CH01 - prvá - 08

Benjamín chvíľu bdel, chvíľu spal. Sedel v tme, opretý v kúte o chladné kamene tak, aby videl do chodby, v ktorej plápolalo matné svetlo. Chcel byť hore, keď Emu privedú späť a tak čakal. Viečka mu však padali a jemu sa zdalo, že je už preč celú večnosť.

,Kam ju vzali? A prečo? A čo s ňou robia?' spytoval sa v duchu zas a zas.

Ema chcela byť služobnicou vo svätyni. Veľa o nej síce nevedel, predpokladal však, že sem prišla dobrovoľne a s vierou, že Anavin ju raz vezme so sebou do krajiny večnej mladosti. Možno ňou aj chvíľu bola a možno ani nie. On predsa nevie, ako si kňažná vyberá svoje slúžky. Počul veľa príbehov o svätyni, ani jeden však taký, ktorý by hovoril o vzťahoch medzi kňažnou a jej služobnicami. On nevedel, čo sa deje s dievčatami, ktoré sa rozhodnú vstúpiť dnu.

,Možno nebola dosť dobrá,' hútal v duchu. Nepáčilo sa mu však, že o nej takto premýšľa a tak sa spytoval ináč: ,Možno bola až príliš dobrá!'

Predpokladal, že služobnice si vyberá kňažná sama. Vedel, že nikdy ich nebolo viac ako desať. Čo by sa však stalo, ak by do svätyne vstúpilo dievčat viac? Ema bola možno jedenásta. A tiež možno platí nejaký zákon, o ktorom on nevie, že kto raz vstúpi do svätyne, nemôže sa vrátiť do sveta. Nevzali ju medzi služobnice a nemôžu ju vrátiť späť. Zahnal tú myšlienku, len čo si uvedomil, že aj on je teraz vo svätyni. Vari sa ani on nebude môcť vrátiť do sveta? Predstava, že by v tej studenej cele mal hniť do konca života, ho desila.

,Možno porušila nejaké pravidlo,' hútal ďalej.

On o nej nechcel zmýšľať zle. Lenže, čo o nej vedel? Pre súcit, že boli obidvaja zavretí v tej istej pivnici, k nej hneď, samozrejme, pociťoval náklonnosť. Nikdy by o nej nehovoril zle. Neupodozrieval by ju. Veď tí, čo trpia spoločne, tak nerobia. Lenže, čo ak je Ema uväznená právom?

Nepáčilo sa mu, že takto premýšľa, a predsa sa tie myšlienky vracali po vlnách. Želal si tomu rozumieť. Rozlúsknuť to. Ako keby nevedel, že takáto nedočkavosť vedie k domýšľavosti. Niektoré odpovede prichádzajú postupne. Mal by byť trpezlivý, nie domýšľavý.

Ticho a šero cely boli neznesiteľné. Ten pocit, že sa na neho zosype strop a že sa z tej diery nikdy nedostane von, mu prúdil v žilách ako jed, z ktorého sa čoskoro alebo zblázni alebo pominie.

Dosiaľ mu nikdy nevadilo, keď musel ostať chvíľu sám. Keď jeho sestra posledné mesiace často odchádzala z domu na celý deň, boli chvíle, keď bol za to vďačný. V samote človek nemusí odpovedať na cudzie otázky, iba na tie svoje. Rovnako nepočúva rady iných, ale iba tie, ktoré vychádzajú z jeho vnútra. Aj pre to vie byť ticho so sebou samým zázračné. Len vtedy počuť šepot, čo vychádza z človeka, ktorý v hluku a každodennom naháňaní sa za mocou nepočuť.

Lenže tu, v cele, bolo ticho neznesiteľné. Z jeho vnútra nevychádzal šepot, ale rev. Ba zdalo sa mu, že aj steny, mreže a strop, dokonca aj tiene, ktoré na chodbe tancujú v plameňoch fakle, sa prekrikujú navzájom, len aby ho pridusili hlbšie do temnoty. Toto už nebola samota, z ktorej sa človek vráti silnejší a múdrejší. To, čo práve prežíval, bola rýdza osamelosť. Divoká a bezútešná spoločníčka, ktorá si vezme z človeka to najlepšie, znetvorí to a povie mu, že nie je viac než tá špina, hanba, vina, klamstvá a podvody, ktoré z neho ostali. Osamelosť toto dokáže - lízať rany jedovatým jazykom.

Zatvoril oči a v duchu sa modlil. Nevedel však ku komu. Doma sa nemodlili. Zuza bola príliš hrdá, aby tak robila a dosť silná, aby verila viac svojim silám než silám z oblohy. Vysmievala sa zo susedov, ktorí mali v kuchyni hlinené sošky bôžikov, akoby vec stvorená zo zeme mohla mať hlas, ktorý utíši búrku a sluch, ktorý počuje, čo bolí človeka.

A predsa, hoci by ho sestra vysmiala, pokúsil sa modliť. Nepoznal však mená, ktorými by mal volať do nebies, ani tváre, na ktoré by sa mohol obrátiť. A tak sa modlil ku svetlu, aby zalialo tmu. Volal po odvahe, aby rozpustila strach. Privolával vody, ktoré môžu v človeku uhasiť plamene. Pýtal sa na dúhu po daždi, i na slávičí spev. Volal na všetky strany, len aby tiene, ktoré sa k nemu skláňali a hlasy, ktoré po ňom volali ako po koristi, niekto mocnejší ako človek dokáže byť, zahnal naspäť do zeme.

Na chvíľu pocítil úľavu, avšak démoni sa beztak vracali akoby po špičkách. Najskôr potichu ako letný dážď. A potom znova s hromobitím, akoby Ľadové vrchy pukali.

Zuza. Rita. Ema. Dookola tie isté obavy a otázky.

Videl svoju sestru, ako ho netrpezlivo vyčkáva na verande chalupy. Koľko už prešlo času, odkedy bol preč? Možno stále čaká, že sa vráti a možno ho už hľadá? Možno zburcovala celú osadu. Nie, to by ona neurobila. Ak sa ho vydá hľadať, urobí tak sama. Možno už našla opustený voz. A možno aj Ritu.

To nie Zuza, ale Rita potrebuje pomoc. Zuza je silná, o ňu sa báť nemusí. O sirotu, ktorá po smrti rodičov vzala na plecia celé hospodárstvo, o tú si predsa starosti robiť nemusí. Nech by sa stalo čokoľvek, Zuza to zvládne. Ale Rita...

,Ona to ľutovala,' spomenul si na slová Adama. Rita ľutovala, že ho vtedy odmietla. Zahnal tú myšlienku preč. Tu ide o život a nie o povedané alebo nepovedané histórie.

Najviac zo všetkého si želal, aby sa ho Zuza vydala hľadať. Nie však kvôli nemu. Želal si, aby našla Ritu. Pocítil v prstoch studené šteklenie, keď si spomenul na jej tvár a jej chlad, keď ju našiel bosú a takmer nahú v blate. Určite bola na pokraji smrti. Ak ju tie ženy nechali ležať tam, možno bude neskoro, keď ju jeho sestra nájde. On však chcel, aby nebolo neskoro. Úpenlivo prosil v duchu svetlá a dobré hlasy, aby nebolo neskoro.

Zuza, Rita a znova Ema. Kde je? Čo s ňou robia? A stále dookola. Zuza. Rita. Ema. Trvalo dlho, kým si uvedomil, že sa točí v začarovanom kruhu otázok, na ktoré už dávno mal odpovede. Zuza je predsa sebestačná. Rite, tej pomôcť nedokáže. A Emu čoskoro privedú späť. Živú a zdravú. Áno, privedú ju späť živú!

Až potom sa začal spytovať: ,Čo tu robím ja?'

Pamätal si dve ženy a úder do hlavy. Nijako ich neprovokoval, veď ich ani nevidel. Nepýtali sa, čo tu robí a nečakali, že im to vysvetlí sám. Neboli zvedavé. A určite ani vystrašené, aby ho hneď zmlátili. Nepýtali sa na dievčinu v blate a nechystali sa jej pômôcť. Nebol ani na cudzom pozemku, odkiaľ by ho mali hnať palicami, veď lesná cesta patrí všetkým. Len vstal od bezvládnej dievčiny, otočil sa a prásk!

,Čo ak prišli s tým vozom ony?' napadlo mu zrazu. Ak si však dobre všetko pamätal, Zuza spomínala kupca alebo cudzinca, ktorý ho bude čakať na ceste a nie ženy. A už vôbec nie služobnice kňažnej zo svätyne!

Teraz, keď nad tým premýšľal, si však istý nebol. Kázala mu ísť pod lesy Spiacej doliny. Tam ho vraj na ceste bude čakať... naozaj si nepamätal, či povedala kupec...

Bol si istý, že ho pod lesom žiaden kupec ani cudzinec nečakal. Namiesto neho našiel Ritu. Obchodník mohol meškať. Tiež však mohol prísť skôr ako on. Našiel polonahú dievčinu na ceste a možno sa jej aj chystal pomôcť. V tom však začul, že prichádza on. Mohlo ho to vydesiť. A tak sa schoval v lese, len čo sa k nemu Benjamín priblížil. Dostal strach, že ho uvidí s mŕtvou dievčinou v blate. Možno si myslel, že ho hneď obviní, spanikáril a ušiel.

Tiež mu napadlo, že tie ženy mohli byť obyčajné zlodejky. Videli najskôr plne naložený voz a potom neozbrojeného chlapca na kolenách. Potichu sa priblížili, čakali, kým sa otočí a prásk! Služobnice získali korisť a keďže sa potrebovali zbaviť svedka, šupli ho do temnice, odkiaľ sa živý nikdy nedostane. Kam ale potom zmizol kupec?

Skúmal, pýtal sa, spomínal a vymýšľal, no napokon si vždy uvedomil, že ho nevedie zdravý rozum, ale domýšľavosť. V každom príbehu boli diery, ktoré nedokázal zaplátať a nite, ktoré sa nedali spojiť. Nevedel nič o kupcovi. Nevedel nič o ženách, ktoré ho napadli. Naozaj to boli služobnice? Alebo ho iba služobniciam odovzdali? Nevedel prečo to urobili, ani prečo teraz sedí v hlbokej pivnici.

Benjamín netušil, koľko času ubehlo, keď sa dvere do chodby konečne otvorili. Keď začul kroky, vystrel sa a nedočkavo sa díval do svetla. Dúfal, že to bude Ema, koho privádzajú spať.

Do svetla chodby vstúpila žena. Nebola to však Rita. Ani služobnica, ktorá by mu prinášala jedlo na drevenom podnose alebo sa ho chystala vyviesť von.

Žena vstúpila do temnice sama. Jej postavu, od podlahy až po úzky krk, zahaľoval dlhý biely plášť, po obrube ozdobený výraznými zlatými niťami. Vo svetle fakle žiarila ako obloha, keď podvečerné zlatooranžové slnko rozpáli oblaky. Tvár jej zakrýval biely závoj a hlavu široká kapucňa. Vyzerala ako kráľovná.

Pani zastala pred mrežou do jeho cely a dívala sa spoza závoja na neho.

Benjamín hneď vstal. Netušil, či tak urobil zo zvedavosti, alebo z bázne pred jej zjavom. Ani sa nepohol, hoci zatúžil priblížiť sa k nej a obzrieť si ju viac. Mlčal, ako keby v jej prítomnosti nemal žiadne právo prehovoriť ako prvý. Ona sa dívala na neho. On sa díval na ňu.

,Kto si?' premýšľal v duchu chlapec. Kráľovná? On však žiadnu nepoznal. A tá jediná, o ktorej kedy počul, tá je vraj v mŕtva. Princezná? Tá vraj umrela spolu s ňou. Kňažná? Mohla by takto vyzerať prvá a najmocnejšia žena vo svätyni?

Zatúžil pýtať sa. Stále mal však pocit, že toho on, obyčajný sedliak, nie je hoden. A tak vyčkával. Dúfal, že mu sama povie, prečo ho prišla navštíviť. Čo si želá. Prečo je zatvorený v pivnici. A tiež, že mu prezradí svoje meno a povie, prečo ona, taká čistá a vznešená, schádza za ním do špinavej temnice.

Žena ho chvíľu pozorovala, potom sa obrátila a bez slova vyšla z chodby. Ostala po nej sladká vôňa medu a poľných kvetov. Ústa však neotvorila. Prišla sa na svojho väzňa iba pozrieť. Nič mu nevysvetľovala. Nijako sa mu ani nevyhrážala. Neurobila vôbec nič. Iba si ho obzrela.

Benjamín sa posadil naspäť na špinavú zem. Nerozumel, prečo za ním tá pani prišla? Bola zvedavá? Alebo chcela iba vidieť muža, chlapca, prvého, aký sa kedy dostal do svätyne?

,Kňažná,' napadlo mu. Teraz si bol už takmer istý, že ho navštívila ona. Ak dobre počúval Emu, nik iný, iba služobnice a ich pani, nemali dovolené pohybovať sa vo svätyni. Služobnice už videl predtým. Táto žena však bola iná. Odetá v bielom ako jej slúžky, avšak oddelená od nich výraznými zlatými výšivkami na obrube plášťa. Kňažná. Navštívila ho samotná pani svätyne. Prečo? Vari je v temnici na jej príkaz? Vari to bolo jej rozhodnutie, aby ho zatvorili? Ak by to tak bolo, čo sa s ním bude diať? Aké má s ním kňažná plány?

V tej chvíli sa dvere otvorili znova. Benjamín sa díval do svetla, dúfajúc, že vedú Emu. Rád by videl pani v bielom znova. Viac si však želal, aby sa vrátila Ema.

Bola to ona. Pohľad na ňu ho však vydesil viac ako všetci tí démoni, ktorí mu nedali vydýchnuť, kým bola preč.

Ťahali ju dve služobnice. Visela im na rukách, akoby nemala síl držať sa sama na nohách. Vlasy jej padali do tváre, bezvládne sklonenej až na prsia. Aj v tom matnom svetle videl, že má biele šaty, rovnaké, aké nosia ostatné služobnice, červené od krvi.

"Čo ste s ňou urobili?" vykríkol a prudko vstal. Na chvíľu sa mu zatočila hlava, rovnováhu však nestratil. Hneď bol pri mreži.

Jedna zo služobníc vystrela ruku a ukazovala mu, aby cúvol hlbšie do cely.

"Čo ste jej urobili?" kričal po nich. "To ona vám kázala? Tá žena, čo tu bola pred vami? Vaša kňažná?"

Služobnice však mlčali. Držali Emu pred mrežou a nechystali sa ju otvoriť, kým Benjamín neuposlúchne a necúvne ku stene.

Chlapec sa vykričal a stíchol. Pozrel na Emu. Dievča pohlo hlavou a snažilo sa zavesiť na jeho pohľad. Pochopil, že ju nepustia, kým neurobí, čo mu kážu.

Zrazu si uvedomil, že slúžky zastali pred jeho mrežovanými dverami. Emu nevedú naspäť do jej cely, ale ku nemu. Odstúpil až ku stene, len aby si to nerozmysleli a čakal. Jedna zo služobníc otvorila dvere a obe naraz potom sotili Emu do vnútra. Hneď za ňou letela do cely aj malá plátenná taška. Prudko zavreli mrežu a bez slova odišli.

Benjamín bol pri nej hneď. Padol na kolená a natiahol ku nej ruky. Najskôr jej z tváre odhrnul mokré vlasy. Bola biela, akoby spala tisícročným spánkom a viečka sa jej chveli, akoby mala desivé sny. Dlaňou jej utrel vlhké čelo, nos i líca, a potichu sa jej prihováral.

"Ema, počuješ?" opakoval. Vedel, že žije, veď hruď sa jej dvíhala v pomalom nádychu a výdychu. Opatrne ju prevalil z boka na chrbát a jej hlavu si položil na kolená. Potichu zastonala a pomaly otvorila oči.

"Prepáč," ospravedlňoval sa, pričom ju stále hladil po studenej tvári.

"Benjamín," zašepkala a on sa usmial. Pamätá si jeho meno, to je dobré znamenie.

Tvár mala čistú, bez rán a jaziev. Dokonca sa mu zdalo, že čistejšiu, ako keď ju odtiaľto odviedli. Preč bola špina z jej líca, i krv spod pery. Nevedel, čo tam s ňou robili. Na prvý pohľad však nevyzerala, že by jej tam nejako ubližovali. Pamätal si však, že videl na jej šatách krv. Nemusela však patriť jej, ale jemu, keď mu obväzovala hlavu.

Ema dvihla ruku a ukázala na plátennú tašku na zemi.

"Pomôžeš mi?" vyriekla po hláskach takmer nečujným hlasom.

Benjamín prikývol, vzal jej hlavu do dlaní, pomaly sa odsunul a opatrne ju položil na tvrdú zem. Vstal, vzal tašku a nakukol dnu. Prekvapene sa pozrel na Emu.

"Masť a čisté handry," šepkala. Videla, že sa čuduje, odkiaľ to vie a tak ešte dodala: "Rovnakú mi dali, keď mi dovolili, aby som ošetrila tvoje rany."

"Ale," chcel povedať, že ona predsa nie je zranená, napokon to však nepovedal. Kľakol si k nej a vzal jej ruku do dlane.

"Kde?" opýtal sa a vytiahol z tašky malú hlinenú nádobu, starostlivo prikrytú jemnou látkou.

Ema sa zaprela o jeho ruku, kým druhou sa sama podoprela o zem. Pokúsila sa posadiť sa.

"Chrbát," prosila potichu. "Natri mi chrbát."

Videl na jej tvári, koľko ju stojí síl posadiť sa. Zatínala zuby a ťažko vydychovala. Chveli sa jej pery i brada. Svaly na tvári mala napäté ako struny na harfe. Pomaly sa k nemu otáčala chrbtom. Nadvihla ruku, pozbierala vlasy medzi prsty a pretiahla ich cez rameno na prsia.

Biele šaty, s hlbokým výstrihom na chrbáte, mala zošnurované na krku. Až teraz videl, čo jej urobili. Skôr, než by natiahol ruku a rozviazal šnúrku, z diery v šatách na neho civeli veľké modré, červené a fialové fľaky. Kožu mala napučanú čerstvou i starou krvou ako špongiu. Veľké farebné podliatiny jej zakrývali takmer celý chrbát.

Benjamín sťažka preglgol. Prišlo mu clivo, že ju upodozrieval, že je nezranená. A tiež, že ju mlátili, najskôr palicami, ako keby ani nebola krehkou ľudskou bytosťou. Súcit a hnev sa v ňom miešali ako voda a plamene.

,Čím sa previnila, že je toto urobili?' pýtal sa v duchu, kým jej rozväzoval šnúrku na krku. Znova si spomenul na ženu v bielom plášti, ktorá si ho prišla obzrieť do temnice. Vari to nariadila ona? Akú vinu musí človek niesť, že preň iný nedokáže nájsť miernejší trest, ako iba to, že to z neho vybije palicou? A vôbec, kto si dovolí vyniesť takýto rozsudok? A kto pozná úplnú vinu, aby si bol istý trestom, ktorý nariadil?

Ema dvihla ruky a sama si stiahla šaty cez ramená až na ruky. Odhalila pred ním svoj chrbát a všetky svoje vonkajšie rany. Chvela sa, ako keby sedela na snehu. Strčil prsty do hlinenej nádoby a nabral na ne masť. Bola ako ľad.

"Je studená," zašepkal, aby bola pripravená na jeho chladivý dotyk. Videl, ako pokývala hlavou. Zhlboka vydýchol a priložil prsty na jej pokožku.

Potichu zastonala a hneď sa aj vystrela ako labuť. Jemne, akoby sa dotýkal skutočnej kráľovnej, jej vtieral masť do kože.

Prečo jej to urobili? Bol si istý, že v nej nie je taká vina, aby si zaslúžila takýto trest. A prečo ju tu držia? Prečo ju nepustia domov? Ak jej nedovolili, aby sa stala jednou z nich, tak prečo ju zavreli do temnice ako potkana? Vari ju budú mlátiť, až kým z nej nevymlátia dušu? Toto im prikázala robiť Anavin? Tá, čo všetkým sľubuje život v krajine večnej mladosti?

Nie, bol si istý, že o takej Anavin sa legendy nepíšu. Lebo to, čo teraz vidí a čoho sa dotýka, to nerobia bohovia, ale iba človek. Hromobitia, neutíchajúce dažde a povodne, neúrody a suchá, to všetko je dielo prírody a nie bohov, na ktorých sa človek obracia, len keď potrebuje pomoc alebo nájsť vinníka. Lenže podliatiny na tom krehkom tele, únosy a vraždy, klamstvá a krádeže, to bohovia nerobia, to len človek robí človeku, ako keby sa chcel bohom mstiť za ich mlčanie a nečinnosť. Ako keby chcel človek boha prinútiť, aby konečne prehovoril.

Prechádzal po jej pokožke, najskôr studenými prstami a hneď aj teplou dlaňou, akoby bola čašou zo zlata. Každý jej ston ho bolel, ako keby to bol jeho vlastný. Chvíľu bola vystretá, chvíľu zhrbená a on vedel, že si iba hľadá bezbolestnú polohu. Tušil však, že tú bolesť neutíši ani masť, ani jeho citlivosť, ale až čas.

"Môžeš," vyriekol láskavo, zatvoril hlinenú nádobu a mastné ruky si vytrel do špinavej košele. Sama sa obliekla. Pomohol jej iba zaviazať šnúrku na krku, jemne ju chytil za ramená a opatrne si ju uložil do lona.

"A teraz odpočívaj," šepkal, "ja budem tu..."

Ema prikývla, privrela viečka a potichu dýchala.

Benjamín ju sledoval starostlivým pohľadom a premýšľal, ako by ju mohol odtiaľto vyslobodiť. Ako ich oslobodiť obidvoch.

Nevedel, prečo ju uväznili, rovnako ako dosiaľ netušil, prečo tu držia jeho? Keby mali aspoň možnosť brániť sa. U nich v osade by mu dovolili hovoriť. Skôr, než by ho trestali, by ho vypočuli. Nik by sa neodvážil mlátiť a uväzniť nevinného človeka. Lenže tu nie sú v osade a on netuší, aké sú pravidlá pre uväznených vo svätyni.

Spomenul si, ako mu Ema hovorila, že tu dosiaľ žiadneho muža nemali. Ak sa rozhodli porušiť toto pravidlo, budú schopné porušiť aj akékoľvek iné. Aj preto neveril v spravodlivý súd. Neveril v obhajobu. A už vôbec nie, že dostanú šancu, aby sa z tohto podzemia dostali na slobodu.

,Musia ujsť,' napadlo mu.

Ujsť kam a ako? Tá myšlienka bola síce jednoduchá, avšak neuskutočniteľná. Ako by sa mohli dostať von? Aj keby napadol služobnicu, čo im nosí jedlo, ako by sa dostali ďalej? V chodbe sú ďalšie dvere. A za nimi najskôr ďalšie. Veď on ani nevie, kde sú. Ako ďaleko by sa dostali, ak by sa o to pokúsil? Toto nie je cela v chyži richtára, odkiaľ stačí ujsť cez okno. Ktohovie, aké bludisko pivníc a chodieb sa nachádza pod svätyňou? Len blázon by si mohol myslieť, že sa odtiaľto môžu dostať bez pomoci.

Dvere na chodbe sa opäť otvorili. Do svetla za mrežou vstúpili tri služobnice. Najvyššia z nich sa dívala na Benjamína a rukou mu ukazovala, aby pustil dievčinu a odstúpil od nej ku stene.

"Zbláznila si sa?" okríkol ju. Podvedome tušil, že si po ňu prišli opäť. Len teraz jej ošetril chrbát. Nemá síl na ďalšie rany. Nie je schopná stáť na nohách, nieto ešte prežiť ďalšie palicovanie.

Len čo to povedal, služobnice vytiahli spod plášťa dlhé palice. Najvyššia mu znova ukázala, aby sa spratal ku stene.

Nebude s nimi bojovať. Veď kričať na ne, prehovárať ich, alebo aj prosiť, by najskôr nemalo žiaden zmysel.

Benjamín sa pozrel Eme do očí. Videl v nich strach a tichú prosbu, akoby si viac želala umrieť, než by mala byť znova bitá. Poláskal ju po líci, chytil jej hlavu do dlaní, odsunul sa a položil ju na zem. Ema to všetko sledovala vystrašenými očami, kým on ju upokojoval starostlivým pohľadom.

Vstal a priblížil sa ku mreži. V očiach mal rozhodnosť a odvahu.

"Vezmite mňa!" vyriekol a nadvihol hrdo bradu. "Ona potrebuje odpočívať. Ak však hľadáte niekoho, koho by ste mohli mlátiť, vezmite si mňa!"

Služobnica neprotestovala. Ukázala mu, aby sa otočil a dal ruky za chrbát. Poslúchol ju hneď.

Počul, ako sa za ním otvárajú dvere. Zviazali ho, chytili za ramená a ťahali ho z cely von. Cez plece sa ešte obzrel za Emou. Sledovala, ako ho berú, s očami plnými vďačnosti. Kývol ešte hlavou, ako keby jej chcel povedať, že všetko bude v poriadku a zmizol jej z očí.

Zastali pred dverami na konci chodby, v ktorých bolo maličké okienko, cez ktoré by neprešla ani päsť dospelého muža. Jedna zo služobníc, ktoré ho viedli, zabúchala na dvere. V okienku sa ukázala tvár ďalšej služobnice. Hneď odomkla dvere a vpustila ich do ďalšej chodby.

Benjamín v tej chvíli pochopil, že aj keby napadol služobnice, čo k nim chodia do cely, cez tieto dvere by sa nedostal. A v duchu si znova pripomenul, že nie je možné dostať sa odtiaľto bez pomoci.

Viedli ho dlhou chodbou, ktorá bola vytesaná do skaly. V kovových držiakoch boli maličké fakle, ktoré im svietili pod nohy.

Benjamín otočil hlavu a zadíval sa na jednu zo služobníc. Chcel by jej vidieť do tváre. Aby sa na neho pozrela a videla mu na očiach, že on tu nemá čo robiť. Uväznili nevinného človeka. On predsa dosiaľ nikdy nikomu neublížil. Aspoň nie vedome. Nemal v sebe tie túžby byť väčší, silnejší alebo slávnejší od iných. Želal si, aby to vyčítala z jeho očí. Vari tie ženy nemajú srdce? Budú mlátiť nevinného človeka?

Služobnice však mali na hlave závoj, cez ktorý nevidel viac, než len šedé tiene, v ktorých boli schované oči, ústa i nos. Okrem toho, hoci on otáčal hlavu zo strany na stranu, ženy okolo neho sa dívali iba pre seba.

Na konci dlhého tunela zabočili doprava a viedli ho ešte chvíľu, kým nezastali pred dverami, v ktorých nebolo žiadne okienko. Jedna zo služobníc ich otvorila, kým druhá mu rozviazala ruky. Strčili ho dnu, zabuchli za ním dvere a nechali ho tam.

Zastal uprostred malej izby, do ktorej z otvoru na strope tiekli slnečné lúče ako vodopád. Osvetľovali stôl, na ktorom rozvoniavalo pečené mäso, čerstvý biely chlieb a víno naliate v sklenenom pohári. Prekvapene sa obzrel za seba, bol tam však sám.

,Nebudú má biť?' zapochyboval. Namiesto bitky kráľovsky prestretý stôl? Vari si konečne uvedomili, že on nič neurobil? Možno im to chvíľu trvalo, zaslúžia si však rešpekt ako každý, kto si dokáže priznať vlastné chyby a zlyhania.

,Možno ma pustia!' potešil sa v duchu. Nechajú ho najesť sa pred cestou, aby o nich nikde nehovoril zle a vypustia ho na slobodu ako vtáča, keď prvýkrát vyletí z hniezda.

Odsunul stoličku od stola a chystal sa posadiť. V tej chvíli si však uvedomil, že služobnice prišli do cely po Emu. Tento stôl nebol prestretý pre neho.

,Najskôr ju zmlátili a potom jej pripravili hostinu?' neprestával sa čudovať.

Lenže, čo ak má pravdu, že tu teraz namiesto neho mala byť Ema? Jej by čerstvé pečené mäso pomohlo viac ako jemu.

Ostal stáť zahanbene na mieste a ani mu nenapadlo, aby sa posadil ku stolu. Cúvol do kúta a popri stene sa zviezol na kamennú podlahu. Ponoril tvár do dlaní, len aby nevidel stôl a na ňom pripravené jedlo. Vnímal však vône, ktoré dráždili jeho stiahnutý žalúdok. Zrazu pocítil hlad, ako keby nejedol roky. Zastonal. Nie však pre to, že by nedokázal tomu jedlu odolať. Zastonal, lebo mu prišlo ľúto, že sa obetoval zbytočne.

Prepadli ho výčitky, že vzal zbitej a ubolenej Eme chutnú večeru. Stále viac a viac veril, že si po ňu neprišli, aby ju znova mlátili. A stále viac mu bolo ľúto, že to on, hoci si predsavzal, že ju bude chrániť, ju pripravil o túto hostinu, ktorú potrebovala, len aby sa jej čím skôr vrátili sily.