CH01 - tretia - 06

V kuchyni bolo dusno, z vonka sa však cez kamenné steny už od rána prebíjal taký hluk, že Marta dosiaľ neotvorila okenice. Rýchlosťou blesku sa rozšírilo, že stratená sestra pána mesta je nažive a že po celý čas žila v blízkosti paláca.

Martu poznali všetci. Stretávali ju na trhovisku i na námestí. Tá tvrdohlavá, panovačná a energická žena sa nedala prehliadnuť. Keď sa roznieslo, že to ona je stratená princezná, na námestí pred jej domčekom sa od rána zastavovali mešťania. Chceli ju vidieť. Pozdraviť. A mnohí aj pripomenúť, len aby na nich nezabudla.

Pri dverách jej od rána hliadkovala kráľovská stráž. Mali sa postarať o to, aby princeznú Ninu v jej domčeku nikto neobťažoval. Do vnútra vpustili iba dve dvorné dámy, ktoré jej už na svitaní priniesli nové šaty. Dar od kráľa.

"Princezná sa nesmie obliekať ako meštianka!" odkazoval jej Simeon.

Zaťala zuby a stíchla, len aby nepovedala hneď niečo príkre či uštipačné. Dlho jej to však nevydržalo. Dámy sa začali rozplývať nad tým, aké sú natešená z toho, že sa princezná vrátila. Vraj usporiadajú ples a veľkú hostinu a budú oslavovať a tešiť sa, lebo mesto bude mať znova svoju pani. Marta, ochotná zniesť iba istú mieru hlúposti, otvorila dvere a vyhnala ich von.

Z úcty ku bratovi si tie šaty napokon obliekla. Našťastie, Simeon nebol blázon, a výber šiat prispôsobil nielen jej stavu, ale aj veku. Ak by jej poslal nejaké biele šatôčky, aké nosia mladučké princezné, hneď by ich spálila na ohni. Keď si ich však obliekla, musela uznať, že sa jej páčia. Neboli ani výstredné, ani obsypané zlatom či diamantami. A okrem toho, špinavo zelenú farbu olív mala vždy rada.

Marta sedela za stolom a čakala Yana. Včera sa dohodli, že nevyjde z domu, kým po ňu nepríde. Pozornosť, ktorú vyvolal jej návrat, ju obťažovala. Najradšej by ostala zatvorená v dome až do smrti. Ona bola spokojná so životom, aký viedla. Nechcela to meniť.

Byť Martou jej vyhovovalo. Ľudia sa k nej správali ako ku rovnocennej. Kto ju chcel pozdraviť, pozdravil ju a kto nie, slobodne ju obišiel. Hovorili, čo mali na jazyku a nik sa pred ňou nemusel klaňať až po zem. Mala ten život bez faloše, lichotenia, zveličovania a poklonkovania rada. Sama si taký život vybrala. Vtedy, keď vstúpila do svätyne i potom, keď zhasli fakle a nasťahovala sa do domčeka na okraji námestia.

Vždy ju nesmierne obťažovalo, keď sa pred ňou iní ponižovali. Rozčuľovalo ju, keď sa jej poklonkovali a lichotili jej, ako keby im za ich slová hneď mohla zniesť modré z neba. Aj pre to pred rokmi súhlasila, že sa stane kňažnou vo svätyni. Nemusela ňou byť. Brána bola predsa stáročia otvorená a fakle zažaté. Kráľovná, jej matka, si mohla zvoliť za kňažnú akúkoľvek inú pannu. Nie každá princezná, zvlášť, keď kráľovský pár mal iba jednu dcéru, si musela hneď zvoliť službu vo svätyni. Lenže ona to vtedy chcela.

Nemala vieru, ani túžbu dostať sa do krajiny večnej mladosti. Aj legendu o Anavin vždy považovala iba za výplod nespokojnej mysle človeka, ktorá hľadá, čo jej netreba. Ona iba chcela odísť z paláca. Liezlo jej na nervy, že šľachta a mešťania ju posudzujú len podľa jej stavu, a nie podľa toho, akou skutočne je. A tak sa sama rozhodla, úplne dobrovoľne, že sa skryje v starobylej svätyni.

Nebol to šťastný život, veru nie. A určite to nebolo najlepšie rozhodnutie, aké kedy urobila. Ani po desaťročiach, ktoré už odvtedy ubehli, by nebola schopná povedať, že tam zažila niečo dobré.

Spočiatku tam síce našla pokoj, aký jej mesto nemohlo dať, to však bolo všetko! Dni tam boli tiché, pusté a rovnaké. Duša jej pomaly zhasínala v samote, akú môžu plnohodnotne žiť iba tí, ktorým je to dané. Jej to však dané nebolo. Samota ju trýznila na duši a neskôr aj na tele. Vzala si z nej všetko ako dravec, ktorý postupne odtrháva mäso zo svojej koristi.

Dlhé mesiace prežila bez toho, aby otvorila ústa a prehovorila slovo. Jazyk jej zdrevenel, že takmer zabudla, aký má hlas. Bola uväznená v tichu, ktoré už nebolo pokojom, ale dunením, to však nik okrem nej nepočul. Upadala do zúfalstva, skrývala sa v tme a čakala už len to, v čo dúfajú starci a stareny na smrteľnej posteli.

V takom stave ju tam našla matka, ktorá ju raz za čas navštevovala. Zoslabnutú a vychradnutú, na pokraji zrútenia.

Kráľovná ju vyviedla na svetlo, von zo svätyne, a tam, na úpätí Ľadových hôr, s ňou ostala až do večera. Držala ju v náručí a prihovárala sa jej pokojným hlasom. Znel ako pieseň, ako uspávanka, ktorú nemožno nemilovať.

Nina, ktorá nečula ľudský hlas dlhé mesiace, ho prijímala ako vodu vyschnutá zem. Koľko v ňom len bolo dobroty! Koľko materinskej starostlivosti a lásky!

"Buď silná!" spievala matka. "Máš v sebe predsa oheň, mocný a neutíchajúci! Trpezlivý a vytrvalý! Taký nemá ani jedno z mojich detí!"

Kráľovná ju držala a dookola opakovala, len nech sa nevzdáva. Nech sa neopustí. A nech sa modlí. Len nech prosí bohyňu, aby jej dala silu, aby ju viedla a aby jej ukázala, že cesta, ktorú si zvolila, nie je síce ľahká, určite je však vznešená!

Keď kráľovná odišla, Nina bola rozhodnutá robiť, čo jej matka kázala. Verila každému jej slovu. Prišla ako záchranca, ako jar po dlhej zime. Plná nádeje a odhodlania sa vrhla na kolená pred tvár Anavin. Deň a noc, týždeň za týždňom, ba mesiac za mesiacom, dvíhala svoje oči k nej, ku veľkej soche pod kopulou v sieni Anavin.

Mesiace plynuli a z nádejí, ktoré do nej zasiala matka, ostali len vyschnuté korienky. Modlitba potrebuje rosu a tú si človek sám nevyrobí. Bohyňa mlčala, hoci jej princezná ležala celé dni pri nohách. A jej srdce, týždeň za týždňom, pozvoľna ako keď sa topí sneh, sa znova ponáralo do zúfalstva.

Jedno ráno, bezútešné ako stovky rán pred ním, obrátila všetku svoju zlosť na ňu, na tú bezcitnú bohyňu, ktorá neodpovedá, hoci jej odovzdala všetko. Nemá predsa ani človeka, na ktorého by sa dívala. Ani hlas, ktorému by venovala svoju pozornosť. Vzdala sa majetkov a všetkých bohatstiev sveta, ktoré by jej mohli opantať myslel či srdce. Nehľadá krásy divočiny, ani lesk šperkov či nádherne vyzdobených sieni. Nemá nič. Všetko kvôli nej odhodila od seba. A tá bohyňa jej dosiaľ nevenovala ani vzdych, nieto ešte slovo, len aby vedela, že v tomto vzťahu nie je osamotená.

Vari má byť modlitba iba súbor nárekov a sťažností? Zmes nevypočutých prosieb a odmietnutých volaní? Vari nie je viac, ba nemôže byť viac, ako iba volaním do bezodnej priepasti?

Ak chce Anavin, aby ju uctievala, nemala by jej to aspoň povedať? Vari má uctievaná nadprirodzená bytosť zakázané priblížiť sa ku človeku? Nemala by byť modlitba rozhovorom? Tichým a vzácnym, tajomným a zázračným zdieľaním hlasov, z ktorých ten mocnejší sa z výšky skláňa ku človeku a ten slabší, človečí, sa za ním naťahuje až do neba?

Nina však nič nečula. Dokonca ani necítila. A na bohyňu, ktorú tak úpenlivo prosila, sa odvtedy dívala už len ako na studenú skalu a mŕtvy kameň. Nie, mŕtve nemôže mať city ani sluch a viac mu nepatrí úcta ani obdiv.

,Zničím, čo pre teba človek urobil!' rozhodla sa raz, že to nielen ona, ale nik by viac nemal slúžiť Anavin.

Keď ju najbližšie navštívila matka, vyjavila jej, nad čím intenzívne premýšľala posledné týždne: "Chcem odísť zo svätyne!"

Hneď videla, že kráľovnej tie slová takmer vyrazili dych. Matka zbledla a vyriekla starú kliatbu, o ktorej princezná nevedela: "Kto raz vstúpi do svätyne, nemôže z nej odísť. Kto tak urobí, bude prekliaty, a s ním každý, komu v žilách koluje tá istá krv!"

Darmo kráľovnej vysvetľovala, že Anavin je len výmysel a že ona viac nebude slúžiť ľudskej hlúposti. Matka ju odmietla počúvať. Zaprisahávala ju, aby sa tých myšlienok vzdala, že len privedie na ostatných nešťastie. Keď jej Nina odporovala, kráľovná vstala a odišla. To bolo naposledy, čo ju videla.

Matka čoskoro umrela. Jej brat Simeon sa oženil a onedlho ho korunovali za nového pána mesta. Jeho žena, kráľovná Mária, sa tak stala novou skutočnou správkyňou svätyne. Skoro navštívila svoju švagrinú, kňažnú Ninu.

Zúfalá princezná pred ňou nič nezatajila. Priznala hádku s matkou, aj dôvody, pre ktoré chce zničiť Anavin. Hoci to nečakala, nová kráľovná jej hneď prisľúbila pomoc. Čo Nina vtedy ešte nevedela, bol to práve Yan, ktorý sa v tie dni stal novým radcom čerstvého kráľa a blízkym dôverníkom jeho manželky. Ani on legendu o Anavin nepovažoval za skutočnú. Keď mu kráľovná vyzradila, čo sa chystá urobiť, plne ju v tom podporoval.

Mária, to ona nechala vyhasnúť fakle a zatvoriť bránu do svätyne. Potajme z nej vyviedla princeznú a schovala ju vo vopred pripravenom domčeku na okraji námestia. Tam Nina žila roky, podporovaná z kráľovskej pokladnice bez toho, aby o nej niekto vedel. Ani Yan, ani kráľ, sa nikdy nedozvedeli, kam zmizla princezná, keď vyhasli fakle. Lebo Nina si to takto želala.

Princezná a posledná kňažná svätyne žila tichým a skrytým životom, rovno pod oknami paláca, dlhé roky. Z domu nevychádzala, až kým jej jedného večera nezabúchala kráľovná na dvere. Keď vstúpila do vnútra, Marta si všimla, že v rukách drží asi ročné dievčatko.

"Postaraj sa o ňu ako o vlastnú," vyriekla a podal jej dieťa do náručia.

V ten podvečer sa zrodil nový začiatok. Nina, nedočkavá toho, že jej každodennosť zrazu dostane nový zmysel, otvorila dvere domčeka dokorán a prvýkrát, po dlhých rokoch, vyšla na svetlo. Ako obyčajná meštianka. Ako starostlivá teta Marta, ktorej zverili neter Kristínu.

Bola by tak žila do smrti, keďže jej nechýbal ani život v paláci ani ticho svätyne. V tom malom domčeku mala všetko, čo potrebovala k životu. Ostala by Martou až do hrobu, ak by sa znova nerozhoreli tie prekliate fakle. Zasvätila život tomu, aby sa na svätyňu a jej hluchú bohyňu zabudlo. Nemala tak na výber. Musela vyjsť na svetlo a priznať, kým naozaj je.

Občas v živote človeka nastanú smutné dni a tie sa potom opakujú ako zimné rána, kým nepríde jar. Smutné, keď sa nelíšia od seba ako dve oči na jednej tvári. Vtedy sa zdá, že život stojí a páchne ako voda, kam už ani deti nehádžu kamene. Voda, ktorá občas nenakreslí na hladine kruhy, stráca vôňu a chuť, farbu a lesk, pomaličky zomiera.

Keď sa teta Marta vrátila od kráľa, zvestovala Kristíne všetky novinky. Nechcela, aby sa to dozvedela od ľudí. Musela jej to povedať sama.

Princezná Nina. Sestra kráľa. Posledná kňažná vo svätyni.

Povedala, že čoskoro sa presťahujú na zámok. Vraj v domčeku by neboli v bezpečí. Nepovedala jej však, prečo jej klamala a odkiaľ sa v jej živote zjavila ona. Dosiaľ sa na to nikdy nepýtala, lebo nemusela. Tete dôverovala. Tá jej raz dávno povedala o rodičoch, ktorí zahynuli krátko na to, ako sa narodila. Viac o nich nechcela hovoriť. A ona sa viac nevypytovala. Dosiaľ verila, že Marta je jej skutočná teta. Až včera pochopila, že ňou nemôže byť!

"Nikam s tebou nepôjdem!" osopila sa na ňu a zmizla v tme námestia. Sadla si pod hradby na okraji sadov a ticho plakala. A vtedy si spomenula, ako ju Marta, keď bola ešte malým dievčatkom, brávala kúpať sa za severné hradby, kde sa po dlhých dažďoch naplnili vyschnuté nádrže.

Teta ju zavše vzala na ruky a ponorila ju do vody, ba vyumývala ju aj mydlom, keď si to želala. Vzduch bol vždy pálivý ako rozhorúčená pahreba. Teta ju nechala pri brehu ponoriť sa do vody až po bradu. Dala si ruky pod hlavu, privrela viečka a dovolila, aby ju tekutá perina objímala tak, ako ani človek nedokáže. Občas si aj zdriemla. Nebála sa, lebo vedela, že teta je nablízku.

Občas sa Marta posadila do vody vedľa nej. Počula ju, ako dlaňami čerí hladinu, aby si umyla rozpálenú tvár.

"Nepatrí nikomu," povedala raz a ošpliechala Kristínke bradu. "A vlastne patrí každému. Celý svet je taký. Kiežby to človek konečne pochopil..."

Kristínka ju počúvala so zatvorenými očami. Milovala jej hlas. Bol plný vtáčieho spevu i vážnosti hromobitia.

"Nemusíš ju ani vidieť," pokračovala teta a dotkla sa dievčatka na ramene. "A predsa vieš, že jej nádhera je v tom ako chutí a ako sa dotýka... Oči sa z nej nenapijú, neočistia, ani neovlažia..."

"Ak by bol celý svet ako voda!" vyriekla Kristínka a teta sa rozosmiala.

"Kiežby bol celý taký!" súhlasila s ňou. "Nepotrebovali by sme oči. Všetko by sme cítili na tele, na jazyku, na dlani. Dotýkali by sme sa sveta, o ktorom by sme nevedeli ako vyzerá. Vnímali by sme iba jeho teplo, jeho chlad. Boli by len vône, z ktorých by sa nám krútila hlava a zapálili líca..."

A vtedy sa teta zasnívala a dlho hovorila o tom, aké by to bolo, keby človek nespoznával svet očami a ušami, ale iba dlaňami. Dlane by cítili by viac ako doteraz. Vymýšľali by si vlastné obrazy, vlastné svety, tvary a krásy. Ako keď ťa štipne komár a zasvrbí ťa až kdesi za ušami, také by boli dlane. Počuli by mŕtve kamene a ich chlad, život, ktorý búši pod kôrou stromov či v plných klasoch. Všetko na svete by malo svoj hlas. Iný, ako keď vychádza z hrdla, aby sme ho začuli ušami. Zvuky, ktoré by rozoznávali iba dlane. Teplo a zima by mali svoje neopakovateľné tóny, rovnako ako kvapka rosy či zrnko piesku. Všetko by spievalo a my by sme nerobili viac, než len naťahovali dlane, aby nám neunikli piesne okolitého sveta. Svet by bol plný dotyku. Nie zvukov, kriku a bezduchého volania. Nie prázdnych rečí a falošných obrazov. Hlasy klamú. Ústa podvádzajú. A reči, tie vedia byť domýšľavé. Môže byť taký dotyk? Mohol by byť taký svet, ak by bol plný dotyku? Stačili by dlane a ich citlivosť. Stačilo by, ak by sa človek dotkol človeka a poznal, čo nevidno očami a nepočuť ušami!

Kristínka sa posadila vo vode a natiahla ruku ku svojej tete. Viečka mala stále privreté. Dotkla sa jej pokožky na tvári a potom sa odvážila strčiť jej ruku pod šaty. Hľadala jej srdce a teta ju nechala.

Kristínka najskôr mlčala. Hľadala, čo oči nevidia. A potom, ako keby naozaj mohol človek vidieť dotykom, čo nevidno očami, sa usmiala, nadýchla a vážne predniesla: "Teta Marta ma miluje!"

Táto a žiadna iná, bola jej najvzácnejšou spomienkou, akú mala na život s tetou Martou. Kristína svojich rodičov nepoznala, lebo umreli, kým ona ešte poriadne nevnímala svet.

Pri Marte takmer zabudla, že je sirota. A nikdy jej z toho nebolo tak smutno ako teraz, keď sa celá ponorila do smútku, zahalená bezútešným pocitom, že stráca najdôležitejšiu a najvzácnejšiu osobu svojho života.

Marta sedela v kuchyni za stolom a netrpezlivo čakala, kedy sa konečne zjaví Yan. Už tu mal dávno byť. Napínala sluch, či ho nezačuje spoza okeníc a dívala sa ku dverám, či už nie je za nimi. Upodozrievala ho, že ju trestá za to, že mu nezverila svoje tajomstvo. Vyčítal jej to aj včera, keď odchádzali od kráľa.

"Myslel som si, že si navzájom dôverujeme," predniesol urazene, ako keby bola jeho ženou, ktorá mu zlomila srdce.

Ona také a podobné reči však nemala rada. Človek by mal byť vďačný za to, čo má a nesťažovať sa na to, čo mu nedali.

Keď jej s tým nedal pokoj a dookola opakoval, že by si za ich dlhoročné priateľstvo zaslúžil viac, vyriekla slová, po ktorých stíchol úplne: "Bol si najbližším dôverníkom kráľovnej, prečo ti to nepovedala ona? Aj na ňu sa budeš hnevať?"

Ak starý radca čakal ospravedlnenie, žiadne nedostal. Žiť v skrytosti sa rozhodla sama a nikto ju nebude kritizovať za to, že to neoznámila polovici mesta. Nik to nevedel, iba kráľovná. Dokonca ani jej brat. Tak čo sa sťažuje?

Marta vstala a podišla k oknu. Odchýlila okenicu a nakukla von. Pred domom stál pristavený koč s kráľovským erbom, do ktorého boli zapriahnuté štyri hnedé kone. Pred ním boli zoradení vojaci. Okolo nich, kam až dovidela, postával nedočkavý dav. Matky s deťmi i mešťania, vracajúci sa z trhoviska, chceli pozdraviť nájdenú princeznú. Mnohí z nich ani nevedeli, že kráľ mal sestru, tí starší si ju však môžu pamätať. Striaslo ju. Tak veľmi by si želala, aby sa nikomu z nich nemusela pozrieť do očí. Nie, ona neľutovala, že ich celý ten čas klamala. Ona sa bála, že odteraz k nej už nik z nich nebude úprimný.

,Všetko je pripravené,' pomyslela. Až na toho trucovitého radcu!

Dlho do noci sa včera ešte dohadovali s kráľom o tom, čo je potrebné a nevyhnutné urobiť. Svätyňa vždy patrila mestu a dohľad nad ňou mala vždy žena s kráľovskou krvou. Dosiaľ sa nikdy nestalo, aby mala samozvaného správcu. Nik však zatiaľ netušil, kto tým správcom je? Kto otvoril bránu a zapálil fakle, bolo pre všetkých tajomstvom.

"Ráno pôjdem a urobím, čo už mala urobiť naša matka!" predniesla vážne Marta. "Sfúknem tie fakle a zatvorím tú prekliatu bránu navždy! Nechám ju zavaliť kamením a ak bude treba podpálim aj les, rozdrvím ju na popol, len nech sa na ňu zabudne!" Požiadala ešte brata, aby jej poskytol koč na cestu a pozrela na Yana: "A ty pôjdeš so mnou!"

Simeon sa znova pýtal, či za tým všetkým nemôže byť bohyňa Anavin: "Čo ak ona sama otvorila bránu?" vyriekol s obavami, ako keby im s ohnivým mečom v rukách už už mala zabúchať na dvere, pripravená zahubiť kráľovský rod. "Čo ak sa naozaj mstí za to, že sme si dovolili pred rokmi zavrieť jej chrám?"

"Anavin je mŕtva!" pripomenula mu Marta.

Slová, ktoré priniesol z Čeľustí Samuel, neboli totiž také obyčajné, ako si všetci mysleli. Nemali iba pripomínať, že bohyňa je po smrti, ale že odpočívajúca v podzemí nevstala, nelieta svetom a nesnaží sa nikomu mstiť. V tých slovách bola istota strážcu jej kostí, že Anavin je nielen mŕtva, ale že mŕtvou aj ostala. Odpočíva vo svojej hrobke a nenesie žiadnu zodpovednosť za to, čo sa deje vo svätyni.

"Dám ti aj vojakov," prisľúbil jej Simeon, keď Marta dookola opakovala, že padnutá veža bola dielom náhody a nie pomstychtivej bohyne.

Keď už sa zdalo, že všetko ide tak, ako si to želala, jej brat vyslovil želanie, ktoré malo ostať nevyslovené: "Vrátiš sa naspäť do paláca, však?"

Marta vedela, že nemôže ostať bývať v domčeku na okraji námestia. Ľudia jej tam nedajú pokoj. Nebude môcť vyjsť na trhovisko bez toho, aby ju hneď neobkľúčil dav. Kam inak však mohla ísť? Teraz sa už neschová. Bude sa musieť vrátiť do paláca.

"Hej," prisľúbila bratovi, vzápätí však dodala: "Aj ja mám jednu prosbu!"

"Hovor," posmeľoval ju. "Čokoľvek si zažiadaš."

"Keď zatvorím svätyňu," predniesla vážne. "Prikážeš spratať rozvaliny padnutej veže a spoločne dôstojne pochováme kráľovnú a princeznú do našej rodinnej hrobky. Zaslúžia si odpočívať v pokoji a nie pod kopou kameňa!"

Kráľ sa po jej prosbe najskôr zamračil. Dal predsa verejné slovo, že tej zrúcaniny sa nik nedotkne, kým bude žiť. Napokon však uznal, že jeho sestra má pravdu. Jeho žena a dcéra si zaslúžia dôstojný odpočinok. Súhlasil a nadšene zvolal, že ešte dnes pre ňu nechá pripraviť kráľovské komnaty.

Marta prechádzala očami celé námestie. Všimla si, že mešťania sa otáčajú k palácu. Pozrela tam a tvár sa jej rozžiarila.

Po dlhých schodoch zostupoval kráľ. Oholil si zarastenú bradu a učesal vlasy. V dlhom čiernom plášti, ozdobenom kráľovským erbom a zlatými ornamentami, a so žiarivou korunou na hlave vstúpil medzi mešťanov. Od tragickej smrti manželky a dcéry sa na verejnosti neukázal. To, že teraz prichádza, znamenalo iba jedno: mešťania budú vďační princeznej Nine, že postavila kráľa na nohy!

Simeona sprevádzala stráž a jeden malý mužíček, ktorého ľudia v meste potajme prezývali trpaslík. Yan držal bradu hore ako páv a maličkými očami sledoval mešťanov. Samozrejme, že chcel vidieť, čo si myslia o jeho novej uniforme.

,Takže kráľ ho znova vymenoval za svojho radcu,' usmiala sa v duchu Marta. Potešilo ju to. Zaujímalo by ju však, čo sa stalo s Elmarom? Kto mu oznámil, že kráľ jeho rady viac nebude potrebovať? Panovník alebo jeho staronový radca? A tiež by rada videla jeho tvár, keď sa dozvedel, že ona, drzá a panovačná Marta z domčeka na okraji námestia, je z kráľovskej krvi. Možno Yan pozná odpovede na jej zvedavé otázky. A možno jej na ne odpovie, keď sa prestane hnevať a naparovať.

Rýchlo zatvorila okenicu, upravila si šaty a podišla ku dverám. Otvorila ich a vstúpila na námestie práve vo chvíli, keď sa Simeon priblížil k domčeku, kde sa roky skrývala.

Kráľ jej ponúkol rameno a ako skutočnú dámu ju viedol ku koču. Sluha sa jej uklonil tak, ako to už roky nik neurobil, otvoril dvere a pomohol jej vstúpiť po úzkych schodíkoch dnu. Yan nastúpil do koča z opačnej strany.

"Vráť sa skoro!" zašepkal kráľ, úctivo sa jej uklonil a odstúpil od koča. Mešťania, čakajúci okolo, zatlieskali.

"Princezná Nina!" vykríkol ktosi.

"Poďme preč!" otočila sa Marta na Yana a dúfala, že koč sa pohne čoskoro. "Nechápem, na čo ešte čakáme!"

"Princezná Nina," zašepkal výsmešne Yan a pohodlne sa usadil oproti nej.

"Daj mi vedieť, keď ťa prejde hnev!" vyriekla tvrdo a vyklonila sa z okna.

Dívala sa do davu, ktorý mával rukami, ako keby sa námestie premenilo na jednu obrovskú svadobnú veselicu. Mešťania, ktorí sa na ňu usmievali a volali na ňu starým, takmer zabudnutým dievčenským menom, tí ju však nezaujímali. Hľadala Kristínu. Alebo aspoň Samuela. Ani jedného z nich však v tej rýchlosti nevidela. Prišlo jej ľúto. Nerada by stratila tých, ktorí boli jej srdcu najdrahší. Vyklonila sa z okna viac a okríkla kočiša, aby sa konečne pohol.

Nebude sa správať ako princezná! Veď ona ňou ani nikdy nebola. A čo si v tej chvíli myslel jej brat a ľud okolo, na tom jej príliš nezáležalo.

"Princezná Nina!" znova počula, ako na ňu volajú. "Princezná Nina!"

"Sme pripravení, pani moja," pristúpil k okienku kapitán oddielu.

"Toto nie je kráľovský pochod, ale trestná výprava!" upozornila ho Marta. "Nešetrite kone! Nemáme na to celý deň!"

"Rozumiem," odvetil vojak, uklonil sa a zmizol jej z očí.

Yan sa potichu rozosmial. Marta však novému radcovi viac nevenovala svoju pozornosť. Keď chce trucovať, nech trucuje.

Stráže pri hradbách otvorili bránu a koč sa konečne pohol.

"Daj na ňu pozor," požiadala Marta Samuela, keď jej prišiel pred polnocou oznámiť, že našiel Kristínu a že matka súhlasila, aby ostala na noc u nich. "A povedz jej, že môže ostať bývať v tomto dome, aj keď ja odídem do paláca!"

To bolo všetko, čo si povedali.

Ráno bolo stále smutné. Kristína netúžila po veľkej spoločnosti a tak sa hneď na svitaní vytratila spolu so Samuelom do sadov na okraji mesta. Na ich konci, v tieni hradieb, sa skrývali už ako deti.

Tam ju našiel Samuel aj v noci. Keď Marta zabúchala na dvere kováčovho domu, že si robí starosti o vnučku, hneď vedel, že ju nájde práve tam. A tiež, že Kristína chce, aby ju našiel. Ak by to nechcela, schovala by sa inam.

Sedeli v tieni hradieb nalepení na seba ako súsošie. Ona si oprela hlavu o jeho rameno, kým on ju držal za ruku. Dosiaľ neprehovorili. Kristína sa vyžalovala už v noci. Vyliala na neho všetok svoj smútok, hnev a sklamanie, a on to trpezlivo znášal. Ak by ho bolo viac, prijal by viac. Nebolo nič na svete, čo by pre Kristínu neurobil.

Samuel bol rovnako zmätený ako ostatní. Ešte v noci sa pýtal matky, či s otcom vedeli, že Marta je stratená princezná. Kývala hlavou. Vraj iba tušili, že má niečo spoločné so svätyňou. Čo presne, to im však nikdy neprezradila a oni sa nevypytovali.

"Nie je to naša vec!" povedala mu ešte matka. "Nevieme, čo Martu prinútilo vzdať sa kráľovskej krvi... určite to však nebolo bez jaziev a bolesti!"

Jeho mama bola raz taká. Dívala sa na život ako na celok a nikdy by si nedovolila súdiť človeka podľa jedného jeho skutku. Zvykla hovoriť, že v každom človeku je dostatok bielej, ale aj čiernej, lebo ľudia boli tak vyvrhnutí do sveta, aby boli čiernobiely. Pre ňu bol každý, kto zapiera svoju čiernu, klamárom!

Kopec nad mestom, rovnako ako najstaršie šľachtické domy v korune, žiarili v prvých slnečných lúčoch, ako keby ich steny boli natreté roztavenou lávou. Ovocný sad bol plný života. Všetko okolo, skrehnuté po dlhej noci, sa nanovo oddalo túžbe žiť. Čierne tiene sa skracovali, ako slnko stúpalo k oblohe. Rosa sa vpíjala po kvapkách do zeme alebo stúpala k nebesám ako neviditeľné obláčiky pary. Vtáčiky štebotali a včielky preskakovali z kvetu na kvet, ako keby na inom nezáležalo, len dotknúť sa vôní každej z nich.

Hoci je v jednom smútok, svet okolo beztak ostáva plný jedinečnej veselosti.

"Ostanem v domčeku," zašepkala Kristína. "Marta pôjde na zámok, ja však ostanem v domčeku!"

Dosiaľ nepočul, aby ju Kristína niekedy nazvala krstným menom. Vždy to bola teta. Jej teta. Ak ju aj oslovila po mene, vždy iba ako teta Marta.

"Budem ťa navštevovať, aby ti tam nebolo smutno," prisľúbil jej hneď Samuel.

"Viem, že budeš," pozrela na neho láskavými očami. Nevedela by slovami povedať, aká je vďačná, že je v tejto chvíli pri nej. Posledné dni, keď bol stratený v divočine, sa o neho bála, teraz si o ňu robí starosti on. Vari sa takto neprejavuje skutočná láska? Mohla by ešte pochybovať, že to, čo k nemu teraz cíti, už dávno prerástlo priateľstvo a vzájomnú náklonnosť?

"Alebo," vyslovila a hneď sa aj zasekla. Pozrela na neho očami, v ktorých to slabučko zaiskrilo a odvážne a nahlas vyslovila svoje najtajnejšie želanie: "Mohol by si tam bývať so mnou..."

A je to von. Nebude sa viac skrývať. Ani pretvarovať. To on je ten pravý. Vyvolený. Vysnívaný. A jediný. Jej Samuel.

Nech už tým Kristína myslela čokoľvek, tá veta mu vyrazila dych a vzala slová. Ako by mohli spolu bývať? S tým by predsa nesúhlasili ani jeho rodičia ani teta Marta. Nemôžu bývať na jednej kope, keď nie sú... a oni nie sú. Zrazu si uvedomil, čo tým myslela naozaj.

"Prepáč," ospravedlňovala sa mu Kristína, keďže videla, že povedala, čo ho dostalo do nepríjemnej situácie. Ona to však nemyslela zle. Vyznala iba to, po čom odjakživa túžila.

"To je..." koktal, "veľké rozhodnutie..."

"Ja viem," súhlasila a zahanbene sklonila hlavu. Ani ona si to takto nepredstavovala. Ponúknuť mu spoločné bývanie, čo by slušne vychovanému dievčaťu nikdy nemalo vyjsť z úst, bolo strašne hlúpe a detinské a ponižujúce. Bolo to však pravdivé. Vari nechápe, kým pre ňu je?

Samuel sa cítil trápne, keďže to vyznelo, ako keby ho ona požiadala o ruku. Lenže toto ženy nerobia. Nemali by to robiť. To je jeho úloha a nie jej!

"Zabudnime na to, dobre?" snažila sa uhasiť plamene. "Som nevyspatá a unavená a je toho veľa... proste mi to nemyslí a potom hovorím, čo by som nemala hovoriť..."

"Kristína," bolo mu nepríjemné, že sa toľko ospravedlňuje. "Nič zlé si nepovedala. A ja viem, že nie je bežné, aby dievčatá nahlas hovorili to, čo..."

"Mrzí ma to!"

"Počkaj," zahriakol ju, len aby ho neprerušovala. Nechcel, aby ľutovala, že to povedala. Nechcel, aby vzala tie slová späť. "Obdivujem ťa, že si to povedala tak prosto!" Pozrel jej do očí a ona v nich videla, čo v nich dosiaľ nikdy nebolo. "Dovoľ mi však, aby som to urobil ja a tak, aby to bolo také, aké to má byť..."

Kristína prikývla a jej tvár sa rozžiarila ako obloha, keď sa na ňu vyleje dúha. Položila hlavu na jeho plece a pokojne dýchala.

Samuel si v tej chvíli uvedomil, že sa práve vydal na cestu, z ktorej sa viac nebude môcť vrátiť. Dal jej nádej. A prísľub. On však neľutoval, že to urobil. Dal jej predsa iba to, po čom obaja túžili tak dlho, ako dlho zdieľali spoločnú a tajnú skrýšu v tieni ovocného sadu. Tá predstava, že raz budú zdieľať spoločný domov, bola upokojujúca.

Cestovanie v koči nie je nikdy pohodlné, zvlášť, keď Marta prikázala, aby hnali kone, ako keby išli do vojny. Poľné cesty medzi mestom a Ľadovými horami boli plné výmoľov a dier. V koči to s nimi hádzalo hore dolu a zo strany na stranu ako na lodi, keď ju na šírom mori zastihne búrka. Obaja sa pevne držali sedadiel, len aby nevypadli von.

"Marta!" oslovil ju rázne Yan, keď koč znova vošiel do diery a obaja vyleteli do vzduchu, že takmer hlavami rozbili strop.

Princezná vedela, že Yan by si želal, aby prikázala kočišovi spomaliť. Ona to však neurobí. Keď trucuje on, ona bude tiež. A okrem toho, chcela to mať čím skôr za sebou.

"Kristína včera ušla z domu," priznala nahlas, čo jej robí starosti a pozrela na radcu. "Nechce bývať v paláci!"

Yan sa držal koča oboma rukami, dverí a sedadla. Pozrel na Martu, ktorá práve zhodila svoju zvyčajne chladnú masku a ukázala tvár naplnenú obavami.

"Tereza sa ešte nevrátila," povedal, aby vedela, že jej strachom rozumie.

"Ak sa nevráti ani dnes, požiadam kráľa, aby vyslal prieskumníkov do lesov," prisľúbila mu a on vedel, že to urobí, hoci sa k nej odvčera správal ako hlupák.

"Kristína ťa má rada," zašepkal. "A bude ťa mať rada, nech už budeš kdekoľvek a kýmkoľvek!"

Marta prikývla, odvrátila tvár a zadívala sa cez okno do otvorenej krajiny.

Veľmi si želala, aby mal pravdu. Dlhé roky si myslela, že nikdy nedostane príležitosť milovať niekoho viac ako seba. Netúžila mať vlastné deti. Nesnívala o manželovi a veľkej rodine. Avšak tá noc, keď k nej Yan Kristínu priniesol, všetko zmenila. To malé, krehké a bezbranné dieťa vstúpilo do jej srdca spôsobom, akým to dovtedy nedokázal nik. Roztopil v nej ľady, ktoré sa v nej nahromadili počas dlhých a bezútešných nocí vo svätyni. To, čo jej Anavin vzala, jej Kristína vrátila, ba dala jej ešte viac. Dovolila jej prestať myslieť iba na seba a na pomstu.

Nemôže ju stratiť! Ak by vedela, čo jej odhalenie Kristíne spôsobí a ak by bolo možné vrátiť čas, neukázala by sa kráľovi na oči, nevyzradila by mu svoje tajomstvo a nechala by tie prekliate ohne pred svätyňou na pokoji. Žiaden boj nie je dosť vznešený, aby kvôli nemu človek strácal to jediné, čo kedy miloval.

"Čo sa stalo s Elmarom?" opýtala sa Yana, len aby nemusela myslieť na Kristínu a jej sklamanie.

"Kráľ mu ponechal úrad radcu," odvetil a oči sa mu rozžiarili.

Hneď videla, že za jeho slovami je niečo viac. Dobre toho starca poznala. Ten by jej to určite neoznamoval s úsmevom na tvári. Už dávno by hundral, ak by to bola celá pravda.

"Bude radiť mne!" dodal hrdo, ako keby ho vyzval na súboj a poľahky ho aj premohol.

"Ako tebe?"

"Kráľ mu síce dovolil ostať v jeho blízkosti, avšak odteraz sa vo všetkom bude zodpovedať priamo mne!" pokračoval povýšene. "Aby si sa od Yana niečo naučil, takto to kráľ povedal," dodal pyšne a vystrel sa ako labuť.

"Simeon povedal Elmarovi, že sa má od teba učiť?" neverila vlastným ušiam.

Yan prikývol a ukázal zuby. Koľko ješitnosti bolo v tom starcovi!

"Mylím, že ak by si mohol vybrať, radšej by odišiel z dvora, než by mal robiť tebe poskoka!" vyriekla Marta a pozrela von oknom.

"On si však vyberať nemôže," počula, ako sa Yan naparuje.

Marta bola rada, že brat sa tak rozhodol. Ak by však bola na jeho mieste, ona by Elmara z dvora vyhnala. Ten chlap myslí vždy iba na seba. Avšak rozhodnutie nechať ho v službách nového radcu má zaiste aj svoje výhody. Bude na očiach. A Yanovi, jeho vždy bystrému a zvedavému pohľadu, tak aspoň nič neostane skryté. Lepšie je mať nepriateľa na očiach, než ho poslať spriadať svoje nite do tieňov.

Krátko pred poludním koč spomalil a napokon aj zastavil. Marta sa naklonila cez okno a prudko sa otočila ku Yanovi: "Poďme von!"

Yan videl, že niečo nie je v poriadku.

Marta zoskočila z koča a vykročila ku kapitánovi, ktorý jej už kráčal naproti.

Zhlboka sa nadýchla. Vzduch bol svieži ako medzi hradbami mesta nikdy nemôže byť. Krajina, široká a dlhá, že videla takmer na kraj zeme, ju naplňoval slobodou. Teplý a chladivý zároveň, akoby vrcholce Ľadových hôr vydychovali do okolitej krajiny vôňu zimy. Z blízkeho lesa znelo šumenie lístia a štebot hašterivých vtáčikov.

"Urobíme, čo prikážeš, princezná!" zastal pred ňou vojak.

Marta ho však bez slova obišla. Pred ňou už stáli v jednom veľkom oblúku zoradení vojaci na koňoch. Ona sa však dívala ponad nich. Pod schodami, ktoré viedli do svätyne, totiž na ňu už čakali zoradené služobnice na koňoch. Oblečené v bielych šatách, aké nosili aj za jej mladosti, sledovali kňažnú, ktorá hrdo a neochvejne stála niekoľko metrov pred nimi.

Služobnice síce neboli ozbrojené, ich správanie Martu beztak prekvapilo. Svätyňa nikdy nemala stajne a už vôbec nie kone. Miesto služobníc bolo vždy vo veľkej sieni, kde mali vzývať a chváliť Anavin. Za jej čias nič iné ani nerobili. Neučili sa bojovať a jazdiť na koni. Dokonca ani nevychádzali zo svätyne. A teraz tu stoja, zoradené v bielej rovnošate, ako malá armáda.

Pohľad jej padol na kňažnú. Mala ten istý šat, aký kedysi nosil aj ona. Na rozdiel od služobníc, odev kňažnej bol pretkávaný zlatými niťami. Dokonca aj závoj, ktorým si zakrývala tvár. Na krku jej visel prívesok, z diaľky však presne nevidela, čo to je.

Marta zastala pred vojakmi a dlho sa na ňu zvedavo dívala.

,Kto si?' pýtala sa v duchu a premeriavala si ju od päty až po závoj. Odkiaľ si prišla a ako sa ti podarilo otvoriť svätyňu? A prečo si vyviedla služobnice pod schody, ako keby si vedela, že prichádzam? Odkiaľ si to však mohla vedieť?

Marta k nej vykročila. Ak ju bude iba sledovať, nič sa nedozvie. A nech už sa jej postaví do cesty ktokoľvek, musí dokončiť, čo sem prišla urobiť. Dúfala, že nebude preliata krv a že tá žena, prezlečená za kňažnú, jej uvoľní cestu, lebo to ona, princezná Nina, je stále právoplatnou kňažnou svätyne.

Stretli sa uprostred, medzi radmi vojakov a služobníc. Zastali na dva metre od seba. Kňažná, vystretá ako svieca a Marta, ktorá si hneď želala strhnúť jej z tváre závoj a odhaliť totožnosť zlodejky.

"Vitaj, princezná Nina," prehovorila ako prvá zahalená žena.

,Pozná ju.' Martu to prekvapilo. Vari sa správy z mesta šíria tak rýchlo? Ako by mohli? Mešťania sa len ráno dozvedeli, že je nažive. Nie je možné, aby to vedela, iba žeby za tým boli nejaké čary.

"Kto si?" spytovala sa hneď Marta.

"Kňažná a správkyňa svätyne!" odvetila hrdo.

"Ty ňou nemôžeš byť!" zaútočila. "Vari nosíš v sebe kráľovskú krv? Alebo ti pán mesta dovolil zažať fakle a otvoriť bránu?"

"Krunica sa svätyne vzdala pred rokmi!" odpovedala jej pokojne. "Nechala ju napospas divočine. Nechala vyhasnúť fakle a zadusila chválospevy, hoci sľúbila, že až do konca vekov sa v nej bude chváliť meno Anavin!"

Martu jej vymyslené príbehy nezaujímali. Nech si o svätyni a jej bohyni myslí čokoľvek, tá žena tu nemá čo robiť.

"Ako si dokázala otvoriť bránu?"

"Ja som ju neotvorila!" odvetila. "Ja tu iba slúžim!"

"Ak nie ty, kto teda?"

"Anavin," zašepkala a hoci mala zakrytú tvár, Marta vedela, že sa usmieva.

"Anavin je mŕtva!"

"Pre tých, ktorí si to želajú," súhlasila s ňou. "Nie však pre tých, ktorí vzývajú jej meno. Anavin žije. Nech sú tieto horiace fakle toho znamením a otvorená brána pripomenutím, že ona tento kraj nikdy neopustila..."

"Ona tu ani nikdy nebola!" zvýšila Marta hlas.

"A hoci si ju ty zaprela, ona tu ostala," dopovedala a jej krik si nevšímala.

"Prišla som zatvoriť svätyňu!" prehlásila nahnevane Marta. Už toho naťahovania mala dosť. Neprišla sem predsa vyjednávať.

"Dobre," súhlasila kňažná pokojne. "Dovoľ však nám, mne a služobniciam, vrátiť sa do svätyne a potom rob, čo musíš urobiť..."

"Mali by ste ísť domov," upozornila ju miernejšie Marta. Nečakala, že to pôjde tak hladko. Tiež si však neželala uväzniť tie ženy vo vnútri. "Smrť vo svätyni, o hlade a smäde, v tme a tichu, bude krutá... nik by nemal toľko trpieť kvôli vymyslenej bohyni!"

"Princezná," oslovila ju kňažná láskavo. "Slúžime Anavin. Vrátime sa dnu a počkáme..."

"Na čo tam chcete čakať?" nerozumela jej Marta.

Najradšej by na ne poslala vojakov, nech ich držia, aby sa nemohli vrátiť dnu, kým ona nezatvorí bránu. Potom už to nebudú môcť urobiť. Brána je začarovaná od počiatku. Nik z ľudí ju nemôže otvoriť ani zatvoriť. Ležia na nej kúzla, ktoré to dovoľujú iba žene s kráľovskou krvou. Ak teda Marta bránu zatvorí, ktokoľvek, kto je von, sa viac nedostane dnu a ten, čo ostane dnu, sa už nedostane von.

"Ty máš svoju vieru, my máme svoju!" odpovedala je kňažná. "Túto bránu, po tom, čo si ju ty pred rokmi zatvorila, otvorila sama Anavin. Vaše kúzlo je preč! A my veríme, že viac nemáš moc ju zatvoriť!"

Kňažná sa jej uklonila a otočila chrbtom. V tej chvíli sa všetky služobnice na koňoch pohli a začali stúpať dlhým schodiskom ku bráne. Kňažná ich pomaly nasledovala. Kráčali pod zažitými fakľami ako v pohrebnom sprievode.

Ako ináč mohla Marta nazvať zástup žien, ktoré sa samé rozhodli vstúpiť do hrobky, nad ktorou ona čoskoro zatvorí dvere?

Zvolili si smrť. Aká ťažká voľba pre obyčajného človeka! Nie však pre ženy, ktoré pre svoju vieru opustili ostatný svet. A hoci ju zaskočilo, že aj dnes sú také, ktoré veria na vymyslené príbehy, trocha ich aj obdivovala. Koľkí sa dnes dívajú za hranice smrti? Žijeme, akoby nemala prísť, ako keby sme ju dokázali odsunúť na neskôr. Lenže človek nie je pánom ani nad životom, ako by mohol byť nad smrťou? Vari môže človek povedať smrti: ,Pozhovej mi?'

Tie ženy verili a každodenne si pripomínali niečo, na čo ostatní nemali čas. Dívali sa za horizont smrti s nádejou, akú im obyčajný svet nemôže dať. Verili na večnosť. A k tej vedú len jedny dvere: smrť.

Marta sa otočila k vojakom a prikázala im, aby vybehli na schody a zničili všetky fakle. Poslúchli ju hneď. Zoskočili z koní a vedení kapitánom vstúpili na schody. Z kovových držiakov vyťahovali fakle a hádzali ich na zem. Mlátili nimi o schody, dupali po nich čižmami a rad radom, jedna fakľa za druhou, zhasínali.

Kňažná a jej služobnice zmizli v tme za bránou svätyne.

Marta očami preletela chrám, v ktorom stratila kus svojej mladosti. Pohľadom zavadila o vysokú kopulu na samom konci stavby. Pyšne sa naťahovala k vrcholcom Ľadových hôr. Práve tam kľačala dlhé hodiny, preplakala a premodlila toľko času, že ak by bola Anavin skutočná, za jej námahu a obetu by sa jej dozaista ukázala a ona by dodnes strážila svätyňu. Anavin je však mŕtva. Neukázala sa a neprihovorila. Nechala by ju v tej svätyni umrieť!

"Je čas vyhnať ťa z tohto kraja nadobro!" povedala nahlas a vykročila vpred.

Očami sledovala vojakov, ako bojujú s horiacimi fakľami. Napadlo jej, či by sem nemali priviesť celú armádu, aby zbúrali schodisko tak, aby sa k tej bráne viac nik dostať nemohol. Navrhne to bratovi. Ten zaiste hneď urobí, čo jej uvidí na očiach. Najradšej by zbúrala celú svätyňu, tušila však, že ak by sa na to podujali, trvalo by to roky.

Zastala pred schodiskom a rukami si nadvihla olivovozelené šaty. Dar od brata. Spomenula si, čo povedal. Vraj sa viac nemôže obliekať ako meštianka.

,To sa ešte uvidí!' usmiala sa v duchu a vystúpila na prvý schod.

Len čo to urobila, zakrútila sa jej hlava. Oči jej zhasli, obrazy potemneli a nohy ju zrazu prestali poslúchať. Podlomili sa jej kolená a bezvládne sa zvalila na zem. Zhlboka vydýchla, stratila vedomie a zablúdila v tme.