CH01 - tretia - 04

Slnko sa už porúčalo z oblohy, keď zastali na úpätí Ľadových hôr, aby si odpočinuli a počas noci aj načerpali nové sily. Mubatsiri sa rozbehol do neďalekého lesa uloviť niečo pod zub, kým Chekutanga znášala suché drevo na oheň.

"Prinesieš mi zajaca?" pýtala sa ho v duchu.

Nebolo to však želanie, ale výčitka. Rozhodla sa predsa opustiť svoj domov a tak premýšľala, že odteraz sa bude sýtiť už iba tým, čo jej ponúkne divočina. Snáď to nebudú len zajace. Čo iné jej však tiger mohol uloviť? Jelenicu? A čo by s ňou ona sama robila? Nie je predsa schopná zjesť toľko mäsa naraz. A nebude ho ani vláčiť so sebou, beztak by sa skazilo.

"Dnes ešte áno," upokojoval ju Mubatsiri. "Nabudúce však prinesiem niečo pre nás oboch..."

"Budeš jesť so mnou?" prekvapilo ju to, keďže dosiaľ nič nejedol.

"Ak budem viditeľný, budem musieť byť ako ty..."

Tá správa ju potešila. Predstavovala si hneď, ako spolu číhajú na vysokú zver. Uloviť zajaca bolo vzrušujúce, prenasledovať jeleňa však bude ešte viac.

Chekutanga najskôr zapálila suché halúzky. Keď sa rozhoreli, priložila na ne tenšie konáre. Vstala a chvíľu sledovala maličké plamienky, ako požierajú suché drevo, z ktorého vyrastú do výšky a mohutnosti. Keď si už bola istá, že nezhasnú, zadívala sa pred seba.

Utáborili sa na hranici dvoch nepriateľských svetov. Rozsiahle trávnaté pláne, ktoré sa k nim plazili od ďalekého východu, sa zrazu pozvoľna ponárali do piesku. Na západ, kam až dovidela, rástli a hneď aj padali obrovské piesočné duny. Púšť, ktorej dosiaľ nik nedal skutočné meno, sa tiahla z hlbokého juhu na ďaleký sever ako šíra hladina nekonečného mora. Nad riedkym lesom, v ktorom zmizol tiger, sa týčil posledný a najmenší kopec Ľadových hôr. Obrastený kosodrevinou, z ktorej trčali obrovské skaly, vyzeral popri zasnežených vrcholcoch za ním ako chlapček, ktorý sa z kolísky naťahuje za staršími a vyššími bratmi.

"Chekutanga!" vyslovila nahlas svoje meno.

Znelo ako jeden celý verš piesne. Ako posledné slovo modlitby. Ukrývalo v sebe silu tigra, ale aj krehkosť ženy.

"Chekutanga!" vyriekla ho znova.

Prvá medzi mužmi. Prvá vôňa, z ktorej sa napojila vyschnutá zem. Prvá dúha po prvom daždi. Prvá a nikým viac nenapodobiteľná láska medzi divokým a človečím.

Nijako neľutovala, že sa vzdala svojho prvého mena. Veď ona ani nevedela, kto jej ho dal. Rodičia alebo Yan? Nikdy sa ho na to nepýtala. Nepovažovala to za dôležité, keďže s tým menom žila celý svoj život. Teraz však prijala nové. Vznešené a mocné, tajomné a zázračné, meno, ktoré ju nielen opisuje, ale aj sprevádza.

Začula smiech tigra. Samozrejme, že ju počul, ako obdivuje svoje nové meno.

"Som rád, že sa ti páči!"

Cítila, že už sa blíži. A tiež, že v papuli zviera zaduseného zajaca.

"Nemohol si ho cestou zodrať z kože?" podpichla ho. "Alebo ho rovno upiecť? Ty to predsa môžeš urobiť, ešte stále to robíš iba pre mňa!"

"Mohol by som," súhlasil. Vedel, že mu iba pripomína ten večer v Čeľustiach, keď ju nechal unavenú a vysilenú sťahovať z kože zajaca.

"Ponáhľame sa niekam?" vyzvedal a ona vedela, že jej znova nepomôže.

"Neponáhľame," odvetila namrzene a obrátila sa k lesu. Zazrela ho medzi stromami. Vznášal sa ako prízrak. Ako duch v bielej nočnej košeli. Jeho biela srsť žiarila v zelenom lístí a machu ako rozkvitnutý záhon bielych ruží.

Darmo ho podpichovala, aby jej pomohol, tiger sa rozvalil okolo ohňa a sledoval ju láskavými očami. Musela sa o zajaca postarať sama. A tiež sama z konárov vyrezať ražeň, napichnúť ušiaka na palicu a čakať, kým sa jej dočervena upečie.

"Kam pôjdeme, keď pomôžeme Benjamínovi?" opýtala sa, kým spoločne čakali, kedy bude hotová večera.

"Za ďalším volaním..."

"A ak nepríde hneď?" Zaváhala, lebo nechcela, aby si myslel, že už teraz sa jej cnie za domovom.

Rýchlo sa však spamätala, keď si znova uvedomila, že on predsa pozná každú jej myšlienku. Nemusí sa pred ním pretvarovať, ani báť, že niečo nepochopí alebo si vysvetlí inakšie, ako to myslí. Veď je v nej celý prítomný. Pozná úmysly jej srdca, jej myšlienky, pozná to všetko tak, že je nemožné, aby jej nerozumel!

"Povedz mi všetko!" povzbudzoval ju, keďže vnímal, s čím bojuje.

"Predstavujem si, že najskôr pomôžeme Benjamínovi," rozhovorila sa. "Volanie pominie a čo potom? Kam pôjdeme, ak nepríde hneď ďalšie? Domov viac nemám, lebo som sa ho slobodne vzdala. Kam teda pôjdeme? Budeme sa iba tak túlať divočinou? Alebo sa budeme pýtať ľudí, či niekto nepotrebuje našu pomoc?"

"Ako sa ti páčilo pri Čeľustiach?"

Nemusela odpovedať, lebo hneď vedela, čo jej ponúka. Znova pocítila intenzívne spojenie, že hneď spoznala príbeh, ktorý sa v tej chvíli odohrával v jeho hlave, hoci jej predhodil len maličký kamienok z celej mozaiky.

"Tam by sa mi páčilo," súhlasila.

"Ľudia tam zväčša nechodia, keďže sa boja lesov Spiacej doliny," uznal a hoci sa rozprávali myšlienkami, stále ju sledoval láskavým pohľadom. "Nik by nás tam nevyrušoval. Tam by sme sa mohli, ak by sme neboli na cestách, cítiť ako doma..."

"Rozhodnuté!" vykríkla natešene. "Chatrč pod skalou. Naše útočište..."

Chekutanga sa natiahla ku ohňu a otočila zajaca. Z jednej polovice bol už spečený, keďže vysoké plamene ho oblizovali ako žeravé jazyky. Jej to však vôbec neprekážalo. Zuby mala stále zdravé a silné ako tiger, a okrem toho, ona mala spečené mäso rada.

Posadila sa naspäť do trávy a zadívala sa na svojho divokého priateľa. Ponorila sa mu cez oči do duše. Zhlboka sa nadýchla a otvorila ústa.

"Chekutanga!" Znova vyslovila nahlas svoje meno, ako keby to bola pieseň, ktorú si ľudia želajú počuť zas a znova, a obaja sa hlasno rozosmiali.

Slnko ešte ani nevyšlo nad horizont a Adela už búchala na dvere sedliaka Karola. Celú noc sa prehadzovala na posteli. Plná smútku a sklamania nemohla spať. Premýšľala nad všetkým, čo počula od Benjamína a Emy. A tiež nad Sofiou, ktorá sa na krátku chvíľu vrátila do normálneho života. Chcela veriť, že to nebolo len obyčajné blúznenie, ale že naozaj bola na chvíľu späť.

,Priveď mi muža s divokou šelmou!'

Slová, ktoré Sofia tak naliehavo opakovala, jej spočiatku nedávali žiaden zmysel. Zneli ako blúznenie, ako príbehy, ktoré sa rodili v jej chorej mysli. Nič, čo by sa s ňou nedialo aj predtým.

Pamätala si, ako raz v horúčke kričala, aby ju odviezli do snehu, na vrcholce Ľadových hôr, kde vraj má svoju skrytú chalúpku. Kričala, že zhorí, ak ju tam neodvedú hneď. Horúčka pominula, ona sa upokojila a všetci, ktorí to vtedy počuli, vedeli, že iba blúzni. Nikoho by vtedy nenapadlo ísť a hľadať chatrč na snehu. Rovnako sa na ňu dívali aj včera, keď opakovala, aby jej priviedla muža s divokou šelmou.

"Sofia už dávno nie je v našom svete!" povedal jej včera Tomáš, keď sa vracali domov. "Nie je viac schopná rozlišovať, čo je skutočné a čo vymyslené. Mali by sme sa s tým zmieriť!"

Nepovedala mu na to nič. Ona s ním totiž súhlasila. Veď, čo lepšie by mohli urobiť, než prijať život taký, aký je? Ľudia chorľavejú, ba aj umierajú skôr, než sa dožijú staroby. Choroba nie je trest, ona patrí do života človeka odjakživa. Vari už niekto vymyslel zaručený spôsob, ako sa jej postaviť a vyhnať ju z každodenného života? Nevymyslel! A ani nikdy nevymyslí!

Veľa o tom premýšľala počas noci. A hoci do postele vliezla unavená, sklamaná a plná beznádeje, ráno z nej vychádzala s novým svetlom. Noc jej priniesla odpoveď, ktorú hľadala.

,Čo ak jej slová neboli iba blúznením?' dúfala na svitaní.

Naozaj nemuseli byť. Kedysi dávno počula o žene, ktorá upadla do stavu, že viac nemohla chodiť, ba ani plynule hovoriť. Raz za čas sa však prebudila a hovorila veci, ktoré sa onedlho naozaj stali. Začali ju volať prorokyňa. A hoci sa ani do konca života nevrátila ku sebe, jej slovo, občas vyslovené, ľudia prijímali ako dar.

,Priveď mi muža s divokom šelmou!'

Takto to včera opakovala Sofia. Čo ak iba vyslovila proroctvo?

Nie, ona si neželala, aby sa z nej stala prorokyňa. Nechcela, aby ju ľudia počúvali a obdivovali. Chcela, aby bola opäť zdravá a plná života. A vtedy uzrela, čo nevidela, hoci to mala celý čas na očiach.

,Čo ak jej Sofia iba povedala, čo má robiť a ukázala na jediného človeka na zemi, ktorý by ju mohol vyslobodiť z prekliatia?' Veď ona už muža s divokou šelmou stretla. Pána Dvoch skál, s tajomným bielym vlkom pri nohách.

Gazda otvoril dvere a začudovane civel na dievča na priedomí, ktoré hneď zrána búchalo do dverí, ako keby horela osada.

"Stalo sa niečo?" spytoval sa a obzeral si okolie, či na vlastné oči nezbadá, prečo sa k ním Adela dobíja ešte pred svitaním.

"Potrebujem hovoriť s Martinom!"

Gazda podráždene pokýval hlavou a viac sa nevypytoval. Nezaujímalo ho, čo tí mladí majú medzi sebou. Vošiel do chalupy a ona počula, ako kričí na Martina, že ho pri dverách čaká nejaké dievča.

Chlapec vstúpil do dverí a civel na ňu rovnako začudovane ako jeho otec.

"Chcela som sa ťa ešte opýtať, čo všetko si videl..."

Začala, avšak vetu nedopovedala. Nechala mu čas, aby sa rozmyslel, či chce o tom s ňou hovoriť takto verejne pri dverách. Martin to pochopil. Zabuchol za sebou dvere, vzal ju pod pazuchu a viedol ju ďalej od domu.

"Povedal som ti, čo som videl! Čo ešte chceš?"

"Aby si tam išiel teraz so mnou!" odpovedala mu priamo.

"Zbláznila si sa?" okríkol ju a jedným okom sledoval okolie, či ich niekto nepozoruje. "Nevidíš, čo sa stalo Sofii? Myslíš si, že je rozumné, aby sme tam ešte chodili?"

"Ak tam so mnou nepôjdeš, rozhlásim po celej osade, že si tam v tú noc bol a že si jej nijako nepomohol!"

Adela vedela, že s ním nebude chcieť ísť. Bola na to pripravená. Nerobila to rada, vedela však, že ak sa mu bude vyhrážať, tak napokon urobí, čo žiada. Ak by jej teraz povedal, že s ňou nepôjde, ona by jeho tajomstvo neprezradila. On to však nevedel.

"Ty potvora!" precedil cez zuby. Nepáčilo sa mu, čo práve počul. To on bol zvyknutý zahrávať sa s dievčatami, a nie aby sa dievčatá zahrávali s ním.

"Vezmem si kabát," pristúpil na jej hru. "Počkaj ma tu!"

Otočil sa a vbehol do chalupy.

Adela sa v duchu usmievala. Dostala, po čo prišla. Pocítila aj výčitky, avšak ona to nerobila pre seba, ale pre Sofiu.

Spoločne opustili osadu a vydali sa na sever. Martin mlčal. Vedela, že sa hnevá a tak mu začala rozprávať, čo všetko dosiaľ zistila. Povedala mu o Benjamínovi a Eme. O Sofii a jej včerajšom blúznení. A tiež, že za všetko môže Anavin.

"Veď ja som ju videl!" Martin konečne prehovoril. Pozrel na Adelu, len nech vidí, že je stále nahnevaný a dodal: "Netúžim ju vidieť znova!"

"Ani neuvidíš," vyhlásila isto. "Ona sa ukazuje iba za tmy. Za svetla by bola príliš zraniteľná a mohol by ju vidieť niekto, komu sa ukázať nechce..."

"To si iba myslíš, však?"

"Iba si to myslím," priznala. "Keby som však bola na jej mieste, ukazovala by som sa iba v noci..."

"Ty by si chcela byť naj mieste?"

"Neviem, čo tým myslíš," odvetila, dvihla hlavu a pozrela na chlapca vedľa seba.

"Či by si chcela žiť v krajine večnej mladosti?"

"Nie!" vyhlásila hneď.

"Ty by si nechcela byť navždy pekná?" povedal to tak, až sa jej zdalo, že sa z nej vysmieva.

"Navždy pekná a navždy mladá?" zamyslela sa nahlas. "Na čo by to bolo dobré? Raz chcem mať deti a rodinu, a chcem vidieť ako rastú..."

Počula veľa príbehov o Anavin. Dosiaľ však ani jediný, v ktorom by mala vlastnú rodinu a deti. Vymenila materstvo za krajinu večnej mladosti. Takto by mali ľudia o nej hovoriť. Krása a mladosť boli pre ňu viac ako nový život. V jej obyčajnom svete si ľudia matky vždy vážili. Samozrejme, že aj krásna tvár poteší ľudské oko, nikdy však nie tak, ako krása matky, keď z vlastného tela nadája batoľa.

Pomaly sa približovali k malému jazierku pod lesom. Adela vlastne dosiaľ ani netušila, čo tu chce vidieť alebo nájsť. Nechcela byť doma, iba tak sedieť a premýšľať, ako pomôcť Sofii. Musela niečo robiť. Ako prvé si spomenula na Martina a tak sú teraz tu.

Chlapec ju najskôr zaviedol na breh jazera, na miesto, odkiaľ sledoval hádku medzi dievčaťom a bohyňou.

"Kde boli ony?" spytovala sa Adela a dívala sa na cestičku, ktorou práve prišli. Martin jej rukou ukázal, kde sa hádali.

"Boli dosť ďaleko," zamyslela sa nahlas. "Si si istý, že si v tej tme videl dobre? Určite to bola Sofia? Neboli to len nejaké ženy, ktoré sa tu hádali ktohovie kvôli čomu?"

"Viem, čo som videl!" zdôraznil. "A tiež, čo som počul!"

Chystala sa ho opýtať, prečo Sofii nepomohol. Raz mu to však už vyčítala. Prečo by mu to mala vytýkať znova? Nik by nemal byť potrestaný za jednu chybu dvakrát.

Zamlčala slová, obišla jazierko a zadívala sa do lesa. Zrazu si spomenula, že v tej húštine by mala byť jaskyňa, z ktorej vyšli včera Benjamín a Ema.

Rozbehla sa do lesa. Chcela vidieť tú jaskyňu. Možno tam ostali nejaké stopy aj po Anavin. Ak by bola pravda, že tadiaľto vychádza na svetlo, musí si to miesto obzrieť.

Obchádzala široké kmene, preskakovala spadnuté konáre a prehrabávala sa v húštinách, kým nenašla vchod do podzemia. Bol takmer na okraji lesa.

"Čo robíš?" dobehol ju Martin.

"Pozri!" odvetila tajomne Adela. Dvihla ruku a ukázala na skalu, zarastenú húštinou, v ktorej bol otvor do jaskyne. Na skale, nad vchodom, boli machom zarastené staré písmena.

"Nech vstúpia tí, čo túžia po večnej kráse!" prečítal Martin slová nad čiernou dierou.

Adela sa však už dívala na písmená pod nimi. Vyzerali, akoby ich do skaly vyryli len nedávno. Boli ľahko čitateľné, keďže ich ešte neprerástol mach a nezaniesla špina lesa. Žiarili ako hviezdy na čiernej oblohe.

"A nech sú prekliati!" prečítala a vystrašene pozrela na Martina.

Benjamín sedel na lavičke pri studni, kým Ema ešte spokojne odpočívala v posteli. Doprial by jej, aby v nej ostala celý deň. Nik by jej to nemohol vyčítať. Všetci predsa videli, že je zoslabnutá hladom a mučením. Na jej chorobu je najlepším liekom spánok. Nech teda spí!

Sedel tvárou v tvár vychádzajúcemu slnku. Zatvoril oči a dovolil teplým lúčom, aby mu bozkávali tvár. Neďaleko neho, vo vnútri obrovskej koruny jablone, sa prekrikovali vrabce. Z úľov, ktoré mal Šimon na konci záhrady, prilietavali ku nemu maličké včeličky. Sedel pokojne, vedel predsa, že ak nebude robiť prudké pohyby, nijako mu neublížia. Otvoril oči, keď počul, že niekto vyšiel z chalupy. Dúfal, že to ešte nebude Ema.

Šimon vykročil k nemu. Posadil sa na lavicu a ponúkol chlapca čerstvým mliekom. Benjamín sa mu poďakoval a ochutnal.

Spomenul si na domov. Pokojné rána vždy miloval. Ten čas, kedy je osada ešte tichá a svieža po noci. Trávy, kvety a stromy sú plné sily, ako keby človek cez noc zabudol na ich vône. Spev vtákov je hlučnejší, bzukot hmyzu ostrejší a slnečné lúče žiarivé, ako keby každé nové ráno bolo prvým, aké človek zažije.

"Ema ešte spí?" opýtal sa Šimona a odpil z hlineného krčahu.

"Hej," odvetil sedliak. "Ešte to chvíľu potrvá, kým sa jej vrátia sily..."

"Ďakujem, že si nás vzal pod svoju strechu..."

"To nestojí za reč," kývol rukou. "Každý sedliak v osade by vás prichýlil, keby bol na mojom mieste..."

Benjamín vedel, že zveličuje. Taká dokonalá osada neexistuje. V každom väčšom či menšom spoločenstve, v osade či meste, rastie medzi kvetinami aj burina. Zaiste sa nájde aj v tejto osade.

"Ako je ďaleko Tienistá?" spytoval sa Benjamín Šimona.

"Pešo alebo na koni?" Šimon sa na neho zvedavo zadíval. Chcel vedieť, prečo sa pýta na tú osadu.

"Koňa nemám," odvetil chlapec.

"Pešo je to... a čo ja viem? Pol dňa cesty?"

"To zvládnem," povedal Benjamín a dopil mlieko.

"Prečo chceš ísť do Tienistej? vyzvedal sedliak.

"V Búrke je chorá Sofia," rozhovoril sa chlapec. "Aj v Tienistej je choré dievča. A u nás, v mojej rodnej osade, v Starej pod Ľadovými vrchmi, na čo som včera ani nepomyslel, nám jednu noc záhadne zmizla suseda. Rita. Myslím, že keď som ju našiel neďaleko svätyne, že bola v podobnom stave, ako ostatné dve dievčatá..."

"Ale prečo chceš ísť do Tienistej?"

"Aby som našiel tunel, ktorý vedie do pivníc pod svätyňu," vyjavil mu, nad čím premýšľal celú noc. "Tá pani s tigrom nás poslala sem, blízko Búrky. Tu končí jeden tunel. Hovorila však, že ďalší tunel je pri Krunici. A teda blízko osady, odkiaľ zmizla naša Rita. Predpokladám, že rovnaký tunel bude aj neďaleko Tienistej!"

Šimon na neho prekvapene civel.

"Počkaj!" povedal a rýchlo rozbehol sa do chalupy.

Benjamín ho začudovane sledoval očami. Vari povedal niečo, čo nemal?

Šimon bol takmer v tom istom okamihu späť. V rukách držal rolovaný kus kože. Čupol si ku lavici, na ktorej sedel Benjamín a rozložil na dreve mapu.

"Dostal som ju kedysi od pána mesta," vysvetľoval mu a prstom ukazoval, kde leží Búrka, kde Stará a kde Tienistá.

Benjamín sledoval jeho prst, stále však nerozumel, čo mu tým chce sedliak povedať alebo ukázať.

"Pozri kde je svätyňa!" dvihol sedliak hlavu a čakal, že to chlapec konečne pochopí.

"Presne v strede medzi nimi," vyhlásil zmätene, keď pochopil, čo sa mu snaží celý čas Šimon povedať.

Svätyňa, odkiaľ utiekli, ležala uprostred trojuholníka troch osád, v ktorých posledné mesiace podivuhodným spôsobom ochoreli mladé dievčatá.

"To by iba potvrdzovalo moju domnienku," vyhlásil Benjamín.

"Akú domnienku?" Šimon dvihol hlavu a nedočkavo sa díval na chlapca. "A stále si mi nepovedal, prečo chceš ísť do Tienistej?"

"Myslím si," vzrušene sa nadýchol a pokračoval: "Ak by bola pravda, že Anavin prekliala tie dievčatá, tak práve cez tie tunely vychádza na svetlo. Je to jednoduchšie, ako vychádzať vždy zo svätyne a putovať potom toľkú diaľku po otvorenej krajine..."

"Asi máš pravdu," zamyslel sa nahlas sedliak.

"Tá pani s tigrom mi hovorila, že tunel zo svätyne ku Krunici je zasypaný," pokračoval Benjamín. "Ja si však myslím, že by sme ho mali zasypať ešte viac a nielen ten, ale aj ostatné dva tunely..."

"Takže, ty chceš nájsť ten tunel?"

"Chcem nájsť ten tunel," prikývol chlapec. "Ak by sme ho zasypali, rovnako ako ten, ktorým sme sem prišli, Anavin by nechala tento kraj na pokoji!"

"Pôjdem s tebou!" Šimon stočil mapu a vstal. "Pomôžem ti nájsť ten tunel!"

"Dúfal som, že to povieš," tvár sa mu rozžiarila. "A tiež, že nebudem, musieť ísť pešo..."

"Popýtam sa richtára na toho sedliaka, čo tu bol," premýšľal nahlas Šimon.

"Potrebujeme hlavne zistiť, kde bola jeho dcéra, keď ochorela," pridal sa Benjamín.

Obaja, sedliak i chlapec, boli plní vzrušenia a nedočkavosti, ako keby práve vyriešili tisícročnú záhadu. Jeden i druhý chceli čím skôr zastaviť jed, ktorý sa zo svätyne plazil po krajine ako neviditeľné ruky, pripravené iba ničiť a preklínať. Šimon kvôli svojej dcére, len aby sa zas nepustila do nejakého bláznovstva a Benjamín kvôli Eme, aby z nej strhol ťarchu jej niekdajšieho rozhodnutia vstúpiť do svätyne a stať sa služobnicou čarodejnice.

Chekutanga sa prebudila ešte za tmy. Rozdúchala oheň, priložila naň suché konáre a ticho pri ňom sedela. V noci mala zlý sen. Nebola v ňom síce žiadna predzvesť tragédie, videla však tváre, ktoré sa rozhodla dobrovoľne opustiť.

Keď o tom povedala tigrovi, trpezlivo si ju vypočul, nič jej však ku tomu nepovedal. Čakala nejaké povzbudivé slová. On však mlčal. Keď do neho dobiedzala, povedal: "To odlúčenie si si zvolila sama. Sama si ho budeš musieť aj pretrpieť!"

Chvíľu sa hnevala, potom si však uvedomila, že má pravdu.

Tá predstava, že odteraz by mal tiger každú jej ťarchu, starosť či problém vziať na seba, alebo to prinajmenšom hneď vysvetliť či objasniť, len aby sa jej uľavilo, bola predsa len hlúpa. Čo by z nej ostalo, ak by odteraz neprežívala žiadne strachy a bolesti alebo si na pleciach viac neniesla starosti či ťarchu vlastných rozhodnutí? Čo by z nej ostalo? Predsa mu povedala, že nechce stratiť slobodu. A vari ku slobode nepatrí aj to, že by mala niesť, čo je výlučne iba jej? Nemala by sama znášať dôsledky svojich rozhodnutí? A nielen ich znášať, ale sa s nimi aj vysporiadať? Bola by ešte človekom, vnímavou a citlivou ľudskou bytosťou, ak by toto všetko od nej Mubatsiri vzal?

Samozrejme, že by bolo pre ňu jednoduchšie, keby to urobil alebo, keby to aspoň niesol spolu s ňou. On to však odmietol a ona, čo ju prekvapilo, mu za to bola vďačná.

Neľutovala, že sa vzdala svojho domova a mena. Robila si však starosť o strýka Yana, ktorý sa najskôr nikdy nedozvie, kde sa stratila a čo sa s ňou stalo.

Spomenula si na Samuela a srdce jej naplnili ďalšie obavy. Ona totiž vedela, čo sa bude diať, keď on ako prvý zistí, že je preč.

Ktohovie, či už je von? Ak sa však von dostane, najskôr ju bude hľadať. Keď ju nebude môcť nájsť, začne si o ňu robiť starosti. Vráti sa do mesta a všetkým povie, že sa stratila. Strýko, ktorý vie, že ona sa v divočine vyzná, ho bude hneď upokojovať, aby nerobil zbytočný poplach.

"Ešte sa nestalo, aby Tereza tam vonku zablúdila! Pozná lesy i pustatinu ako vlastnú dlaň!" predstavovala si Yana, ako vysvetľuje Samuelovi, že sa jej určite nič nestalo.

Lenže Samuel mu povie, že naposledy ju videl v lesoch Spiacej doliny, keď ju ten biely a tajomný muž odmietol vpustiť do podzemia spolu s ním. Keď si ešte spomenie, že ju nazval očarovanou a keď to aj Samuel Yanovi povie, zdesenie nastane až potom. Veď horšie správy ako tie, že sa stratila uprostred Čeľustí, by ani priniesť nemohol.

Mubatsiri ju nechal bojovať so sebou, až kým sa nevydali na cestu. Obišli posledný kopec Ľadových hôr, takmer do polovice obsypaný pieskom, ktoré naň priniesli západné vetry, a vydali sa na severovýchod k Búrke.

"Myslím si," začal tiger opatrne, keďže poznal, že je stále podráždená, "že časom stretneme niekoho, koho budeš poznať..."

"Stretneme," súhlasila.

"Máš tú istú tvár, tie isté vlasy, oči a ten istý hlas," pokračoval. "Ktokoľvek ťa stretne so mnou po tvojom boku, hneď si ťa bude obzerať a bude si ťa chcieť zapamätať. Ľudia zväčša nestretávajú dievča s tigrom. Som si istý, že mnohí ťa aj spoznajú. A teda, že ľudia v meste, na ktorých ti záleží, sa čoskoro dozvedia pravdu o tebe..."

Chekutangu mrzelo, že na to neprišla sama. Robí si starosti od noci, pričom stačilo použiť zdravý rozum. Veď to, že sa vzdala svojho mena a domova, ešte neznamená, že prestala úplne existovať! Stále bude tu. A možno raz začuje hlas, ktorý na ňu zavolá z Krunice.

Bolo nanajvýš pravdepodobné, že sa stane, čo povedal jej priateľ. Rýchlo sa roznesie po okolí, že krajinou putuje dievča s tigrom. Ľudia si takéto veci hovoria. Senzácie sa neskrývajú pod posteľ, ale klebetí sa o nich kuchyni. Postačí jeden, ktorý ju spozná a všetci, ba celý kraj, budú vedieť, že to dievča s tigrom je neter starého radcu.

Keď sa priblížili k osade, ležiacej takmer pod úpätím hôr, bola už celkom pokojná. Dúfala, že Samuel nenarobí priveľké škody a že Yan sa o jej novom priateľstve s tigrom dozvie čoskoro.

Neďaleko pred nimi, hneď vedľa ohrady s koňmi, ich už z diaľky pozorovali dvaja muži. Psy stíchli a čudnú dvojicu, ktorá sa k nim pomaly približovala, očakávali s pokojom, ako keby zabudli, aká je ich úloha pri ohrade. Kone sa natlačili ku drevenému plotu a dívali sa tým istým smerom.

Chekutanga spoznala v jednom z nich Benjamína. Bola rada, že ho nebudú musieť hľadať po celej osade. Zastavila koňa a zoskočila zo sedla.

Mubatsiri sa jej obtrel o nohy a spoločne vykročili vpred. Krajina stíchla. Vyčkávala. Ako keby sa nevedela dočkať, kedy sa obdarovaná predstaví svetu novým menom.

"Volám sa Chekutanga," prihovorila sa mužom, ktorí na ňu civeli, ako keby spadla z oblakov. "Toto je môj tiger, verný priateľ a pomocník," ukázala na šelmu po jej boku, dvihla hlavu a oči sa jej rozhoreli.

V tej chvíli bola plná Mubatsiriho, ako keby bola celá ním. Otvorila ústa a hlasom, naplneným mocou, dunením a dôležitosťou, ako keby to bolo to jediné, čo potrebuje počuť svet, prehovorila: "Dobro sa dáva nájsť tým, čo ho nepokúšajú a len tým sa zjavuje, ktorí voči nemu nie sú nedôverčiví!"