CH01 - tretia - 09

Vojaci, ničiaci fakle popri schodisku do svätyne, si ani nevšimli, že princezná Nina padla k zemi. Kapitán, stojaci na na treťom schode, na nich reval ako lev, keď zacíti na svojom území votrelca. Jediný Yan videl, ako sa jej podlomili kolená a ako sa bezvládne zvalila na bok. Pribehol k nej, vzal ju do rúk a otočil ju tvárou k oblohe. Oči mala prevrátené k čelu. Tvar bledú a studenú, ako keby ju len teraz vytiahol z ľadovej vody. Stále však dýchala. Nebola mŕtva. Dýchala!

"Kapitán!" kričal radca z plných pľúc. Ten ho však nepočul, keďže sa strácal vo vlastnom kriku. Dookola reval, ako keby jeho vojaci boli hlupáci a nedokázali pochopiť príkaz na prvý raz, že musia zničiť všetky fakle!

Yan sa díval do zvädnutej tváre jeho Marty. Pred ňou by si to takto nikdy nedovolil povedať. No on ju tak vnímal už roky. Bola mu vždy priateľom, čo sa najviac ukázalo, keď ho kráľ vyhodil z paláca. Nik sa ho vtedy verejne nezastal, iba ona jediná. Ostatní od neho bočili, za chrbtom ho ohovárali a verejne sa vysmievali z jeho malej postavy. Cítil sa ako sám vojak v poli, až kým sa za neho nepostavila Marta.

"Toto je môj priateľ!" Stála vtedy uprostred trhoviska, rozpažila ruky a hlasom, ktorý by prebudil aj mŕtveho, vykríkla vtedy túto vetu: "Toto je môj priateľ!"

Ľudia cúvli a nik sa jej vtedy neodvážil pozrieť do očí. Trhovisko stíchlo a Yan ním prešiel bez toho, aby na neho niekto ukázal prstom, alebo povedal o ňom, že je trpaslík!

A teraz ju drží v náručí a nevie, čo by mal urobiť skôr. Nechce ju pustiť. Nepoloží ju na zem. Nemôže však čakať, kým vojaci zadusia všetky fakle.

Rozhodol sa rýchlo. Vyskočil na nohy a rozbehol sa ku kapitánovi. Chytil ho za rukáv a stiahol ho dolu zo schodov. Ten, skôr než by zanadával, zbadal princeznú ležiacu na zemi.

"Naložíme ju do koča a ideme späť do mesta!" prikázal mu radca.

"Áno, pane!" vyriekol zmetený vojak. Pohľad mal zabudnutý do mŕtvolne bledej tváre princeznej.

Kapitán vyletel na schody a schmatol prvých troch vojakov, ktorí mu skrížili cestu. Ostatných nechal, nech zhasínajú fakle. Pomohli mu preniesť Martu do koča, Yan sa posadil k nej a kočiš bičoval kone, len aby leteli ako orly.

Sú chvíle, kedy čas, ktorý vždy plynie rovnako rýchlo, občas príliš uteká, inokedy neznesiteľne spomalí. Ako keby si vo svojej nudnej každodennosti neželal iné, len nech ho človek prosí, aby zrýchlil alebo spomalil. Naťahuje, čo je potrebné skrátiť a predlžuje, čo je potrebné urýchliť. Robí to naschvál. Každý, kto má s časom túto nepríjemnú skúsenosť, vie, že čas nie je priateľ, vždy len podrazák!

Yan ju držal za ruku a kontroloval jej tep. Srdce jej stále bilo. Nebolo to žiadne dunenie, avšak stále bola živá.

V duchu si želal, aby boli čím skôr v meste. Len nech mu neumrie na rukách.

Stále sa vracal k obrazom, ktoré si pamätal ako tie posledné. Pokojný rozhovor s kňažnou. Žena so zahalenou tvárou sa jej vzdala. Rozhodla sa, spolu so svojimi služobnicami, že sa skryjú vo svätyni. Nijako sa nebránili. Kňažná nechala Martu, nech zatvorí bránu. Tá to však neurobila. Skôr, než by sa o to, čo i len pokúsila, padla na zem ako mŕtva.

,Pomsta Anavin?' preľakol sa z tej myšlienky starý radca.

Nie, nič také nie je!

Legendy o nej sú vymyslené. Ktohovie, či niekto s takým alebo podobným menom niekedy v kráľovskom meste vôbec žil? Ľudia si za posledné tisícročie navymýšľali množstvo príbehov. Niektoré ostali, na iné sa zabudlo. Tento pretrval, keďže každé mladé dievča občas zatúži po tom, aby ostalo mladé a krásne naveky. To je skutočný dôvod, prečo tento vymyslený príbeh nestratil časom svojich obdivovateľov a nasledovníkov. Nič iné na ňom nie je! Anavin je a vždy bola iba výplodom tajných dievčenských želaní o večnej kráse. To, že mu Marta leží v náručí ako mŕtva, s ňou nemá nič spoločné. Môže ju vari prekliať niekto, kto neexistuje? Nemôže!

Kým jej srdce bolo tiché ako šumenie mokrého lístia, v jeho hrudi pukali rebrá.

,Dosť bolo smrti!'

Dodnes sa celkom nespamätal z tragického a nezmyselného odchodu kráľovnej a princeznej. Nemôže predsa stratiť ďalšiu milovanú osobu. To zbytočné umieranie musí raz skončiť. Lenže on nie je pánom ani nad životom ani nad smrťou. Nevie, čo by mal teraz urobiť, aby zastavil to predčasné umieranie. Nie je ani lekár ani čarodejník. Neovláda čas a život nie je kôň, ktorého by mohol človek osedlať. Bytostne trpel tým, že si uvedomoval, že nie je schopný urobiť vôbec nič. Môže sa iba dívať a dúfať, že princezná Nina sa z toho dostane.

,Mal by sa modliť? A ku komu?'

Nikdy to nerobil. Nebol zvyknutý dívať sa do nadprirodzeného neba a búchať do zatvorených dverí, ako keby za nimi vyčkával niekto tajomný a nedočkavý, u ktorého môže človek žobrať o pomoc.

V tej chvíli mu znova prišla na um bohyňa Anavin.

Zaváhal. Princezná Nina bola predsa dlhé roky jej kňažnou. Slúžila v jej svätyni. Opustila ostatný svet a vzdala sa celého svojho bohatstva. Modlila sa k nej. Nemala by to byť ona, ktorú by mal teraz prosiť o pomoc?

Lenže, koľko falošnosti by bolo v takej modlitbe, keď on na Anavin vôbec neverí? Čo by to bola za modlitba, ak by bola postavená na klamstve? Nie, toto on neurobí! Anavin je výmysel! K nej sa modliť nebude!

Spomenul si na Samuela. Na tú noc, keď ho našiel vo veľkom dome nad telom mŕtveho rytiera. Chlapec, skôr než ten muž umrel, ho vraj videl modliť sa. Kľačať na kolenách a prihovárať sa tej čudnej soche na priečelí domu. Mal by sa vari modliť ku tomu okrídlenému rytierovi, ktorému sa pod nohami zvíja jedovatý had? Ten by ho mohol vypočuť? Ako by to však mal urobiť? Nepozná ani jeho meno! Nevie, kto to je. Čo ak je to iba nejaké staré umelecké dielo? Bohovia predsa krídla nemajú. Nepotrebujú ich. Nie, nebude sa modliť ku mŕtvemu kameňu!

Čudoval sa, odkiaľ sa to v ňom všetko berie? On predsa nikdy nebol zbožný. Vedel by spočítať na prstoch jednej ruky, koľkokrát vo svojom dlhom živote myslel na modlitbu. Viackrát to určite nebolo. Nepotrebuje volať na niekoho, koho nevidno. Nebude žiadať o pomoc od toho, o kom si nemôže byť istý, že je skutočný. Tak prečo to teraz robí?

,Dosť!' okríkol seba samého a znova skontroloval, či je Marta stále nažive. Dýchala a srdce jej tichúčko búšilo.

Ako sa blížili k mestu, leteli cez výmole a diery, viac a viac si uvedomoval, že čoskoro sa bude musieť postaviť pred kráľa a oznámiť mu ďalšiu tragickú správu. Ešte len včera ho vzal na milosť, po tom, čo ho dlhé mesiace obviňoval zo smrti manželky a dcéry. Čo s ním urobí, ak mu teraz privezie polomŕtvu sestru? Išli iba zatvoriť svätyňu. Tam a späť. Za svetla vyrazili, za svetla sa mali vrátiť.

Dobre si pamätal, aký rozhnevaný vie byť kráľ. Nebude sa pýtať, kto za to môže! Bude ho zaujímať iba jedna jediná vec: ako to, že sa jeho radca nepostaral o to, aby sa jeho sestra vrátila zdravá?

Mal ju iba sprevádzať, robiť jej obyčajný doprovod. Mal sa postarať o to, že sa vráti v rovnakom stave, ako z mesta odišla. Nemal zatvoriť bránu. Nemal bojovať s kňažnou a jej služobnicami. Mal len jedinú úlohu: priviesť princeznú Ninu späť do mesta, živú a zdravú!

Jeho bude obviňovať. Jeho poníži. Jeho zatratí až do smrti. Raz mu už odpustil. Druhýkrát to už nezopakuje.

Zrazu ho naplnila dva odlišné strachy. Čo bude robiť bez Marty a ako ho potrestá pán mesta, keď mu ju neprivezie domov živú?

Nevedel, z čoho má väčší strach. Ak by si mal vybrať, čo si želal viac, určite by chcel, aby Marta žila. Prežije, ak nebude radcom kráľa. Dokáže žiť s tým, že ho viac nepozve do svojej komnaty na šachy a pohár dobrého vína. Nevedel si však predstaviť, že by z jeho každodenného života mala Marta odísť nadobro.

,Nech len žije!' Čo bude s ním, na tom teraz až tak nezáleží!

Tá myšlienka ho upokojila. Ak ho kráľ odpudí od seba, nebude to pre to, že by spáchal nejaký zločin. Bude to obyčajná hlúposť panovníka, zrodená z nespravodlivého hnevu. On predsa nenesie žiadnu vinu na tom, čo sa kedysi dávno stalo kráľovnej a princeznej. Ani teraz neurobil nič, čo by priviedlo Martu do stavu, ako keby sa z nej vytratila duša. Nemohol tomu zabrániť. Neumiera, lebo niečo neurobil. A neumiera ani pre to, že niečo zanedbal. Proste sa to stalo. Ak sa kráľ rozhodne z toho obviňovať jeho, nech sa tak stane. Viac mu na tom nezáleží. Záleží už len na jednom: aby Marta otvorila oči dokorán a bola medzi nimi.

Odkedy opustili svätyňu, jej stav sa nijako nemenil. Oči mala prevrátené a tvár bledú ako zamrznutý sneh.

Leteli rýchlo, že strážnici pri hradbách takmer nestihli otvoriť bránu. Dupot konských kopýt rozozvučal celé námestie. Kočiš zastavil vyčerpané kone a Yan vyskočil z koča von.

"Priveďte lekára!" kričal z plných pľúc. "Priveďte sem hneď lekára!"

Okolo neho sa hneď zhromaždili vojaci z blízkej kasárne. Mešťania, šľachtičné aj ženy s deťmi. Vedeli, komu patrí koč s kráľovským erbom. A tiež, kto s ním ráno odchádzal. Tváre mali veselé a očakávali, že čoskoro z neho vystúpi stratená princezná Nina. Túžili ju pozdraviť.

Yan vzal do koča dvoch vojakov, ktorí mu pomohli vyniesť z neho princeznú. Námestie stíchlo, akoby už bola noc. Mešťania ničomu nerozumeli. Potichu si šepkali, akoby ju nechceli prebudiť. Yan si zasa želal, aby sa prebudila hneď!

Martu preniesli do kuchyne jej domčeka. Uložili ju na stôl. Yan v tej rýchlosti nevedel, kam inam ju položiť. Nechcel ju vláčiť na poschodie, do jej izby.

"Utekaj po kráľa!" rozkázal jednému z vojakov.

"Ty bež do domu kováča Mateja a priveď sem jej vnučku Kristínu!" prikázal druhému.

Vybehol naspäť na námestie a kričal po ostatných vojakoch, aby mu čím skôr priviedli lekára!

Vrátil sa do izby, posadil sa na lavicu ku stolu, vzal jej studenú ruku do dlaní a v duchu prosil Martu, len aby sa konečne prebudila. Čas sa znova plazil ako slimačie mláďa. Sekundy sa medzi sebou naťahovali, ktorá pôjde skôr, kým minúty s nimi hrali hru na skrývačky. Všetko sa vlieklo, akoby čas úplne zastal.

Ako prvá vbehla do kuchyne Kristína. Samuel jej bol hneď v pätách. Obaja boli červení a vystrašení v tvári. Ktohovie, čo im ten vojak stihol povedať?

"Čo sa stalo?" kričala hneď Kristína. Na rovnakú otázku bude musieť Yan dnes odpovedať ešte veľakrát.

"Odpadla," odpovedal čo najstručnejšie. "A odvtedy je taká..."

"Jak odpadla?" dobiedzala do neho Kristína. Posadila sa na lavicu vedľa neho. Prudko dýchala.

"Haló!" volala na tetu a vzala jej tvár do dlaní. "Počuješ ma, teta Marta? Prosím ťa, odpovedz..."

Yan vstal. Dosiaľ to všetko niesol sám. Dívať sa však na rozcítenú Kristínu, ako sa dožaduje, aby jej teta ožila, to už bolo nad jeho sily. Potichu pozdravil Samuela a vyšiel z domu na čerstvý vzduch.

Nikdy v týchto veciach nebol dobrý. Utešovať. Povzbudzovať. Súcítiť. Zdieľať spoločnú bolesť. A zrazu si spomenul na Terezu. To ona mu raz povedala, že je bezcitný.

Takmer na ňu zabudol. Nemá sa koho opýtať, či už sa vrátila. Ostalo mu iba dúfať, že už je doma. Tak ako zvykne, zatvorená v komnate a nahnevaná na celý svet.

Od schodiska pod palácom sa k nemu blížil kráľ. Utekal rýchlo, že lekár po jeho pravici s ním nedokázal držať krok.

Yan sa nadýchol a zhlboka vydýchol. Prichádza to najťažšie. Nebude však s pánom mesta bojovať. Povie, čo videl. Opíše mu, čo sa naozaj stalo. A potom v tichu, bez zbytočného komentovania, znesie všetky jeho výčitky a urážky.

"Choď dnu!" prikázal kráľ lekárovi. Sám však do vnútra nevošiel. Schmatol Yana za rameno - nie však tak drsne, ako keby sa mu do rúk dostal dlho hľadaný zločinec - pritiahol ho bližšie ku stene a povedal: "Hovor! Čo sa stalo?"

Pán mesta bol bledý ako Marta. V jeho tvári však nebol hnev.

A tak mu Yan všetko povedal. Svätyňa. Služobnice na koňoch. Kňažná, pripravená na smrť. Marta, pripravená zatvoriť svätyňu. Vojaci, ničiaci fakle. A zrazu bum! Marta padá k zemi a viac nevstane.

"Aj ostatní to videli?"

To bola prvá otázka, ktorú mu kráľ položil. A Yana to vôbec neprekvapilo.

"Neveríš mi?"

"Verím," odvetil panovník hneď. "Si si ale istý, že sa jej nikto nedotkol a nikto s ňou v tej chvíli nehovoril?"

"Nie!" zopakoval.

"Pozri, Yan," stíšil hlas. "Bol som na teba zlý. Obviňoval som ťa zo smrti, ktorú si nezapríčinil. Nechcem, aby si si myslel, že aj z tejto tragédie budem viniť teba..."

Yan na neho civel ako deti na hviezdy, keď sa po dlhých chvostoch spúšťajú z nočnej oblohy na zem.

"Tie príšerné veci sa nedejú kvôli tebe!" naklonil sa k nemu a šeptom dodal: "To Anavin! Najskôr zrútila vežu a teraz porazila aj moju sestru!"

"Pane," oslovil ho opatrne. Chystal sa mu protirečiť. Kráľ ho však k slovu viac nepustil.

"Poďme dnu!" prikázal. "Chcem ju vidieť. A som zvedavý, čo zisti lekár!"

Kristína sedela na lavici vedľa stola a držala svoju tetu za ruku. Lekár už odišiel dávno. Kráľ sa tiež odobral do svojich komnát v paláci. Yan zaspal pri peci. Samuel driemal na lavici pod oknom. Vonku už bola tma a Kristína, trpezlivo a verne, ako posledná bdela a držala svoju tetu za ruku.

Lekár sa pri chorej dlho nezdržal. Dookola opakoval, že netuší, čo sa princeznej prihodilo, ani ako jej má pomôcť. Kráľ na neho tlačil, až napokon lekár povedal vetu, ktorú v tej chvíli nechcel počuť nik: "Veď sa len na ňu pozrite! Je viac mŕtva ako živá! A ja naozaj neviem, ako sa liečia mŕtvi!"

Pán mesta ho mohol za jeho opovážlivosť hneď poslať do temnice. On to však neurobil. Sám videl, že jeho sestra je na odchode na opačný breh.

"Môžeš ísť!" prikázal mu a dlhé hodiny sedel vedľa Kristíny a díval sa do nehybnej tváre sestry, ktorá sa mu len včera vrátila, aby už dnes ležala na smrteľnej posteli.

"Ty si jej vnučka?" opýtal sa panovník po dlhej chvíli mlčania.

"Áno, pane," odvetila poslušne Kristína, hoci vedela, že Marta bola bezdetná a teda, nech už bolo medzi nimi akékoľvek puto, určite nemali spoločnú krv.

Kráľ sa viac nevypytoval a keď sa zotmelo, odišiel do paláca. Požiadal Yana, aby ostal pri jeho sestre aj cez noc.

"Ak sa jej stav zmení," prosil a hlas sa mu zachvel. "K lepšiemu alebo horšiemu, hneď mi daj vedieť!"

Yan prikývol a posadil sa naspäť ku peci.

Kristína pri nej sedela so zaslzenými očami. Neplakala však tak, aby jej z toho zvlhli líca. Len čo jej slza padla na viečka, sedela tam osamelá, až kým nevyschla. Keď sa tak stalo, nahradila ju iná. Ako keby jej telo vedelo, že sa nemôže vyplakať celé a hneď.

Bola plná spomienok, ktoré si pamätala, ale aj pamätí, o ktorých jej rozprávala iba teta.

To ona priviedla Samuela do jej života. Malá Kristínka, hoci už mala dva roky, stále nerozprávala. Marta sa obviňovala, že za to môže ona. A že dieťa určite potrebuje iné dieťa, aby sa konečne rozhovorilo. Navštívila kováča Mateja, s ktorým vždy dobre vychádzala a nechala Kristínku celý deň u nich. Kováč mal chlapca, o niečo staršieho ako bola ona a ten už rozprával. A tak ich nechali spolu sa hrať. Jeden deň u kováča, iný u tety Marty v jej domčeku. Deň nasledoval deň a týždeň striedal týždeň. Do pol roka Kristínka rozprávala plynulo ako dospelá žena. A to bol počiatok dlhého a úprimného priateľstva medzi Martou a rodinou kováča.

Samuel to Kristíne občas pripomínal. Keď veľa rozprávala, napomínal ju, že keď sa spoznali, bola takým milým a tichým dievčatkom. A či by ňou nechcela byť znova?

Len čo kráľ odišiel, Samuel sa k nej posadil a chytil ju za ruku. Nehovoril nič. Nemal v povahe hneď všetko zľahčovať. Videl, že situácia je vážna a dívať sa na umierajúcu starenu bolo pre neho rovnako boľavé ako pre Kristínu.

Život vie byť občas krutý. Kristína sa ešte ráno nahnevane dušovala, že keď sa jej teta presťahuje na zámok, že to určite bez nej prežije. Veď už je veľká a dospelá. Dokáže sa postarať o seba aj sama. A teraz, ani nie po celom dni, tu obaja sedia s jedinou prosbou na perách, že tá žena sa musí prebudiť, lebo bez jej prítomnosti už život nikdy nebude rovnako chutný.

Nik by nemal odchádzať zo sveta nečakane. Kiež by bola každá smrť pozvoľná, ako keď prichádza jar. Sneh sa topí pomaly. Potom sa ukážu snežienky. Pučia prvé stromy, deň za dňom, viac a viac. Aké zmätočné by to bolo, ak by večer bola krajina ešte zasypaná snehom a nasledujúce ráno by už boli koruny stromov plné sviežeho a zeleného lístia. Ak príroda neuteká a neplaší sa, nemal by sa tak ani koniec života!

Kristína sa oprela o svojho chlapca, pritúlila sa k nemu, len aby cítila čo najviac jeho tepla a života. Položila si hlavu na jeho plece. Bola vďačná, že tu v tej chvíli nie je sama. Ak by si mala vybrať jedného človeka, ktorého by teraz chcela mať vedľa seba, bol by to práve on, Samuel, jediný, ktorému jej srdce patrilo odjakživa.

Znova počula všetky tie reči, naťahovania a podpichovania, ako si ju teta doberá, že raz budú mať so Samuelom nádhernú rodinu. Áno, možno o tom snívala, nie však tak veľa, aby o tom Marta musela hneď hovoriť verejne.

Spomenula si, ako sa hanbila, keď to raz povedala pred kováčom a jeho ženou.

"Keď sa tí dvaja konečne rozhýbu, nechám im svoj domček!" predniesla vtedy s úsmevom a všetky pohľady, nedočkavé a až príliš veselé, spočinuli na nich, ako keby už boli zasnúbení.

Kristína sa z toho červenala až do rána. Bola zahanbená, že v ten večer sa viac nebola schopná pozrieť Samuelovi do očí. Nevedela, čo vtedy prežíval on. Určite mu to bolo nepríjemné rovnako. Nikdy sa to však nedozvedela, lebo nasledujúce dni nemala odvahu sa ho na to pýtať. A on sa k tomu tiež nevracal.

"Kristína je veľmi milé dievča!" počula raz kováčovu ženu, ako o nej hovorí so synom. "Otec povedal, že lepšiu nevestu by sme si ani nemohli želať!"

A tiež počula, čo jej na to v tej chvíli Samuel, nahnevane a podráždene, odvetil: "Mama, prestaň! Sme len kamaráti!"

Tie slová sa jej vtedy dotkli. Ešte nerozumela, kým všetkým pre ňu ten chlapec je, a predsa ju zabolelo, že ju nazval iba kamarátkou. Žiarlila. Nemala síce na koho, keďže v tých slovách bolo viac trucu ako pravdy. Ona ich však v sebe nosila ako výstrahu. Vytvorila si hranicu, ktorú bola rozhodnutá nikdy neprekročiť.

Samuel sa na podobné reči vždy hneval. Rozčuľovalo ho, ak o tom hovorila teta a ešte viac, ak o tom hovorili jeho rodičia. Tváril sa, ako keby chcel ostať slobodným mládencom naveky.

"Je ešte hlúpy," povedala o ňom raz Marta.

Stalo sa to jeden večer, keď u nich Samuel ostal aj po zotmení. Teta ho znova podpichla. Vraj by sa už mal rozhýbať a robiť niečo, aby mu Kristína neuletela do náručia iného. Samuel čosi zahanbene zahundral, slušne sa pozdravil a odišiel.

"On však zmúdrie!" dodala vtedy teta. A ona dúfala, že má pravdu. Len nech zmúdrie skoro.

"Kristína?" oslovil ju šeptom Samuel.

Otvorila oči. Stále držala tetu Martu za ruku. Bola zahalená smútkom a spomienkami, že si ani neuvedomila, že stratila jej tep. Ozveny jej srdca stíchli. Krv sa v nej premenila na stojaté vody. Viac nepotečú. Viac nenapoja krajinu jej tela. Niet v nej sily, ktorá by ju ešte prinútila vstať. Nieto v nej viac života.

"Teta," vzlykala Kristína. Natiahla k nej ruku a dotkla sa jej tváre. "Teta! Ešte nie!"

"Kristína," šepkal chlapec a mocne ju držal.

Priblížil sa k nim Yan. V očiach mal slzy, ale aj úľavu. Ako starí zvyknú hovoriť: "Dobre, že sa netrápila dlho!"

Nahlas to však nepovedal. Bolo mu totiž ľúto, že odchádza priskoro. Mala ešte žiť. Mala tu s nimi ešte byť.

Samuel vzal ruku, ktorú Kristína stále mocne zvierala medzi prstami. Pustila ju. Pohľadom sa však stále dívala do mŕtvej tváre. Vzal tú ruku a položil ju Marte na brucho. Spojil ju s druhou a chvíľu ich ešte držal, ako keby si chcel pamätať teplo jej rúk.

Yan sa k nej sklonil a pobozkal ju na čelo. Prstami jej zatvoril oči. Teraz je definitívne preč. Uklonil sa jej, ako keby odchádzala kráľovná. Cúvol, sklonil hlavu a zamieril ku dverám. Vyšiel na námestie, kde stál strážnik.

"Umrela," vyriekol. "Princezná Nina umrela..."

Vojak dvihol ruku a dával znamenie strážnikovi pod schodiskom. Ten sa hneď otočil a dával znamenie inému pri bráne. Takto si odovzdávali smutnú správu, až kým ju nedostal zvonár na veži.

Do ticha mesta, odpočívajúceho po dlhom dni, zaznelo kvílenie posledného zvonenia. Kto v tej chvíli spal, otvoril oči. Kto bdel, hneď predniesol tichú modlitbu.

Všetci vedeli, čo sa práve stalo. A kráľovské mesto sa zjednotilo v poslednej spomienke na tetu Martu, kňažnú, princeznú Ninu a sestru ich panovníka.