CH01 - tretia - 07

Dievča, ktoré k nim prehovorilo mocne, ako keby jej z hrdla vychádzal zborový spev, nemohlo byť staršie od neho. Vyzerala presne tak, ako si ju Benjamín pamätal z podzemia. Celá v čiernej, od hlavy až po päty. Zaodetá postavou krehkej dievčiny, ako keby len nedávno dosiahla vek dospelosti. Avšak až teraz, na dennom svetle, uzrel aj jej hrdzavú tvár. Svoj široký klobúk držala v rukách, ako keby sa viac nechcela skrývať pod jeho tiene. Pehy, niektoré veľké ako hrachy, jej žiarli na tvári ako rozkvitnuté lekná na hladine pokojného rybníka. Dlhé husté vlnité vlasy mala zopnuté na šiji hrubou koženou šnúrou. Jej oči boli plné láskavosti a divokosti zároveň. A Benjamín od nej nemohol odtrhnúť zrak.

Šimon sa díval na divokú šelmu pri jej nohách. Tiger stál vzpriamene a dlhým chvostom, natiahnutým nad chrbát, robil jemné vlnité pohyby. Z očí mu žiaril pokoj, ba zdalo sa mu, že je v nich aj štipka ľudskosti. Múdrosť a rozhodnosť, ba aj vôľa robiť, čo je dobré a nielen to, čo je žiadúce. Na prvý pohľad videl, ba aj cítil, že to divoké zviera by nikdy neublížilo človeku. Netušil, ako tá dievčina tigra vycvičila, ba ani to, ako jej to on, divoký a ozrutný, dovolil.

"Nie je skrotený," pozrela na neho vážne. "Je slobodný. Preto ma také oči!"

Šimon, prekvapený z jej slov, otvoril doširoka ústa. Ako mohla vedieť, na čo práve myslí? Je azda spojená s tigrom tak ako on s koňmi? Alebo, žeby bola spojená s ním? On však žiadne tajomné spojenie s ňou necítil. On predsa nevie, na čo myslí. Ako je potom možné, že ona vie, na čo myslel on?

Chekutanga, neustále spojená s tigrom a obklopená ich vnútornými hlasmi, vnímala každú ich radosť, nadšenie, zvedavosť i starosť. Lichotilo jej, ako sa na ňu díva Benjamín. Lichotilo jej to, lebo poznala jeho čisté úmysly. Nebolo v nich nič silácke ani žiadostivé, nič, pred čím by v minulosti utekala. A páčilo sa jej, ako sa Šimon díva na jej zázračného priateľa. Sama si uvedomovala, že ten pohľad na neho nikdy neomrzí.

Vedela, prečo sú pri ohrade s koňmi a čo sa chystajú urobiť. Vnímala, čo si o tom myslí tiger a tak znova prehovorila. Oni dosiaľ mlčali, ako keby bola kráľovnou, ktorú nemožno osloviť, kým im to ona sama nedovolí.

"Ak by tu, vo vašom okolí, naozaj pobehovala skutočná Anavin," prihovárala sa im pokojným hlasom. "Vari by tá, ktorá prichádza z krajiny večnej mladosti alebo zo záhrobia, potrebovala tunely, aby prechádzala z miesta na miesto?"

Vedela, že tá otázka na nich zapôsobí. Včera by sa toho ešte bála. Nechcela by, aby ľudia vedeli, že je iná. Lenže včera premýšľala ako Tereza. Dnes už ňou nie je. Nebude sa hanbiť za dary, ktoré dostala a nebude ich ani skrývať. Je lepšie, ak poznajú hneď, že počuje ich myšlienky, ako keby sa to mali dozvedieť nakoniec a potom spätne skúmať nad čím všetkým premýšľali a čo všetko o nich vie. Ak sa má postaviť v pravde pred seba, musí sa v pravde postaviť aj pred tých, ktorých volanie o pomoc nasleduje.

Tiger, odteraz viditeľný, bude jej spoločníkom na každej ceste. Navzájom sú si darom, a budú darom pre tých, ku ktorým budú poslaní. Nech to teda všetci vedia. Viac nie je obyčajná, odteraz je zázračná! Nech sa ich teda tá zázračnosť dotýka!

Keď dlho mlčali, a stále na ňu civeli, ako keby bola duch, s úsmevom ich posmeľovala: "Nemusíte sa ma báť! Ak sa chcete pýtať, pýtajte sa. Ak ma chcete pozvať do svojho domu, spokojne to urobte..."

Benjamín sa hneď otočil k Šimonovi. Ak by boli v jeho rodnej osade, už dávno by ich pozval pod svoju strechu. Ten chlap však váhal. Preskakoval pohľadom z dievčiny na tigra a späť. Tvár mal zrazu napätú a viečka privreté. Spomienky z čias, kedy býval ešte v meste, ho zavalili ako rozbúrené vody. Darmo sa im bránil, dorážali na neho vo vlnách.

Chekutanga to všetko vnímala.

"Tu nie!" povedala, priblížila sa k nemu a chytila ho za ruky. "Tu nie, Šimon! Pozveš nás do svojho domu? Tam si tvoj príbeh rada vypočujem..."

Tereza bola z jeho myšlienok viac zmätená ako on. To poznanie, že Šimon už podobne zázračnú dvojicu vo svojom živote stretol, ju naplnilo nedočkavosťou a vzrušením. Chcela všetko počuť a všetko vedieť. Jeho myseľ sa však bránila a tak dúfala, že ten príbeh dokáže zo seba dostať aspoň slovami.

"Myslíš, že naozaj stretol niekoho ako sme my?" dotýkala sa hneď vedomia svojho zázračného priateľa.

"Poďte!" Šimon konečne prehovoril, otočil sa a viedol ich do osady.

Hneď na okraji, pri prvých domoch, už postávalo niekoľko zvedavcov. Živého tigra dosiaľ nikto z nich nevidel, nečudo, že tam okrem deti postávali aj muži a ženy. Držali sa však za plotom, ako keby ich ten mohol ochrániť, ak by do osady vstúpil rozzúrený tiger.

"Povedz im, že sa nemusia báť!" požiadala Chekutanga Šimona.

"Oni sa neboja!" odvetil. "Dôverujú mi. Ak ho vediem do osady, vedia, že im neublíži..."

Povedal to tak, ako keby sa ho dotklo, že ho poučuje ako malého chlapca. Ona však vedela, že sa nad ňu nepovyšuje, ani na ňu nehnevá. Vo svojom vnútri bojoval so spomienkami, ktoré si želal utajiť. Nebola to však hanba alebo zrada, ktoré skrýval. Dal sľub. Prisahal, že o tej dvojici z minulosti nikdy nikomu nepovie. Dosiaľ ten sľub dodržal, dokonca klamal vlastným deťom, ba aj všetkým mešťanom v meste, len aby pravda nevyšla najavo. A zrazu sa zjaví v osade dievčina s tigrom, pred ktorou nedokáže to minulé utajiť.

Chekutanga vnímala, čo prežíva a bolo jej ho ľúto. Nie je však jej vina, že počuje, čo ľudia nehovoria. Rovnako ako nie je vina Šimona, že vidí do jeho tajomstva, hoci pred ňou mlčal. Len čo si nájdu bezpečné miesto, povie mu, že nechce počuť nič, čo nebude chcieť povedať. Vždy si želala, aby ľudia okolo rešpektovali jej slobodu. Hanbila by sa pred sebou, ak by teraz na neho tlačila, ako keby on žiadnu nemal.

Jedna vec je počuť jeho myšlienky, iná zasa dobiedzať, aby jej ukázal viac. Jej nedočkavosť bola síce silná, za posledné dni sa však naučila, že dary, ktoré dostala, majú slúžiť ľuďom a nie jej zvedavosti.

Keď prechádzali okolo detí, Šimon sa pri nich zastavil. Tiger je majestátne zviera, určite im chcel dopriať, aby si ho obzreli zblízka. Ona však vnímala, ako veľmi sa snaží prekryť staré spomienky novými podnetmi.

"Neublíži vám," prihováral sa im. "Je nádherný, však?" dvihol zrak a pozrel na dievčinu. "Mohli by ho pohladiť?"

Tá otázka ju prekvapila. Jej priateľ predsa nie je domáce zvieratko. Nie je to zajačik, ktorého deti nosia na rukách po celej osade a ukazujú ho ostatným, len aby ho mohli pohladiť. Skôr než by sa opýtala tigra, ten sa k nim priblížil a natiahol hlavu, ako keby sa nevedel dočkať, kedy ho pohladia medzi ušami.

"Môžu," zašepkala Chekutanga. Len nahlas zopakovala, čo jej sám divoký priateľ povedal.

Myseľ jej naplnili radostné hlasy detí, kým muži a ženy boli vo svojich myšlienkach stále opatrní. Dôverovali Šimonovi, to určite, avšak prekročiť plot a dotknúť sa živého tigra, to chce vždy odvahu.

Chekutanga s obdivom sledovala svojho zázračného priateľa. Netušila, že by mohol byť takto prítulný k cudzími ľuďom. Jej dovolil, aby ho škrabala na brade a medzi ušami, dokonca aby si na neho ľahla ako na vankúš. Oni však boli spojení tajomným putom. Nečakala, že by to dovolil aj niekomu inému. Poznala však, že detské duše majú v sebe tu zázračnú príťažlivosť, že v ich prítomnosti sa aj divoké cíti v bezpečí. Vari nemajú deti ten dar, že hneď naplnia každú chyžu, v ktorej sa zjavia?

Sledovala ho a prvýkrát, odkedy sa stretli, si uvedomila, že tiger jej nepatrí! On nie je ako kôň, ktorého si možno kúpiť. Ani ako kura, ktorú možno zavrieť do ohrady. Mubatsiri bol súčasťou daru, ktorý dostala. A znova, ktohovie po koľký krát, sama sebe pripomínala, že nič z toho, čo dostala, nie je pre ňu! Ona je nositeľkou daru, nie jeho vlastníkom!

Ako tak nad tým premýšľala a zdieľala všetko s vnútrom svojho zázračného priateľa, ktorý hneď so všetkým súhlasil, začula nový hlas. Nepatril nikomu z tých, ktorých mala na očiach. Prichádzal od jej chrbta. Prudko sa otočila.

Ulicou, neďaleko od nich, kráčali chlapec a dievča. Kým jeho vnútorný hlas bol plný zvedavosti, jej plný smútku. Hneď cítila, že to dievča stráca niekoho blízkeho. Jej bezmocnosť však prevyšovalo odhodlanie zlomiť prekliatie, pre ktoré sa sužuje. A zrazu videla, že hľadá, - čo Chekutangu zaskočilo, - muža s divokou šelmou pri nohách. Rovnakého, akého sa snažil pred ňou utajiť muž, ktorý ich viedol do jeho chalupy.

Keď ju zbadal Šimon, pochopila z jeho myšlienok, že to jeho dcéra prichádza. A tiež, že si kvôli nej robí veľké starosti.

Adela sa nedívala na tigra ako ostatní. Toho videla už z diaľky. Chcela si obzrieť cudzinca, ktorý ho so sebou priviedol. A veľmi si želala, aby to bol muž. Muž s divokou šelmou pri nohách.

Keď sa im stretli pohľady, Chekutanga vnímala jej obrovské sklamanie. Nijako sa jej to však nedotklo, keďže poznala, prečo toho muža hľadá. V osade je prekliata dievčina, z ktorej Anavin vycicala dušu. A to dievča urobí čokoľvek, len aby jej pomohla.

Chekutanga ju obdivovala skôr, než by sa k nej priblížila. Vnímala jej veľké srdce, poznačené bôľom, ale aj odhodlaním. Tá by sa nevzdala za nič na svete! S jej príchodom dorazila aj neznáma vôňa, akú prvýkrát pocítila vo chvíli, keď do jej komnaty vstúpil zázračný biely tiger. Ako keby aj ona bola poznačená niečim tajomným a divokým. Netušila, čo to je, avšak už teraz zatúžila poznať to dievča viac.

"Pôjdeme?" opýtala sa v duchu tigra. Ten hneď otvoril papuľu a vyceril zuby. Vystrčil dlhý ružový jazyk a oblízal si krátku srsť pod ňufákom. Vyzeralo to, ako keby zíval. Deti a sedliaci však cúvli.

"Toto je," pozrel otec na dcéru a hneď aj na dievčinu, keďže zapamätať si na prvé počutie jej ťažké meno bolo takmer nemožné.

"Chekutanga," predstavila sa jeho dcére sama.

"Žena s divokou šelmou," vyriekla vážne Adela.

"Prepáč, že nie som muž s divokou šelmou, Adela," odvetila, len nech vie, že pozná, čo ju trápi.

Prišlo jej ľúto. Ona však do osady neprichádza kvôli Adele a jej prekliatej priateľke, ale kvôli Benjamínovi. Musí si to neustále pripomínať. Súcit by ju mohol zviesť z jej skutočnej cesty. To jeho hlas je volaním o pomoc. Ostatnými hlasmi, hoci na nich rovnako záleží, sa nesmie nechať ovplyvniť.

,Prečo to povedala?' pýtala sa v duchu zaskočená Adela. A odkiaľ pozná jej meno? Možno to všetko počula od ostatných. Ľudia predsa vedia, čo Sofia vyriekla v blúznení.

,A možno nie!' napadlo jej, keď si spomenula na pána mesta a jeho divokého vlka. Ten predsa tiež hneď vedel, že nosí v sebe zázračnosť z koní. Čo ak mu je táto cudzinka podobná? Čo ak pozná to, čo očami nevidno?

Rozhodla sa ju vyskúšať, či naozaj do nej vidí ako do studne a tak sa jej v duchu spytovala: "A muža, ktorý by mal pri sebe divokú šelmu, takého si už niekedy stretla?"

"Ja nie," odpovedala jej veselo a nahlas Chekutanga. Páčilo sa jej, ako Adela premýšľa. "Ale ty áno, však?" dodala.

Dievčina prikývla a darovala cudzinke úsmev. Zistenie, že tá neznáma rozumie všetkému, na čo práve myslí, bolo vzrušujúce. Niečo podobné zažívala s koňmi. Nikdy si však nepredstavovala, že by to bolo možné aj medzi ľuďmi.

"Poďme," vyslovil nahlas Šimon.

Vôbec nerozumel, o čom sa tie dve rozprávali. A keďže aj sedliaci okolo sa na ne dívali, ako keby hovorili nezmysly, želal si, aby už boli konečne sami.

Šimonova chalupa bola na okraji osady. Cez nízky drevený plot sa dostali do záhrady a úzkym udupaným chodníkom ku chalupe. Na priedomí už stála jeho žena. Najskôr počula iba hluk a potom aj na vlastné oči videla, čo sa deje na ulici. Takmer sa jej podlomili kolená, keď zbadala, ako sa deti hrajú s dospelým tigrom.

Šimon sa k nej priblížil a vzal jej ruky do dlaní. Očami ju prosil, aby mu dôverovala. Nemusel nič hovoriť, rozumela mu.

"Poďte dnu," pozývala hostí do chalupy, pozrela na tigra a dodala: "Všetci..."

Chekutanga nasledovala Šimona cez dvere. Bola rada, že konečne nebudú na očiach. A tiež si želala vedieť, čo sa chystajú urobiť. Najradšej by však počula Šimonov príbeh. Bola si však takmer istá, že neporuší sľub, ktorý kedysi dávno dal zázračnej dvojici.

Zastala hneď za dverami. Vnímala, že v kuchyni je ďalšia osoba. Unavená, ubolená a uplakaná duša, ktorej myšlienky sú tiché ako šumenie vetra v korune stromov. Ani na um by jej však neprišlo, že za stolom, nad plným tanierom horúcej kaše, sedí Ema.

"To predsa nie je možné!" pomyslela a tiger ju upozornil, že to najskôr bude tá dievčina, ktorú spolu s Benjamínom vyslobodili z podzemia svätyne.

"Ema?" neverila vlastným očiam. To predsa nemôže byť pravda! Ako by sa sem dostala?

Pohľady sa im stretli. Obe vyzerali prekvapene a zmätene.

"Povedz jej, aby sedela ticho a nijako nedala najavo, že sa poznáte!" prehovoril tiger.

"Ako jej to mám povedať?" nechápala Chekutanga. Čo mala urobiť? Preletieť cez kuchyňu, objať ju a nenápadne jej šepkať do ucha, aby mlčala?

"Povedz jej to v myšlienkach!" povzbudzoval ju Mubatsiri.

"A to môžem?" spytovala sa ho prekvapene. Dosiaľ nevedela, že zhovárať sa myšlienkami môže aj s inými. Myslela si, že to nie je možné a že takto komunikovať môže iba so svojím zázračným priateľom.

"Chekutanga!" dôrazne ju napomenul, keď stále váhala.

"Ema," natiahla k nej vedomie a dotkla sa jej v myšlienkach.

Dievčina za stolom spozornela. Doširoka otvorila oči, ako keby nemohla veriť, že Tereza, ktorú poznala z mesta, a ktorá teraz stojí pri dverách s tigrom pod nohami, je naozaj skutočná. Bola síce unavená, nie však až tak, aby nevedela rozoznať, čo je a čo nie je sen!

"Ostatní nemusia vedieť, že my dve sa poznáme!" prosila ju Chekutanga, aby nevyzradila ich spoločnú minulosť.

"Naozaj si tam? Nesnívam?" pýtala sa jej začudovane Ema a hneď sklopila zrak, len aby ju zmätený výraz tváre neprezradil. "Naozaj stojíš pri dverách?"

"Naozaj!" presviedčala ju a snažila sa ju upokojiť. "To ja som ťa spolu s Benjamínom vyviedla z podzemia! Pamätáš si na to?"

"Ako to, že ťa počujem v hlave? Ako to robíš, že aj ty počuješ mňa?"

"To si povieme inokedy!" odvetila. "Vie Benjamín, kto si?"

"Nie!" vyriekla a Chekutanga videla, že aj pokývala hlavou.

"Dobre," uľavilo sa jej. "Necháme si naše tajomstvá pre seba. Ja zamlčím teba, ty mňa, dobre?"

"Ďakujem," dotkla sa jej Ema.

"Toto je Chekutanga!" predstavoval ju Šimon manželke. "A nestoj pri dverách ako nezvaný hosť! Poď medzi nás. Ty a tvoj tiger budete u nás vždy vítaní!"

Chekutanga vnímala, že Šimonovi sa podarilo upokojiť myseľ. Všetky tie hlasy, ktoré mu pripomínali staré spomienky, boli preč. Odohnali ich od seba ako kŕdeľ vrán. Ako škodcov, ktorých treba čím skôr odplašiť, len aby sa zachránila úroda.

Podala gazdinej ruku a chystala sa povedať, aby nemala strach, že tiger nikomu neublíži. Vnímala však jej bezbrehú dôveru voči manželovi. Ak ju už upokojil on, ďalšie jej slová by boli zbytočné.

Pozornosť všetkých v chalupe sa obrátila na ňu. Dosiaľ nič podobné nezažila. Každý hlas sa naťahoval priamo k nej. Každý príbeh a každý obraz, ako to vnímala v ich vnútri, bol plný zázračnej dvojice: dievčiny a jej tigra.

Ona už zažila, aké je to počuť hlasy uprostred mesta. Aj vtedy to bolo neznesiteľné a boľavé. Lenže teraz sa každá ich myšlienka týkala jej mena, jej prítomnosti a tie hlasy boli silné, ako keby každý z nich bol samostatným volaním o pomoc.

"Dýchaj," počula tigra, ktorý ju znova upokojoval. Vnímal, že je toho na ňu priveľa.

Videla, ako sa na ňu očami duše díva Benjamín. Tak veľmi by chcel vedieť, odkiaľ prišla a prečo im pomohla ujsť z temnice pod svätyňou. Jeho pohľad bol láskavý a citlivý. Nežný ako rosa, keď sa nad ránom usadí do lupeňov otvoreného kvetu. Plný dobrosrdečnosti a vďačnosti. Tej zvlášť, lebo najviac zo všetkého veril, že dostane príležitosť poďakovať sa jej za vyslobodenie z temnice.

Adela, tá ju zasa zasypávala otázkami, ako keby tam boli iba oni dve. Skúšala ju, či ju naozaj počuje. Dožadovala sa pozornosti tak urputne, až ju z toho rozbolela hlava. Chcela o nej všetko vedieť. Kde našla toho tigra? Ako sa jej ho podarilo skrotiť? A čo všetko dokáže? A dookola sa pýtala na to isté: ,Môžeš uzdraviť Sofiu?'

Šimon sa pýtal iba na jednu vec: ,Prečo zavítala práve k nim?' Nezaujímalo ho kto je, ani kým je. Vedela, že podobných už kedysi dávno stretol. Poznal tajomstvá, ktoré boli pre ostatných v chalupe skryté. Rovnako vnímala aj jeho manželku. Tá dala ten istý sľub a zložila rovnakú prísahu ako on. Obaja už zázračnú dvojicu stretli. Ba vedela, že ňou boli aj obdarovaní. Jeden z nich, Šimon alebo jeho žena, boli totiž kedysi dávno volaním o pomoc.

Tomáš, ktorý sedel blízko Emy, ten si ju zasa obzeral, ako keby bola princeznou, ktorú musí požiadať o ruku skôr, ako ho niekto predbehne. Benjamín sa na ňu díval ako priateľ, Tomáš ako muž. Vnímala jeho zrýchlený tep a srdce sa mu chvelo, ako keby sa ho chlapec chystal vytrhnúť z hrude a na dlani ho podať tej, ktorú mu osud tak láskavo privial do cesty. Presne tak sa na ňu díval. Ako na svoju budúcu manželku.

Ema stále bojovala s neistotou. Teraz však nebol ani priestor ani čas, aby jej všetko vysvetlila. Aj ona by chcela rozumieť, ako sa sem dostala a čo robila v podzemí svätyne. Na to však teraz naozaj nebol čas.

"Chekutanga, ako ste už niektorí zistili, pozná naše myšlienky!" začal Šimon opatrne a tak, aby ju jeho slová neurazili.

,Ja som to vedela!' počula Adelu.

,Do kelu!' zaklial jej brat.

"My však nepoznáme tie jej!" dodal opatrne sedliak.

V tej chvíli si uvedomila, aké nepríjemné to pre nich musí byť. Čokoľvek im príde na um, ona to počuje. Ak by bola v ich koži, utekala by preč. Nik by nemal mať takú moc. Nik by nemal vidieť do najhlbších zákutí ľudskej mysle. Mala nutkanie hneď sa im ospravedlňovať, ako keby ju Šimon práve uznal za vinnú. Ona však vnímala, že nik jej to nevyčíta, ba naopak, dívajú sa na ňu s obdivom.

Zároveň pochopila, akým dobrým rozhodnutím bolo uprednostniť Chekutangu pred Terezou. Teraz už rozumela, prečo bolo dôležité vzdať sa nielen mena, ale aj domova. Ako by mohla bývať pod jednou strechou so strýkom Yanom, ak by poznala každú jeho myšlienku? Ako by sa mohla pohybovať po meste či na trhovisku, dívať sa do očí mešťanom a mať s nimi normálny vzťah, ak by poznala, čo si myslia o sebe navzájom a ako rozmýšľajú o nej? Z toho by sa zbláznil každý!

"Vážim si, že ste ma pozvali pod svoju strechu," prehovorila Chekutanga a pozrela na Šimona. "Neostanem tu však dlhšie, než to bude potrebné. Poviem vám, čo by ste mali vedieť a pôjdem..."

"Nemusíš odchádzať!" vyriekla láskavo gazdiná. Najskôr pozrela na Šimona, ako keby to pre jeho slová chcela ísť, potom sa však obrátila k nej a hlasom plným nehranej žičlivosti dodala: "Povedali sme ti predsa, že pod našou strechou budeš vždy vítaná!"

"Ďakujem," zašepkala Chekutanga.

"Poď," natiahla k nej ruku gazdiná, "posadíme sa ku stolu. Nebudeme sa tu vyprávať postojačky ako na trhoch!"

"Nie," vyriekla potichu a zakývala hlavou. Cítila, že obidvaja v sebe nosia vďačnosť, pre ktorú by nikdy nevyhnali z vlastného domu vyvoleného a jeho Mubatsiri. "Šimon má pravdu. Som obdarovaná. Nebudem však ten dar zneužívať na to, aby som sa prehrabovala medzi vašimi myšlienkami ako medzi knihami v kráľovskej knižnici!"

Pozrela na Benjamína a dodala: "Ja som na divočinu zvyknutá. Budem hneď za osadou, ak by ma niekto z vás potreboval..."

Povedala ,niekto z vás', urputne sa však dívala na Benjamína. Vnímala, že si to uvedomuje. Nebol však dosť domýšľavý na to, aby hneď pochopil, že sa tu naozaj zjavila iba kvôli nemu.

Ten chlapec dosiaľ nepočul o volaniach o pomoc. Nemal ani od koho! Šimon a jeho žena áno, veď jeden z nich má s nimi priamu skúsenosť. Ani tí však nevedeli, ktorý hlas ju privolal. Nebudú sa jej pýtať, lebo tým by iba prezradili, čo sa snažili nechať skryté. A ona im to nepovie.

"Rozhodli ste sa zahrabať tunely!" prezradila, čo im vyčítala z myšlienok pri ohrade, kde sa stretli. "Možno to pomôže, možno nie. Ani ja však neviem, kto rozširuje po krajine zlo ako jed! Ak by to bol človek, zasypať tie tunely by mohlo mať zmysel. Ak to však bude Anavin, bohyňa, ktorá prichádza so záhrobia, zasypané tunely jej nijako nezabránia škodiť aj naďalej!"

"Ty neveríš na Anavin?" spýtala sa jej hneď Adela. To dieťa bolo zaliate nedočkavosťou až po okraj. Prudko dýchala, ako keby mlčať a nepýtať sa, ju dosiaľ stálo všetky sily.

"A ty na ňu veríš?" odvetila Chekutanga, nečakala však od nej odpoveď. Hneď ju aj v myšlienkach, ako ju to pred chvíľou naučil tiger, požiadala o trpezlivosť. Dokonca jej sľúbila, že bude tu, aby sa jej mohla opýtať na všetko, na čo jej bude môcť odpovedať. To Adelu na chvíľu upokojilo.

Nemohla jej povedať, že ona sem neprišla kvôli Anavin, či už skutočnej alebo vymyslenej. Jej volaním je Benjamín. Ostatné je druhoradé. Bude mu nablízku, pripravená zasiahnuť, ak by mu hrozilo nebezpečenstvo, kým sa jeho hlas v nej neutíši.

"Čo by si navrhovala?" opýtal sa jej vážne Šimon.

A ona, stále spojená so svojím zázračným priateľom, mu odvetila presne tak, ako ju to naučil: "Neprišla som sem radiť vám, čo máte robiť! Nech už sa rozhodnete akokoľvek, pridám sa k vám..."

"A ty?" obrátil sa sedliak na Benjamína.

"Má pravdu," odvetil a láskavo sa pozrel na dievčinu s tigrom. "Ak sa po okolí preháňa netvor zo záhrobia, zasypať tunely nám nepomôže!" pohľadom sa vrátil k Šimonovi a dodal: "My to však stále nevieme isto. Ak by bol za všetko zlo napokon zodpovedný iba človek, vtedy by to zmysel malo..."

"Dobre teda," vyriekol Šimon, ako keby len na tie slová čakal. "Urobíme, čo sme sa chystali urobiť. My pôjdeme do Tienistej, nájdeme ten tunel a poprosíme sedliakov, aby ho zasypali!"

Chlapec prikývol. Šimon sa otočil ku vzácnej návšteve: "Myslíš, že by si mohla ísť s Adelou ku rybníku a že by si dokázala ten tunel zasypať aj bez pomoci našich sedliakov?"

"Mohla by som ísť ja!" zapojila sa do rozhovoru Ema. "Ja predsa viem, kde ten tunel je!"

"Aj ja môžem ísť!" pridal sa hneď aj Tomáš.

"Ema, ty si potrebuješ v prvom rade oddýchnuť!" pripomenul jej starostlivo sedliak, veď včera ešte ledva stála na nohách. "A okrem toho, Adela vie, kde je ten tunel schovaný!"

Otec sa pozrel na dcéru a pokýval hlavou, len aby vedela, že je hlúpe predpokladať, že on netuší, že už tam dnes snorila.

"Ako to vieš?"

"Ráno tu bol sused," škeril sa na ňu otec. "Vraj si mu vzala syna. A vraj ste vyšli z osady a vydali ste sa ku rybníku... naozaj si myslíš, že som taký hlupák? A že neviem, čo si tam hľadala?"

"Pôjdem aj ja, otec!" zopakoval Tomáš.

"Nie!" obrátil sa k nemu. "Nenechám tú tvoju matku a Emu samotné! Potrebujem ťa tu, aby si na ne dával pozor!"

Tomášovi sa to nepáčilo, keďže by rád urobil niečo hrdinské, len aby si ho dievčina s tigrom všimla. Bol jej prítomnosťou taký omámený, že na ňu myslel, aj keď vedel, že pozná všetky jeho myšlienky.

Šimon nebol slepý. Videl, čo prežíva jeho syn. Dúfal, že keď ho nechá doma a Chekutanga pôjde s Adelou k rybníku, že to omámenie pominie a že sa k nemu snáď vráti aj zdravý rozum.

"Chekutanga?" pozrel gazda na dievčinu s tigrom, keďže dosiaľ na jeho prosbu neodpovedala.

"Pôjdem s Adelou," odvetila a pozrela na ňu s úsmevom. "Zvládneme to aj samé! A o tunel sa postaráme aj bez pomoci sedliakov..."

Ak by Šimon poznal jej myšlienky ako ona jeho, cítil by, že zo všetkých ľudí v chalupe, si Chekutanga želala najviac spoznať práve ju, čistú a krehkú dievčinu, odvahou, divočinou a tajomnosťou poláskanú Adelu.