CH01 - tretia - 01

V tmavej izbe, za zatvorenými okenicami, plával ťažký vzduch ako v podzemí. Rozžeravené uhlíky na otvorenom ohnisku v kúte kuchyne ho ohrievali ako ostré slnečné lúče uprostred sparného leta. Nad úzkym dreveným stolom sa miešali vône horiacej sviece a čerstvého čaju z medovky. Nedojedené a vyschnuté kysnuté koláče zo včera im tíško závideli. Tie svoju vôňu a čerstvosť stratili počas poslednej noci.

Kedysi dávno jej matka povedala, že tma je v prvom rade pokora. Skrýva, na čo sa človek díva počas dňa. To len aby neoslepol z toho, čo má a čo chce mať. Tma je pokora, rovnako ako ticho, len aby človek nevidel a nepočul nič, čo nie je z neho. Veď múdrosť človek nosí v sebe, a nie na rukách. Nie je trblietavá ako zlato a krehká ako majetky. Tma skryje bohatstvá a krásy, ktoré by mohli opantať srdce človeka. A robí to iba preto, aby si človek spomenul, že najväčším bohatstvom je život a najväčšou krásou to, čo nosí v sebe.

Adela sedela blízko lavice, na ktorej spokojne odpočívala Sofia. Dívajúc sa na ňu, na jej pokojnú a bezfarebnú tvár, premýšľala, kedy skončí noc, do ktorej ju vraj uvrhla Anavin. Vari tej pokory nie je už priveľa?

Slová a príbehy z posledných dní jej brali spánok. Martin ju vraj videl pri rybníku. Vraj ju aj počul. A predsa sa jej zdalo neuveriteľné, aby to, že jej najlepšia kamarátka potratila rozum, zapríčinila nejaká starodávna bohyňa. Čo by tu Anavin robila? Čo by jej taká Sofia mohla dať? A vôbec, koľko poznajú takých príbehov, v ktorých by sa bohyňa vrátila na zem a preklínala nevinné dievčatá? Ani jeden!

Gazdu, ktorý sa prišiel z vedľajšej osady povypytovať na Sofiu, jej strýko vyhodil z chalupy. Hneď za ním sa porúčal Richtár.

"Ak mi ešte raz privedieš do domu hlupáka, zmlátim ťa holými rukami jak besného psa!" kričal po richtárovi Gazda. Adela sa dozvedela od Tomáša, prečo to urobil.

Ľudia v osade dosiaľ nezabudli, odkiaľ jej teta prišla. Nehovoria o tom medzi sebou verejne, ani to nevykrikujú nahlas na uliciach. Všetci však vedia, že keď pred tridsiatimi rokmi nechala kráľovná zatvoriť brány svätyne, služobnice, ktoré tam slúžili kňažnej, sa rozpŕchli do sveta. A jedna z nich sa vrátila domov do Búrky.

Sofiina matka kedysi slúžila Anavin. Niet divu, že mnohí v osade teraz to, čo sa stalo jej dcére, považujú za prekliatie, ktoré na nej ostalo z čias, kedy ešte slúžila bohyni z krajiny večnej mladosti.

Tie reči a podobné domýšľania sa šírili po osade rýchlo ako mor.

"Mala by odísť!" počula jednu dievčinu za plotom. A mala by tak urobiť hneď, aby sa jej prekliatie nerozšírilo na celú osadu.

Iná navrhovala, aby si jej teta sama vzala život. Vraj počula od matky, že len preliatím vlastnej krvi dokáže zachrániť život svojmu dieťaťu.

"Krv za krv a život za život!" takto to povedala.

Keď o tom hovorila otcovi, nahnevane vyhlásil: "Hlúposti!"

Bola rada, že to takto povedal. Keď sa však snažila zistiť viac o tete a jej živote vo svätyni, otec o tom odmietol hovoriť.

"To nie je tvoja vec!" napomenul ju.

Rovnako jej odpovedala matka. A tak sa zmierila s tým, že sa viac nedozvie a rozhodla sa, že ona nebude rovnako domýšľavá a krutá ako ostatní v osade.

V tú noc, keď zhasli všetky sviece, vliezol do jej postele brat a dlho sa zhovárali o tom, čo sa dozvedel on. Bola prekvapená, koľko toho vie. On sa o podobné reči nikdy nezaujímal. Lenže, keď o tom hovorili takmer všetci, bolo ťažké niečo nepočuť.

"Keď sa teta vrátila domov zo svätyne," šepkal Tomáš, "ľudia sa ju chystali vyhnať z osady. Náš strýko sa však vtedy za ňu postavil. Vzal ju do svojho domu a odvtedy z neho neodišla..."

Tomáš to hovoril, ako keby ho za to obdivoval. Možno sa jej to iba zdalo, keďže ona ho za to určite obdivovala.

"Vraj trvalo roky, kým si na ňu ľudia zvykli," pokračoval tajomne. "Kým sa tak stalo, strýko ju nikdy nenechával samú. Všade s ňou chodil. A každému, kto si dovolil otvoriť ústa, aby ho prehováral alebo pred ňou vystríhal, sľuboval, že keď sa o to pokúsi znova, že mu poláme všetky kosti!"

"To naozaj?" nechcela tomu veriť. Jej strýko bol mierumilovný a priateľský a len ťažko si dokázala predstaviť, že by takéto slová vyšli z jeho úst. Keď si však spomenula, ako hnal z chalupy richtára, bola ochotná uveriť, že aj vtedy hnal každého, kto sa chystal postaviť medzi neho a tetu.

"Hej," pokračoval Tomáš. "Odvtedy im dali pokoj. A nik v osade viac nahlas nepovedal o jeho žene hanlivé slovo. Nik viac nespomínal, odkiaľ prišla a kým bola, než ju strýko vzal k sebe do chyži."

"Až doteraz," poznamenala smutne.

Keď ráno vstúpila do tmavej kuchyne, strýko a teta ju hneď požiadali, aby ostala chvíľu so Sofiou, že musia niečo neodkladné urobiť. Strýko vzal tetu za ruku a vyšli z chalupy. Adela si spomenula na slová, ktoré jej hovoril Tomáš.

Ona strýka obdivovala. Ten by nikdy nedal na reči ostatných. Sám predsa najlepšie vie, s kým žije a koho miluje. Vari by mohli ľudia v osade poznať jej tetu viac ako on? A nielen to, ešte mu aj hovoriť, čo by mal s ňou urobiť?

Vedela, že nasledujúce dni, ba mesiace, to budú mať ťažké. Bola rada, že v osade sa stále nájdu rodiny, ktoré nedajú na tie zbabelé a domýšľavé reči. A tiež, že jej otec bude stáť za svojim bratom, aj keby ho spolu so ženou hnali z osady palicami a vidlami.

Bola si takmer istá, že okrem hlúpych rečí a nenávistných pohľadov, sa nik v osade neodváži na nich položiť ruku. Pokiaľ za nimi stojí jej otec, ľudia si budú držať odstup. Vedia predsa, že Šimon nie je obyčajný sedliak. Slúžil na kráľovskom dvore. Pán Dvoch skál mu dodnes posiela svoje kone. A určite nezabudli, ako ho takmer pred rokom osobne navštívil. Ľudia na to spomínali ešte dlhé mesiace.

"Náš Šimon," hovorili vtedy hrdo o jej otcovi.

Len hlupák by na to zabudol. A len hlupák by strýkovi skrížil cestu, vediac, že za ním stojí jeho brat, ktorého slovo si váži aj samotný kráľ.

Adela myslela aj na svoju tetu. Tie podlé reči sa jej určite dostali do uší. Tak ako pred tridsiatimi rokmi, aj teraz zo všetkého zla na svete obviňujú ju. Vtedy sa to však výlučne týkalo jej srdca a jej života. Dôverovala svojmu mužovi a na inom nezáležalo. Svoju ťarchu bola schopná niesť práve pre lásku manžela. Akú inú starosť vtedy mohla mať? Veď po odchode zo svätyne dostala viac, než v čo mohla dúfať. Dovtedy sa totiž nestalo, aby sa služobnice vrátili do normálneho života. Ľudia s tým nemali žiadnu skúsenosť. Nevedeli, ako sa k tomu postaviť? Počuli, že tá, ktorá raz vstúpi do svätyne, vo svätyni aj umrie. Keď ich však kráľovná prepustila, nikto nevedel, ako sa k nim správať. Ich život bol plný tajomstiev. Ľudia sa na ne dívali, ako keby nosili v sebe niečo, čo do normálneho sveta nepatrí. Boli predsa pobozkané bohyňou Anavin. Ako keby už boli jednou nohou na druhom brehu. Mnohí vraj vtedy hovorili, že služobnice mali ostať vo svätyni. Nepatria do sveta, a že ich tam mali nechať umrieť smädom a hladom.

Pred tridsiatimi rokmi si to bremeno niesla sama. Teraz však to bremeno nesie jej dcéra Sofia. Bolo by čudné, ak by sa jej to nedotýkalo viac ako vtedy. Adela videla, že sa trápi. Jej strhanú tvár a oči plné sĺz. Samozrejme, že to nevedela porovnať s tým, ako jej teta vyzerala pred tridsiatimi rokmi. Vtedy ona ešte nebola na svete. V jej očiach však vypozorovala smútok, aký majú matky, keď ich deťom hrozí nebezpečenstvo.

Adela sa zadívala na Sofiu. Zdalo sa jej, že sa pohla. Viečka sa jej zachveli a otvorila oči. Otočila hlavu a dlhým, najskôr neprítomným pohľadom, hľadela na Adelu.

"To som ja, Sofia," prihovárala sa jej šeptom. "Tvoja Adela..."

Ktohovie, či ju tá bezduchá dievčina rozumela. Aké tváre si pamätá a akým slovám rozumie nevie nik. Ústa neotvorila, očami nemrkla. Ležala tam ako kus polena. Hruď sa jej pomaly dvíhala a pomaly klesala. Telo jej pracovalo, avšak srdce, duša a myseľ z nej uleteli ako vrabce zo strechy. Ktohovie, kde sa túlajú. A či vôbec hľadajú cestu domov...

Adela ju opatrne chytila za ruku a sklonila hlavu. Schovala slzy za viečka. Najhoršie sú dni, ktoré sa podobajú ako vajce vajcu. A chvíle, kedy bdie pri Sofii, sú presne také.

Dvere na chalupe sa otvorili. Kuchyňu zaplavilo vonkajšie svetlo. Sofia zastonala, zatvorila oči a odvrátila tvár.

Adela sa ku nej sklonila, pobozkala ju na ruky a vstala. Bola rada, že strýko a teta sú späť.

"Prídem zas," zašepkala, do tváre im však nepozrela. Dívať sa navzájom na seba by bolo ako ohadzovať sa smútkom. Pokojne ich obišla a vyšla na dvor.

,Nebude viac čakať na zázrak!' rozhodla sa a vydala sa ku ohrade s koňmi.

Večer sľúbila otcovi, že sa dnes postará o nového koňa. Bralo bol dosiaľ zatvorený v ohrade. Ak ho aj otec vyviedol von, vždy ho držal priviazaného pri kole. Keďže svojej dcére dôveroval, vediac, že koňom rozumie rovnako dobre ako on, požiadal ju, aby ho vzala na dlhšiu prechádzku, kým on sa bude venovať ostatným koňom. Adele sa ten nápad páčil. Bola hrdá na to, že jej otec dôveruje.

Keď sa o tom bavili včera, tešila sa na výlet. Po odchode z chalupy, kde leží bezvládna Sofia, však vedela, že musí urobiť viac.

"Už som sa bál, že neprídeš," vítal ju otec, keď zastala pri ohrade.

Sklonila sa ku psom. Chvosty im plávali vo vzduchu ako plachty na lodi. Vyplazovali ružové jazyky a skákali jej do náručia.

"Ako sa má Sofia?" opýtal sa ustarostene otec. Adela iba pokrčila plecami.

"Bralo je pripravený," pripomenul jej, na čom sa včera dohodli. "Chceš aj sedlo?"

"Nie," odvetila, odchýlila vráta a vstúpila do ohrady.

Všetky konské hlavy sa otočili k nej. Vzala na seba všetku pozornosť. Na chvíľu sa cítila ako kráľovná, na ktorej visia všetky pohľady.

Bralo, ako keby tušil, že prichádza po neho, zakýval roztopašne hlavou a vykročil k nej. Tereza dvihla ruky a čakala, kým do nich položí svoju hlavu. Len čo to urobil, ich duše sa spojili. Prelievali sa navzájom ako vody. Ich vône a myšlienky sa miešali ako tekuté piesky. Boli spojení, ako ani dvaja ľudia nemôžu byť.

Ona vnímala jeho nedočkavosť, on jej smútok. Nič nebolo zamlčané, nič skryté. Dokonca ani to, čo sa chystala urobiť.

Vyviedla Brala z ohrady, prisľúbila otcovi, že do večera bude späť a vysadla na koňa. Nemusela mu nič vysvetľovať. Zaprela sa nohami o mohutné telo a ľahla na konský krk ako do kolísky.

Bralo zastrihal ušami a potriasol hlavou ako dieťa, ktoré rodičia vypustia do sveta a rozbehol sa do divočiny. Obišli osadu po jej západnom okraji a cválali vyššie na sever.

Adela privrela viečka, plne dôverujúc svojmu koňovi, a premýšľala nad príbehom, ktorý kedysi dávno počula od svojho otca.

V meste pod dvoma skalami žila žena, ktorá pred rokmi pomohla jej matke.

"Umierala!" Otec to odporné slovo použil vždy, keď na to spomínal. A mama, tá mu vždy oponovala, že len zveličuje.

Keď jej nedokázali pomôcť lekári, ktorí sa starali o kráľovskú rodinu, pán mesta mu poradil, aby navštívil ženu, o ktorej mešťania rozprávali, že pred ňou uteká každá choroba. Otec pánovi mesta dôveroval, nikdy by však nezveril život vlastnej ženy do rúk čarodejnice.

Ako dni plynuli, matka bola na tom stále horšie a horšie. Blúznila v horúčke a sily ju opustili tak, že nebola viac schopná stáť na nohách.

Otec, odhodlaný vyhnúť sa čarodejnici, sa vyzvedal po celom meste od mešťanov, či nepoznajú niekoho, kto by dokázal pomôcť jeho chorej žene.

"Mária," počul najmenej stokrát. A on sa stokrát zaprisahával, že život svojej ženy nevloží do rúk čarodejnice.

Vtedy mu jeden múdry mešťan poradil, aby sa prezliekol za cudzinca a navštívil tú ženu sám. Nemusí jej hneď hovoriť o chorej manželke. Len nech ju navštívi a presvedčí sa na vlastné oči, že tá žena nečaruje, neveští z kostí potkanov a nestína hadom hlavy, aby z nich potom varila čarovné odvary.

Otec však stále váhal. Napokon predsa len pochopil, že ak neurobí, čo mu ten muž poradil, jeho manželka umrie. A tak sa prezliekol za cudzinca a navštívil tú ženu.

Mária bývala v malom domčeku na okraji mesta. Zabúchal jej na dvere a čakal. Nik mu však neotváral. Zabúchal znova. Nikto nič. Sklamane odstúpil od dverí a chystal sa vrátiť domov. Cestu mu však skrížila žena, vyššia o jednu hlavu od neho. Chcel ju obísť, ona mu to však nedovolila.

"Takže priateľ koní hľadá pomoc u ľudí?" opýtala sa a ustúpila mu z cesty.

Nohy mu v tej chvíli skameneli. Otec vždy hovoril, že chcel odísť, avšak nemohol urobiť ani krok. Nebol schopný odlepiť päty od zeme.

"Počkaj tu," povedala mu. "Vezmem si, čo potrebujem a pôjdem s tebou!"

Otec jej chcel povedať, že jej pomoc nepotrebuje. Pery mu však skameneli tiež. Ako nohy, tak ani ústa ho vôbec neposlúchali.

Mária vbehla dnu, do svojho domčeka. Otec ostal na ulici znehybnený, ako keby bol premenený na skalu. Nemal však čas na to, aby premýšľal, čo sa s ním deje, keďže žena bola späť na ulici takmer hneď. V rukách držala poskladanú šatku. Vydala sa smerom do mesta a len čo otca obišla, ten bol znova schopný urobiť krok.

Bez toho, aby jej niečo hovoril, Mária vedela, kam idú. Celou cestou k nim neprehovorila. On mlčal tiež, stále udivený z toho, čo sa mu stalo.

"Bol som si takmer istý, že to urobila ona!" zvykol opakovať otec.

Maria vstúpila do ich domu ako prvá. Prešla cez kuchyňu ku schodisku a vyšla na prvé poschodie, ako keby jej niekto povedal, kde mama leží. Posadila sa na posteľ a na perine, pod ktorou odpočívala unavená žena, rozložila svoju šatku.

"Počkaj!" zadržal ju vtedy otec.

"Neboj sa, Šimon!" povedala ostro žena a vtedy vraj vyslovila nejaké cudzie slovo, aké otec dovtedy, ani odvtedy viac nepočul.

Vzala zo šatky sklenenú tubu a vytiahla z nej korkovú zátku. Strčila do nej malíček a pomazala matku na čele tekutinou, ktorá nemala farbu ani vôňu. A od tej chvíle vraj bola mama zdravá. Takto to aspoň vždy hovorieval otec.

,Musím tú ženu nájsť,' opakovala si v mysli Adela, kým Bralo ju unášal smerom ku bránam Dvoch skál. Verila, že tá žena ešte žije. Keď už raz pomohla jej matke, možno dokáže pomôcť aj Sofii.

Rozumnejšie by bolo, ak by požiadala o pomoc otca. Ten si určite pamätá, kde Mária býva. Lenže ona ho raz počula, ako matke povedal, že by o nej pred deťmi viac nemali hovoriť.

Odkedy je Sofia chorá, dúfala, že vyprovokuje otca, aby im znova povedal príbeh o žene, ktorá uzdravila mamu. Dvakrát sa o to pokúsila. A otec ju dvakrát odbil slovami: "Ktohovie, ako to vtedy vlastne bolo?"

Dokonca raz povedal: "Mama má pravdu, keď hovorí, že len zveličujem..."

Nech už bola pravda akákoľvek, musela to skúsiť. Sama nájde tú ženu a požiada ju, aby tak ako matke pred rokmi, teraz pomohla aj Sofii.

Obišli jazero na okraji húštiny a popri prvých stromoch Divokého lesa stúpali vyššie na sever. Vysoké skaly, dve osamotené veže, pod ktorými bolo mesto, už mali na dohľad.

Z vysokých a široký hradieb sa dvíhali štíhle vežičky, pod ktorými bola dokorán otvorená brána. Neďaleko nich trčali z hradieb strieľne a potom vždy v rovnakej vzdialenosti od seba ďalšie, dômyselne vybudované po obvode celej kamennej obrany mesta. Pred bránou, na širokej poľnej ceste, postávali obchodníci a mešťania. Niektorí vychádzali von, iní ešte len vchádzali dnu.

Adela zoskočila z koňa, chytila ho za uzdu a pritisla si ho bližšie k sebe. Takto spoločne, pomaly a bez zbytočného rozruchu, vošli cez bránu do mesta.

Vstúpili na široké podhradie, ktoré už hneď pod hradbami žilo svojim rušným životom, na aký ona nebola zvyknutá. Očami preskakovala z jedného miesta na druhé, z mužov na ženy, z detí na vojakov a späť. Nevedela, kam sa dívať skôr. Nezvyčajný ruch v jej žilách rozprúdil krv, že najskôr pocítila teplo na tvári, hneď na to aj zimomriavky a zježené chĺpky na rukách.

Videla odstavené vozy, naložené tovarom obchodníkov, ktorí sa na ceste z mesta zastavili v krčme na krčah dobrého piva. Takmer hneď si všimla statného muža v špinavej zástere. Hlasom, mocným ako generál, kričal na dievčatá, ktoré roznášali jedlo a pitie, len aby obsluhovali hostí rýchlejšie. Za mohutnými dubovými stolmi sedelo viac ľudí, než mala ich osada obyvateľov. Jedni sa navzájom prekrikovali, iní spoločne spievali. Toľko hluku a tvári, až sa jej z toho krútila hlava.

Okolo kasární, hneď vedľa hostinca, postávali vojaci. Odetí do čierno zelených uniforiem pútali pozornosť meštiackych dievčat, ktoré ich koketne, niektoré hlasno, iné potajme, zdravili. Samozrejme iba tie, ktoré neprechádzali okolo v sprievode matky alebo otca. Mladší vojaci sa na tom prenáramne zabávali, kým starší závistlivo sledovali obchodníkov v hostinci, o ktorých sa ako vzorné včeličky starali sporo odeté slúžky.

Na opačnej strane námestia, rovno pod hradbami, boli dielne. Dívala sa na vysoké drevené stojany, na ktorých viseli veľké i malé prútené košíky. Hneď za nimi, opodiaľ, vykrikoval obuvník, že dokáže zaplátať každú dieru v rozbitej topánke. Počula drotára núkať plechový riad. Debnár kričal, že z jeho vedier nevytečie jediná kvapka vody a tokár volal na ženičky, nech si len prídu obzrieť valčeky, varechy a lyžice.

,Takže to sem chodia nakupovať ženy z ich osady,' usmievala sa pod nosom.

Ona dosiaľ v meste nebola. Nakupovať chodievala matka alebo Tomáš. Už viackrát sa núkala, že pôjde s nimi, lenže otec jej to nikdy nedovolil.

"Kým nebudeš dospelá, do mesta ťa nepustím!" opakoval. Ona sa na neho pre to nehnevala. Síce nerozumela, čo je na meste zlé, keďže však milovala kone, o ktoré jej otec starať sa veľkoryso dovolil, nikdy nevyplakávala, že ju nepustí s bratom na trhy do mesta.

Očami prechádzala po námestí a hútala, koho by sa opýtala, kde býva Mária, liečiteľka, ktorá pozná mastičky a byliny na všetky choroby.

Brala držala stále pri sebe. Bol dosť blízko, aby ostávali navzájom spojení. Kôň, akoby vnímal jej nerozhodnosť, sám sa pohol pozdĺž hradieb na západ, ďalej od hostinca. Adela ho nasledovala. Nemalo zmysel si vyberať. Začne sa pýtať každého, koho stretne. Možno niekto bude vedieť, kde má hľadať Máriu.

"Prosím vás," oslovila meštianku v hnedom kabáte. "Neviete, kde býva Mária, tá liečiteľka?"

"Liečiteľka?" žena si ju premerala od hlavy po päty. "Mária? Nepoznám!"

Meštianka si pritlačila plný košík ku hrudi, akoby ju oslovila žobráčka a ponáhľala sa ďalej.

,Nie som zlodejka!' hundrala na ňu v duchu Adela a vykročila k žene s chlapčekom v náručí.

"Dobrý deň, prosím vás," pýtala sa najskôr jej a potom aj ďalších.

Spolu oslovila sedem žien a štyroch mužov. Lenže okrem toho, že na ňu civeli, ako keby spadla z oblakov, sa o žene, ktorú by mali všetci poznať pod menom Mária, nič nedozvedela.

Jeden muž jej povedal, že nik s takým menom v meste nebýva. Dve ženy sa dušovali, že oni tu žiadne čarodejnice nemajú. Ako posledného sa pýtala hrnčiara na konci trhoviska.

"Volám sa Adela a som dcérou Šimona, správcu pánových koní," predstavila sa mu najskôr úctivo. Verila totiž, že jej otca v meste poznajú. A tiež, že hrnčiar bude zhovorčivejší a ochotnejší, ak mu povie, že je dcérou kráľovského koniara.

"Dobrý chlap," chválil ho hrnčiar, len čo jeho meno vyslovila.

Lepší začiatok si želať nemohla. Darovala mu úsmev a pokračovala: "Pamätáte si na moju matku? Pred rokmi bola chorá, tak chorá, že z toho skoro umrela?"

Hrnčiar, odkladajúc nepredaný tovar do útrob tmavej dielne, pokýval hlavou. Dlhé riedke vlasy mu zakrývali oči a predsa v nich videla, že v ňom vzbudila zvedavosť.

"Vtedy jej pomohla Mária, liečiteľka, ktorá býva v tomto meste," vysvetľovala mu nedočkavo Adela. Bola presvedčená, že si to musí pamätať. Každý by si to mal pamätať. Otec predsa hovoril, že prechodil celé mesto, len aby sa povypytoval, kde má hľadať pomoc pre chorú ženu. A dobre si pamätá, že takmer každý mu radil, aby navštívil Máriu!

"Veľmi vás prosím, pomôžte mi ju nájsť!" žobrala u hrnčiara o pomoc. Dúfala, že tento, nie ako tí ostatní pred ním, jej klamať nebude.

"Tvoja mama?" čudoval sa hrnčiar.

"Hej, zachránila ju vtedy liečiteľka Mária," zopakovala mu Adela.

"Berny!" okríkol hrnčiar chlapa, ktorý práve prechádzal okolo. "Pamätáš si na Šimona, toho, čo sa staral o pánove kone?"

"Hej," prikyvoval muž. "Bol som jeho pomocníkom, kým tu ešte bol..."

"Toto je jeho dcéra," ukazoval na dievča s koňom.

Chlap zastal a priblížil sa k nim. Nedíval sa však na Adelu, ale na Brala. Za to ona si ho prezerala, ako keby nikoho, rovnako veľkého, dosiaľ nevidela. Berny mal ruky veľké ako lopaty. Zo mohutných ramien mu vyrastala holá hlava, vysoká a široká ako drevené vedro.

"Krásny kôň," obzeral si ho, akoby bol na predaj.

"Pamätáš si, ako bola jeho žena chorá?" pýtal sa ho hrnčiar.

"Jeho žena?" zamyslel sa. "Neviem. Nepamätám si, že by o tom niekedy hovoril..."

"Bola," presviedčala ho Adela. "A bola by aj umrela, keby jej nepomohla Mária..."

"Mária?" zachechtal sa muž. "Také meno... Neviem, či sa tu niekto takto volá..."

"Mama mala vtedy veľké horúčky a nik jej nedokázal pomôcť," opakovala dookola Adela. "Až tá Mária, liečiteľka..."

"Počkaj," zamyslel sa chlap, ako keby si konečne spomenul. "Mne sa zdá... hej... hej," opakoval, ako keby si už bol istý. "Šimon bol chorý na smrť. Ležal v horúčkach, že sme ho už videli na onom svete!"

"Otec?" čudovala sa Adela, keďže o tom im doma nikdy nehovorili.

Zdalo sa jej čudné, že si ten muž spomína na otcovu chorobu, o ktorej ona dosiaľ nepočula a na chorobu matky, o ktorej otec rozprával s každým v meste, nič nevie.

"Hej, tak to bolo," opakoval muž. "Mal vtedy umrieť, ale neumrel. Bolo to také nevysvetliteľné... zázračné... ľudia si o tom hovorili všeličo..."

"Aj mne sa dačo marí," premýšľal nahlas hrnčiar, "ale zdá sa mi, že dievča hovorí pravdu... chorá bola jeho žena!"

,Otec? Mama?' čudovala sa v duchu a preskakovala očami z jedného na druhého. To naozaj majú takú deravú pamäť, že si nevedia ani spomenúť, ktorí z nich bol chorý?

"Nie, nie!" krútil hlavou chlap s veľkými rukami. "Šimon bol na pokraji smrti!"

"Jeho žena," presviedčal ho hrnčiar. "Hovorilo sa, že takú chorobu by neprežila, ak by..."

Náhle sa odmlčal. Pozrel na dievča s koňom, sklopil zrak a vzal do rúk dva krčahy.

"Pomohla jej Mária, však?" dobiedzala Adela. Už by jej mohli povedať, kde býva. Nechápala, prečo s tým robia také tajnosti.

"Zlatá moja," oslovil ju muž, ktorý kedysi dávno pomáhal otcovi. "Tvoje nevinné uši by nemali počuť, čo všetko sa tu vtedy nahovorilo..."

"Súhlasím," zahundral hrnčiar a zmizol v tieni dielne.

"Čo sa hovorilo?" nechápala Adela.

"Ja o tom rozprávať nebudem," odsekol jej muž. "Opýtaj sa otca!"

"Ale čo?" stále nechápala.

Lenže okoloidúci muž sa už pohol smerom k hostincu a tak sa Adela prudko otočila na hrnčiara. Vracal sa z dielne po ďalšie nádoby. Videl jej na očiach, že nedá pokoj, kým z neho nevytiahne, čo hľadá.

"Nech ti povie otec, prečo z mesta odišiel!" vyhlásil tvrdo, keďže sa mu nechcelo rýpať vo veciach, do ktorých mu nič nie je.

"Čo?" jeho slová ju miatli stále viac. "Odišiel, lebo," koktala. "Moja stará mama... zomrela... a otec sa chcel vrátiť na vidiek do rodného domu..."

"Toto ti povedal?" krútil hlavou hrnčiar.

Adela prikývla. Veď prečo iné by otec odchádzal z mesta?

A v tej chvíli sa spoza nej ozval rev: "To je môj kôň! Zlodejka! Ľudia, to dievča má môjho koňa!"

Adela sa prudko otočila a jej spojenie s Bralom sa pretrhlo.

"To je Šimonova dcéra!" kričal hrnčiar.

"Zlodejka koní!" kričal muž v šľachtických šatách. Prichádzal od hostinca a viedol so sebou skupinu vojakov.

Bralo sa splašil. Dvihol predné nohy do vzduchu, vysoko, že by sa pod ne vošiel dospelý muž a spoza vycerených zubov vydal desivý škrekot.

"Dcéra koniara Šimona!" opakoval hrnčiar.

"Dcéra čarodejníka!" zakričala nejaká žena z davu.

Adela zrazu ostala sama. Bralo, vystrašený hlučným davom, sa rozbehol okolo dielní. Mešťania sa mu s krikom uhýnali, až kým nevletel do brány a nezmizol v pustatine za mestom.