CH01 - tretia - 03

Chalupa sedliaka Šimona prichýlila na noc dvoch nečakaných hostí. Cudzincov, chlapca a dievča, ktorých stretli s Adelou blízko malého rybníka.

Najskôr, na ceste, kde sa takmer zrazili, sa na seba iba začudovane dívali. Šimon v nich hneď videl tulákov, alebo ešte horšie, utečencov, ktorí sa skrývajú v lesoch pred kráľovskými vojakmi. Obaja mali špinavý odev a blatom či sadzou zamazané tváre. Už na prvý pohľad bolo zjavné, - podľa ich načervenalých očí, unavených tvári, rozstrapatených vlasov a špiny, ktorú mali aj za viečkami, - že sa divočinou a v jej tieňoch túlajú už pridlho. Otec hneď chytil dcéru za ruky a pritlačil si ju bližšie ku sebe.

Adela, na rozdiel od neho, sa dívala na dievčinu súcitnými očami. Vždy predsa túžila vidieť princeznú. A tie biele šaty, ktoré na tej dievčine viseli ako zástera, zašpinená od ohniska a ostatnej práce v kuchyni, možno patrili vznešenej dáme, ktorá uteká so svojim milým od tyrana, za ktorého ju chcel vydať kráľ, jej otec. To bolo prvé, čo jej prišlo na um, keď ju zbadala. Vedela, že to nebude pravda, avšak tá predstava, že má pred sebou princeznú, ktorá uprednostnila lásku pred bohatstvom, bola tak vzrušujúca, že tomu veriť chcela.

Ani ona ani chlapec však nevyzerali, že by sa im chystali ublížiť. Neboli ani ozbrojení. Myslieť si o nich, že sú zločinci na úteku, bolo domýšľavé. Vyzerali, ako keby sa boli stratili. Oči mali plné prežitej bolesti a tváre poznačené hladom a strachom.

"Dobrí ľudia," prehovoril ako prvý Benjamín. "Zablúdili sme, poviete nám, kde to sme?"

Šimon zaváhal. Ich prítomnosť, a teraz už aj reč, boli zvláštne a podozrivé. Roky života v meste ho naučili, že nemožno veriť prvému milému slovu. A okrem toho, ako môže niekto zablúdiť tak ďaleko, že napokon ani nevie, kde je?

"Toto je Divoký les," odpovedal mu Šimon napokon a rukou ukazoval na húštinu, z ktorej tí dvaja vyšli. "Nad ním je kráľovské mesto Dve skaly. A táto cesta, po ktorej kráčame, vedie do Búrky, osady pod Ľadovými vrchmi..."

Ema, ktorá sa držala Benjamína, ako keby viac nemala síl stáť na nohách, ticho zavzlykala. Šimon si to všimol a hneď aj pochopil, že naozaj zablúdili priďaleko.

"Vedie táto cesta hlbšie na juh, až pod Ľadové vrchy?" vyzvedal sa chlapec.

"Na juh i na západ," odvetil mu sedliak. "Záleží na tom, kam chcete ísť..."

"Do Krunice," odpovedal.

Šimon v duchu zapochyboval, či sú schopní takejto dlhej cesty. Videl, že ona ledva stojí na nohách. Nemajú kone ani zásoby jedla a vody. Nemusel byť ani zálesák, aby hneď vedel, že bez pomoci sa do kráľovského mesta na juhu nedostanú.

"Odkiaľ utekáte?" opýtala sa Adela, na čo jej otec nemal odvahu.

Naozaj vyzerali ako utečenci. Šimon ich však nechcel uraziť. Mohli sa iba zatúlať. Bolo by však možné, že by sa zatúlali tak ďaleko? A ako sa sem dostali? Mali by si pamätať cestu, po ktorej prišli, potom by poznali aj cestu, po ktorej by sa mohli vrátiť.

"Zo svätyne," odpovedal pravdivo Benjamín. Nebude klamať a vymýšľať si príbehy, ktoré by sa v budúcnosti mohli obrátiť proti nim. Na priamu otázku, priama odpoveď.

Lož má krátke nohy. Takto o nej hovorili ľudia u nich doma. Jeho sestra Zuza, tá zasa vravievala: "Lož nemá žiadne nohy! Neutečie od teba a nikdy ju zo seba nestrasieš!"

"Z ktorej svätyne?" vyzvedala nedočkavo Adela, ako keby ich na okolí bolo najmenej sto.

"Anavin," odvetil jej potichu chlapec. "Zo svätyne bohyne Anavin.."

"Tu sa o tom zhovárať nebudeme!" vyhlásil Šimon.

Tiež počul reči, že Sofia bola prekliata ženou, ktorá sa jej predstavila tým istým menom. Anavin. A že sa to stalo na mieste, blízko jazera, kde sa teraz zhovárali. Nebol síce poverčivý, nebol však ani hlúpy. Niektoré mená a príbehy by sa nemali hovoriť na svetle a na miestach, kde by ich mohol niekto počuť.

"Máte kde prenocovať?"

Šimon videl, že tí dvaja nie sú zločinci. A tiež, že majú za sebou ťažkú cestu. Nemal to srdce nechať ich na noc pod holým nebom.

"Nie," odvetil chlapec.

"Zavediem vás k nám," prisľúbil mu muž. "U nás sa vždy nájde miesto pre pocestných. Ak sa chcete vydať na takú dlhú cestu, potrebujete si odpočinúť v chalupe. Dobre sa najesť a dobre vyspať!"

"Ďakujem ti," vyriekol chlapec a mierne, na znak vďačnosti, sa mu uklonil. "Ďakujem ti za nás oboch..."

Po zbytok cesty mlčali. Šimon ich viedol do Búrky, kým Adela pomáhala Benjamínovi pridržiavať vysilenú dievčinu.

Širokú poľnú cestu, udupanú kolesami vozov na kameň, obopínali husté trávy, ktoré na niektorých miestach boli vyššie ako dospelý muž. Nakláňali sa jedna cez druhú, ako keby sa predvádzali človeku. Z húštin pri ich pätách sa už ozývali prvé večerné spevy. Cvrčeky, muchy, včely a komáre sa navzájom prekrikovali, ako keby sa celá krajina okolo premenila na jedno veľké trhovisko. Hladné vtáčiky ich však počuli tiež. Zleteli z vysokého neba a hašterivo sa hostili na tej bohatej hostine.

Do osady vstúpili ešte za svetla. Stretli len dvoch sedliakov, ktorí sa však na nič nevypytovali. Šimon ponúkol Benjamínovi čisté šaty a vedro zo studne, aby sa v ňom umyl. Jeho žena si vzala na starosť Emu. Spolu s Adelou sa o ňu postarali v chalupe.

Umytí, čistí a prezlečení do sedliackych šiat, sa posadili k večeri.

Šimon sedel za stolom, oproti Benjamínovi a Eme. Jeho žena ich ponúkla čiernym chlebom, domácim syrom a kúskom údenej šunky. Sedliak si ich stále skúmavo obzeral. Síce už nevyzerali tak odpudzujúco, ako keď ich stretli pri lese, stále však ostával obozretný a nedôverčivý.

,Bolo by možné, aby ušli zo svätyne? A kto ich tam zavrel? A prečo?'

Otázky, jedna za druhou, ho napádali, ako keby vstúpil do úľa, plného nahnevaných včiel. Chcel vedieť viac. Kto sú a pred kým utiekajú? Kto vládne svätyni a čo v nej tí dvaja robili? Tak veľa sa chcel pýtať, nechal ich však najskôr v pokoji sa najesť.

Adela sedela na lavici pod oknom a tiež nemyslela na iné, než na svätyňu a dvoch utečencov z nej. Nebola to však iba zvedavosť, pre ktorú by chcela vedieť, odkiaľ prichádzajú a čo všetko zažili. Stále myslela na chorú Sofiu. Možno tí dvaja vedia, čo sa jej stalo. Možno je chorých dievčat viac. Počuli predsa o dievčine v Tienistej. Vyzvedal sa tu jej otec a sám hovoril, že aj jeho dcére počarovala tá bohyňa. Čo ak vedia, čo sa im stalo? Alebo ako im pomôcť?

"Ak o tom chcete hovoriť," vyzval ich Šimon, keď dojedli. "Radi by sme počuli váš príbeh..."

"O Anavin!" vyriekla nedočkavo Adela.

Konečne dostala príležitosť prehovoriť. Dosiaľ sedela ako na ihlách. Musí sa dozvedieť viac o tej bohyni. Ak má prsty v tej čudnej chorobe, ktorá sužuje Sofiu, možno títo dvaja počuli, ako ju vyliečiť.

"Mlč, dieťa!" okríkol ju otec. Ona sa však nedala.

"Moja kamarátka, Sofia," pokračovala rýchlo, len aby ju nemohol zastaviť. "Už dva mesiace leží ako bez duše. Prekliala ju tá bohyňa. Anavin. Ak by ste jej dokázali pomôcť..."

"Adela!"

Šimon buchol nahnevane do stola, až na ňom podskočili drevené taniere. Chalupa v tej chvíli stíchla, ako keby už bola noc a všetko zaspalo v hlbokom spánku.

"Adela," oslovil ju znova miernejšie. "Nechaj hostí hovoriť. Ešte ani nevieš, čo vedia a čo prežili, a už by si chcela, aby liečili..."

Pomätenú. Takto to chcel povedať. Pomätenú Sofiu.

Nesmie sa však nechať ovládať hnevom. Adela za nič nemôže. Len chce chrániť svoju milovanému priateľku. Urobila tak, keď sa sama vydala do mesta a robí tak teraz, keď ju viac ako osobný príbeh utečencov zaujíma iba to jediné: či dokážu pomoc Sofii!

Ema pozrela na Benjamína a prikývla. Ani ona nemá čo skrývať. Oprela sa mu hlavou o rameno a privrela viečka.

"My dvaja sme sa spoznali v temnici pod svätyňou," rozhovoril sa chlapec a vyrozprával im, ako sa tam dostal on. Hovoril o tom, ako ich bili, ako hladovali, a ako sa ho chystali obetovať na oltári pod veľkou sochou bohyne.

"Mysleli sme si, že nás tam nechajú umrieť," pokračoval a rozhovoril sa o neznámej dievčine a tigrovi, ktorí ich vyslobodili z temnice a ukázali im tunel, ktorým sa dostali až do lesa, kde sa napokon stretli.

Benjamín hovoril pútavo, že gazdiná prestala pratať riady a posadila sa ku svojmu mužovi. Šimon ich hneď obdivoval, oboch, za ich odvahu a obetavosť. V tej chvíli aj ľutoval, že o nich pochyboval a v prvom momente ich považoval za zločincov. Adela takmer nedýchala, keď Benjamín spomenul tigra a jeho tajomnú pani. Vedela, akým zázračným môže byť priateľstvo medzi človekom a divokým zvieraťom. Sama to zažívala s koňmi. Aké by to však bolo s tigrom?

Chalupu naplnilo tajomné ticho. Niesli sa ňou iba dva hlasy: pokojné chlapcove rozprávanie a tiché dýchanie dievčiny na jeho ramene.

Benjamín, rozprávajúc ich spoločný príbeh, si stále viac a viac uvedomoval zázračnosť ich vyslobodenia. V čiernom tuneli nemyslel na iné, len nech má Ema dostatok síl, aby sa spoločne dostali von na svetlo. Mal len jedinú starosť, aby mu neomdlela v tme pod zemou. Tam by jej nedokázal nijako pomôcť. Nemal čas premýšľať nad tým, kto bola tá tajomná žena, prečo mala pri sebe tigra a odkiaľ prišli. Teraz však, v pokoji Šimonovej chalupy, pociťoval nesmiernu vďačnosť a zároveň si uvedomoval, že v tom tuneli sa pri úteku nestihol svojím záchrancom ani poďakovať. Od začiatku sa na nich díval s podozrením. Pochyboval o nich. A ani vtedy, keď im ukázali tunel, ktorým sa dostali na svetlo, sa tej pani nepoďakoval.

Sestra ho vždy učila, že dobro a vďačnosť sú dva prsty tej istej ruky. Nemožno ich oddeliť a len nevychovanci zabúdajú, že odmenou za dobro nie sú majetky, moc a sláva, ale úprimná a čistá vďačnosť, ktorá sa rodí na dne ľudského srdca. Kto za dobro čaká viac, dobro znásilňuje a zneužíva, a taký by sa viac nemal nazývať slušným človekom.

Skôr, než by ho zasypali otázkami, na ktoré ani on nevedel odpovedať, zdôraznil: "Neviem odkiaľ prišli. Neviem, ako sa dozvedeli, že potrebujeme pomoc. Neviem, kto to sú a dosiaľ som o nich ani nikdy nepočul!"

Chalupa stíchla. Naplnil ju prazvláštny pokoj, ako keby tá neznáma žena a jej tiger, sedeli medzi nimi. Hoci Benjamín hovoril veľa o bolesti, v tej chvíli už na ňu nik nemyslel. Všetkých v chalupe naplnila bázeň z tajomného a nevysvetliteľného, ktoré dvom mladým ľuďom zachránilo životy.

"Videli ste Anavin?" opýtala sa znova nedočkavá Adela. Pre ňu totiž príbeh ešte neskončil. Stále mala plnú hlavu otázok. A dosiaľ jej nik nedal odpoveď na to, čo ju zaujímalo najviac: Kto mohol ublížiť Sofii?

"Nie," kýval hlavou Benjamín.

"Ale bola tam, však?" pýtala sa viac.

"Obávam sa, že celý ten príbeh o krajine večnej mladosti je iba výmysel," odvetil Benjamín a súcitne sa jej zadíval do očí. Chápal, že hľadá pre svoju Sofiu pomoc. Rád by jej ju dal. Aspoň slabé svetielko nádeje. On však nič také neprináša.

"U nás v osade, kde som sa narodil a žil, sa ľudia vysmievajú z tých, ktorí sa ku Anavin modlia, aby im dala večnú krásu," poznamenal, aby vedela, že tá bohyňa nie je skutočná. "My neveríme, že je skutočná!"

"A čo ak nemáte pravdu?" zašepkala Ema a dvihla hlavu z jeho ramena.

Benjamín sa na ňu začudovane pozrel. A to ešte nevidela, ako sa na ňu dívajú ostatní! On sa jej dosiaľ nepýtal, či bohyňu videla. Nepovažoval to za dôležité. Bola síce vo svätyni skôr ako on a ktohovie ako dlho robila služobnicu, kým ju zavreli do podzemia, pýtať sa však, či videla Anavin, považoval za hlúposť. Bohyňa je výmysel. Najskôr ani nikdy nežila. Kto dosvedčí, že je skutočná? Staré legendy? Babské povedačky?

"V našom meste, keď spadla veža," rozhovorila sa pomaly, pričom pohľadom mu stále visela na tvári. "Niektorí ľudia vraveli, že ju videli. Že to ona zhodila tú vežu!"

Benjamín sa jej díval do očí, hlbokých studní pod čelom. Videl, že hovorí opatrne, len aby neurazila jeho, ani nikoho z jeho osady. A vtedy si spomenul na slová, ktoré jej povedal, keď ho brali na smrť. Dosiaľ nemal príležitosť vrátiť sa k nim. A tak veľmi by chcel. Len aby Ema vedela, že to neboli vyznania umierajúceho, ktorého už nič v živote nečaká. Nehovoril ich iba zo strachu, alebo pre to, aby jej priniesol úľavu. Jeho vyznanie bolo skutočné. Každé vypovedané slovo myslel vážne. A teraz, keď sú na slobode, bol by ochotný tie slová povedať znova. Mala by to vedieť. Mala by tie slová počuť znova.

"Donieslo sa až k nám, že princezná a kráľovná," vyriekol Šimon potichu.

"Zahynuli," dopovedala namiesto neho a sklopila zrak. "Niektorí hovoria a mnohí tomu aj veria, že ich zabila Anavin!"

Benjamín často do mesta nechodil. Tam zväčša chodievala jeho sestra, ktorá trhom a obchodovaniu rozumela viac ako on. Nikdy ju však nepočul hovoriť o zrútenej veži, ako keby za to mohla nejaká pradávna sila. Zlé veci sa stávajú! To bolo všetko, čo si o tom jeho sestra myslela. Popravde, oni sa doma so Zuzou o starých príbehoch, lepšie povedané rozprávkach, často nezhovárali. Lenže o zrútenej veži, ako keby ju mala na svedomí bohyňa zo svätyne, sa nehovorilo v ich osade vôbec nič.

"Prečo by to robila?" spytoval so Šimon. Ema iba pokrčila plecia.

"Ak mohla zabiť princeznú a kráľovnú," povedala potichu Adela. "Mohla by prekliať aj Sofiu..."

Šimon ju tentoraz nenapomenul. Pozrel na ňu a opýtal sa: "Odkiaľ prišla ku tebe Sofia... v tú noc, keď sa jej to stalo?"

"Od jazera," odvetila rýchlo. Spomenula si na rozhovor s Martinom. To on jej hovoril, že tam v tú noc videli aj ženu, ktorá sa naťahovala so Sofiou. Kričali po sebe. A tá žena opakovala, že Anavin sa nikto vzpierať nebude!

Ona mu však sľúbila, že to tajomstvo si nechá pre seba. Rozhodla sa, že im o tom nepovie. Napokon, nič nové nepovedal. Teraz to už vedia aj bez neho.

"A ten tunel, ktorým ste prišli zo svätyne," pozrel Šimon na Benjamína, "končí na okraji lesa, blízko jazera?"

Chlapec prikývol.

"Mohla by sa teda dostať až sem, ak by chcela," vyslovil sedliak potichu, nad čím premýšľali aj ostatní. Mohol v tej chvíli ešte niekto pochybovať, že Adela sa nemýli, keď dookola opakuje, že za všetko zlo môže tá bohyňa?

"Prečo by to robila?" spytoval sa Benjamín.

"Hľadá si služobnice," odvetila potichu Ema.

Keď Benjamín rozprával príbeh, ako sa spolu ocitli v temnici pod svätyňou, zamlčal, ako sa tam dostala Ema. Videl predsa už v podzemí, že sa hanbí, že takto vôbec niekedy uvažovala. Že verila na krajinu večnej mladosti. A že sa sama a dobrovoľne chcela stať jednou zo služobníc bohyne. Ak však teraz hovorí, že si hľadá dievčatá, ktoré by jej mohli slúžiť, ona najskôr verí, že Anavin je skutočná. Nebude ju však za to odsudzovať. Ona tam predsa chvíľu žila. Vie toho viac ako on. Viac ako ostatní. Čo ak tam videla veci, o ktorých nemôže hovoriť? Čo ak niečo počula, niečo zažila? Čo ak tú bohyňu naozaj videla?

"Adela," Benjamín pozrel na dievča pod oknom. "Ty Sofiu poznáš najlepšie, však?"

"Ako vlastnú sestru!" vyznala, kým pre ňu je.

"Ak by teda naozaj stretla Anavin a tá by jej ponúkla, či by sa nechcela stať služobnicou v jej svätyni, čo by jej na to povedala?"

"Poslala by ju kade ľahšie!"

"Ak by ju teda Sofia odmietla?" vrátil sa pohľadom k Eme.

"Prekliala by ju!" povedala, čo už všetci tušili. "Neverím, že by ju nechala slobodne odísť s vedomím, že by o nej mohla všade rozprávať!"

Ak aj dosiaľ niekto pochyboval o tom, kto je zodpovedný za chorobu mladej dievčiny, teraz si už boli istí takmer všetci.

"Veríš, že to mohla urobiť ona?" opýtal sa Benjamín Emy. Oči mal plné láskavosti, len aby vedela, že ju nebude posudzovať, ani sa jej vysmievať. Dosiaľ to ani raz neurobil. Neurobí tak ani teraz.

"Verím, že to bola ona!" odvetila a pokývala bradou.

Chcel sa ešte opýtať, či ju videla. Uvedomil si však, že by na tú otázku najskôr nerada odpovedala pred všetkými. Ak by odvetila, že áno, tí ľudia by si to pamätali a čoskoro by sa o tom dozvedeli aj ďalší. Nie, o takých a podobných stretnutiach so začarovanými, alebo s takými, čo prichádzajú zo záhrobia, sa nahlas nehovorí. Mohlo by jej to ublížiť.

Aj Adela sa chcela pýtať viac. Ju však zaujímalo iba to, ako pomôcť chorej dievčine. Srdce jej však znova zaplavili smútok a beznádej. Vari sa bohyni spred tisícky rokov môže postaviť človek z mäsa a kostí? Vari sú na svete také byliny a lieky, ktoré by mohli zlomiť prekliatie tej, ktorá prichádza zo záhrobia či z krajiny večnej mladosti?

Dvere do chalupy sa zrazu rozleteli. Ako vietor, čo láme stromy, vbehol do nej Šimonov syn, Tomáš. Pohľadom preletel cez kuchyňu, kým nenašiel sestru.

"Poď rýchlo!" kričal na ňu zadychčaný. "Sofia sa prebrala. Prebrala sa a nechce s nikým hovoriť. Dookola opakuje iba tvoje meno. Poď rýchlo!"

Adela zliezla z lavice a vybehla z chalupy hneď za Tomášom.

,Prebrala sa! Prebrala! Prebrala!'

Adela bežala ako splašený kôň. V hlave jej znelo len jedno slovo a len jeden hlas, mohutný a dunivý, ktorý ju volal ku sebe a ona ho túžila po dlhých mesiacoch znova počuť naozaj.

,Sofia sa prebrala!'

Preletela cez záhradu. Preskočila plot. Vybehla na priedomie a vletela do strýkovej chalupy ako búrka, na ktorú dlhé týždne čakala vyprahnutá zem.

Sofia sedela na lavici pri peci. Zo starej kožušiny, do ktorej ju zabalili ako batoľa, jej trčali ruky a v nich hlinený pohár, z ktorého vystupovali ku povale maličké obláčiky pary. Dvihla zrak a pozrela na prichádzajúcu dievčinu pohľadom, v ktorom síce ešte stále nebola jej stratená živelnosť, avšak Adela v ňom videla niečo nové a niečo tajomné.

Pomaly sa k nej približovala. Sledovala, ako Sofia kladie na stôl pred seba horúci čaj, kým pohľadom ju stále sleduje. Pamätala si zo svojich posledných návštev, že bola citlivá na svetlo, na hluk a prudké pohyby. Aj preto sa k nej približovala po špičkách. Bála sa, aby ju nevystrašila. Keď sa tak stalo naposledy, Sofia ju odohnala od seba.

Zastala pred ňou a mlčky čakala, hoci v hrudi sa jej penila krv. Tak veľmi si želala mocne ju objať, vybozkávať a kričať, aká je šťastná, že sa vrátila.

"Adela," vyriekla potichu Sofia, že ju takmer nepočula. Najskôr iba podľa pohybu jej pier poznala, že ju oslovila po mene.

"Sofia," zašepkala Adela a oči jej zvlhli. Spočítal by na prstoch jednej ruky, koľkokrát ju spoznala, odkedy jej ublížila tá tajomná žena.

"Musíš ho nájsť!" prikázala a hlas jej zmocnel.

"Koho?" nerozumela jej Adela.

"Musíš ho nájsť a priviesť sem!" opakovala Sofia.

"Koho?" opakovala ona a maličké slzy jej stekali po tvári.

Na chvíľu verila, že Sofia je späť. Keď ju však teraz počúvala, znela presne tak, ako keď blúznila. Ona nikdy nestratila reč. Ona stratila zdravý rozum. Rozprávať vedela aj predtým, len sa jej nechcelo. Nemala dôvod hovoriť. Nič ju nezaujímalo a z ničoho si nerobila starosti. Nič nepotrebovala a po ničom netúžila. A tak mlčala. Len občas sa rozhodla prehovoriť, a keď tak konečne urobila, zväčša žiadala veci, ktorým okrem nej nik iný nerozumel.

"Priveď muža s divokým zvieraťom!"

"Akého muža?" snažila sa držať slzy, aby nimi nenahnevala Sofiu, lenže ony jej stekali po tvári samé.

"Nepýtaj sa toľko a priveď ho sem!" rozkázala a oči jej znova potemneli.

Bola preč. Ostal z nej iba tieň, rovnaký, akým bola posledné mesiace.

"Sofia," šepkala Adela, dúfajúc, že sa ešte dokáže vrátiť. "Sofia, počuješ ma?"

"Dajte mi všetci pokoj!" precedila cez zuby a zabalila sa do kožušiny, že jej nebolo vidno do tváre. Schovala sa do ulity celá.

Adela sa spustila k zemi ako postrelená laň. Posadila sa na päty a ruky jej padli do lona. Zo smutných očí jej tiekli slzy. Dívala sa do kožušiny pred sebou a v duchu sa spytovala, čo môže urobiť, aby sa Sofia naozaj vrátila medzi nich.

Tomáš sa k nej priblížil od chrbta. Jemne ňou zatriasol a požiadal ju, aby vstala, nech nesedí na zemi. Chytil ju za ruky a pomohol jej vstať.

"Pôjdeme domov," zašepkal a ona sa mu zvalila do náručia. Pomaly ju viedol von z chalupy na čerstvý vzduch.

"Ona sa už nikdy nevráti!" šepkala Adela a dívala sa bratovi do očí. "Nevráti! Nevráti!" A tak, ako za ňou bežala, lebo verila, že sa konečne prebrala, teraz od nej odchádza, plná beznádeje, že Sofia sa viac nevráti! Nevráti! Nevráti!