CH01 - tretia - 08

Šimon a Benjamín si vzali kone a vydali sa na cestu do Tienistej. Verili, že sa im podarí nájsť miesto, kde Anavin prekliala tú dievčinu. Možno to bude vedieť jej otec, možno ten, kto jeho dcéru videl naposledy zdravú. Ak sa im podarí nájsť to miesto, vchod do podzemia bude blízko. Verili, že na noc budú späť.

Adela a Chekutanga s tigrom sa vydali pešo na sever. Museli však najskôr prejsť cez celú osadu, čo nebolo možné bez povšimnutia.

Zastavili ich deti, ktoré sa znova chceli dotknúť tigra.

Starý sedliak, číhajúc na nich pri plote, im zasa túžil vyrozprávať príbeh z dávneho detstva. Vraj raz boli v kráľovskom meste komedianti, ktorí na veľkom voze, v pevnej klietke, vozili so sebou leva. Chcel im iba povedať, že on sa tigra nebojí. Veď už raz videl leva.

Stretli dievčatá, ktoré si závistlivo obzerali cudzinku. A mládencov, ktorí sa na ňu dívali rovnako ako Tomáš v chalupe. Jeden gazda sa spytoval, koľko stojí taký tiger a kde ho kúpila. A či je taký silný ako býk, či by dokázal potiahnuť záprah a pluh.

Chekutanga sa zastavila pri každom, kto im mal čo povedať. Počula ich hlasy, zväčša zvedavé a bažiace po senzácií, ako keby sa deň za dňom opakujúca každodennosť v osade viac nedala niesť. Bola pre nich oblažujúcim svetlom. Krásna mladá dievčina s tigrom, ktorý ju sprevádzal ako dúha osviežujúci letný dážď, obrátila celú osadu naruby.

Chekutanga sa ich pozornosti tešila. Nenechala sa však ňou oslepiť. Vedela, že sa musia dostať z osady čím skôr. A okrem toho, vnímala nedočkavosť jej spoločníčky. Adela by ju najradšej schmatla za ruku a ťahala preč, len aby im už ostatní dali pokoj. Toľko mala v sebe otázok a dosiaľ nemohla položiť ani jednu jedinú. Bola by to urobila, ak by si neuvedomovala, ako sebecky rozmýšľa.

Dostať sa z osady von trvalo možno tak dlho, ako Šimonovi a Benjamínovi dostať sa na koňoch do Tienistej. Adela ju chvíľu aj obdivovala, koľko trpezlivosti a zhovievavosti je v tej dievčine s tigrom. Správala sa milo, usmievala sa a na všetky otázky trpezlivo odpovedala. Nikoho neodmietla a na nikoho sa nemračila. Keď sa však dostali na koniec osady, s úľavou si vydýchla a plná radosti z toho, že ju konečne má iba pre seba, ako jej to Chekutanga sľúbila ešte v chalupe, ju zasypala zvedavými otázkami. Samozrejme, že začala tým, na čo celý čas najviac myslela.

"Vieš liečiť?"

"Nie!" rozosmiala sa Chekutanga.

"Nie?" pýtala sa jej sklamane Adela.

"Nie?" čudoval sa Mubatsiri.

Povedala síce, že nie, teraz si už však istá nebola. Ako má vedieť, či dokáže liečiť? Dosiaľ to nevedela a odkedy je obdarovaná, nik jej nepovedal, že to môže skúsiť. Ak to dosiaľ nerobila, tak to možno ani nevie.

Keďže bola neustále spojená s tigrom, ten jej hneď vysvetlil, že je ešte veľa vecí, o ktorých nevie, že je nimi obdarovaná. Pripomenul jej však, aby na všetky zvedavé otázky, ktorých bude stále viac a viac, vždy odpovedala tak, aby nezabudla, kto je jej volaním o pomoc.

"Určite?" nechcela sa vzdať Adela. "Naozaj nevieš liečiť? A Skúšala si to niekedy?"

"Naozaj!" zvážnela a pozrela jej do tváre. "Adela, ja neviem liečiť! A tvojej Sofii nedokážem pomôcť! Určite si si to už všimla, ale ja nie som muž s divokou šelmou po boku..."

Musela jej to takto povedať. Jej volaním je Benjamín. Ak by sa jej opýtal on, či by ho dokázala uzdraviť, ak by bol smrteľne chorý, odpovedala by mu, že sa o to pokúsi. Adele však takto odpovedať nemôže. Nie je tu kvôli nej!

"Ja viem, že nie si muž," súhlasila s ňou. "Lenže ja som si myslela, že keď to dokáže muž s divokou šelmou, že by si to mohla dokázať aj ty! Veď aj ty máš predsa divokú šelmu!"

"Je mi ľúto," zopakovala Chekutanga.

"Ja viem," uznala. "Videla som, ako si sa správala k našim ľuďom v osade. Som si istá, že ak by si mohla, už dávno by si ju uzdravila..."

V tej chvíli si želala, aby jej volaním o pomoc bola Adela alebo Sofia. Tak rada by im pomohla. Sofia musí byť úžasné dievča, keď Adela toľko za ňu bojuje.

Nemyslela to tak, že teraz by rada vymenila Benjamína za niekoho iného. Aj on potrebuje pomoc. To, že ju zatiaľ zreteľne nevidí, neznamená, že nepríde chvíľa, kedy si uvedomí, že ju potrebuje viac ako tieto dve dievčatá. Ona by si však želala, aby mohla pomáhať všetkým.

"Vždy je iba jedno volanie?" pýtala sa hneď tigra. Dosiaľ nad tým nepremýšľala. Keď sú však teraz všetci spolu, nemohla by započuť volanie tých, ktorí sú blízko Benjamína?

"Ak by bolo tých volaní viac, ktorému by si dala prednosť?"

"Snažila by som sa pomôcť každému!"

"Je len zhoda náhod, že Sofia a Benjamín sú tak blízko seba, nemyslíš?" vysvetľoval jej trpezlivo tiger. "Čo by si však robila, ak by jeden bol tu a druhý za ďalekými horami?"

"Nikdy sa ešte nestalo, aby bolo viac volaní o pomoc?" zopakovala svoju otázku.

"Tebe nie!" odvetil. "Ak sa ti to však raz stane, budem pri tebe!"

"Prečo mi nechceš povedať pravdu?" nepáčilo sa jej, akú vyhýbavú odpoveď dostala.

"Lebo to v tejto chvíli nie je dôležité!" zdôraznil. "Nie som tu na to, aby som uspokojil tvoju zvedavosť! Čo by sa zmenilo, ak by som ti povedal, že to je možné? A na čo by ti to bolo? Nič sa nezmení a hlas, kvôli ktorému tu si, bude aj naďalej patriť Benjamínovi..."

"Máš pravdu," cúvla a viac sa nevypytovala.

Nesmie dovoliť, aby ju ovládal súcit. Lenže ona nie je muž. Ten by si najskôr povedal, že dostal úlohu, ktorú treba splniť a ostatné by ho nezaujímalo. Muž by sa toľko nepýtal, nevyzvedal a nechal by dievčatá napospas osudu, lebo ony nie sú jeho volaním o pomoc. Ona je však žena. Chekutanga. Prvá medzi mužmi.

A zrazu, rýchlo ako keď sa obloha zamračí, ju prepadli výčitky a otázka: ,Nebolo by lepšie, ak by z tej sklenenej tuby pil Samuel?'

To on mal prijať dar. To on bol vyvolený. A ona mu to vzala. Ukradla. Ak by bol on na jej mieste, Adelu by vypočul, povzbudil ju milým slovom, ale nijako sa nesťažoval, že jej nemôže pomôcť. Čo ak sa stala niekým, kým ani nemôže byť? Čo ak vzala na seba dar, ktorý žena uniesť nemôže?

"Chekutanga!" okríkol ju Mubatsiri. "Prestaň s tým! Nik nemôže dostať dary, ktoré si ty dostala, ak k tomu nie je predurčený od počiatku! Nik, rozumieš? Tak prestaň fňukať a rob, čo robiť máš. Neobzeraj sa cez plece a buď tu, prítomná, ako keby na ničom inom nezáležalo!"

Chekutanga vedela, že má pravdu. Nemala by sa ľutovať len pre to, že nevie pomôcť niekomu, koho sama ľutuje. Mala by Adelu dvíhať von a nie spolu s ňou padať do studne. Potrebuje jej silu a povzbudenie, nie jej slzy a ľútosť. To, že nemôže použiť dary predsa neznamená, že ju nemôže dvihnúť a nasmerovať správnym smerom.

To dievča by si želalo, aby bola liečiteľka. Aké jednoduché by to bolo, ak by odteraz každého, koho stretne, mohla obdarovať zázrakom! Toto jej však nik nesľúbil. Nebude z nej liečiteľka len pre to, že si to Adela želá. Môže jej byť ale priateľom, akým by jej už dávno bola, ak by stále nemyslela na to, že má dary, ktoré teraz nemôže použiť.

"Adela," oslovila ju láskavo, keďže si spomenula, čo videla v jej vnútri. "Ty si muža s divokou šelmou už stretla, však?"

Dievča prikývlo.

"Keď sme sa stretli," pokračovala Chekutanga, "zvedavo si si ma obzerala, lebo si dúfala, že ten tiger patrí mužovi..."

"To všetko Sofia," odvetila smutne a pokračovala: "To ona hovorila a možno iba blúznila. Ja neviem, čo to presne bolo, dookola však opakovala, aby som k nej priviedla muža s divokou šelmou," Adela dvihla hlavu a pozrela svojej spoločníčke do očí. "Keď som zbadala na ulici tigra, naozaj som si želala, aby ho sprevádzal muž... nie ty... ale muž, o ktorom vravela Sofia..."

Adela sa nehanbila za to, ako to povedala. Veď si to naozaj želala. Chekutanga to určite pochopí. Ak by bola na jej mieste, vari by si želala niečo iné?

"A ty vieš, že taký muž existuje, však?"

"Keď som bola v meste pod dvoma skalami, videla som kráľa," odvetila a hlas jej zosilnel, ako keby do tých slov vložila všetku svoju nádej. "Pri nohách mal veľkého bieleho vlka. Bol krotký ako tvoj tiger. Ba aj oči mal rovnako tajomné..."

Chekutanga by jej rada povedala, že to je práve ten, ktorého hľadá. Veď rovnakého muža s bielym vlkom videla aj v spomienkach jej otca Šimona. Nemôže jej to však povedať. Vnútro človeka je posvätné. A to, že doň vidí, ešte neznamená, že o ňom môže nahlas hovoriť. Myšlienky jej otca patria výlučne jemu. Nemá právo ich rozširovať. Nedostala dar vidieť vnútro človeka, aby z jeho myšlienok robila klebety.

"Stále však nerozumiem," začala opatrne Chekutanga. Ona síce rozumela, chcela však, aby na to Adela prišla sama. "Keď už si toho muža s divokou šelmou našla, prečo si ho nepriviedla sem?"

"Ja som tam nehľadala jeho!" odvetila. "A vtedy som ešte ani nevedela, že Sofia bude odo mňa chcieť, aby som ho k nej priviedla..."

"Nie? A koho si tam hľadala?"

"Liečiteľku," vysvetľovala jej trpezlivo. "Myslela som si, že otca... alebo mamu, lebo ja vlastne ani neviem, ktorý z nich bol chorý... že to ona ich kedysi uzdravila..."

"Aha," čudovala sa, hoci celý ten príbeh poznala už z jej mysle.

"Lenže ona ich neuzdravila," pokračovala. "Otec si to všetko vymyslel. Aby chránil toho, komu naozaj vďačí za uzdravenie..."

"A ty vieš komu?"

"Neviem," vyriekla a krčila plecia. "Chvíľu som si myslela, že by to mohol byť pán mesta. Naozaj vyzerá ako muž s divokou šelmou. Možno on uzdravil otca pred rokmi a možno... naozaj neviem... mala by som ho priviesť ku Sofii?" spytovala sa nahlas. "Lenže, keď nevieš liečiť ty a tiež máš pri sebe divokú šelmu, čo ak to nevie ani on? Čo ak naozaj Sofia iba blúzni a nik na svete jej viac nedokáže pomôcť?"

"Myslím," povzbudzovala ju, "že na túto otázku ti môže odpoveď iba jeden človek na svete!"

"Pán Dvoch skál?"

"Presne tak," súhlasila a obdarovala ju úsmevom, len aby sa nevzdávala a hľadala toho, za ktorým ju v blúznení posielala Sofia. "Muž s divokým vlkom pri nohách..."

Znova si želala, aby jej volaním o pomoc bola Adela. Zatúžila vidieť muža, ktorému pri nohách sedí veľký vlk. Čo ak je ten muž rovnako obdarovaný ako ona? A čo ak je ten vlk Mubatsiri, rovnako ako jej tiger, z dobra zrodený?

Veľmi by si želala stretnúť takých, ako je ona. Ak by bola pravda, že to kráľ pred rokmi uzdravil Šimona, znamenalo by to, že muž s divokou šelmou odpovedá na volania o pomoc už niekoľko desaťročí. Kto by jej mohol povedať viac o tom, čo ju čaká, než ten, kto tým žije toľké roky? Mohla by sa dozvedieť viac. Viac všetkému rozumieť. Viac sa na budúce cesty pripraviť.

"Máš mňa!" vnímala tigrov hlas.

"Nemusíš hneď žiarliť!" povedala, čo jej prvé prišlo na um.

"Ja nežiarlim," pripomenul jej, že v ňom okrem dobra nič iné nie je. "Len ťa znova prosím, aby si sa v prvom rade učila dôverovať mi! To znamená: byť spokojná s tým, čo ti hovorím. Tak ako sa ani dieťa nenaučí písať za jeden deň, tak ani ty nemôžeš vedieť všetko hneď!"

Znova ju poučoval. Nerobil to však s dunením bleskov, hnevom a pod zatiahnutou oblohou. V jeho slovách bolo tak veľa žičlivosti, že by bola schopná počúvať jeho ponaučenia aj celý deň.

"Si obdarovaná! Ako? To budeš odhaľovať postupne!" pokračoval a jej srdce sa v jeho slovách upokojovalo. "Pre človeka je prirodzené chodiť, pomaly a tak, aby vnímal, čo vidí okolo seba a zároveň tomu rozumel. Nie je vždy múdre vyskočiť hneď do sedla a hnať sa dopredu! Musíš mi dôverovať!"

"Pôjdeš za ním so mnou?" opýtala sa jej Adela.

"Nie!" odvetila rozhodne. "Mala by si požiadať otca. Nepochybujem, že ten to pre teba rád urobí..."

Veľmi si želala ísť tam s ňou, avšak tiger, tak ako vždy, mal opäť pravdu.

Vždy to bude ťažké, uprednostniť iných pred sebou a zapudiť vlastné túžby pred tými, ktoré majú skutočnú hodnotu. Vari takto nebojujú všetci ľudia na zemi? A nie sú naozaj dospelí a zrelí tí, ktorí sa učia milovať, čo je potrebné viac ako to, čo je v ich srdci žiadúce?

"Máš pravdu," súhlasila s ňou Adela a pridala do kroku.

Chekutanga by jej rada povedala niečo iné. Veď to znelo, ako keby s ňou nechcela ísť. Ba chvíľu sa preto aj trápila. Čo si o nej pomyslí? Že jej nechce pomôcť? Ona naozaj verí, že sú s tigrom zázrační. Vari nie je ich zázračnosti hodna?

Nemôže jej však povedať, že Benjamín je dôležitejší ako všetci ostatní. Nikdy by to nepochopila. Nemôže tomu ani rozumieť. Veď aj pre ňu je to zložité. Prečo by mala jedného povyšovať nad všetkých a ostatných kvôli vypočutému prehliadať? Vari je dobro skúpe? Vari je neschopné slúžiť všetkým? Malo by byť ako rosa, čo noc za nocou, bez výnimiek, ovlaží celú zem.

Mubatsiri mlčal. Želala by si, aby jej k tomu niečo povedal. Vnímala jeho myšlienky. Bol stále s ňou, avšak v jeho mysli nenašla na svoje úvahy odpoveď.

Mubatsiri vedel, že potrebuje počuť aspoň slovo. Možno ho práve to obmäkčilo.

"Vždy budú takí, ktorí ti nebudú rozumieť," vyriekol napokon. "Nie si viac jednou z nich. Pamätaj si to! Takto sa na teba budú dívať, ako keby si viac nebola jednou z nich! Aj preto budú chcieť viac. Tak veľa, že im to nebudeš môcť dať..."

"Lenže ja cítim, že teraz by som mohla!" bránila sa zubami nechtami. Tak veľmi chcela pomôcť Adele a Sofii.

"Dobre, že to tak cítiš," súhlasil s ňou, čo ju prekvapilo, keďže predpokladala, že s ňou bude bojovať. "Adela si myslí, že by si jej mohla dať viac! Tak ako si ty myslíš, že by tí, ktorými si bola obdarovaná, ti mohli dovoliť dať viac. Nie sme všemocní. A opakujem, znova, bola si obdarovaná a nie je tvojou úlohou rozhodovať o tom, ako tie dary budeš používať!"

"Kto sú tí, ktorí ma obdarovali?"

Dosiaľ nad tým nepremýšľala. Počula hlas učiteľa, Nhungamira, ktorý jej ako prvý zvestoval jej nové meno. Kto to však bol? Duch? Alebo človek, obdarovaný ako ona, ktorý dokáže byť neviditeľný?

Kto sú tí oni, ktorí rozhodujú o tom, ktoré volanie má nasledovať? Kto sú tí oni, ktorí jej nedovolia pomôcť Adele?

"Chekutanga!" dotkol sa jej tigrov hlas s dunením, aké v ňom dosiaľ nikdy nebolo. "Ak si myslíš, že robíš niekomu láskavosť, keď si prijala dary, tak to mi môžeš rovno podrezať hrdlo a aj ja ti sľubujem, že už nikdy a nikto nebude rozhodovať za teba, koho máš nasledovať a komu pomáhať!"

Jeho slová ju vystrašili. Prečo jej to pripomína? Najradšej by na obraz mŕtveho orla navždy zabudla. Veď ona nechce nikomu ublížiť! Chce iba rozumieť!

"Dotkol sa ťa niekto, koho svojim jednoduchým rozumom nemôžeš pochopiť!" pokračoval. "Medzi vami je priepasť, ktorú žiadne ľudské slová a ich významy nemôžu spojiť. Ak pred tebou ostáva niečo skryté alebo zahalené, pamätaj, že to len pre tvoje dobro! Ľudský život je ako tieň, chvíľu tu a zrazu preč, a nemôže sa rovnať svetlu, ktoré ho najskôr vytvára, potom skracuje a napokon pohltí celého. Nik sa nemôže dívať do slnka! Buď pokorná! Prijmi s bázňou, čo si dostala! A dôveruj mi!"

"Obrátili ste mi život hore nohami!" zašepkala a oči jej zvlhli.

Zrazu sa cítila krehká ako dieťa v kolíske. Ona nie je bojovník! Nie je ani dosť poslušná, aby robila iba to, čo jej povedia. Vari je zločin chcieť rozumieť? Neželá si viac, než spoznať, kým sa stala. Koho nasleduje a kto ju sprevádza? Vari chce tak veľa?

"Dôveruj mi a buď trpezlivá," tiger stíšil hlas.

"Nechcem sa s tebou hádať!" povedala a privrela viečka, aby zadržala slzy.

"Nebojuj so mnou!" požiadal ju pokojne. "A nezabúdaj, že všetko, čo robím alebo hovorím, slúži na dobré!"

"Ja viem, ale v srdci mám toľký zmätok, pochybnosti a nepokoj," odhaľovala, čo roky skrývala. "Nikdy som nebola dosť sebavedomá. Utekala som od ľudí, všetkých som od seba odháňala, len aby nevideli, akou v skutočnosti som. Krehkou a zraniteľnou. Vystrašenou a nerozhodnou. A teraz je toho ešte viac..."

"Vždy sa budeš takto cítiť, ak spretrháš puto, ktoré nás spája!" upokojoval ju. "Musíš sa do mňa ponoriť. Len vo mne skrytá budeš v bezpečí. Neopúšťaj ma. Bola si taká pokojná, odkedy si sa rozhodla, že viac nebudeš Tereza. Ponorila si sa do mňa ako do vody. Vari ti niečo chýbalo?"

"Nemám v sebe takú vytrvalosť," obhajovala sa.

"Nikto nemá!" uznal. "Preto musí byť vytrvalosť podporovaná trpezlivosťou. Vždy keď sa zatúlaš, hľadaj cestu späť. Trpezlivé návraty. Na nich záleží viac ako na vytrvalosti. Rozumieš?"

"Rozumiem," zašepkala, keďže sa už znova pozvoľna ponárala do neho. A znova si neželala viac, než sa s ním spojiť tak, ako keby ich duše splynuli v jednu. Vedela, že v ňom sa nadýchne. Že prestane byť trucovitá a tvrdohlavá a že sa znova upokojí ako dieťa v matkinom náručí.

"Stalo sa niečo?" opýtala sa jej zrazu Adela.

Chekutanga, zaujatá vlastným bojom, si ani nevšimla, že ju už dlhšie sleduje. Videla, že má oči plné sĺz a pokrivenú tvár.

"To ten prach," utrela si rýchlo slzy, "prach z cesty..."

Adela jej neverila, ale keďže aj ona sa občas hanbila za slzy, viac do nej nedobiedzala. Nech už to bolo čokoľvek, ponúkne jej blízkosť a nie zvedavosť.

"Je ťažké byť zázračnou?" prekvapila Chekutangu otázkou.

"Ja nie som zázračná!" odvetila rýchlo, ako keby to bola špina, ktorú musí hneď striasť zo seba a ukázala rukou na svojho tigra. "On je!"

"Ja sa na teba nehnevám!" vyriekla, ako keby kvôli nej plakala. "Viem, že keby si mohla, tak by si Sofiu uzdravila..."

"Adela," zašepkala a po líci jej stiekla ďalšia slza. Zotrela si ju dlaňou. "Stále ten prach!" usmiala sa nasilu. "To ten prach..."

"Ja som naň zvyknutá," prikyvovala Adela. "Mne už tak neškodí..."

"Hej," súhlasila a bola vďačná, že to dievča nie je dotieravé. Naopak, snažilo sa jej to uľahčiť, hoci dobre vie, že naozaj plače.

Blížili sa už k rybníku. Spočiatku ho nebolo vidno, keďže ho ako náruč chlpatého obra zakrývali husté trávy a vysoké bambusy. Až keď Adela zišla z poľnej cesty a priblížili sa k nemu, že by doň kameňom dohodili, otvorilo sa pred nimi jazierko, ktoré sa viac ponášalo na veľkú mláku ako na rybník. Voda v ňom bola špinavá a brehy zanesené sýtozelenými hustými riasami. Chekutanga pochybovala, že v ňom žijú ryby a tiež, či by sa doň niekto odvážil vstúpiť, aby sa schoval pred silnými slnečnými lúčmi. Ani rybačka, ani kúpanie.

"Takže ty si tu už dnes bola?" opýtala sa jej dievčina s tigrom.

"Chcela som vidieť, odkiaľ prišli Benjamín s Emou," odvetila jej Adela. "A hovorí sa, že práve na tomto mieste sa stretla Sofia s Anavin. Tu ju prekliala!"

"Ukážeš nám, kde je vchod do podzemia?"

"Poďte," prikývla a viedla ich hustým porastom okolo rybníka do lesa.

Vysoké buky a ich riedke konáre prepúšťali toľko svetla, že pod ich obnaženými korunami neboli takmer žiadne tiene. Vysoké trávy, napájané hojnosťou slnečných lúčov, sa tak nezastavili ani pri pätách prvých stromov, ale naťahovali sa ďalej na sever. Hrubé kmene a konáre, napadnuté sivou plesňou, vŕzgali, ako keby viac nemali síl stáť na nohách. Kvílili, ako keby sa im chystali padnúť na hlavy.

Jaskyňa nebola ďaleko. Keď pred ňou zastali, Adela jej hneď ukazovala písmena, staré i nové, ktoré najskôr chválili a potom preklínali tých, ktorí by sa odvážili vstúpiť dnu.

"Odstúpte," prikázal jej v myšlienkach Mubatsiri.

Chekutanga hneď chytila Adelu za ruku a ťahala ju preč od jaskyne.

"Viac!" žiadal tiger. Cúvli viac a Mubatsiri skočil do čiernej diery v zemi.

Chvíľu sa nič nedialo. Obe sa napäto dívali do tmy jaskyne. Čoskoro ich však upútal zvláštny zvuk, ako keby pukala zem. Obrátili hlavy a dívali sa na juh, cez rybník, ba ešte ďalej, kde sa najskôr rozhýbali trávy, kým ich nezahalil kúdol hustého prachu. Zem sa prepadávala do seba. Pôda pod ich nohami sa chvela, ako keby sa blížilo zemetrasenie. Na rovnej pláni vedľa rybníka rástli a padali maličké kopčeky. Približovali sa až k nim. Zem sa triasla ešte viac.

Zrazu z čiernej diery vyletel tiger. Skala, pod ktorou bol vchod do jaskyne, sa zrútila do zeme a čiernu dieru, tunel ku svätyni, zavalila špina a hŕba prasknutých skál.

"Dúfam, že viac sa tu tá prekliata bohyňa neukáže!" vyslovila nahlas Adela.

Chekutanga by rada verila, že takto rázne vyslovené želanie sa jej splní. Ona však bola plná pochybností. Ťažký je taký boj, v ktorom protivník neukáže svoju tvár. Veď oni ani nevedia, kto stojí proti nim. Kto preklial Sofiu? Bohyňa, ktorá si po stáročiach ticha spomenula na svoju rodnú zem? Alebo obyčajný človek? Lebo aj ľudia majú takú moc: preklínať, ničiť, zabíjať a znetvoriť seba na obraz démona.

"Vrátime sa?" zašepkala Adela.

"Ty choď!" prehlásila Chekutanga. Do očí sa jej vrátil pokoj a úľava. "My zostaneme na noc tu," dodala. "Ako som to povedala v chalupe, nebudeme sa zdržiavať blízko vás..."

"Dobre," súhlasila Adela, zadívala sa jej do očí a potichu dodala: "Musí byť ťažké byť zázračná. Ide ti to však dobre!"

Darovala jej úsmev a vykročila k rybníku.

,Ide ti to dobre! Ide ti to dobre!' opakovala dookola v mysli Adela. Vedela, že Chekutanga to všetko počuje. A tak stále dookola opakovala: ,Ide ti to dobre! A zázračnosť ti pristane!'

Na noc sa uchýlili do hustého krovia medzi riedke brezy. Najskôr spolu lovili. Malé jelenča, ktoré sa zatúlalo od matky, nemalo zoči-voči veľkému tigrovi žiadnu šancu. Bolo to ešte mláďa, avšak jesť sa musí.

Bola rada, že ho nemusí sťahovať z kože sama. Urobil to tiger. Ak sa chcel nažrať, nemal na výber. Ona si potom na ohni opiekla kus stehna, ktoré z neho ostalo.

Obaja spokojne odpočívali pri ohni. Chekutanga bola rada, že neostali v osade. Hluk hlasov, ktoré sa k nej naťahovali celý deň, ju už unavoval. Znova si uvedomila, že bývať v meste by viac nedokázala. Zázračnosť môže byť aj bremenom. A pre ňu bolo skutočným bremenom počuť každý hlas a každú vnútornú myšlienku.

"Nechcem o teba prísť," prehovorila Chekutanga potichu, keď dojedla. Vedela, že Mubatsiri vie, nad čím premýšľa. Ona mu to však chcela povedať, ako keby mala pred sebou človeka. Nahlas a z očí do očí. "Že si neustále pri mne a so mnou spojený, to je ten najväčší dar, aký som kedy dostala. Byť s tebou sa nedá porovnať s ničím iným, čo som dosiaľ zažila!"

Dívala sa do jeho tmavých očí. Videla v nich odraz svojej tváre. Ba za nimi, v ich hlbočine, sa videla celá, ako keby bol jej Mubatsiri, každým kúskom svojho vnútra, celý z nej.

"Mám ťa rada," dodala. "Mám ťa rada najviac na svete!"

Vstala a priblížila sa k nemu. Vnímala ako dýcha a ako pokojne mu bije srdce. Posadila sa na zem a chytila jeho hlavu do teplých rúk. Stále sa mu dívala do očí. Počúvala pieseň jeho vnútra, ktorá ju upokojovala ako šumenie mokrého lístia, keď sa z neho na jar rodí nový život. Nadýchla sa a zašepkala: "A už nikdy mi nehovor, že ti mám podrezať hrdlo!"

Nechcela vracať k tomu, čo bolo povedané. Táto veta v nej však zanechala hlbokú stopu. Rada by zabudla na obraz orla, ktorému práve tá jediná bytosť, pre ktorú Mubatsiri zjavuje svoju podobu, podrezala hrdlo. Nikdy o tom nemala počuť. Nikdy to nemala vedieť. Zlo má v sebe dosť trpezlivosti na to, aby sa vpíjalo do človeka po kvapkách, len aby človek o ňom nevedel. Držať ho od seba znamená nedať mu priestor ani v slovách ani v obrazoch. Niet inej cesty. Ak chce ostať na svetle, musí sa čo najviac vyhýbať tme a jej tieňom.

"Sľubujem!" odvetil Mubatsiri a viac o tom nehovorili.

Chekutanga sa spokojne uložila do jeho kožušiny, privrela viečka a takmer hneď zaspala. Jeho stála prítomnosť bola bezpečím, aké by jej nedala ani celá kráľovská armáda. Nič ju nerušilo. Nič neznepokojovalo. Mohla pokojne a bezstarostne odpočívať až do rána.

Zo spánku ju vytrhol až krik. Noc už bola na odchode a svitanie hneď za dverami, keď otvorila oči a pozorne načúvala, či sa jej to iba nezdalo.

"Chekutanga!" počula Šimona, ako sa blíži k rybníku a dookola volá jej meno.

Hneď vedela, že sa niečo stalo. Ponorila sa do jeho vnútorného hlasu a bôľ, ktorým bol naplnený, ňou zatriasol ako tiger včera skalami.

"Tu som!" zvolala. Vyskočila na nohy a bežala mu naproti. "Tu som, Šimon!"

Jeho vnútro bolo ako rozvodnená rieka. On, topiaci sa uprostred nej, nedovidel na jej brehy. Prúd, mohutný ako tisícročná lavína, keď sa odtrhne z vrcholov Ľadových hôr, ho unášal do tmy. Rieka bola plná hadov. Obmotávali sa mu okolo nôh, rúk a trupu, len aby ho stiahli hlbšie pod vodu. Zo všetkých strán prilietavali dravci a ostrými zobákmi ho udierali do hlavy. Volali na neho ľudskými hlasmi a obviňovali ho z každého klamstva a podvodu, ktorých sa kedy dopustil na vlastných deťoch. Bol plný viny. Vedel, čo sa stalo. Vedel, kto za to môže. A obviňoval sám seba, že nedokázal ochrániť vlastné dieťa.

"Adela je preč!" kričal, keď ju konečne uvidel.

Dve skaly. Muž s divokou šelmou pri nohách. Chekutanga videla obrazy jeho myšlienok. Šimon presne vedel, kam jeho dcéra išla. A predtucha, tá desivá spoločníčka na neznámych cestách, ktorá ním lomcovala ako vietor vyschnutým stromom, sa usadila sa samom dne jej duše.

,Môžem za to ja?' spytovala sa v duchu Chekutanga. ,Poslala som ju tam ja?'

Šimon zoskočil zo sedla a zopakoval: "Adela je preč!"