CH01 - tretia - 02

Adela sa ocitla uprostred davu, aký dosiaľ nevidela. Akoby v ľudskej slučke, ktorá ju čoskoro udusí. Hlavy sa tlačili na hlavy a telá na telá. Tlačenica sa zväčšovala ako cesto, ktoré sa prekypí a vyleje z hrnca. Naozaj netušila, odkiaľ všetci tí ľudia prišli, ona však mala pocit, že sa na ňu tlačí celé mesto. Nik nebol doma, nik v chyži, nik za mestom. Všetci boli tam a každé oko sa dívalo na ňu. Tak veľmi ten dav narástol.

Remeselníci vyšli zo svojich dielní. Odhodili nástroje, tovar a všetko, čím boli práve zamestnaní a prišli sa pozrieť na dievča, ktoré obviňujú z krádeže koňa. Obchodníci zanechali plné poháre a naložené misy a rýchlo, ako keby dosiaľ dievča z vidieka nevideli, pribehli z hostinca. Okolo sa zhromažďovali matky s deťmi, mešťania a meštianky, šľachtici a dámy, vojaci, ba videla aj hostinského, ktorý by si nikdy nenechal ujsť nečakané divadelné predstavenie. Niektorí po nej nekričali, kým iní vyčkávali, čo sa bude diať.

Strážnici, ktorých priviedol tučný šľachtic, ju hneď schmatli za ruky. Dostala strach. Taký strach, že sa jej pod ním hneď podlomili kolená a bezvládne sa zviezla k zemi.

"Zlodejka!" kričal na ňu šľachtic z bezprostrednej blízkosti. Reval ako lev, ako keby bola hluchá. Vône či smrady alkoholu, cibule a možno cesnaku, sa na ňu valili z jeho otvorených ako žumpa. Páchol rovnako, ako keby otvoril vráta do maštale.

"To je dcéra koniara Šimona!" opakoval hrnčiar, jediný na námestí, ktorý sa ju odvážil obhájiť.

Z každej strany sa na ňu sypali jedovaté hlasy, vyhrážky a hromženie, nadávky a preklínanie, ako keby ju strčili do úľa.

Želala si zakryť uši, lenže vojaci ju držali pevne, že takmer vôbec nemohla hýbať rukami. Strach sa v nej zväčšoval ako mračná, keď sa blíži búrka. Dosiaľ sa k nej nikto takto nesprával. Neurobila nič, za čo by jej mali nadávať. Nie je ani zlodejka ani klamárka. A títo po nej kričia, ako keby bola čarodejnica, čo prekliala celé mesto.

Spomenula si na otca. Mala ho poslúchnuť. Keď nechcel, aby chodila sama do mesta, najskôr mal na to dobré dôvody. Tak veľmi si želala, aby tu bol teraz s ňou. Jeho by počúvali, jemu by verili. On by ju ochránil, vzal na ruky a odviedol preč od tohto šialeného davu. Kto však uverí malej dievčine, ktorú nik z mesta nepozná?

"Ukradla môjho koňa!" reval na ňu šľachtic z plných pľúc, kým dvaja strážnici ju držali, pevne ako v kliešťoch. "Odkiaľ si ho vzala? Ako si sa k nemu dostala?"

Adela sa dívala sa do zeme. Hlasy na ňu padali ako krúpy z oblohy. Nemala síl brániť sa. Nevedela ani ako. Ústa neotvorila, keďže vedela, že by jej slovám nikto neveril a jej krehký hlások by beztak nik nepočul.

"A kde sú ostatní?" kričal na ňu muž, ktorý povzbudený davom okolo začal rozhadzovať rukami, len aby ešte viac zvýraznil svoje rozčúlenie. "Kde máš kumpánov? Kto ti pomáhal?"

Adela krútila hlavou, že ona nič neurobila. Na viac sa nezmohla. Veď, čo mohla robiť viac? Kričať ako on? Biť sa? Utekať? A kam, keď ju držali a dav okolo ju zovrel ako kožený opasok? Slovami sa brániť nedokáže. Bola taká vystrašená, že len čo by otvorila ústa, určite by sa hneď rozplakala.

"Kto ti pomáhal?" dobiedzal šľachtic. "Sedem mojich chlapov nedokázalo toho koňa skrotiť. Ako je možné, že teba počúva? Ako si to urobila?"

"Šimonova dcéra!" opakoval hrnčiar, ale nik ho nepočúval.

"Čarodejnica!" kričala nejaká žena.

"Dcéra čarodejníka!" pridala sa k nej iná.

Adela nemohla s nimi bojovať. Dosiaľ taký veľký dav nevidela, nie to, aby sa dokázala pred ním ešte aj obhájiť. Čo zmôže krehký dievčenský hlas pred toľkým krikom? Akú hodnotu by malo slovo dieťaťa oproti urážkam a obvineniam váženého šľachtica? Ona nebola meštianka. Nevyrástla v tomto meste. Keď sa na ňu dívali, videli v nej cudzinku. V tom dave nie je nik, kto by jej mohol povedať milé slovo. Kto obháji zatúlané dievča? Kým pre nich bola? Žobráčka? Zlodejka? Čarodejnica? Podvodníčka?

"Utíšte sa!" Do davu zrazu vstúpil muž v uniforme. Vojak ako tí, čo ju držali. Možno ich kapitán alebo veliteľ, keďže dav ho poslúchol. Mešťania okolo sa upokojovali a navzájom napomínali jeden druhého, aby konečne stíchli. Najskôr boli iba zvedaví, čo bude nasledovať a nechceli prepočuť, čo i len jedno slovo z hádky medzi vojakom a šľachticom, ku ktorej sa schyľovalo.

"Odstúp od nej!" prikázal šľachticovi.

"Je to zlodejka," vysvetľoval mu muž v dlhom šľachtickom kabáte. Hlas mal však miernejší, ako keď predtým reval na dievčinu pred sebou.

"To posúdi niekto iný!" upozornil ho kapitán.

"Je to zlodejka!"

"V prvom rade... je to ešte dieťa!" pokáral ho prísne.

Otočil sa k davu a mohutným hlasom, ako keby mal v hrudi zvony, vyzval zhromaždený dav: "A vy sa rozíde! Toto nie je divadlo!"

"Je to dcéra koniara Šimona," znova pripomenul hrnčiar a kapitán sa na neho prekvapene pozrel.

"Šimona?"

"Hej," pritakával hrnčiar. "Celý čas to hovorím, nikto ma však nepočúva..."

Kapitán prikázal vojakom, aby pomohli dievčaťu postaviť sa na nohy.

Adele sa nechcelo. Tam, dolu na zemi, sa schovala pred hlasmi a pohľadmi mešťanov ako do ulity. Vytvorila si svoje osobné bezpečie. Čo urobia dieťaťu, ktoré leží na zemi? Neverila, že by ju mohli mlátiť alebo kopať do nej, keď ostane dole. Bola totiž presvedčená, že v tom dave je viac vzrušenia ako nenávisti.

Či sa jej však chcelo alebo nie, vojaci ju dvihli ľahko ako pierko a ona ostala stáť na nohách. Dívala sa na veliteľa ako na lampáš, ktorý sa nečakane rozhorí v tme.

"A pustite ju!" prikázal. "Zvierate ju, ako keby mala kam ujsť! Cez ten dav by neprešla ani so záprahom koní!"

Kapitán si ju najskôr premeral. Dlhé kučery jej držala jednoduchá červená mašľa na šiji, kým nedorastené vlasy na hranici čela poletovali okolo nej ako tykadlá. Vo zvedavých očiach jej žiarili modrozelené dúhovky. Vedľa tenkého nosa jej matka príroda nakreslila dve materské znamienka, maličké bodky, okolo ktorých mala takmer neviditeľné pehy. Úzke pery mala natlačené na seba ako zaťaté päste. Videl, že je vystrašená.

"Hovorí hrnčiar pravdu?" opýtal sa.

Muž v uniforme mal na čele a okolo očí hlboké vrásky. Čierne vlasy mu už nad ušami zosiveli. Pod hustým obočím sa mu ligotali dve hnedo sivé oči a v nich, čo spoznala hneď, neskrývaná láskavosť a dobroprajnosť.

Sklonil sa k nej, len nech vie, že stále čaká na odpoveď.

"Áno," zašepkala. Viac by v tej chvíli zo seba nedostala.

Kapitán sa vystrel a otočil ku šľachticovi, ktorý nedočkavo prestupoval z nohy na nohu. Dúfal, že zlodejku odsúdia a že sa vydajú hľadať jeho splašeného koňa.

Chvíľu sa na neho prísne díval a potom sa opýtal: "Z čoho je obvinená?"

"Ukradla môjho koňa!" zopakoval.

"Akého koňa?" čudoval sa vojak, keďže pri nej žiadneho nevidel.

"Toho," zakoktal šľachtic, "s ktorým ju tu videli... s ktorým sem prišla... všetci sme to videli!"

"Je tu žiadneho koňa nevidím," obzeral sa okolo seba muž v uniforme.

"Ľudia ho videli!"

"Lenže ľudia nerozhodujú o tom, kto bude potrestaný a kto nie," vyhlásil a pohŕdavo sa mu díval do tváre. "Avšak ja, ktorý mám na starosti poriadok v tomto meste, tu žiaden zločin nevidím..."

"Je to zlodejka!" dôrazne zopakoval šľachtic.

"Teda okrem tvojho krivého obvinenia," kapitán mu hneď skočil do reči, "verejného osočovania a podnecovania k násiliu..."

Šľachtic by bol kričal aj ďalej, avšak s doširoka otvorených úst nevydal hlas. Stratil reč. Tvár muž očervenela a do maličkých očí sa mu nahrnul všetok hnev.

"Budem sa sťažovať!" vyhrážal sa tvrdo. "Budem sa sťažovať u kráľa ešte dnes!"

"Môžeš aj hneď," uškrnul sa kapitán. "Stojí totiž priamo za tebou..."

Šľachtic, plný hnevu a nenávisti, si vôbec nevšimol, že dav za ním stíchol, ako keby ostal na námestí úplne sám. Mešťania sa však nikam nerozpŕchli. Neodišli a nezmĺkli preto, aby mohli počúvať krik nahnevaného šľachtica. Stíchli, keď medzi nich vstúpil pán mesta.

Aj Adela si ho všimla skôr ako on. Popravde, takmer vôbec nepočula, o čom sa kapitán so šľachticom posledné minúty zhovárali. Kráľ si vzal všetku jej pozornosť. Jeho tvár ju priťahovala ako magnet. Musela sa na neho dívať. Do veľkej tváre mu padali havranie vlasy, zastrihnuté nad obočím. Aj oči mal čierne. Nos ostrý a pery napučané krvou ako špongia. Husté strnisko zakrývalo jazvu na líci. Široké ramená držali jeho mohutný krk a ruky, veľké ako konáre storočného stromu.

Dlho sa na neho dívala. Dlho, až kým sa spoza neho nevynoril snehobiely vlk. Divoké zviera sa mu položilo pod nohy a ona zatajila dych.

Vidieť skutočného vlka v týchto končinách bola vzácnosť. Otec jej kedysi dávno rozprával, že si pamätá na časy, keď ešte v húštinách Divokého lesa žilo niekoľko svoriek týchto vzácnych šaliem. Ľudia ich však vyhubili, keďže im napádali stáda oviec a kôz. Na severnej strane Ľadových vrchov dnes už vlci nežijú. Občas niekto zazrie samotára, ktorý sa na sever zatúla z juhu, ale o svorke, ktorá by si pod Dvoma skalami opäť našla svoj domov, o takej už nepočuli desaťročia.

A práve takáto vzácna bytosť ležala pánovi mesta pri nohách. Srsť mu žiarila, ako keby bol posypaný prachom z rozdrvených perál. Uprostred bielej hlavy mu ako dva rubíny svietili červené oči. Boli plné krásy a tajomnosti. A Adele sa zdalo, že sa dívajú iba na ňu.

"Pane," sklonil sa šľachtic pred kráľom. "Chystal som sa vás dnes navštíviť..."

"Už nemusíš," prihováral sa mu pán mesta pokojne. "Viem, čo sa tu stalo a viem, čo sa patrí urobiť, aby naše mesto neostalo v hanbe!"

"Áno, pane," poklonkoval sa mu muž. V tej chvíli si totiž myslel, že keď so zlodejkou neurobil poriadok kapitán, že sa ho chystá urobiť kráľ.

"Odprosíš Adelu!" vyriekol pán mesta tvrdo a tak, aby ho všetci naokolo počuli. "Nazval si ju zlodejkou, čo ona nie je! Nazval klamárkou, čo nie je tiež! Zaslúži si, aby si ju za svoje osočovania odprosil, nemyslíš?"

Adelu? Prekvapilo ju, že pán mesta pozná jej meno. Oni sa predsa nikdy nestretli. Nenavštevovali sa. Otec bol jeho služobníkom, nie priateľom. Pochybovala, že by sa tí dvaja rozprávali o deťoch. Otec sa staral o jeho kone a pán mu za to platil. Ich vzťah bol taký dobrý, aký dobrý bol obchod medzi nimi. Tak si to aspoň vždy predstavovala. Čo ak to však bolo všetko inak?

"Ale," zakoktal prekvapený šľachtic.

"Ale hneď!" dopovedal namiesto neho pán.

Kráľ obišiel šľachtica, zastal pred dievčinou a ponúkol jej ruku. Tá ju bez rozmýšľania prijala. Zachvela sa ako byľ vo vetre. Jedným z jej tajných snov bolo stretnúť princeznú. Tie však na okolí nežili a tak sa tešila, že vidí aspoň skutočného kráľa. Dokonca ho drží za ruku ako nejaká dvorná dáma.

"Ďakujem, pane," zašepkala prekvapene a zároveň hanblivo.

Pán mesta vôbec nevyzeral ako pán. Aj ten šľachtic, ktorý ju celý čas obviňoval z krádeže, vyzeral na prvý pohľad honosnejšie a kráľovskejšie ako on. Kráľ prišiel medzi svoj ľud v obyčajných nohaviciach a bielej košeli.

"Môžeš začať!" požiadal pán šľachtica. "Tak ako si ju pred ľuďmi ponížil, tak ju teraz pred ľuďmi povýšiš. Lebo spravodlivosť je raz taká: dáva, čo bolo vzaté a berie, čo nebolo dané..."

Tučný muž preglgol. Pohľadom preletel po mešťanoch okolo seba. Takú hanbu ešte nezažil. Ani také poníženie. Sklonil hlavu a snažil sa upokojiť.

"Súhlasíš so mnou, však?" povzbudzoval ho kráľ, keďže videl, že váha.

"Je mi to ľúto," dvihol hlavu šľachtic a pozrel na neho. "Ospravedlňujem sa ti, pane!"

"Ďakujem," vyhlásil kráľ, "ale tvoje ospravedlnenie si nezaslúžim ja, ale Šimonova dcéra!"

Šľachtic pochopil, že bude musieť urobiť tak, ako si to želá on. Pozrel na dievčinu a cez zaťaté zuby precedil: "Ospravedlňujem sa, že som ťa neprávom obvinil a nazval zlodejom!"

"Ja sa nehnevám," odvetila chytro Adela. Nevedela totiž, čo sa od nej očakáva, keď sa jej niekto verejne ospravedlní. Má mu nastaviť ruku, aby na ňu naznačil bozk? Poďakovať mu úklonom? Naozaj to nevedela a tak povedala to prvé, čo jej prišlo na um.

"Môžeš ísť," prepustil ho kráľ.

Šľachtic vošiel do davu, len aby viac nebol na očiach. Pán mesta sa otočil k Adele: "Mrzí ma, čo sa tu stalo," hovoril, akoby sa aj on chcel ospravedlňovať.

Adela sa na neho dívala ako na zázrak. Otec o ňom vždy hovoril s úctou a slovami, ktoré boli plné vďačnosti. Vždy si myslela, že o svojom pánovi tak hovoria všetci poddaní. Teraz však sama videla, že v tých slovách bolo viac, ako len zvyk úctivo sa vyjadrovať o mužovi, ktorý jej otcovi dal robotu, po akej vždy túžil.

Vlk, dosiaľ po ľavej ruke kráľa, ho obišiel a priblížil sa ku Adele. Hneď si čupla, ako vždy, keď ju pri ohrade za osadou vítali natešené psy. Zaváhala, nebola si istá, či ho môže pohladiť. V tomto zvierati sa skrývalo viac tajomného ako divokého.

Nebol to však pán mesta, koho sa chcela pýtať. Intenzívne vnímala, že povolenie dotknúť sa ho, by si mala pýtať priamo od vlka. Nevedela však, ako by to mala urobiť. Hanbila sa pýtať nahlas. Veď, čo by na to povedali ľudia okolo?

Vlk, ako keby vnímal jej nerozhodnosť, sa ňufákom dotkol jej ruky. Adela otvorila dlaň a odvážila sa strčiť prsty do jeho bielej srsti.

"Poznám iba jedného človeka, ktorému to dosiaľ dovolil," vyriekol s bázňou kráľ.

"Môjmu otcovi," vyhlásila Adela isto.

"Šimonovi," súhlasil s ňou.

Možno sú divoké zvieratá prepojené. Ak nosí v sebe tajomnosť zo spojenia s koňmi, tak ten vlk určite vie, že by mu nikdy neublížila, keďže aj ona miluje divoké a slobodné.

Zrazu si uvedomila, že pán mesta najskôr vie, že jej otec skrýva tajomstvo. A teraz vie, že ho skrýva aj ona. Vari mu otec sám povedal, že cíti duše koní ako svoju vlastnú? S ňou o tom hovoriť nechcel, a tak pochybovala, že by to kráľovi povedal dobrovoľne.

,Sofia,' spomenula si na svoju spriaznenú dušu. Nikdy jej nepovedala, čo cíti, keď sa dotkne koňa a ona to predsa vedela odjakživa. Možno je rovnaké priateľstvo medzi kráľom a jej otcom? Možno na to prišiel sám ako Sofia.

,A možno,' zvedavo sa zadívala na vlka. 'Možno mu to povedal on!' Čo ak pán mestá vníma duše vlkov? Ak sú ľudia, ktorí cítia kone, prečo by nemohli byť takí, ktorí by cítili duše iných divokých zvierat?

"Verím, že si sem prišla na koni, ktorého ten šľachtic zveril tvojmu otcovi," vyrušil ju z myšlienok pán mesta. "A tiež verím, že máš rovnaké dary ako tvoj otec!" dopovedal.

Adela sa tvárila, ako keby ho nepočula. O svojom tajomstve sa s ním baviť nebude. Sklonila sa ku vlkovi a do kožušiny medzi ušami mu vtlačila bozk.

Hneď na to vstala. Rozpráva sa s ňou predsa kráľ. Mala by ho počúvať a odpovedať na jeho otázky. Dvihla bradu a vďačne sa na neho pozrela.

"On je zázračný, však?" ukázala na vlka.

"Každý život je zázračný!"

"Ale vy dvaja," vyriekla opatrne a zažmurkala, "vy dvaja ste spolu viac, však? Viac zázrační!" Napadlo jej, že by sa nemala vypytovať kráľa, ako keby to bol jej sused a tak ešte dodala: "Ako môj otec s koňmi... alebo ja..."

Povedala iba to, čo už vedel. Nevyzrádzala žiadne tajomstvo.

"Nie," zvedavo si ju obzeral kráľ. "Tak ako ty a kone nie!"

"To je škoda," zašepkala. "Mala by som však už ísť," povedala, hoci sa jej veľmi nechcelo. "Sľúbila som otcovi, že do večera budem doma. Kôň sa mi však splašil, takže budem musieť ísť pešo..."

"Otec už je najskôr na ceste sem," vyriekol kráľ. "Kôň sa vrátil domov bez jazdca, takže si robí starosti..."

"No," ustarostene vzdychla. "Bude sa hnevať, keď mu poviem, prečo som stratila koňa..."

"Ako poznám Šimona, najskôr bude rád, že si v poriadku!" upokojoval ju kráľ.

"Ja viem," uznala Adela. "Zveril mi však koňa a ja som ho stratila..."

Naozaj by už mala ísť. Dúfala, že kráľ má pravdu a že Bralo sa naozaj vrátil domov a otec je teraz na ceste za ňou. Kôň mu ukáže, kde ju má hľadať. Bola rada, že ju nenájde v okovách alebo vo väzení, kde by zaiste skončila, ak by hrnčiar dookola neopakoval, že je dcérou Šimona. Ak by sa za ňu nepostavil najskôr kapitán a potom aj samotný pán mesta, sedela by teraz v temnici.

"Odprevadím ťa k bráne," ponúkol sa jej kráľ, keď sa Adela pohla.

"Ďakujem, že sa tak staráš," usmiala sa na neho, ako keby boli priateľmi odjakživa.

"Ako si sa sem vlastne dostala?" vyzvedal sa kráľ.

"Hľadala som Máriu," vysvetľovala mu smutne. "Ženu, ktorá uzdravila mamu, keď bola veľmi chorá..."

"Máriu?" kráľ nadvihol obočie.

"Ty ju poznáš?"

"Poznal som ju," odvetil a v tvári mal čudný výraz. "Už umrela..."

"To je škoda," zašepkala.

Divila sa, že nik z ľudí, ktorých sa na ňu pýtala, ju nepoznal. A kráľ, ten hneď vie, o kom hovorí. Ak je však mŕtva, nebude sa na ňu pýtať viac.

"Máš krásneho vlka," znova sa zadívala na majestátne zviera, ktoré kráčalo niekoľko krokov pred nimi. Vlk im razil cestu pomedzi mešťanov, ktorí hlasito pozdravovali kráľa. On sa však plne venoval dievčaťu, ako keby v tej chvíli nebolo iného človeka na svete.

"Dostal som ho do daru," odvetil jednoducho.

"Vzácny dar," uznala Adela.

Na prahu mesta zastali. Vojaci sa vystreli ako sviece a pozdravovali pána. Adela sa k nemu otočila a odvážne mu podala ruku, ako keby to bol sedliak z vedľajšej chalupy. Kráľ sa usmial, ruku prijal a potriasol ňou s úsmevom.

"Bolo mi potešením," prehovoril a mierne sa jej uklonil. "Rád ťa uvidím znova, dcéra môjho priateľa Šimona..."

Povedal priateľa. A oči jej zažiarili.

"Dosiaľ som o tebe iba počúvala, aký si dobrý," usmievala sa na neho šťastná Adela. "Som rada, že som ťa stretla... teba a tvojho vlka..."

A potom sa uklonila ako skutočná dvorná dáma. Najskôr pred pánom mesta a potom aj pred jeho vlkom. Roztopašne sa zachichotala a rozbehla sa po poľnej ceste domov.

Šimon hnal koňa popri Divokom lese. Keď zbadal Brala, splašeného a bez jazdca, hneď vedel, že Adele hrozí nebezpečenstvo. Tá by z koňa nespadla. A Bralo by ju neopustil, ak by sa stratili kdesi v divočine. Tam by ju nenechal samú. Za toto môže človek. Vedel, že ten kôň má silné a odvážne srdce, avšak z ľudí má strach, ako keby od nich dosiaľ nič dobré nedostal.

Bralo zastala až pri ohrade, zaerdžal a sklonil hlavu. Šimon hneď vedel, čo má urobiť. Priblížil sa k nemu a dotkol sa ho čelom. Ich duše sa spojili a on videl obrazy, spomienky splašeného koňa, v ktorých bola jeho milovaná dcéra obklopená davom krikľúňov a paničiek. Neváhal, vyskočil mu na chrbát a leteli na sever.

Šimon ostal s koňom spojený a tak vedel, čo Adela v meste hľadala.

Takéto bláznovstvo sa môže zrodiť iba v hlave dieťaťa. Dospelý špekuluje, hodnotí, premýšľa a napokon volí bezpečnejšie a istejšie riešenie. Adela sa však vybrala do mesta, v ktorom nikdy nebola, hľadať ženu, o ktorej nič nevie a s koňom, ktorý jej nepatrí. Mohla by v tom vidieť nejaké nebezpečenstvo? Samozrejme, že nie! Detská predstavivosť nie je nasiaknutá jedom dospelých. Nepozná pasce a tmavé uličky, v ktorých sa skrývajú príšery a tiene odvrhnutých, zapotrošených a nenaplnených ľudských sŕdc.

Mohla ho požiadať, aby išiel s ňou alebo sa aspoň opýtať, čo si o tom myslí. Ona to však neurobila. Verila, že stačí dobrý úmysel a kúsok slušnosti, aby ju v meste hneď všetci počúvali a zaviedli k žene, ktorá by mohla uzdraviť Sofiu. Lenže svet je príliš zložitý, aby sa ním dalo prechádzať iba s dobrými úmyslami. Tie musia byť takmer vždy podopreté obetou a slzami, ako keby bez nich ani nemali svoju skutočnú hodnotu.

V tom všetkom zmätku a strachu zároveň pociťoval niečo, čo ho hrialo na srdci. Bol hrdý na svoju dcéru. Možno si celkom neuvedomovala koľko riskuje, beztak sa však sama rozhodla pomôcť chorej kamarátke. Neopustila ju a nezlomila nad ňou palicu, hoci mnohí v osade ju už vidia na druhom brehu. Ona sa však nevzdala. Ba vydala sa aj na cesty, na ktorých dosiaľ nikdy nebola. Toto zbabelci nerobia a sebci tak nepremýšľajú.

Mesto mal už na dohľad, keď konečne pred sebou uvidel Adelu. Kráčala rezko a dvíhala ruky nad hlavu. Mávala nimi, len aby otec videl, že je v poriadku.

Šimon zoskočil z koňa a Adela sa mu hodila do náručia.

"Prepáč, ocko," šepkala mu do ucha a po líci jej stekali obrovské slzy. Ako keby až teraz na ňu doľahlo, čím všetkým si prešla. Napätie poľavilo a strach, stiesnenosť a bezmocnosť sa jej valili z očí v jednom veľkom slanom vodopáde.

"To nič, už je dobre!" chlácholil ju otec, hoci by si zaslúžila na zadok. Komu by pomohlo, ak by teraz na ňu kričal a obviňoval ju, že je neposlušné a nerozumné decko.

"Keď ja som chcela pomôcť Sofii," vysvetľovala mu, čo už dávno vedel.

"Bralo mi všetko ukázal..."

"Všetko ti ukázal?" zaslzené oči sa jej rozžiarili, odtlačila sa od neho, aby mu videla do tváre a tajnostkársky dodala: "Takže ty vidíš..."

Sľúbili si, že o svojich tajomstvách sa zhovárať nebudú. Otec sa však usmial a prikývol.

"Poďme domov," vstal, len aby neodkrývali, čo má ostať skryté.

Šimon potiahol koňa za uzdu a obaja sa pešo vydali smerom domov. Adela bola plná nových zážitkov, ktoré si však nemohla nechať iba pre seba a tak rozprávala otcovi, čo všetko v meste zažila.

Šimon mlčal a trpezlivo ju počúval. Bol rád, že je zdravá a že je pri ňom. V tej chvíli nepotreboval k životu viac. Dar prítomnosti milovaného človeka nevyváži ani pokladnica plná zlatých mincí.

"Otec," opýtala sa ho Adela, keď mu už vyrozprávala takmer všetko. "Chcela som nájsť Máriu, ktorá uzdravila mamu, keď bola chorá..."

Dvihla hlavu a pozrela na neho. A on, pamätajúc na obrazy, ktoré zahliadol v mysli Brala, tušil, že ho čaká nepríjemný rozhovor.

"Ľudia v meste na to takmer zabudli," vyslovila opatrne, ako keby ho práve obviňovala z klamstva. "Ba niektorí hovorili, že si bol vtedy chorý ty a nie mama!" nadýchla sa a zvedavo dodala: "Bola chorá mama?"

"Nie," priznal Šimon hneď. Celý život bojoval s tým, že musí klamať vlastným deťom. Bál sa chvíle, keď zistia, že jeho príbeh má medzery, ktoré do nich zasejú pochybnosti. A ten deň je práve tu.

"Bol si chorý ty?"

"Áno," odpovedal jej znova najjednoduchším možným spôsobom.

Chcela sa ho opýtať, prečo im klamal. Niečo v jej vnútri ju však prehováralo, aby sa tak nepýtala. A že, ak to robil, mal na to určite dobré dôvody. Nemala to srdce nazvať ho klamárom.

"A Mária?" pýtala sa na liečiteľka. "Tá ti pomohla?"

Šimon zastal. Vedel, že vyzerá ako klamár. Nechcel však klamať viac. Tento rozhovor musí zastaviť skôr, než ho dieťa prinúti vysloviť ďalšie a ďalšie klamstvo.

"Adelka," sklonil sa k nej a láskavo jej chytil tvár do dlaní. "Chcem ťa poprosiť, aby si sa na to nepýtala! Nemôžem ti povedať viac. Nikdy som ti nechcel klamať. A príbeh, ktorý si z mojich úst počula, som musel hovoriť, aby som chránil..."

Vyslovené nedopovedal a sklonil hlavu.

,Koho?' hútala v duchu. Mamu? Chránil tým klamstvom mamu? Alebo kráľa? Chránil tým brata a jeho ženu, služobnicu? V tej chvíli jej prišiel na um takmer každý, o kom vedela, že má v srdci otca špeciálne miesto. A čo ak chráni niekoho, koho ona sama nepozná?

"Ocko," priblížila sa k nemu a pobozkala ho na čelo. "Ty nie si klamár! Nikdy tak viac o sebe nehovor!"

"Ach, dieťa," mocne ju objal.

"Neuzdravila ťa Mária, však?" neodolala a musela sa ho opýtať, na čo myslela, odkedy jej pán mesta povedal, že tá žena dávno umrela.

"Nie," znova súhlasil.

"Vieš, ľudia v meste ju vôbec nepoznajú," hovorila, ako keby mu chcela ukázať, že jeho vymyslený príbeh má vážne trhliny. "Ak by bola taká veľká liečiteľka, poznali by ju všetci..."

"Mária umrela, keď sme žili ešte v meste," priznal.

Pochopila, čo ostalo zamlčané. Mária umrela rýchlo a tak sa jej nik nemohol spytovať, či naozaj zázračným spôsobom uzdravila jej matku. Nie matku, otca. Prečo jej ale klamal aj o tom?

Nemala by sa pýtať viac. Videla, že otec o tom nechce hovoriť. Hlavne, že sú všetci v poriadku. Otec i mama.

,Kto ho však uzdravil?' hútala v duchu. Rada by sa na to opýtala, vedela však, že otec o tom nebude a nesmie hovoriť. Ak si kvôli tomu zázračnému liečiteľovi vymysleli s mamou príbeh o Márii, len aby odvrátili pozornosť od tajomného hrdinu, nemalo zmysel dúfať, že sa o ňom otec teraz rozhovorí.

"Ocko?" oslovila ho opatrne, a hoci si predsavzala, že sa viac pýtať nebude, predsa ju jedna vec zaujímala tak, že nemohla odolať. "Nemuseli ste nám ten príbeh hovoriť," zašepkala. "Nemuseli ste si vymýšľať!"

"Museli," vysvetľoval pokorne otec. "Ten príbeh sme totiž rozšírili po celom meste. Každý ho počul. Raz, že Mária uzdravila mňa, potom zasa, že uzdravila mamu. Tak veľa sa o tom hovorilo, že napokon si nikto nebol istý, kto bol chorý a kto uzdravený..."

"Ale prečo?" nerozumela tejto zvláštnej taktike dospelých.

"Aby sa ľudia nevypytovali na," odmlčal sa, no napokon dodal: "Vieš ako sa medzi dospelými hovorí, že stokrát opakovaná lož sa napokon stane pravdou?"

Adela prikývla.

"Nechceli sme, aby pravda vyšla na svetlo a tak sme ju nahradili klamstvom!" priznal otec. "Časom by ste sa ho dozvedeli od iných... s mamou sme však chceli, aby ste ten príbeh poznali od nás..."

Chcela povedať, že mu vôbec nerozumie. Prečo musia dospelí všetko komplikovať? Vari by nebolo jednoduchšie hovoriť ľuďom pravdu?

"Prepáčte! Ale záležitosti okolo mojej rodiny ostanú v mojej rodine!" Takto to mali hovoriť. Nech už však bolo za jeho príbehom čokoľvek, ona sa na neho, ani na mamu nehnevala.

,A čo ak ho uzdravili kone?' napadlo jej zrazu. Veď je s nimi zázračne spojený. Čo ak vzali jeho chorobu na seba?

Obrátila sa k otcovi a chystala sa ho naposledy pýtať, hoci ju prosil, aby s tým už prestala. V tej chvíli však spoza krovia, na hranici medzi lesom a rybníkom, vyšla zvláštna dvojica.

Chlapec a dievča. Jej biele šaty boli špinavé, ako keby sa vykúpala v blate. Chlapec ju jednou rukou pridržiaval, kým v druhej, spustenej k telu, stále zvieral v dlani vyhasnutú fakľu.