CH01 - prvá - 09

Tereza, schúlená v posteli do klbka ako ježko, si tlačila prsty do uší. Len čo vbehla do svojej komnaty, zatvorila okenice, hodila sa na posteľ, schovala sa pod všetky plachty a deky, a zapchala si uši rukami.

Kým v srdci jej horeli iskry a na duši ju pálili nepoznané výčitky a strach, v hlave jej zneli neutíchajúce hlasy, dunivé ako zvony, keď bijú na poplach. V hlave sa jej ukazovali obrazy orlov, veľkých bielych vtákov, ktoré by rozpätím krídel hravo zakryli celú Krunicu. Zdalo sa jej, že to nie v jej hlave, ale okolo nej krúžia ako supy, nedočkavé, len nech sa už vzdá, nech sa podvolí.

Prevalila sa na bok a vykríkla zo všetkých ostatných síl. Ona však nemala hlas, ktorý by mohol odohnať orly, ba ani tie hlasy, čo jej ako dunivé hromobitie pripomínali, že jej dovtedajší život je úplne bezcenný.

Strčila si do uší prst, potom aj dva, a nakoniec aj celú dlaň, nič to však nepomáhalo. Zvuky sa v nej miešali, ako keby prichádzali odvšadiaľ. Ako keď sa zvíri voda. Ako keď horí les.

Počula Yana, ako kričí na Samuela, hoci vedela, že sú ešte stále v tom tajomnom dome, ďaleko od nej a že nie je v silách človeka počuť cez toľko stien a chodieb. Počula Samuela, hoci to bol iba šepot, ktorému možno ani Yan, blízko neho, nerozumel. Počula ho tak zreteľne, ako keby mala jeho pery na ušiach.

Počula suseda, ako sa háda so svojím synom. Tak zreteľne, ako keby stáli v jej izbe, pri jej posteli. Každé slovo. Každú hlásku. Dokonca aj vzdychanie. Počula to, hoci medzi nimi bola diaľka, tajomný dom a ulica.

Tereza znova vykríkla, dúfajúc, že sa tie hlasy odmlčia. Predstavovala si ticho. Aké by to bolo, ak by sa svet ponoril do ticha, aké je iba na dne morí. Z očí jej tiekli slzy. Chveli sa jej pery a brada, triasli ruky a nohy. Pálilo ju v ušiach. Tak veľmi túžila, aby tie hlasy pominuli, až si ich poranila nechtami. Cítila teplú krv. Cítila a počula, ako keby sa jej v ušiach spustila lavína. Hlasy neutíchali, ba dokonca sa jej zdalo, že mohutnejú a ich dunenie neprichádza už iba zvonka, ale aj zvnútra, ako keby sa všetky tie zvuky rodili v jej rozorvanej duši.

"Dosť!" kričala do plachiet.

A kým kričala, v hlave sa jej ozývali kriky, hnevy, ponosovania, modlitby aj vyslovené želania, ako keby sa každá ľudská bytosť dožadovala jej pozornosti. Ako keby tie hlasy mali ruky, ba pazúry, ktorými sa jej zarezávali pod kožu.

"Dosť!" kričala znova. Nič to však nepomáhalo. Vystrela sa, ako keby ju natiahli na škripec a oči i tvár jej zaliali krvavé slzy. Ticho vzlykala, poddávajúc sa tým hlasom, bezbranná a vyčerpaná, prichystaná na smrť.

"Prosím," šepkala, "prosím, prosím, prosím..."

Nevládala viac bojovať. Nechala tie hlasy plynúť cez seba, akoby to boli dažďové kvapky. Vetrík, ktorý prichádza a hneď odchádza. Ako červeň, čo jej zaleje tvár a hneď aj vychladne.

"Prosím," opakovala do tmy svojej izby.

Počula, ako Samuel vyšiel na ulicu, i Yana, ako sa tunelom vracia naspäť do domu. Nie Samuela, Benjamína. Samuela. Benjamína. Hádala sa sama so sebou, keď si uvedomila, že ona predsa žiadneho Benjamína nepozná.

Počula dieťa v kolíske, kdesi na konci ulice. Ženu, ako sa túli k mužovi v posteli. Chlapa, ktorý sa sťažuje bohom, že nemá čím nakŕmiť deti. Ženu, ktorá sa v duchu pýta, či ešte miluje svojho manžela. Chlapca, ktorý túži po novej hračke a jeho sestru, ktorá premýšľa nad novými šatami pre svoju starú bábiku. Tiché bozky spod periny, aj výčitky mládenca, že podvádza svoju snúbenicu.

Počula takmer všetko. Každý hlas, každý vzdych a každú modlitbu. Lenže ona už nevládala. Strácala sily i vôľu. Tep sa jej spomalil a srdce upokojovalo.

Čím menej s tým bojovala, tým väčšiu úľavu cítila. Hlasy už nezneli ako hromobitie, ale ako uspávanka. Mohla ich počúvať a mohla ich nechať znieť, dokonca iba tak, že ju už takmer vôbec nevyrušovali.

Neodišli a neprestávali. Nestrácali sa v diaľke, ako keby sa chceli rozplynúť. Ostávali. Zneli. Hučali. Nemali však už silu, ako keď s nimi bojovala.

Búšenie v hrudi ustalo, srdce sa jej upokojilo a ona odtiahla ruky od uší. Nebála sa to urobiť, keďže už rozumela, že tie hlasy neprichádzajú zvonka. Znejú v jej duši. Prichádzajú z diaľky, nie však zo sveta, ale z hlbín jej srdca, akoby v ňom bol ukrytý ostatný svet.

Zatvorila oči a potichu vydýchla. Biele orly sa vrátili a s nimi aj nezvyčajný obraz - rozmazaný ako sen a živý, akoby naň hľadela otvorenými očami.

Všade okolo bola popraskaná krajina. Pustá a predsa živá. Zem, ktorá nepozná reprízy, len každodenné premiéry. A hercov, čo v dúhových kostýmoch a s hromovým hlasom opakujú repliky, ktoré nedokáže napodobniť žiaden ľudský herec. Zem je divadlo zadarmo, len aby ľudské srdce nepadlo zúfalé do prachu vyschnutej krajiny. Púta pozornosť krásou, ktorá vo svojich nespočetných podobách chráni pútnikov, čo sa ešte dokážu zastaviť a dívať. Sála, čo nedočkavo čaká na zvedavé oči človeka od nepamäti, patrí každému...

Zamračené nebo nad orlami sa otvorilo. Širokánsky slnečný lúč zalial stádo oviec na neďalekej planine. Prerazil stojatý vzduch, jemný opar i prach, aby ako obrovská svetelná dlaň poláskal ovečky pred ďalším dlhým dňom.

Tereza stála na vysokej veži, čo vyčnievala nad všetky domy a paláce v meste.

,Takto sa najskôr dívajú na svet orly spoza oblakov,' pomyslela si. Nik sa neukryje a nič sa neutají pred očami, ktoré bývajú na nebi. Krása zeme z výšky je neopakovateľný zážitok, rovnako ako nebo zo zeme.

Dívala sa na ovečky, ktoré si vôbec nevšimli, že ich pohládza svetlo spoza oblohy, keď sa k nej posadil muž s dlhou sivou bradou a výrazným obočím, ktoré mu zakrývalo polovicu čela.

"Kto si?" pýtala sa ho Tereza zvedavo.

"Ja?" Zadíval sa na ňu priezračne modrými očami. "Ty mi povedz, kto si ty."

"Ja som," zahabkala. Nevedela si spomenúť, ako ju volajú. Ani odkiaľ prišla a čo robí na veži. "Ja vlastne ani neviem," priznala a pokrčila ramená.

Muž sa zadíval do diaľky, keď sa zamračené nebo opäť zavrelo. Svetlo zhaslo ako svieca a zem sa zaodela do sivého rubáša.

"Ani nemôžeš." Starec jej položil ruku na rameno. "Svet totiž stratil pamäť..."

"A ty to vieš?"

"Viem."

"Povieš mi?"

"Si slepá!"

"Nie som, veď vidím," presviedčala ho.

"Ja viem," usmial sa starec, "že slepí vidia svet po svojom, rovnako ako bezcitní majú svoje city a nenávisť svoju lásku..."

Cítila sa pri ňom v bezpečí, hoci jeho slovám takmer nerozumela. Nemôže byť zlý. Zlo vždy vidno na očiach.

"Ako môže byť svet bez minulosti?" opýtala sa.

"Ako doteraz," vysvetľoval jej muž. "Príbehy v jednom príbehu. Svety v jednom svete. Životy v jednom veľkom živote. Oddelene a spolu."

"Nerozumiem ti!" hnevala sa na seba, že nechápe a na starca, že rozpráva v hádankách.

"Naozaj si myslíš, že záleží na tom, či tvoj svet, príbeh alebo život má nejakú pamäť?" vyriekol a nadvihol obočie, ktoré mu hneď zakrylo celé čelo. "Alebo ti iba záleží na tom, aby si tie ostatné svety a životy pamätali tvoj príbeh? Tvoj svet je súčasťou veľkého sveta. Je. A vždy bude. Ale predsa je stále iba tvoj."

"To len môj svet stratil pamäť?" snažila sa mu porozumieť.

"Je lepšie žiť svoje, ako byť otrokom cudzieho!"

Nebo nad nimi sa opäť otvorilo. Nie však pre slnečné lúče, ale pre maličké dažďové kvapky, čo sa poddajným vzduchom náhlili k vysušenej krajine. Tanečnice neba zostupovali k zemi na neviditeľnom perí, aby pohladili zem.

"Lenže cudzie svety a príbehy sú blízko..."

"Nepáči sa ti to?" rozosmial sa starec. "Ak by boli ďaleko, tiež by sa ti to nepáčilo. Dobre, že sú..."

"Nie je jednoduché žiť iba svoje," bránila sa.

"Naopak," bránil sa aj starec. "Ak dáš príliš veľa váhy okolitým príbehom, zabiješ tým svoj svet. Ak dáš dostatočnú vážnosť svojmu svetu, oslobodíš sa od okolitých príbehov. Niet nad slobodu..."

Tereza si poutierala mokrú tvár a olízala vlhké pery. Dažďové kvapky ju objímali aj pod šatami. Miluje dážď. Nevie, či ju aj očisťuje, ale keď prší, vždy si želá, aby to tak bolo.

"Kto teda som?" opýtala sa dúfajúc, že muž pozná odpoveď.

"Len tým, kým chceš byť..."

"Ale..."

"Nie je žiadne ale!" Muž zvýšil hlas. "Ale je výhovorka pre otrokov. Dostala si dar svojho sveta, príbehu a života. Dostala si dar prítomnosti. Nebuď pes, ktorého možno skrotiť, ani ovca, ktorú možno zavrieť do ohrady. Buď človekom. Obdarovaným slobodou. Uverila si, že máš okovy len preto, že o nich vravia iné svety. Dovoľ si svoj život. Dovoľ svoj príbeh..."

Nebo nad vzdialenými horami sa rozlomilo napoly. Oheň z neba sa dotýkal zeme tenulinkým, ale ostrým jazykom. Dunivý hlas sa jej dotkol na tvári. Zdalo sa jej, že to aj nebo bojuje za slová muža.

"Je dobré, keď svet stráca pamäť," povedala po chvíli. Zakryla si hlavu kapucňou a bradu si vložila medzi kolená.

"Hej," súhlasil muž. "Máš svoje meno. Nechci žiť pod menom, ktoré ti podsúvajú iní!"

"Nechcem!" želala si Tereza nahlas.

Nebo opäť zahrmelo. Lialo, akoby sa z oblakov odtrhol kus jazera.

Ovečky na vzdialenej planine sa spojili do klbka, aby sa chránili pred dažďom. Okrem jednej. Na okraji ohrady bol maličký prístrešok, najskôr pre pastiera. Schovala sa pod ním, ľahla si na suchú zem a pokojne sa dívala na bojisko oblohy.

"Tereza!" začula zrazu nový hlas medzi ostatnými hlasmi. Bol iný. Vznešený a starodávny, akoby bol prvým hlasom na zemi. Prudko otvorila oči a obraz samotárskej ovečky pod prístreškom pastiera sa rozplynul.

"Nie!" vykríkla a znova si pritlačila dlane na uši.

Už toho mala dosť! Chvíľu verila, že sa jej konečne uľaví. Hlasy sa premenili na šepot a ona dúfala, že také ostanú. Lenže ten nový hlas bolo mohutný a niesol so sebou dunenie, ako keď sa chveje zem a skaly pukajú.

Znova ich počula, ako keby celé mesto bolo natlačené v jej komnate. Hádali sa, kto je silnejší. Prekrikovali sa ako ženy na trhovisku. Prichádzali v ozvenách a doznievali dlho, dlhšie ako ľudské srdce dokáže zniesť.

Znova počula to batoľa v kolíske a jeho plač. Modlitby muža. Ponosovanie otca. Krik ženy a tichý šepot podvedenej snúbenice. Počula spev dievčatka v záhrade pri hradbách, aj obchodníkov na trhovisku, ako sa jeden druhému sťažujú na slabú úrodu. Ťažký vzdych väzneného v žalári, aj výsmech vojaka, ktorý sa na neho škerí spoza mreže.

"Tereza!" znova počula, ako niekto veľký volá jej meno. Lenže ona už nechcela. Len nech zmĺkne. Nech jej dá pokoj. Nech odíde. Nechcela, aby ju volal po mene. Nechcela, aby niekto vedel, že ich všetkých počuje.

Pritlačila si nohy k hrudi, skrčila sa a prstami si zakrývala uši.

"Tereza, Tereza, Tereza," opakovala nahlas svoje meno, len aby nepočula, ako ju jej menom volá ten dunivý hlas.

"Tereza, na na na na, Tereza," pospevovala si, akoby to bola uspávanka, ktorá ju skoro prenesie do iného sveta.

Z očí jej znova tiekli krvavé slzy. Triasla sa na celom tele. Bola unavená, ako keby nespala dlhé mesiace. Strácala sily a nevládala viac držať dlane na ušiach. V jednej chvíli sa jej telo vzoprelo, unavilo, a poddalo bolesti, ako keby preň nebolo viac záchrany.

Ležala bezvládne na posteli, keď počula, ako niekto búcha na dvere a volá ju po mene. Ten hlas bol starostlivý a zdalo sa jej, že aj vystrašený.

Vzoprela sa bolesti a z posledných síl vykríkla: "Choď preč!"

Za dverami komnaty stál Yan, nevzdával sa však a ďalej búchal na dvere. Prosil, aby mu otvorila. Len nech ju vpustí dnu. Ona však nemala síl hádať sa s ním viac. Privrela viečka a dovolila všetkým ostatným hlasom, aby splynuli do jedného spoločného volania.

Len čo tak urobila a telo sa jej uvoľnilo, hlasy z okolitého sveta znova strácali na sile. Uvedomila si, že čím viac s nimi bojuje, tým viac ju to bolí. A tiež, že keď ich nechá plynúť, akoby boli iba vánkom, nepália ju na duši, ani v ušiach ako plamene. Sú ako voda, čo tečie, láskavo šteklí brehy a čistí krajinu.

"Tereza," počula ten hlas, akoby sa k nej celé nebo sklonilo a naraz, ústami všetkých hviezd, vyslovilo jej meno. "Človek je primalý na to, aby bojoval so zázračným, nemyslíš?"

Neodpovedala. Nechcelo sa jej. A beztak už nevládala bojovať.

Potichu dýchala, ako dieťa prisaté na prsník matky. Svaly sa jej uvoľnili a prestali ju bolieť. Jej telo bolo zrazu ľahké, až sa jej zdalo, že na posteli neleží, ale vznáša sa nad ňou ako pierko. Hlasy stále prichádzali a odchádzali, nezneli však už ako dunenie, ale ako šepot lístia na stromoch, keď cez ne preletí vánok.

"Vzala si, čo nebolo pre teba!" počula ten hlas. "Betsata nepatrí ženám!"

Vzala, čo je nepatrilo. A vari je taký človek na zemi, čo by to nikdy neurobil? Prišli ju potrestať, lebo kradla? Vari teraz každý v meste trpí rovnako ako ona? Čo od nej čakajú? Že zíde do mesta, postaví sa do stredu trhoviska a bude kričať na všetky strany, že si ako dieťa vzala sladkosti z tajnej skrýše v kuchyni?

"Kedysi dávno, v jednom starom meste, bol rybník," pokračoval hlas. "Ono to ani nebol rybník, ale nádrž pri bráne, cez ktorú privádzali ovce na obetu do chrámu, a do ktorej stekala dažďová voda. Ľudia o nej hovorili, že je zázračná. Okolo rybníka sedávali chorí, slepí, malomocní i mrzáci. Ľudia vtedy ešte verili na mužov s krídlami, ktorí prichádzajú z neba, aby v tej vode zahnali smäd. A tak mrzáci čakali, až sa zvíri voda, lebo to bol dôkaz, že tie nebeské bytosti z nej pijú. A vtedy, kto prvý vstúpil do vody, ten bol uzdravený..."

Tereza spozornela. Muži s krídlami? Jedného takého majú doma. Stále však nerozumela, prečo ju obviňujú z krádeže.

"Mrzáci sa v tej vode kúpali, nikomu však nikdy nenapadlo z tej vody piť!"

Len čo to hlas povedal, zalialo je nečakané svetlo poznania. Zázračná voda. Rytier s krídlami. A Samuel. Fľaštička, ktorú mu vzala z rúk a z ktorej pila, len aby nahnevala svojho strýka.

"Zázračná voda," vyhlásil hlas.

Tereza otvorila oči a preletela rýchlo po komnate. Vedela, že ten hlas prichádza z jej vnútra, a predsa zatúžila vidieť toho, kto sa s ňou zhovára.

Vypila vodu, ktorá nebola určená pre ňu. Nič strašné sa predsa nestalo. Nepociťovala žiadne výčitky. Nemohla vedieť, odkiaľ tá voda je. Chutila tak obyčajne. Nie, nebude sa ospravedlňovať.

"Tá voda je darom pre ľudí!" vysvetľoval jej ten hlas. Chvíľu vyčkával, len aby si tú vetu zapamätala a potom pokračoval: "Dar, ktorý aj z teba urobí dar!"

Dar. Zo všetkého, čo počula, ju práve toto slovo naplnilo až po okraj. Dýchala ho. Prúdilo v jej žilách. Hýbalo ňou. Premýšľala ním. Ba aj srdce z neho bilo, ako keby to slovo bolo samým životom.

"Dá ti silu, akú nik z ľudí nemôžem mať!" Hlas, dovtedy mohutný, jej zrazu pripomínal ústa matky, z ktorých vychádza tá najpokojnejšia uspávanka. "Dá ti múdrosť, ktorú nemožno nájsť v knihách. Dá ti počuť, čo iní nečujú...."

"Dary?" zašepkala unavene a predsa zvedavo. Aké dary? Ona predsa žiadne ďalšie nechce. Má ich už dosť. Zdravé nohy a ruky. Rozumnú myseľ a dôvtip. Schopnosť vidieť, poznávať a pamätať si. Voľnosť a slobodu. Má všetko, čo by si želala mať. Naozaj ďalšie dary nepotrebuje!

"Dá ti byť tam, kam sa nik z ľudí dostať nemôže," pokračoval hlas, ako keby ju nepočul. "A dá ti schopnosti, aké má iba divá zver, ba aj schopnosť rozumieť divokým!"

Vedela, že stále hovorí o daroch, ktoré sa stanú a budú diať, ak ona sama pripustí, že dostala dar, ktorý z nej urobí dar. Hoci to v jej ušiach znelo ako hádanka, beztak tomu zrazu rozumela.

Jej trucovitosť a odmietanie sa nečakane rozplynuli. Nebola to však iba zvedavosť, ktorá ju pobádala, aby sa ho pýtala. Zrazu pocítila zvláštnu zodpovednosť za niečo, čo nevedela celkom presne pomenovať. Musela rozumieť, čo to je.

"Povedz mi o nich viac," požiadala hlas, aby jej to lepšie vysvetlil.

"Čo si dostala, nie je pre teba!" napomenul ju. "Dary sú pre ľudí. Pre teba to bude bremeno!"

Dar. Bremeno. Ako to myslí? Znova sa zachvela ako halúzka, keď sa do nej zaprie vietor. Srdce sa jej znova rozbúchalo, akoby jej v ňom vrela krv. Ona predsa o nič neprosila. Nič nechcela. Páčil sa jej život, aký žila. Tá sloboda a voľnosť. Nechce ich stratiť. Nechce nič meniť. Nepotrebuje žiadne dary a už vôbec nie bremená!

"Nechcem!" vykríkla. A pocit zodpovednosti bol preč.

"Tereza!" oslovil ju so všetkou silou, akoby sa k nej znova nakláňali hviezdy z oblohy. "Pila si z vody, z ktorej dosiaľ žiadna žena nepila. Dostala si dary, ktoré dosiaľ žiadna žena nemala. Čo sa stalo, nedá sa vziať späť!"

"Ale ja nechcem!" zopakovala tvrdo.

"Chekutanga!" oslovil ju zrazu s bázňou. "Takto sa budeš volať, lebo si prvá žena medzi mužmi, prvá obdarovaná!"

"To všetko je jedno veľké nedorozumenie!" bránila sa. "Ak tá voda bola určená pre Samuela, prineste mu druhú. Vzdávam sa toho, čo som dostala. Ja to nechcem!" opakovala. Hlas jej zmäkol a prosíkala ho ako dieťa, len aby ju konečne nechal na pokoji. "Veď vieš, že to všetko sa stalo iba omylom. Malá chybička. Určite sa to dá nejako napraviť. Urobím, čo povieš. Len nech je všetko tak, ako bolo predtým!"

"Zázračná voda sa nepýta, či si z nej pila vedome alebo nevedome," prehovoril k nej vážne hlas. "Nepýta sa, či ťa má alebo nemá obdarovať, ako sa ani obyčajná voda nepýta, či ti má alebo nemá uhasiť smäd, keď sa z nej napiješ!"

"Ty ma nepočúvaš!" okríkla ho, odhodlaná bojovať

"Nie, to ty nepočúvaš mňa!" zopakoval pokojne. "Dary, ktoré si dostala, sa nedajú vrátiť, tak ako sa nedá vrátiť ani život dieťaťa do lona matky."

Tereza sa cítila ako v pasci. Ako vták v klietke, pes na reťazi a kôň v ohrade. Chcú jej vziať, čo by nikdy nikomu dobrovoľne nedala. Slobodu. To od nej predsa nemôžu chcieť.

Srdce jej búchalo ako zvon. V žilách jej prúdili hnev a vzdor. Hlasy, ktoré dosiaľ iba šepkali, sa znova premenili na dunenie. Padali na ňu s rachotom, akoby sa nebo a jeho oblaky prepadli do zeme. Počula batoľa a jeho rev. Snúbenicu a jej nadšenie. Muža s modlitbou na perách. Vojaka a jeho smiech. Obchodníka a ponosovanie. Znova ich všetkých počula, ako keby sa tlačili za zatvorenými dverami jej komnaty. Búchali na jej dvere a prosili, aby ich vpustila dnu. Ona však vedela, že to nesmie urobiť. Ak im otvorí, zalejú ju ako more. Strhnú ju so sebou do temnoty, odkiaľ sa už nebude môcť vrátiť.

"Upokoj sa," pripomínal jej hlas. "Ak s tým budeš bojovať, zblázniš sa!"

"Ja s tým nechcem bojovať!" kričala. "Chcem, aby to prestalo! Nech odídu! Nech sú preč! Nech mi dajú pokoj! Pošli ich preč!"

"Tereza," prihováral sa jej hlas láskavo, len aby ju upokojil.

"Odíď!" volala. "Vypadni a viac sa nevracaj! Ber si svoje dary! Ber si svoje hlasy!"

"Nemôžem," odvetil vľúdne a hoci sa odmlčal, ona vedela, že je stále tam.

Hlasy v jej hlave sa presypávali ako pieskové duny a prekrikovali navzájom ako vrabce na hradbách. Bojovala s nimi a oni mocneli. Pálili ju dlane, akoby v nich mala žeravé uhlíky. Tŕpli jej nohy, ako keby mala horúčku. Otvorila ústa, akoby sa bála, že sa v tom zväčšujúcom hluku zadusí. Zaklonila hlavu a rozkašľala sa. Oči jej zaliali nové slzy. Hlasno vzlykala. Cítila bezmocnosť, akú môžu cítiť len tí, čo sú odsúdení na smrť. Prevalila sa na bok a z úst jej stekali sliny.

Jej telo sa však opäť vzoprelo jej bojovnosti a vôli. Potichu, ako keď tlie pahreba, sa upokojovalo. Znova a znova pocítila, že nemá zmysel s hlasmi z vonkajšieho sveta bojovať. Niet toľko síl v človeku, aby sa sám mohol vzoprieť zázračnému. Takto nejako to povedal ten hlas. V tomto boji ona zvíťaziť nemôže. Neporazí, čomu nerozumie. Nebude sa viac vzpierať. Nevládze.

"Si tu?" opýtala sa, hoci vedela, že je.

"Som..."

"Prečo?" šepkala.

"Aby si počula, čo máš počuť, než ťa opustím..."

Povedal, čo si želala počuť, keď na neho kričala. Aby ju nechal. Aby jej dal pokoj. Teraz to však povedal tak, ako to počuť nechcela. Rozumela, že ju opustí, ale tie dary a bremeno, o ktorých hovoril, tie ostanú. On odíde, nevezme však to, čo by chcela, aby vzal so sebou.

"Kto si?"

"Volajú ma Nhungamiro, čo znamená..."

"Učiteľ," povedala. "Ten, ktorý sprevádza..."

A hlas sa v tej chvíli rozosmial, tak úprimne a nákazlivo, že takmer zatúžila smiať sa s ním.

"Takto fungujú dary," vyhlásil natešene. "Poznáš slová, ktoré by si poznať nemala a rozumieš im, hoci si ich dosiaľ nikdy nepočula..."

"Nazval si ma Chekutanga. To je Prvá, však?"

"Prvá medzi mužmi," odvetil.

"To meno sa mi páči," zašepkala, akoby to bola iba hra. Hádanka, ktorú treba vylúštiť alebo mozaika, kde stačí správne spojiť malé kamienky, aby z nich vznikol dosiaľ utajený obraz.

Boj, ktorý doteraz prehrávala, sa pomaly premieňal na zvedavosť.

Ona predsa nikdy nepatrila medzi dievčatá, ktoré by chceli presedieť polovicu života pri varení alebo háčkovaní. Vždy mala v sebe ducha, ktorý chcel vidieť a dobiť svet. Srdce jej naplnili otázky, na ktoré túžila poznať rýchle odpovede. Čo všetko ešte dokáže? Čo všetko vie? Hlas spomínal múdrosť a divočinu a silu. Mohla by sa prihovárať slávikom, nebodaj medveďom? Či svojmu koňovi? A mečom, ona predsa rada bojovala mečom, bola by schopná teraz hocikoho poraziť?

Kým sa takto v duchu pýtala, cítila, že hlas sa usmieva, hoci mlčí.

"Ja," priznávala zrazu zahanbene, "keď s tým nemôžem bojovať a... nemôžeš mi to vziať... chcela by som o tom... ak môžeš..." V hlase mala nefalšovanú dievčenskú zvedavosť, i ostych, ako keby sa hanbila, že ho ešte pred chvíľou posielala preč. "Chcela by som o tom vedieť čo najviac..."

"Poviem ti, čo môžem, na ostatné prídeš sama," povedal. "Hlasy, ktoré počuješ zvonka, budeš počuť do konca svojho života. Ak si však zachováš pokojnú myseľ, splynú s tebou tak, že časom budeš počuť iba tie, ktoré sú predurčené k tomu, aby si ich počula..."

"Predurčené?" To slovo jej nedávalo žiaden zmysel.

"Hovoríme im volania o pomoc," vysvetľoval. "Ako som ti už povedal, dary, ktoré si dostala, nie sú pre teba, ale pre iných. Nie ty rozhoduješ, koho budeš hľadať, komu pomáhať a kto stojí za to, aby si ho chránila. Dar si sám nájde cestu ku tomu, kto má byť obdarovaný..."

"To je čudné," zamyslela sa.

"Ako som už povedal, prídeš na to sama. Teraz iba počúvaj!"

"Dobre, dobre," vyriekla.

"Zázračnosť, ktorú si dostala, nemôžeš vlastniť a nemôžeš ju používať na vlastné ciele," pokračoval a hneď ju aj upozornil: "Nikdy na to nezabudni!"

"Nikdy nie pre seba," opakovala po ňom, len aby si to zapamätala. "Čo ďalej?"

"Vyber si spoločníka..."

"Koho?" pýtala sa prekvapene dúfajúc, že tým nemyslí panoša, ktorý sa jej bude starať o koňa.

"Nie," usmial sa a ona vedela, že počul, čo si myslela. "Ja mám napríklad orla. Toho veľkého bieleho orla, ktorého si videla..."

"Orla?" zhíkla natešene.

"Pomôže ti rozoznávať, čo je a čo nie je tvoja vôľa, ktoré hlasy sú všedné a ktoré predurčené..."

"Ale ako?"

"Vždy, keď som počul hlas, ktorý bol volaním o pomoc," vysvetľoval jej trpezlivo, "mal som pri sebe aj orla, ktorý mi na ceste za tým volaním vždy pomáhal... nik z ľudí ho neuvidí, iba ty, ak to nebudeš chcieť, no vedz, že vždy ti na cestách ukáže, ktoré sú tie správne rozhodnutia..."

"Tigra! Chcem tigra, bieleho ako sneh a mocného ako celé stádo koní!" vykríkla bez rozmýšľania.

"Dobre." Hlas sa znova pousmial. "Ukáže sa ti, keď spoznáš prvé volanie..."

"To naozaj?"

"Ešte vydrž," upokojoval ju. "Aj tvoj spoločník je dar, tak sa k nemu podľa toho správaj. Nie on slúži tebe, ale ty jemu. Nie on počúva teba, ale ty jeho. Rozumieš? Pozná ťa lepšie ako ty poznáš samú seba a bude ti lepším priateľom, než by si mohla byť ty sama sebe!"

Kývala hlavou vzrušene hore dolu. Nie všetkému rozumela, nie všetko chcela pochopiť hneď. Myslela už len na jediné: tá predstava, že uvidí tigra, o ktorom dosiaľ čítala iba v knihách, a že jej bude robiť spoločníka na cestách, bola na zbláznenie.

"Posledné rady," zdôraznil a ona spozornela. "Nikdy nečakaj vďaku. Ak urobíš niečo dobré, neroztrubuj to do sveta. Vyhľadávaj tiene, aby na teba neukazovali prstom a nikdy a s nikým nehovor o daroch, ktoré si dostala! Nik ťa nebude nosiť na rukách, ani velebiť tvoje meno, tak to ani nečakaj!"

Hlas mu zmäkol, akoby mu prišlo ľúto, že odchádza a takmer šeptom dodal: "Ostatné pochopíš sama, Chekutanga, prvá medzi mužmi!" Počula ešte dlhý nádych a jeho posledné slová: "Budeš mať na to celý život!"

A v tej chvíli, skôr než by ho zasypala ďalšími otázkami, sa jeho hlas nenávratne rozplynul do ticha. Nemusela na neho volať, cítila, že je preč.

Toľko toho ešte chcela vedieť. Odkiaľ prišiel? A koľkí s darom, takým, aký práve dostala, sú na svete? Bol ten mŕtvy rytier, s ktorým sa rozprával Samuel, jedným z nich? A bude mať možnosť stretnúť iného alebo ju čaká život s tajomstvom, o ktoré sa nebude mať s kým podeliť až do smrti? Toľko sa chcela ešte pýtať, cítila však, že učiteľ ju nadobro opustil.

Zhlboka vydýchla a nahlas vyslovila: "Benjamín..."

Zrazu si uvedomila, že ona prvé volanie o pomoc už počula. A nielen to, ona už toho chlapca videla. Bol akoby sen. Tam, v dome, pod sochou rytiera s krídlami, počula jeho hlas. Ba videla jeho tvár, i chalupu, z ktorej jej prináša mlieko.

Netušila, ako by bolo možné byť na dvoch miestach naraz, ona však nepochybovala, že v tej osade bola v rovnakej chvíli, ako keď stála pod sochou rytiera s krídlami. To zistenie ju vystrašilo.

Len čo si uvedomila, že Benjamín je jej prvým volaním o pomoc, dvere jej izby sa otvorili a do matného svetla rána vstúpil tiger, veľký ako malý kôň a biely ako mráz, keď maľuje stromy. Vyskočil na postel a posadil sa do perín ako do hniezda.

"Chekutanga," oslovil ju spevavo, hlasom mocným a váženým, priateľským a láskavým, hlasom, ktorý akoby vychádzal zo skutočných ľudských pier.