od bolesti."

"Ako to vieš?" Zložil ruky do lona a vytrel si mazľavé prsty do beztak špinavých nohavíc.

"To ja som," pošepla, na chvíľu zaváhala, no potom pokračovala hanblivo, ako keby jej bolo nepríjemné chváliť sa. "Nechali ťa tu ležať v kaluži krvi. A tak som ich prosila, aby som ti mohla ošetriť ranu. Napokon mi doniesli, o čo som ich žiadala a vpustili ma ku tebe."

To dávalo zmysel. Bolo by divné, keby ho najskôr zmrzačili a potom by mu ošetrovali rany.

"Koho si prosila?" spytoval sa, keď si uvedomil, čo povedala.

"Ženy," odvetila tajomne.

"Aké ženy? Kde to som?"

"V temnici," povedala a rukami sa chytila mreže pred sebou.

,V temnici!' zopakoval to slovo v duchu. Najskôr o tom vedel aj bez toho, aby mu to povedala. Keď to však počul z jej úst, tým pomalým šepotom, vydesilo ho to tak, ako dosiaľ nič iné v živote. Čo robí v temnici? A prečo ho sem zavreli, keď on nikomu nič neurobil?

"Ďakujem, že si mi pomohla," zašepkal a doširoka otvoril oči. V cele bolo málo svetla, že dievčinu takmer nevidel. Zatúžil vidieť ju viac. Zaprel sa rukami o podlahu a posediačky sa posúval bližšie ku mreži.

"Volám sa Benjamín, ale priatelia ma volajú Bendži," predstavil sa, aby sa aj on mohol pýtať na meno. "A ty? Ty sa voláš?"

"Ema," vyriekla rýchlo.

"Ema," zopakoval po nej, nadvihol ruku a prstom ukázal na obviazanú hlavu. "Ešte raz ti ďakujem za pomoc..."

Natiahol k nej ruku a prstom jej ukázal na bradu. Bol by sa jej aj dotkol. Zdalo sa mu však, že ak by to urobil, bolo by to vrcholne nezdvorilé a drzé, a tak ju iba upozornil na ranu na tvári: "Myslím, že z tej masti si si mala nechať niečo aj pre seba!"

Dievčina si utrela bradu a pozrela do dlane.

"To nie je moja krv," krútila hlavou. "Najskôr som sa o teba otrela, keď som ti obväzovala ranu..."

"Aha..." V duchu sa mu uľavilo. Bol rád, že nie je zranená, hoci vedel, že vonkajšie rany sa nesú ľahšie a hoja rýchlejšie, ako rany na duši.

"Kde to sme?" opýtal sa znova. Dúfal, že to vie a že mu teraz povie viac.

"V pivniciach pod svätyňou," odvetila tajomne, naklonila sa bližšie ku mreži a dívala sa na neho, ako keby chcela vidieť, ako na jej slová bude reagovať. V jej očiach však nebola ani štipka zvedavosti. Priblížila sa ku nemu, len nech vie, že vo svojom utrpení nie je sám. Dvom sa predsa len trpí ľahšie. Niet väčšieho strádania pre človeka, ako keď sa k jeho utrpeniu pridruží aj osamelosť. Mnohé vdovy a vdovci, starčekovia a starenky, ktorých opustili vlastné deti, by o tom dokázali rozprávať na tisíc bezútešných príbehov.

"To nie je možné!" vyriekol prekvapene. "Svätyňa je predsa dlhé roky zatvorená. Aspoň tak dlho, ako som ja na svete. To nemôže byť pravda!" zdráhal sa jej veriť, hoci pochyboval, že by mu klamala zámerne.

,Určite sa mýli!' napadlo mu. Kto by otváral brány, ktoré mali ostať zatvorené? A prečo by to robil? Ema proste iba nevie, kde sú. A možno jej tie ženy, ktoré spomínala, klamali, len aby si myslela, že je naozaj pod svätyňou. Určite ju klamali.

"Sme v pivniciach pod svätyňou!" zopakovala pokojne.

"Ako to vieš?"

"Bola som..." Sklonila zahanbene hlavu a šeptom dopovedala, čo začala: "Bola som jednou zo služobníc kňažnej a jej oltára..."

"Akej kňažnej a oltára?" nerozumel, čo sa mu snaží povedať. "Ako si mohla byť jej služobnicou, keď... ale veď," zrazu koktal, ako keby si uvedomil, že Ema môže hovoriť pravdu. "Ale veď svätyňa je zatvorená už desaťročia! Nie sú v nej ani kňažné ani služobnice... nie sú...!"

Tajomné ho vždy desilo. Jeho otec umrel v tajomných horách a jeho matka z toho tajomne ochorela. A teraz ktosi otvoril svätyňu? S rozumným sa dá hádať, vysvetľovať a nájsť v ňom východiská. Pred tajomným je však človek zväčša bezmocný.

"Musíš mi veriť," požiadala ho potichu, ako keby jej bolo nepríjemné, že o tom musí hovoriť. Oči mala zahmlené smútkom, ktorý sa jej cez viečka vylieval na líca a na pery.

"Ale ako?" vyzvedal a neprestával. "Kto ju otvoril? A prečo?"

"Prosím," zaspievala boľavým hlasom.

"Ale... aj keby bola svätyňa naozaj otvorená," nevzdával sa, vetu však nedopovedal. Zaváhal, či ju môže vysloviť nahlas. Videl, že sú jej jeho otázky nepríjemné. Nechcela o tom hovoriť. Napokon sa však opýtal, hlasom tichým a chápajúcim, aby vedela, že ju z ničoho neobviňuje: "Prečo by si to chcela? Slúžiť kňažnej... kdesi v horách... vo svätyni, na ktorú sa už takmer zabudlo? Prečo? Ty si naozaj chcela ostať tu doživotne zavretá?"

A vtedy si spomenul na legendy, tie najčastejšie príbehy, aké si odovzdávali navzájom generácie mladých dievčat po sebe. Krajina večnej mladosti.

Zadíval sa na Emu, avšak v tom matnom svetle a tieňoch, v jej utrápenej a neupravenej tvári, nebol schopný posúdiť, či naozaj práve ona potrebuje viac krásy než už dostala do vienka.

Krajina večnej mladosti. Pamätal si, že keď ako chlapec počul príbeh o Anavin, vysmieval sa z neho. Na čo by bola človeku večná mladosť? Koľko je dosť človeku života na zemi? Sto rokov? Tisíc rokov? A vari by mohol jeden človek toľko zniesť? Ľudské srdcia nie sú stvorené na taký dlhý čas. Unesú len toľko bolesti a jaziev, strádania a chudoby, že to na jeden normálny ľudský život stačí. Je nemožné, aby jedno ľudské srdce prežilo dĺžku dvoch životov. Tak veľa času a o toľko viac bolesti? Puklo by. Zlomilo sa. Lebo niet takej veci na zemi, ktorá sa raz nezlomí a nepokazí. Aj srdce človeka také je. A roky života jedného človeka sú preň akurát.

"Ty veríš na krajinu večnej mladosti, však?" opýtal sa citlivo.

"Viem, že som hlúpa," ospravedlňovala sa, hoci jej nič nevyčítal. Vyslovila tie slová o sebe pokorne, ako keby si svoje dávne rozhodnutia vyčítala už aj sama. Nepotrebovala, aby jej to on pripomínal.

"Nie!" protestoval hneď. "Nie si hlúpa! Nehovor tak! Hlupáci sú iba tí, ktorí dookola robia tie isté chyby, a presviedčajú seba a iných, že žiadne chyby nerobia!"

Benjamín sa priblížil bližšie ku mreži. Zdalo sa mu, že jej aj napriek tieňom z obočia vidí do očí. Možno boli hnedé a možno sivo zelené, určite však boli lesklé, zaliate slzami.

"Nie si hlúpa!" zopakoval, natiahol ruku a chytil sa mreže blízko jej ramena. Nemal odvahu dotknúť sa jej. Ak by to však chcela urobiť ona, teraz mala príležitosť. Uľavilo by sa mu, ak by to skúsila. Považoval by to za prejav dôvery.

"Kto je Rita?" opýtala sa ho na meno, ktorým ju nazval hneď po prebudení. Bolo jej už nepríjemné, že ju toľko ospravedlňuje. A tiež už chcela zmeniť tému ich rozhovoru.

"Suseda," vyšlo z neho hneď, a bol rád, že ju nenazval ináč.

"A prečo si si myslel, že tu je s tebou?"

A tak jej rozpovedal, ako sa Rita najskôr stratila a ako ju neskôr našiel na ceste neďaleko svätyne, kam ho Zuza poslala za obchodníkom. Povedal jej tiež o ženách, ktoré ho nemilosrdne skolili k zemi.

"Mohli to byť služobnice?" opýtal sa.

"Zdá sa, že áno," ťažko vzdychla. "Nerozumiem však, prečo ťa priviedli sem?"

Benjamín nadvihol obočie a zvedavo sa zadíval na Emu.

"Si prvý muž, ktorý kedy vstúpil do svätyne," predniesla tajomne. "Sem majú muži vstup zakázaný. Neviem o tom, aby tu niekedy už nejaký bol. Preto je čudné, že ťa sem služobnice zaviedli samé..."

"Prvý?" To zistenie ho vyľakalo. Neznelo to ako výsada alebo vyznačenie. A zrazu ho premohla zvláštna predtucha. Prečo ho priviedli na miesto, kde mužov nechcú? Aby ho rozmaznávali? To určite nie. Čo ak ho potrebujú na nejaké čary? Alebo ešte horšie... na oltár? Nehovorila Ema, že sem prišla slúžiť kňažnej a oltáru?

"Mohli ťa odtiahnuť do lesa alebo nechať na ceste vedľa tej dievčiny," zamýšľala sa nahlas Ema. "Mohli s tebou urobiť čokoľvek. No ony urobili niečo, čo je zakázané..."

"Nepáči sa mi to," vyhlásil Benjamín a hlas sa mu zachvel.

"Ani mne," súhlasila a zhlboka vydýchla. Nadvihla obočie, zadívala sa na neho a dodala: "Ak by ťa však chceli zabiť, urobili by to tam. Dosiaľ som však nepočula, aby služobnice alebo aj samotná kňažná niekoho zabili!"

Jej slová ho mali upokojiť, tak prečo ho neupokojili? Ona videla, že nad tým stále premýšľa a tak sa ho opýtala na ženu, ktorá ho poslala za obchodníkom na okraji lesa: "Zuza je tvoja matka?"

"Nie," pokýval hlavou. "Sestra... sme siroty..."

"To mi je ľúto," zašepkala.

"Nemá nikoho, iba mňa," prišlo mu clivo, keď o nej hovoril. "A teraz si možno myslí, že som ušiel... tak ako Rita... tak ako si aj u nej doma mysleli, že ona ušla..."

"Bude ťa hľadať," povzbudzovala ho a on si spomenul, ako mu raz Zuza povedala to isté, keď sa ako chlapec bál ísť s ostatnými chlapcami na drevo do lesov Spiacej doliny. Myslel vtedy na otca a lavínu, ktorá im ho nadobro vzala. Myslel, že by sa tam mohol zatúlať alebo stratiť. A práve vtedy mu sestra sľúbila, že ho bude hľadať, ak by sa tak stalo. Deň a noc, neúnavne a tvrdohlavo, akoby nemala inej roboty, ho bude hľadať dovtedy, kým ho nenájde.

"A ty? Kto hľadá teba?"

"Nikto," vyriekla smutne a sklopila zrak.

"Ty si..." Zaváhal, akoby si nebol istý, či môže vyzvedať. "Sirota ako ja?"

"Nie," zahryzla si do pery. "Nemyslím si však, že ma niekto hľadá..."

Chcel jej povedať, že svojej rodine krivdí. Že ju určite hľadajú, ako jeho hľadá sestra. Lenže čo on o nej vie? Čo vie o jej rodine? Mudrovať a chlácholiť otrepanými frázami dokáže každý.

Spomenul si na Vila, ktorý býval na konci Starej. Ten muž bol skvelý gazda, ale neschopný otec. Ten by skôr hľadal zatúlanú kravu ako vlastné dieťa.

"Vždy hladné krky!" počul ho raz v opilosti vykrikovať na ceste. "Keby aspoň znášali vajcia ako kurence, alebo dávali mlieko ako kravy! Nie! Nemajú nič, len tie hladné krky!"

Takto hovoril o svojich deťoch starý Vilo. Deti sú bremeno a príťaž, z ktorej gazda nemá nič.

"Ako si tu dlho?" opýtal sa opatrne Benjamín.

"Neviem," preglgla Ema a znova na neho pozrela. "Dni sú tu rovnaké ako noci. Neviem to počítať, lebo spím, keď môžem a bdiem, keď musím... čas tu stojí ako v tej krajine, ktorú nám sľubovali, ak uveríme legendám o Anavin..."

"Deň, dva, týždeň?" pobádal ju, len aby porozmýšľala.

"Naozaj neviem," pokrčila plecia, boľavo vzdychla a smutne dodala: "Občas sa mi zdá, že ma sem strčili iba včera. A potom príde taká stiesnenosť... a zúfalstvo... a osamelosť... a vtedy sa mi zdá, ako keby som tu bola zavretá polovicu svojho života..."

"Dosiaľ si tu bola sama, však?"

Prikývla a privrela viečka, aby zadržala slzy.

Benjamína stislo na srdci. Ema v tej temnici mohla byť sama dlhé týždne, ba aj mesiace. Osamelá, bez živej duše, bez prítomnosti iného človeka, bez ľudského hlasu a jeho povzbudenia. Tá predstava ho naplnila hnevom. Vari môže byť ešte horší trest, ktorým sa človek mstí na vlastnom druhu?

,To len v človeku sa skrýva toľká krutosť!' uvedomil si. Divoké sa nemstí a nepremýšľa, čím by ublížilo viac. To len človek, rozumný a vyvýšený nad ostatné živé na zemi, hľadá spôsoby, akými by ponižoval viac a viac ubližoval. Krutosť bola daná aj divokým. Avšak až človek, ako jediný zo živého na zemi, dokázal z nej urobiť umenie.

V tej chvíli buchli dvere a chodbu naplnili kroky. Benjamín otočil hlavu a nedočkavo sa díval do svetla fakle. Pri mrežovaných dverách zastala žena v jednoduchých bielych šatách, ktoré ju zakrývali od krku až po päty. Hlavu mala schovanú do bieleho závoja, len aby jej nebolo vidno do tváre. V rukách niesla drevený podnos, na ktorom bol chlieb, džbán a hlinený tanier. Sklonila sa k zemi, položila podnos a posunula ho Benjamínovi do cely. Len čo sa narovnala, chlapec si uvedomil, že pre Emu neprináša nič.

"Hej," okríkol ju a chystal sa vstať. Ema k nemu cez mrežu natiahla ruku a zadržala ho.

"Nebude sa s tebou rozprávať," vysvetľovala mu láskavo. "Služobnice majú zakázané rozprávať sa medzi sebou, nieto ešte s tebou... s chlapom!"

"Chcel som, aby priniesla aj tebe!"

"Tu sa ťa nikto nebude pýtať, čo chceš!" pripomenula mu, že je zavretý v cele.

"To však neznamená, že ťa tu budú držať ako v hladomorni!" nepáčilo sa mu to. "Kedy si jedla naposledy?"

Pokývala plecami.

"Rozdelíme sa!" vyriekol hneď a prudko vstal.

Zatočila sa mu však hlava, natiahol ruku a oprel sa o chladné kamene. Zhlboka sa nadýchol a hneď aj pomaly vydýchol. Opatrne sa posunul vpred, jeden krok za druhým. Hlava ho síce ešte bolela, nemal však už pocit, že sa mu podlomia kolená a padne k zemi. Priblížil sa ku dverám a pomaly sa sklonil. Vzal do rúk podnos s jedlom a vrátil sa k Eme.

"Nie je toho veľa," usmial sa na ňu, akoby sa ju chystal usadiť ku bohato prestretému stolu. "Hladní však neostaneme!"

Posadil sa a podnos si položil na kolená. Najskôr rozlomil bochník čierneho chleba. Väčší kus jej podal cez mrežu. Protestovala, natiahla ruku k menšiemu kúsku a čakala, kým ho pustí z ruky. Prikývol a väčší si nechal. Misku šošovicovej kaše pritlačil až ku mreži, namočil do nej kúsok chleba a strčil si ho do úst. Ema sa sladko usmiala a urobila to isté.

"So Zuzou sme takto, z jedného taniera, jedli ako deti takmer vždy," prehovoril s plnými ústami Benjamín. "To je asi moja posledná spomienka na otca, akú mám... stojí nad nami nad stolom s rukami vbok, krúti hlavou a zadržiava smiech... najradšej by na nás nakričal, veď polovica kaše bola na stole mimo taniera a polovicu z tej polovice, čo ostala, sme mali na nose, brade i na šatách," oči sa mu rozosmiali a Ema k nemu natiahla ruku. Prstom mu zotrela šošovicu, čo mu z úst stekala po brade.

"Hej," rozosmial sa ešte viac, ako keby ani nebol zatvorený v cele. "Toto sme potom robili. Zuza umývala mňa a ja ju! A otec sa z nás rehotal, ako keby bol na predstavení potulných komediantov..."

"Koľko si mal vtedy rokov?" opýtala sa placho. Nebola to však zvedavosť, skôr súcit, ktorý jej dodal odvahu pýtať sa takto priamo.

"Desať," povedal a vložil si do úst ďalšie sústo.

"Prepáč, že sa takto vypytujem," vyriekla hanblivo, keďže mala pocit, že sa mu v tej chvíli z očí vytratila radosť, ktorá v nich horela, keď hovoril o otcovi.

"Som rád, že tu nie som sám," poznamenal, aby vedela, čo si sám v tej chvíli uvedomoval. V tejto cele, kde majú iba jeden druhého, môžu ísť takt, ostych a hanblivosť bokom.

"Môžeš sa ma pýtať na čokoľvek... Tu sme..."

"Ja som nechcela..." začala, on ju však prerušil.

"Počkaj, počkaj," zvýšil hlas, akoby sa bál, že stratí niť. "Tu sme sami... Ja svojej sestre dôverujem, lenže tu sa na ňu spoliehať nemôžem... Možno aj ty máš niekoho takého, komu dôveruješ, ale ani ty sa na neho v tejto cele spoliehať nemôžeš... a tak..." Benjamín nadvihol bradu a úpenlivo sa jej zadíval do očí. "Ostávaš iba ty! Ja viem, nevybrala si si ma. Ani ja som si nevybral teba. Ale tak to je. Si jediná, koho teraz mám. Aj ja som jediný, koho teraz máš ty. Nebudem sa pred tebou skrývať, ani pretvarovať. Nakoľko mi to srdce dovolí, budem úprimný a pravdivý!"

Sklonil hlavu do taniera a namočil ďalší kúsok chleba do šošovice.

Prekvapilo ho, čo povedal a ako to povedal. Zuza o ňom vždy hovorila, že je plachý a že sa s dievčatami nevie zhovárať. Popravde, koľko mal dosiaľ príležitostí? Jednu?

"Samému je na svete smutno," šepkal, akoby do taniera. "Lenže smutno je aj dvom, keď si navzájom klamú!"

Povedal to, aby vedela, že jej dôveruje. Je na nej, či bude aj ona dôverovať jemu. Ema nezaváhala. Natiahla prsty cez mrežu a chytila ho za ruku.

"Dvom sa vždy kráča ľahšie ako jednému, hoci cesta ostáva rovnako hrboľatá," usmiala sa na neho. "Takto to vravievala moja mama..."

Benjamín položil kúsok chleba do šošovice a vzal jej ruku do dlaní. Bola teplá ako čerstvo stuhnutý vosk.

"Som rada, že tu viac nie som sama!" vyslovila láskavo, akoby prednášala chválospev.

Dvere na chodbe sa znova otvorili. Do svetla fakle vstúpili tri náhlivé tiene. Služobnice, od hlavy až po päty zahalené do bielych šiat, rýchlo obišli chlapcovu kobku. Počul, ako zaštrngali kľúče a ženy vošli k Eme do cely.

"Prosím," zašepkala Ema s pohľadom upretým na služobnice.

Skôr, než by Benjamín niečo povedal, mu ju vytrhli z rúk a brali ju na chodbu. Ťahali ju, akoby bola zvieraťom na reťazi.

"Nechajte ju!" spamätal sa a vyskočil prudko na nohy. Hlava sa mu zatočila a podlomili sa mu kolená. V slabosti, akoby dostal kŕč, padol k zemi.

"Nechajte ju!" kričal ešte zo zeme s tvárou obrátenou do chodby. Lenže služobnice boli preč. A s nimi bola preč aj Ema.

Benjamín sa prevalil na chrbát a prudko dýchal. Pálilo ho v hrudi, boleli ho kolená a v hlave sa mu akoby rozozvučali zvony. Dlhým a neutíchajúcim kvílením ho chceli pripraviť o rozum. Zastonal a chystal sa prevaliť na bok. Nemal však v sebe toľko síl, aby to dokázal.

S doširoka otvorenými očami sledoval strop nad sebou. A zrazu sa mu zdalo, že aj tie neviditeľné ruky, čo dosiaľ držali kamene ako kocky domina, strácajú svoje sily. Už to dlho nepotrvá. Už len chvíľu a prasknú. Skaly sa zosypú a pochovajú ho navždy tam, kde ho nik zo živých hľadať nebude.