CH01 - tretia - 05

Keď Samuel vyšiel z podzemia, slnko viselo v strede oblohy ako veľká žiarivá perla. Čistina pod skalou bola tichá, rovnako ako hustý les okolo. Divočina mlčala, akoby sa zľakla človeka. On však vedel, že preľaknutý by mal byť on. Nezabudol na príbehy, ktoré sa o tomto tajomnom lese rozprávali v meste. Obzeral sa na strany a hľadal Terezu. Nikde ju však nevidel. Bola preč.

Jeho kôň bol stále priviazaný k drevenému zábradliu pri chatrči. Zamieril k nemu, pričom očami stále sledoval okolie. Tiene medzi stromami boli čierne ako tma v jaskyni a veľké koruny nad nimi sa takmer nehýbali, akoby v jeho prítomnosti zatajili dych. Predstavoval si, že z tej tmy lesa ho sledujú oči, hladné a nenásytné pohľady šeliem, ktoré ho čochvíľa roztrhajú na kusy, len aby ním nakŕmili mláďatá. V hrdle mu vyschlo a srdce sa mu rozbúchalo ako zvon na veži. Nepáčilo sa mu, že sa zrazu ocitol na tomto podivnom mieste úplne sám.

,Možno iba niekam odbehla do lesa,' dúfal, že sa jeho spoločníčka čoskoro vráti. Nikde však nevidel jej koňa.

Pred chatrčou zastal. Na zemi, v zelenej tráve pod jeho nohami, bolo čerstvé ohnisko. Zbadal ohrýzené kosti, zbytky zajačej kožušiny a vnútornosti. Bol si istý, že keď sem prišli, žiadne ohnisko tu nebolo. Musela ho urobiť Tereza. Lenže on v tej jaskyni určite nebol dlhšie ako dvadsať minút. Bolo by možné, aby za ten čas rozložila oheň, ulovila zajaca, upiekla ho, zjedla a uhasila oheň? Nie, za tak krátky čas by to nedokázal nik.

"Tereza?" zavolal opatrne do lesa, len aby nevyplašil príšery a skúmal húštinu na jeho okraji. Na jeho volanie však nik neodpovedal.

Odviazal koňa a vyšvihol sa do sedla. To miesto bolo plné tieňov a ticha a mágie. Netúžil sa v Čeľustiach zdržať viac, než to bolo potrebné. Odpoveď, pre ktorú prišiel, už dostal. A Tereza? Možno ju ten starec nejako urazil. Alebo ju rovno vyhnal. A to ohnisko, to tu najskôr bolo už predtým. Muselo tu už byť! Ináč by mu nič z toho, čo sa práve dialo, nedávalo zmysel. Zaprel sa kolenami o koňa a vstúpil medzi mohutné stromy. Naplnený pochybnosťami a strachmi, ktoré mu ostrými pazúrmi zvierali krk, sa vydal na juh, len aby sa čím skôr dostal z lesa.

Uľavilo sa mu, keď sa pred ním konečne otvorila široká a dlhá trávnatá pláň pod Spiacou dolinou. V diaľke, dole na juhu, už videl obrysy hôr, pod ktorými stojí kráľovské mesto. Musel v lese blúdiť, keďže vyšiel blízko Starej, osady, ktorú keď vstupovali s Terezou do húštin Spiacej doliny, vôbec nevidel. Zrazu si uvedomil, že je hladný. Zatúžil po dúšku čerstvého mlieka. Skontroloval, či má na opasku mešec a vydal sa priamo do osady. Určite tam nájde sedliaka, ktorý mu rád za dobrý peniaz predá krčah domáceho mlieka.

Pribrzdil koňa hneď pri prvej chalupe. Gazda, blízko kurníka, ho hneď zbadal. Začudovane si ho obzeral, keďže mešťanov v ich osade často nevídali. Zložil z hlavy čiapku a pozdravil chlapca na koni.

Sedliak sa k nemu pomaly približoval. Z jeho veľkej a holej hlavy sa slnečné lúče odrážali ako zo zamrznutého jazera. Z okrúhlej tváre ho sledovali maličké oči pod hustým a dlhým obočím. Ústa nad dvojitou bradou mal tenučké ako steblo trávy.

"Nádherný deň, však?" prihovoril sa mu Samuel.

"Nádherný," súhlasil sedliak a hneď sa aj vyzvedal, ako sa ten mladý mešťan dostal až k nim. "Čo ťa privádza do týchto končín, pane?"

"Nehovor mi, pane," požiadal ho láskavo chlapec a zoskočil z koňa. "Volám sa Samuel a som synom obyčajného kováča..."

"Nemal by si takto hovoriť o otcovi, chlapče!" napomenul ho úctivo. "Nik, kto pracuje holými rukami, nie je obyčajný!"

"Nie je!" súhlasil s ním Samuel. "Nenašiel by sa u vás doma za pohár čerstvého mlieka? Kúpim..."

Siahol hneď na mešec, aby sedliak videl, že má čím zaplatiť.

"Ponúknuť pocestnému pohár mlieka za peniaze, to je ako vypýtať si zlatku za dobrú radu!" krútil hlavou gazda a dodal: "Prinesiem ti a ten mešec nechaj na opasku!"

Sedliak zmizol v chalupe. Samuel sa obzeral okolo seba. Z opačnej strany ulice ho pozorovali zvedavé oči sedliačky, ktorá viedla kravy na pašu. Mierne sa jej uklonil, len nech vie, že neprišiel robiť problémy. Sused vedľa nej sa mu zdravil tiež.

"A čo robíš v týchto končinách?" spytoval sa gazda, ktorý mu už prinášal krčah čerstvého mlieka.

"Bol som..." zaváhal, či to môže povedať, avšak nechcel si ani vymýšľať ani klamať a tak mu prezradil pravdu: "V Spiacej doline, pri Čeľustiach..."

"V Spiacej doline?" zašepkal a zbledol, ba chlapcovi sa zdalo, že sedliak aj cúvol. "Prekliate miesto..."

"Hej," uznal, veď dosiaľ nikdy nemal taký strach ako dnes, keď sa tam ocitol sám.

"A čo si tam hľadal?"

"Pravdu," vyhlásil hrdo chlapec.

"Pravdu?" krútil hlavou gazda. "Tam pravdy nieto! Iba smrť!"

"Smrť?"

"Ako hovorím," odvetil sedliak. "Nič iné tam nehľadaj, iba smrť! Posledné týždne si tie prekliate lesy vzali dvoch mladých ľudí z našej osady. Dievča, to sa síce vrátilo živé, avšak odo dňa, čo ju našli, odmieta rozprávať. Urobí, čo jej povedia. Ide, kam ju pošlú. Avšak nikomu nechce prezradiť, čo sa jej stalo..."

Samuel otvoril ústa a čelo mu zvlhlo studeným potom. Keď si uvedomil, že ide z toho lesa, kde sa dejú takéto veci, a že je stále živý a zdravý, roztriasli sa mu kolená.

"A ten chlapec," pokračoval sedliak. "Ktohovie, kde teraz je? Jeho sestra ho hľadá, dňom i nocou, nik však o ňom nepočul. Keby aspoň našla jeho telo. Najhoršie je, keď sa s mŕtvym nemôžeš rozlúčiť! Keby len našla jeho telo, aby ho mohla dôstojne pochovať s jeho rodičmi..."

"Čo sa stalo?" opatrne sa vyzvedal Samuel.

"To tie prekliate lesy!" zopakoval gazda. "Hovorím ti, že v nich pravdu nenájdeš. Iba smrť!"

Chlapec dopil mlieko a podal sedliakovi prázdny krčah. Znova sa poďakoval. Tie reči ho vystrašili, ako keby bol ešte stále na čistine pod skalou.

"Tak ja už pôjdem," vyhlásil a vyšvihol sa do sedla.

"A daj na moju radu, chlapče," lúčil sa s ním gazda. "Ak nemusíš, k tým lesom sa viac nepribližuj!"

"Nemusím," odvetil. A to jedno slovo mu prinieslo úľavu. Dúfal, že do toho prekliateho lesa naozaj viac nebude musieť vstúpiť. Dvihol ruku na pozdrav, otočil koňa a hnal ho na juh, len aby boli čím skôr doma.

Na námestie za hradbami vstúpil neskoro po poludní. Zoskočil rýchlo zo sedla a uzdu strčil do rúk prvého strážnika, na ktorého narazil pri kasárňach. Nebol to jeho kôň, nech sa teda oň postará niekto iný. Nič tomu vojakovi nevysvetľoval a rozbehol sa k domu tety Marty.

Do kuchyne malého domčeka na okraji námestia vbehol ako víchor. Bol nedočkavý, aby im čím skôr povedal, čo všetko zažil a zároveň šťastný, že je konečne doma a v bezpečí.

V kuchyni sedeli všetci, ktorých tam aj očakával. Teta Marta pri stole so starým radcom a Kristína na lavici pri peci. Tá ho zbadala ako prvá. Vyletela, ako keby mala pod zadkom žeravé uhlíky a hodila sa mu do náručia. Srdce jej búšilo ako zvon a on bol rád, že viac nie je sám. Tak veľmi si želal tú blízkosť milovaného človeka. Cítil, ako mu po líci stekajú slzy jej radosti. Zvierala ho mocne ako bábiku, ktorú chcú vziať rodičia dieťaťu, keď je neposlušné.

"Som v poriadku," šepkal, kým ona ho držala, odhodlaná ho viac nepustiť.

"Konečne," prehovorila starena, vstala od stola, pristúpila k nim a pomaly, ako keby to bola krehká kvetina, odtlačila Kristínu od Samuela.

"Všetci sme radi, že si sa vrátil," zdôraznila, usmiala sa na neho, hneď sa mu však dívala aj cez plece. Oči jej naplnila zvláštna predtucha. Sklonila hlavu a vážne sa zahľadela na Samuela.

"Kde je Tereza?" položila otázku vo chvíli, keď ju položil aj Yan.

"Neviem," zvážnel. "Keď som vyšiel z Čeľustí, bola preč!"

"Ako preč?" priblížil sa k nemu radca a musel sa ovládať, len aby na neho nevyskočil ako naposledy.

"Mňa do Čeľustí vpustili, ale ju..."

Chystal sa, že im povie, čo všetko sa mu prihodilo, len aby neobviňovali jeho, že Tereza tu teraz nie je s ním. Marta mu to však nedovolila.

"Mlč!" zahriakla ho. "O tom, čo si tam videl a koho si tam stretol, nebudeš s nikým hovoriť, rozumieš? Ani s Kristínou, ani s ním!" ukázala na starého radcu. "To, čo si tam videl a zažil, ostane rovnako skryté ako doteraz! Počuješ ma?"

Samuel prikývol, starý radca však hneď protestoval: "Zbláznila si sa? Nech nám povie, čo sa stalo a kde je Tereza!"

"Yan!" napomenula ho vážnym hlasom. "Zistíme, kde je tvoja neter. Nikto však nebude hovoriť o tom, čo chlapec videl. Ja sa ho budem pýtať a on mi bude trpezlivo odpovedať. Nepovie viac, než mu dovolím, rozumieš?"

Starec prikývol. Čo iné mohol robiť? Nesiahal tej žene ani po prsia. A okrem toho, nik by nemal odvahu postaviť sa Marte, keď ňou lomcuje hnev.

Teta schmatla Samuela a ťahala ho ku stolu. Nebudú sa vyprávať na dverách ako zlodeji. Posadila ho na lavicu oproti komínu, kým ona si sadla za vrch stola.

Chlapec bol rád, že je doma. Chcel sa pýtať na otca a matku. Zaujímalo ho, ako im starena vysvetlila, že kráľ poslal ich syna do toho tajomného lesa. Či boli nahnevaní? A na koho? Určite aj na ňu. Chcel by o tom počuť viac. Bol si však istý, že sa to nedozvie, kým im nedá odpovede, po ktoré ho poslali.

"Samuel," spytovala sa ho pokojne. "Ak som to správne pochopila, ty si do podzemia vstúpil, Tereza však nie..."

Samuel prikývol. Kristína sa posadila vedľa neho a stále ho pevne držala. Na chvíľu jej pozrel do očí. Zdalo sa mu, že v nich vidí niečo, čo tam dosiaľ nehľadal. Cítil jej teplo. A tvár mala červenú, ako keby ju vyštípal mráz. Bol vďačný, že je blízko. Nechcel by ostať tvárou v tvár Marte osamotený.

"Ako dlho si bol tam dolu?"

"Dvadsať, najviac tridsať minút," odvetil.

"Povedz mi," pokračovala. "Kedy ste odtiaľto s Terezou odchádzali?"

"Kedy?" nadvihol zvedavo obočie. Aká nezmyselná otázka. Veď boli pri tom, odprevádzali ich a želali im skorý návrat. Vari teta stráca pamäť, nebodaj rozum?

"Hej... kedy?" zopakovala Marta a trpezlivo čakala na odpoveď.

"Včera... krátko poobede..."

"Yan," otočila sa hneď ku starému radcovi, "kedy odišli?"

"Predvčerom," odvetil a začudovane sa díval najskôr na ňu a potom aj na Samuela.

"Predvčerom," súhlasila a pohľadom sa vrátila ku chlapcovi. "Mala som ti to povedať, ale čas v Čeľustiach plynie ináč ako čas nad zemou..."

"Ako ináč?" nechápal Samuel. On predsa nie je hlúpy! Dobre si pamätá, že s Terezou odišli z mesta včera, prečkali noc na okraji lesa a ráno zastali pred čiernou dierou, do ktorej ho pozval strážca kostí. Ráno z nej aj vyliezol. Určite nebol v podzemí dlhšie ako hodinu. Bol si tým istý. A hneď sa vydal na cestu späť.

"To je všetko, čo potrebuješ vedieť!" zdôraznila Marta. "Tých tvojich dvadsať minút v jaskyni, bolo pre nás dvadsať hodín v tejto kuchyni!"

Marta o tom viac hovoriť nechcela, hoci Samuel dobiedzal, aby jej to lepšie vysvetlil. Nepatrí sa, aby odhaľovala, čo bolo skryté stáročia. Ona by žiadnemu smrteľníkovi do hrobky Anavin vstúpiť nedovolila, avšak ak si to želal kráľ, ustúpila. Verila totiž, že Samuel si všetko, čo tam videl, vezme so sebou do hrobu. Nepotrebuje však vedieť viac, než to, že v tej jaskyni čas beží pomalšie. Ako ináč by mohol byť ten starec, ktorý stráži staré kosti, na svete už takmer tristo rokov.

"Chcem tým povedať," otočila sa ku Yanovi, "že Tereza najskôr nemala v sebe dosť trpezlivosti čakať na neho, čo by, samozrejme, nebolo prvýkrát a že sa teraz iba túlala kdesi v divočine..."

"A čo ak nie?" zapochyboval o jej slovách Yan.

"Ak nie," zamyslela sa nahlas. "Vyriešime to neskôr!"

Samuel na nich civel, ako keby si nebol istý, či je naspäť naozaj alebo či len nesníva. Vraj tam plynie pomalšie čas. Čo ak si to Marta vymyslela? On však vedel, že teta nie je klamárka. A okrem toho, bol to Yan, kto povedal, že sa s Terezou vydali na cestu už pred dvoma dňami.

,To naozaj sú miesta na zemi, kde čas neuteká rovnako pre všetkých?' hútal v duchu, ba prišlo mu aj na um, že by sa tam chcel vrátiť. Tú myšlienku rýchlo zahnal preč. Samozrejme, že po tom netúžil. Dobre si pamätal slová gazdu zo Starej. V tých lesoch pravda nečaká, iba smrť!

Z myšlienok ho vytrhla nedočkavá Marta. Žiadala ho, aby jej odhalil, čo zistil.

"Anavin je mŕtva!" vyslovil to jediné, čo mu starec kázal povedať.

"Anavin je mŕtva!" zopakovala po ňom a chvíľu mlčala. Oči jej stmavli, ako keby prestala vidieť svet okolo. Zakuklila sa do seba a tuho premýšľala. Kuchyňa zmĺkla, akoby už prišla noc. A potom sa prudko obrátila k Yanovi a prikázala mu: "Ja, ty a chlapec, musíme ísť hneď za kráľom!"

"Na čo?" čudoval sa radca. Netúžil sa znova stretnúť ani s ním ani s Elmarom. A okrem toho, nič iné ho teraz nezaujímalo, len ako čím skôr nájsť stratenú Terezu. Beztak Samuel povedal iba to, čo už dosiaľ vedeli. Anavin je mŕtva. Koľko tajomstiev môže byť v tej obyčajnej a ľahko pochopiteľnej vete? Aj deti v meste vedia, že je mŕtva.

"Nezabúdaj, že do Čeľustí poslal Samuela kráľ, nie ja!" pripomínala mu. "To on čaká na odpoveď!"

Yan zhlboka vydýchol. Marta mala zasa pravdu.

"Tak poďme," uznal napokon.

"Kristína," oslovila starena vnučku. "Pôjdeš za kováčom a povieš mu, že jeho syn sa vrátil a že je v poriadku!"

"Idem s vami!" vyriekla nahnevane dievčina. Stále sa držala Samuela, ako keby sa chystal na ďalšiu cestu.

"Pôjdeš oznámiť Matejovi, že jeho syn sa vrátil!" zopakovala tvrdo a v očiach mala chlad. "Potom sa vrátiš sem a až keď sa my vrátime od kráľa, vezmeš Samuela domov a tam vám jeho matka pripraví chutnú večeru," naklonila sa k nej ako padajúca kométa a láskavo dodala: "Vy dvaja budete mať ešte dosť času len pre seba. Teraz rob, čo ti kážem!"

Kristína prikývla. Aký zmysel by malo naťahovať sa s ňou, keď napokon jej beztak všetci ustúpia?

"Nikomu už nič nesľubuj!" šepkala Samuelovi. "Už žiadne cesty. Žiadne dobrodružstvá. Prosím."

Samuel prikývol. Pozrel jej do tváre a videl, že posledné dva dni, kedy nevedela, kde je a čo sa s ním deje, prežívala v strachu a bdelosti.

"Vrátim sa a pôjdeme k nám," zopakoval, čo povedala starena.

Kristína ho pustila a všetci spoločne vyšli na námestie. Kým Yan a Marta viedli chlapca pred kráľa, Kristína utekala uličkou k domu kováča Mateja.

Preleteli cez námestie, vybehli po schodoch okolo zrútených kameňov a zastali pred bránou, ktorú strážili dvaja vojaci. Tí im hneď skrížili cestu.

Marta sa s nimi začala hádať, len nech nezavadzajú a vpustia ich dnu. Oni im to však nechceli dovoliť. Začala sa im vyhrážať, strážnici však neustúpili.

Yan videl, že je plná ohňa a nedočkavosti. Obišiel ju a postavil sa pred vojakov.

"Chlapi, myslím, že ma obaja poznáte a že práve preto nás nechcete vpustiť dnu," prihováral sa im zmierlivo. "Možno si spomeniete, bol som tu pred troma dňami a kráľ vtedy poveril tohto chlapca," ukázal na Samuela, "aby išiel do Spiacej doliny. Viete, kde to je? Ten chlapec bol v Čeľustiach na príkaz nášho kráľa... tak vás prosím, aby ste nás pustili dnu, lebo pán čaká na správy, ktoré mu nesieme..."

Strážnici váhali. Pozreli na seba, avšak ani jeden z nich neprehovoril.

"Klamal som vám niekedy, kým som ešte býval v paláci?" vyriekol takmer potichu. "Viete, ak chlapec neprinesie správy, na ktoré čaká kráľ, ten tam bude musieť poslať niekoho iného," na chvíľu sa odmlčal, aby dal vyslovenej vete viac vážnosti. "Chcete ísť do Čeľustí vy?"

Strážnici sa znova pozreli na seba. Chvíľu bolo ticho a potom vyšší z nich prikázal druhému: "Choď s nimi, aby sa nezatúlali inam! Ja ostanem strážiť bránu!"

Skôr, než by strážnik protestoval, oslovil ho Yan: "Veď nás, chlapče..."

Vojak sa nahnevane pozrel na druhého strážnika, no napokon urobil, čo mu bolo povedané a vstúpil s nimi do paláca. Viedol ich cez tmavú sieň na schody a potom vyššie, až ku kráľovským komnatám. Tam zastali a zrazu si nebol istý, čo by mal teraz urobiť. Dosiaľ vždy iba strážil bránu, nikdy ešte neoznamoval kráľovi návštevu. Pozrel na Yana, ktorý hneď videl jeho neistotu. Sám sa priblížil ku dverám a zaklopal.

Z komnaty sa ozval pánov hlas. Skôr, než by však Yan otvoril dvere, prehovorila Marta: "Ja ostanem tu! Vy choďte dnu!"

Yan sa nevypytoval, prečo nechce vidieť kráľa. Prikývol, otvoril dvere a spolu so Samuelom vstúpili do komnát pána mesta.

Pán mesta sedel na tej istej pohovke, ako keď ho starý radca navštívil pred troma dňami. Rovnako neupravený, ako keby celé tie dni presedel na tom jednom mieste, dvihol bradu a hneď aj ruky, ktorými ich pozýval, aby sa posadili do kresiel oproti nemu. Na stole pred ním sa povaľovali zbytky jedla a ovocia, prázdne i plné poháre. Možno naozaj tie isté, ktoré tam ležali aj pri jeho poslednej návšteve.

"Vrátil si sa," predniesol slávnostne kráľ, ako keby sa ho nevedel dočkať.

"Vrátil." Yan sa pred ním mierne sklonil a pokračoval: "Poveril si Samuela cestou do Čeľustí. Prišiel som ti oznámiť, že sa vrátil..."

"To je ten chlapec?" spytoval sa kráľ a upravil si košeľu pod krkom. "Vidím, že Čeľuste nie sú až také nebezpečné, ako si hovoril!" vysmieval sa z Yana.

Starý radca sa posadil na ponúknuté miesto. Naozaj tu nechcel byť.

Pán mesta pozrel na Samuela. Chlapec nevedel, či už má hovoriť alebo ešte mlčať, či sa má pokloniť alebo vstať. V prítomnosti takého pána ešte nikdy nebol a tak sklopil zrak, ako keby bolo drzé dívať sa kráľovi do očí. Sčervenel od hanby a čakal, čo sa bude diať.

"Tak a teraz mi povedz, chlapče, čo si videl v Čeľustiach?" povzbudzoval ho pán mesta, aby rozprával.

Samuel sa stále díval do zeme. Hoci mal nutkanie pozrieť na Yana, zrak nedvihol. Nemôže sa ho predsa opýtať priamo pred kráľom, či môže pánovi mesta povedať, čo mu starena zakázala hovoriť ostatným. Musel sa rozhodnúť sám.

Kráľ je zaiste viac ako teta Marta, tomu rozumel. Je však viac ako strážca starých kostí? Mal by a či nie, mlčať o tajomstve Čeľustí, hoci sa naň spytuje sám vládca mesta?

"Prinášam ti odpoveď na tvoju otázku, pane," šepkal chlapec, len aby nepoznali, že sa mu chveje hlas. Dúfal, že nebude musieť vysvetľovať, prečo nehovorí, čo tam videl.

"Na akú otázku?" čudoval sa pán, ako keby si naozaj nepamätal, prečo chlapca poslal do Spiacej doliny.

"Chcel si vedieť, kde je Anavin..."

"Hej, toto som chcel vedieť," kýval hlavou. "Tak mi povedz: kde je?"

"Mŕtva," odvetil rýchlo Samuel. "Anavin je mŕtva!"

"Mŕtva?" Kráľ najskôr na neho iba civel, ako keby si nebol istý, či chlapec hovorí vážne. Vzápätí sa však rozosmial, ako keby lepší žart dosiaľ nepočul.

"Veril by si tomu, Yan?" pozrel na starého radcu a rehotal sa ako pomätený. "Povedal mŕtva! Ako keby sme to nevedeli! Všetci to vedia!" kričal a pohľadom sa vrátil ku chlapcovi, prestal sa rehotať a zvážnel. Prižmúril viečka, spoza ktorých ho prebodávali prísne oči a zaťal zuby, až to medzi nimi zaškrípalo. Svaly na tvári sa mu zachveli.

"Radil by som ti, chlapče!" napomínal ho tvrdo a chladne pán mesta. "Aby si mi povedal niečo, čo sme ešte nepočuli! Rozumieš?"

"Anavin je mŕtva!" zopakoval roztraseným hlasom. "Toto ti mám povedať. Nič iné. Len túto jednu vetu: Anavin je mŕtva!"

"A to ti mám veriť?" vstal a díval sa na chlapca z výšky ako hora na dolinu. "Viac nemáš? Naozaj prichádzaš z Čeľustí so správou, ktorú už všetci dávno poznáme? Bol si tam vôbec? Hovor pravdu, chlapče! Hovor, ináč ťa pošlem naspäť do temnice!"

Kráľ sa posadil naspäť na pohovku a čakal.

Samuel, s pohľadom upretým na vlastné kolená, zmĺkol. Dosiaľ mu ani nenapadlo, že by mu neverili, keď im zvestuje, čo mu strážca starých kostí kázal povedať.

Keď sa však kráľ rozhneval, aj jemu sa zrazu zdalo, že nič nové nehovorí. Anavin bola naozaj mŕtva už stáročia. A všetci to vedeli. Prečo ho na to neupozornila teta Marta? Bol to jej nápad, aby išli hneď za kráľom. Ale prečo? Prečo, keď priniesol odpoveď, ktorá nič nevysvetľuje a nič nové nedokazuje, tak veľmi chcela, aby ju hneď zaniesli kráľovi?

Marta na chodbe prestupovala z nohy na nohu tak hlasno, až ju strážnik vedľa nej slušne požiadal, aby s tým prestala. Bola napätá v tvári a nervózna na duši. Bojovala s minulosťou, o ktorej bola desaťročia presvedčená, že ju viac nebude musieť vyťahovať na svetlo. Fakle sa však rozhoreli, brány svätyne sú otvorené a to, čo malo ostať mŕtve, vyklíčilo na povrch suchej a spustošenej zeme. Kto by čakal, že sa to raz môže stať? Kto by dokázal toto predpovedať?

,Anavin je mŕtva!'

Tá správa bola pre ňu, nie pre kráľa. Nik iný, iba ona, môže rozumieť, čo tie slová znamenajú. A ona im rozumiem, až príliš im rozumie, aby teraz bojovala za to, kým bola, proti tej, akou sa stala. V tomto boji nebude víťaz. Obe budú porazené. Môže však teraz cúvnuť? Môže povedať, že toto nie je jej vec a že sa jej to netýka Kiežby bol život mozaikou iba našich vlastných rozhodnutí. Lenže on nie je.

Vzdávame sa tých, ktorí nás milovali, lebo nás nechali opustených na ceste. Vzpierame sa a bránime, keď nás posudzujú, ohovárajú a osočujú. Dávame sa na cesty, do ktorých nás dotlačil dav. Opúšťame bezpečie, lebo ho pošpinila ľudská zvedavosť. Skrýše, lebo nám zrúcali strechu. Ticho, v ktorom sme našli odpočinok, keď ho zasypú klebety a zbytočné reči. Ani život sám nebol našim rozhodnutím, a len málokedy je ním to, čo žijeme, alebo chceme žiť.

Človek sa dotýka človeka, ako by bol z ocele. On však nie je. Je krehký, ovplyvniteľný a zraniteľný, lebo muž bol stvorený, aby sa díval na ženu a žena, aby muža hľadala. A to nikdy nie je bez bolesti, rán a sklamaní, ktoré vedú človeka tam, kam by sa slobodne nikdy nerozhodol ísť.

Nič nie je naše rozhodnutie! A nebude ním ani to, čo Marta musí urobiť.

Ako tak so sebou bojovala, do chodby vstúpil Elmar a spolu s ním stráže. Rýchlo sa mu donieslo, že sa dostali do paláca. Pán mesta síce povedal Yanovi, že ho tu rád uvidí znova, to však neznamenalo, že im nový radca dá pokoj. A jej určite nikdy neodpustí, ako ho ponížila pri kasárňach.

"Čo tu robíš?" volal na ňu už z konca chodby. "A kto ťa vpustil dnu?"

Marta čakala, kým sa priblíži. Nebude na neho kričať cez celú chodbu.

"Ako si sa sem dostala?" opakoval, až kým pred ňou nezastal.

"Dverami," zašepkala a hrdo dvihla bradu. Hneď sa aj rozosmiala, len nech vidí, že sa ho nebojí. A nielen to, ona si ho ani neváži.

"Von!" ukázal ku schodisku, otočil sa ku strážnikom a rozkázal: "Vyveďte ju von!"

"Prišla som za pánom mesta," upozornila ho.

"Nie," krútil hlavou Elmar, vyceril na ňu zuby a vysmieval sa jej rovnako ako ona jemu pred chvíľou. "Za pánom mesta prišli tí, čo sú pri ňom v komnate. Ty však stojíš pred dverami... Ak by si prišla za ním, bola by si dnu. Ty však nie si... Ak si teda neprišla za kráľom, nemáš tu čo robiť!" znova pozrel na strážnika a zopakoval: "Vyveďte ju von! A hneď!"

Samuelovi sa rozbúchalo srdce a dostal strach, dokonca väčší, ako keď sa ráno ocitol osamotený na čistine uprostred Spiacej doliny. Čo od neho kráľ chce? Má si vymýšľať? Alebo klamať? Povedal mu predsa, čo mu starec pri kostiach Anavin prikázal, tak čo mu má ešte povedať viac?

Z chodby sa k nim zrazu priniesol krik. Ktosi udrel do dverí. Raz a ešte raz. Yan počul vrieskať starenu. A potom sa dvere rozleteli, akoby sa do nich zaprela lavína. Traja vojaci sa snažili držať rozčertenú Martu, tá sa však nedala a vtrhla dnu.

Panovník prudko vstal a veľkými okáľmi sledoval vopred prehratý boj. Tá žena mala silu, že by ju nezadržali ani desiati.

"Puste ma!" kričala na mužov, ktorí sa ju snažili zastaviť.

"Puste ju!" rozkázal pán, keď videl, že nie je v ich silách zadržať ju.

"Konečne!" zahundrala Marta, upravila si šaty a hrdo dvihla bradu.

"Kto si?" udivene sa na ňu díval panovník.

Marta pokojne dýchala, akoby ani nebojovala so strážnikmi. Prižmúrila viečka a chvíľu sa mlčky dívala na pána mesta. Takto z blízka ho nevidela už desaťročia. Tvár mu vyschla a oči pobledli, avšak mladícke črty mu ostali. Zaliali ju spomienky na chlapca, ktorého ťahala za vlasy, keď jej robil naprieky. Srdce sa jej pohlo. Zakvílilo, akoby ľutovalo, čoho sa pred rokmi vzdalo.

"Pýtaš sa, kto som, Simeon?" nadýchla sa a odvážila sa osloviť pána mesta krstným menom.

Yan vytreštil oči a sčervenel. Tá žena nevie, čo sa hodí a čo nie, čo je slušné a čo drzé. Nikdy to nevedela. On si menom nazvať panovníka nedovolil ani v časoch, keď boli priateľmi. A ona vtrhne dnu ako baranidlo, otvorí ústa a hneď sa sťažuje, že čaká na chodbe celú večnosť. A potom si ešte dovolí drzo nazvať panovníka po mene. Niekto by povedal, že tá žena nemá v sebe štipku slušnosti. Yan, ten by povedal, že nemá kúsok zdravého rozumu.

"Volajú ma Marta," vyriekla a vykročila k nemu, ako keby nevedela, že má čakať, kým ju k tomu nevyzve. "Ale kedysi, tu, v týchto komnatách, ma naši rodičia volali Nina!"

A Yan, rovnako ako pán mesta, v tej chvíli skameneli. Samuela znova premohol pocit, že nevie rozlíšiť, čo je sen a čo realita. Znova sníva?

Princezná Nina. Simeonova stratená sestra. Posledná kňažná vo svätyni.

Pred tridsiatimi rokmi, keď kráľovná prikázala vyprázdniť svätyňu a fakle zhasli, sa pod ňou akoby prepadla zem. Zo svätyne sa do mesta nevrátila a nenašli ju ani tam. Roky ju ešte hľadali po okolitých dedinách, lesoch a mestách, roky oplakávali, no napokon sa zabudlo, že ich panovník nebol jedináčik.

A zrazu stojí tu - Marta, ktorú kedysi volali Nina - posledná kňažná, princezná a zároveň jediná sestra pána mesta, ktorú mnohí považovali za mŕtvu a navždy stratenú.

Svätyňu pod Ľadovými vrchmi, na okraji Spiacej doliny, nechala postaviť kráľovná Helena. Traduje sa, že sa jej zjavila krásna dievčina na koni. V posledných lúčoch podvečerného slnka sa k nej priblížila v kráľovských záhradách a predstavila sa jej ako Anavin. Požiadala ju, aby k nej vysadla do sedla, že by jej chcela ukázať miesto, kde sa pred stáročiami premenila na starenu, keď opustila krajinu večnej mladosti.

Kráľovná sa spočiatku zdráhala, pokušenie však bolo silnejšie ako pochybnosti a tak poslúchla. Mladá krásavica ju zaviedla na okraj Spiacej doliny.

"Tu som zahynula," povedala. Obe zoskočili z koňa. Krásavica kráčala až ku prvým stromom, v ich tieni sa otočila a zvestovala Helene, prečo ju vyhľadala.

"Ak mi tu postavíš svätyňu," sľubovala Anavin, "a budeš v nej vládnuť, ty a po tebe tvoja krv, tvoje mesto nikdy nezažije hlad, smäd, vojny a obliehania..."

Pani mesta však stále pochybovala, no Anavin k nej natiahla ruku, položila jej ju na čelo a Helena v tej chvíli omladla.

"Prichádzam z krajiny večnej mladosti," hovorila Anavin, "táto zem taká bude, aj toto mesto, ak mi budú panie mesta slúžiť vo svätyni, ktorú ty postavíš..."

Mladá dievčina sa zatočila ako víla a bola preč.

Dvadsať rokov, na päte hôr medzi tajomnými lesmi, stavali svätyňu a keď sa prvýkrát rozhoreli fakle, kráľovná Helena sa stala jej prvou kňažkou. Mala vieru, že tak zabezpečí bezpečie pre svoje mesto. Sľubovala večný blahobyt pre Krunicu a dievčatám, ktoré jej budú vo svätyni slúžiť, krajinu večnej mladosti.

Päťsto rokov ženy s kráľovskou krvou uctievali Anavin v jej paláci. Takmer päť storočí, až kým posledná kráľovná neprikázala zhasnúť fakle. Zatvorila brány svätyne a vyhlásila, že ani ona, ani jej deti, nebudú otročiť starým legendám.

Služobnice, ktoré vo svätyni posluhovali kňažnej, sa vrátili do svojich domovov. Ale kňažná Nina, sestra pána mesta, po tej nebolo ani chýru ani slychu. Mešťania hovorili, že si ju Anavin vzala so sebou. Iní, že ju naveky uväznila v pivniciach svätyne. A ďalší, že nezvestná kňažná je len začiatok pomsty, ktorú Anavin znesie na kráľovskú krv.

Simeon, pán mesta, tým rečiam však veriť nemohol. Znamenalo by to, že Anavin bola a je skutočná bytosť, ktorá už stáročia prichádza a potom zasa odchádza naspäť do krajiny večnej mladosti. Ak by sa naozaj mstila, znamenalo by to, že jej pomstu vyprovokovala jeho žena, pani mesta, keď prikázala sfúknuť fakle. On ju však nechcel viniť. Nemohol. Už len tá myšlienka, že to ona privolala na rodinu kliatbu, hoci aj neúmyselne, mu lámala srdce.

Keď však padla veža, pod ktorou zahynuli obe jeho milované ženy, kráľovná i princezná, tie myšlienky sa vrátili so silou a hrmotom, ako keď sa valí voda z vrchov do dolín. Pomsta Anavin. Čo ak tí ľudia mali pravdu?

A zrazu tu stojí, princezná Nina, jeho sestra a posledná kňažná svätyne, a jemu sa uľavilo, že všetky tie reči o pomste a väznení v podzemí boli iba domýšľavosťou prostého ľudu.

Marta videla, že obaja, Yan i Simeon, stratili reč. Nemala však čas všetko im vysvetľovať, ba všetko ani nechcela. Aj srdce človeka má svoje pohrebisko. Sú v ňom ukryté tajomstvá, ktoré sa nevyhrabávajú, lebo už nepotrebujú viac, než len vľúdnu spomienku a tichú modlitbu.

"Mária, tvoja žena a kráľovná mi pomohla," rozhodla sa, že im to najdôležitejšie vysvetlí v troch vetách. Ostatné možno odkryje čas.

"Keď zatvorila svätyňu, potajme ma zaviedla do pripraveného domčeka na okraji námestia, kde žijem dodnes," pokračovala. "Nechcela som sa vrátiť do paláca, ani medzi ľudí, aby ma oslavovali a ona to rešpektovala..."

"Ty si bola celý čas tu? Pod mojimi oknami?" koktal Simeon.

"Hej," prikývla a priblížila sa ku svojmu bratovi. Natiahla k nemu ruky a čakala, že ich vezme do dlaní.

Yan sedel v kresle, akoby bol doň prikovaný. Tak dlho sa poznali. A predsa nemal nikdy ani podozrenie, že by Marta mohla byť stratená Nina. Hej, musel priznať, že princezná odišla do svätyne ako mladé dievča a tam aj vyrástla v zrelú ženu. A predsa, teraz považoval sám seba za hlupáka, že na to neprišiel.

"Mária ma celý čas podporovala, aby som nemusela chodiť medzi ľudí," vysvetľovala Marta a brat ju mocne objal. Ona pokračovala: "Až po rokoch, keď ľudia na mňa zabudli, som sa odvážila vyjsť na námestie a do ulíc, ba aj za hradby a do môjho života sa vrátili voľnosť a sloboda..."

"Ale prečo?" spytoval sa Simeon so slzami na krajíčku.

"Nie teraz!" odtiahla sa Marta od neho a zopakovala: "Teraz nie!"

"Mohla si mi o tom povedať!" vyriekol vyčítavo. "Kráľovná to vedela a ja nie? Som predsa tvoj brat! Veď ja by som ťa nenútil žiť v paláci! Ak si sa rozhodla žiť ako meštianka, ja by som ti v tom nebránil. Mohla si mi povedať, že si nažive! Tiež by som ťa podporoval!" Hlas mal ťažký, akoby bojoval s dlhou chorobou. Staré rany sa otvorili a pichlo ho na srdci, akoby mu ich zovreli horúce kliešte na železo.

"Prečo si ma nechala oplakávať tvoju vymyslenú smrť, hoci si bývala priamo pod mojimi oknami?" dodal a sťažka preglgol.

Nina naozaj dúfala, že k tomuto stretnutiu a odhaleniu nikdy nedôjde. Ani na um by jej neprišlo, že raz bude čeliť takýmto otázkam. Želala si dožiť svoj život ako Marta, žena, čo býva na okraji námestia, a ktorú mešťania považujú za jednu z nich. Hodnotu človeku predsa nedáva kráľovská krv. Ani moc, ani postavenie, ani krásna tvár na krku či za opaskom mešec plný zlata.

Keď odchádzala zo svätyne, želala si, len nech je obyčajná a neviditeľná, ako tá väčšina mešťanov v meste. Keď bola dievčaťom, všetci ju pozdravovali a chválili a ospevovali a sľubovali život v prepychu a pozornosti. Keď bola kňažnou vo svätyni, tam ju zasa poslúchali na slovo, akoby bola modlitbou a slúžili jej, ako keby bola bôžikom. Ona však túžila byť obyčajnou ženou. Aj pre to sa rozhodla pre život v tieni paláca. Sama si vybrala nové meno a nikdy to neľutovala. Želala si, aby to tak ostalo navždy. Lenže fakle vo svätyni horia.

"Simeon!" Marta zvýšila hlas. Správala sa ku panovníkovi ako ku každému inému v meste. Nebude tolerovať, že niekto spochybňuje jej rozhodnutia. Ani keď to robí sám kráľ. "Povedala som, že teraz sa o tom baviť nebudem!" zopakovala chladne. "Neprišla som sem, aby si mi vyčítal staré chyby!"

Otočila sa a zadívala sa na starého radcu. Yan sa dosiaľ nepohol. Aj v jeho tvári videla úžas a prekvapenie. Ona sa sem však naozaj neprišla šprtať vo svojej minulosti, ktorú dávno pochovala. Čo vtedy urobila, urobila slobodne. Nebude sa teraz za to nikomu ospravedlňovať.

"Vrátila som sa," opäť prehovorila, obišla Simeona, posadila sa na pohovku a sama si naliala pohár vína. "Lebo vo svätyni znova horia ohne!"

Muži mlčali. Yan pozrel na Samuela, ktorý sa stále díval do kolien, kým Simeon sa stále spamätával z nečakaného prekvapenia.

"Fakle sa rozhoreli!" zopakovala drsnejšie.

"Teraz horia, čoskoro však zhasnú," zamrmlal pán mesta akoby iba pre seba. "Kráľovná je mŕtva. Princezná je mŕtva. Niet ženy s kráľovskou krvou, ktorá by udržiavala tie ohne," otočil hlavu ku sestre, dvihol zrak a potichu sa opýtal: "A ty sa tam nevrátiš, však?"

Ohne vo svätyni po dlhé stáročia udržiavali výlučne ženy s kráľovskou krvou. Brány svätyne boli začarované starými zaklínadlami, aby ich nemohol otvoriť nik, iba ony. Lenže teraz sú otvorené. A ohne horia.

"Princezná i kráľovná sú mŕtve," súhlasila Marta s bratom.

Tá veta bolí sama o sebe. Písmeno za písmenom, i slovo za slovom. Zabolela každého mešťana, ženu, muža i dieťa v meste. A hoci jej prišlo clivo, len čo sa jej tie slová zosunuli z pier, vedela, že konečne môže povedať to, kvôli čomu sa rozhodla odhaliť svoju skrytú totožnosť.

"Kto otvoril brány svätyne a zažal jej ohne?" predniesla vážne a pozrela najskôr na brata, otočila hlavu a hneď aj na Yana. Nadvihla plecia a dodala: "Ja som to nebola. Tak kto potom?"

A v tej chvíli, tak ako rovnako skameneli, keď sa im Marta predstavila ako stratená princezná, teraz obaja doširoka otvorili okále. Až teraz plne pochopili, čo to znamená, že ohne vo svätyni horia žiarivým plameňom.

Kto otvoril brány svätyne? A kto zažal jej ohne, keď Marta je posledná žijúca žena s kráľovskou krvou? Ona to neurobila. Kto teda? A ako?