CH01 - tretia - 10

Adela otvorila oči a obyčajná tma sa razom premenila na desivú.

Ruky mala zviazané za chrbtom a nohy pod kolenami. Hlavu jej zakrývalo nejaké vrece alebo kapucňa, cez ktorú nič nevidela. Ležala na drevenej podlahe. Nie však domu, ani temnice, ale voza, ktorý už bol na ceste ktohovie kam. Na obitých ramenách a chrbáte cítila každý výmoľ a každú hlbokú dieru, o ktorú zavadili drevené kolesá.

,Kam ju vezú? A prečo?'

Snažila sa rýchlo utriediť myšlienky a spomienky. Čo si pamätá ako posledné?

Rozlúčila sa s dievčinou a jej tigrom. Kým oni ostali v lese, ona obišla rybník a cez vysoké trávy sa vrátila na poľnú cestu. Vykročila smerom k osade. Urobili, čo mali urobiť a nevedela sa dočkať, ako o tom porozpráva doma. Náhle však zastala a pokušenie vyhľadať hneď pána Dvoch skál jej nedovoľovalo pokračovať v ceste na juh.

Ak sa teraz vráti domov, Sofii tým nijako nepomôže. Môže ju nechať trpieť ďalšiu noc a ďalší deň, keď už tuší, kde nájde toho, ktorý by ju dokázal vrátiť naspäť do sveta? Verila, že ten muž s divokou šelmou, po ktorom tak úpenlivo volala jej kamarátka, musí byť pán mesta pod dvoma skalami. Prečo by ho nemohla vyhľadať hneď? Prečo to odkladať na iný deň? Kráľ si ju bude pamätať, prijme ju, vypočuje a spolu sa vrátia do osady. Takto to v tej chvíli videla...

Pomyslela na otca. Bude sa hnevať, keď privedie pána mesta do osady bez jeho dovolenia. Nie však pre to, že ho privedie, ale pre to, že sa znova vydala do mesta sama a bez jeho vedomia. Určite sa bude hnevať. Ak by však muž s divokou šelmou uzdravil Sofiu, verila, že hnev ho hneď prejde.

Chekutanga jej povedala, aby požiadala otca, nech ide s ňou. Aj ona sama vedela, že by to mala urobiť. A predsa sa napokon otočila a vydala sa na sever úplne sama.

Kráčala rýchlo. Zišiel by sa jej spoločník a spočiatku aj ľutovala, že si nevzala koňa. Spomenula si však, ako to s ňou a koňom dopadlo v meste naposledy. A oni predsa nemajú kone, ktoré by nepatrili nejakému šľachticovi spod dvoch skál. Stretnúť ďalšieho rozhnevaného chlapa, ktorý ju hneď bude obviňovať z krádeže, to si v tej chvíli želala najmenej. Možno je lepšie, že vstúpi do mesta po vlastných. S koňom by iba pútala pozornosť. A riskovala, že ju znova zadržia vojaci.

Nebo už bolo ružové, keď prestúpila bránu a vošla do mesta. Ona však nevie, kde je palác. Dúfala, že jej niekto pomôže. Nájsť ho, by nemalo byť zložité, veď cestu k nemu by jej mal vedieť ukázať hneď prvý mešťan, ktorého sa na to opýta.

Obzerala sa okolo seba. Trhovisko už bolo prázdne a dielne zatvorené. Cez námestie prechádzalo zopár žien s deťmi. Pod hradbami sedeli žobráci. Jediné miesto, stále preplnené, bol hostinec. Nepáčilo sa jej však, že by mala vstúpiť medzi podgurážených a vulgárne sa prekrikujúcich mešťanov. Odvrátila od nich tvár a stúpala vyššie do mesta.

"Prosím vás," zastavila prvú meštianku. "Ktorou cestou sa dostanem k palácu?"

"Tu, dieťa," ukazovala jej žena úzku kamennú cestu na okraji námestia.

Adela sa jej poďakovala. Nepohla sa však z miesta.

Z davu pred hostincom vyšiel šľachtic, ktorého len nedávno ponížila pred kráľom. Nasledovali ho traja mocní muži. Rozprávali sa šeptom, že nemohla počuť, čo jeden druhému hovorí. Keď však jeden z nich ukázal priamo na ňu, vedela, že musí utekať.

Rozbehla sa do uličky, ktorou jej kázala ísť meštianka. Pokojným námestím sa ozval krik: "Zlodejka! Zastavte ju!"

Adela utekala úzkou ulicou hlbšie mesta. Najskôr narazila do nejakého chlapa. Hneď za ním zhodila dieťa. A napokon, keď už bola takmer na konci so silami, ju zastavili dve mocné ruky. Dvihli ju od zeme ako bábiku.

"Dávaj pozor!"

Vysoký mešťan, ktorý ju sledoval už dlhší čas, keďže letela ulicou ako splašený kôň, ju držal mocne, že by sa mu nevytrhla z rúk, ani keby stála na nohách.

"Nevidíš, že sú tu aj deti!" okríkol ju.

"Zlodejka!"

Hlas prenasledovateľov sa odrážal od kamenných stien ako ozvena. Mešťan, ktorý ju stále zvieral v rukách, sa k nej naklonil, obzrel si bližšie jej tvár a precedil cez zuby: "Takže ty si zlodejka?"

"Nie, pane!" prosíkala Adela.

Lenže prenasledovatelia už boli pri nej. Jeden ju schmatol a druhý upustil z rúk mešec, aby to vyzeralo, že vypadol z vrecka zlodejky.

"Ďakujem, pane," skláňal sa k zemi muž tak, aby to ten mešťan videl a zodvihol plný mešec. "Nejako sa nám tu posledné dni množia detskí zlodeji!"

Mešťan prikývol a pustil dievča z rúk. Toto nebola jeho vec.

"Pomoc!" zakričala Adela, lenže jeden z mužov, ktorí ju chytili, jej špinavou rukou zatvoril ústa. Ďalší ju kolenom kopol do slabín. Zastonala a podlomili sa jej nohy.

"Čuš!" prehovoril k nej jeden z nich. "Ak budeš vrieskať, podrežem ti hrdlo priamo tu!"

Poslúchla. Nie, že by sa bála, že to ten muž naozaj urobí. Poslúchla, lebo ju v tej chvíli opustili aj posledné zvyšky síl. Prehodili jej cez hlavu čiernu kapucňu a odvtedy, okrem tmy, nič iné nevidela.

Chvíľu ju držali kdesi v podzemí alebo v pivnici. Poznala to podľa vzduchu, ktorý bol studený a vlhký ako v jaskyni. Mlátili ju. Kopali ju. A robili to tak dlho, až kým nestratila vedomie.

A teraz je tu, vo voze, ktorý ju odnáša preč. Kam? To jej najskôr nikto nepovie. V tom voze je totiž úplne sama.

Pomyslela na otca. Na brata a matku. Na Chekutangu a jej zázračného tigra. Na pána mesta, ktorého nedokázala priviesť ku chorej Sofii. Sklamala ich všetkých. Nebudú ani vedieť, kam zmizla a čo sa jej stalo.

A myslela na svoje kone. Na to tajomné spojenie, ktoré už nikdy nezažije...

Chekutanga nasledovala Šimona na poľnú cestu. Tam už na nich čakal Benjamín s dvoma koňmi. Bola vďačná, že na jej koňa nezabudli. Nebude aspoň musieť za nimi utekať.

"Hlúpe decko!" hneval sa nahlas Šimon. "Ako keby nevedela, že Sofia je chorá a nič z toho, čo hovorí, nevychádza zo zdravého rozumu!"

Benjamína ju privítal jednoduchým kývnutím hlavy. Šimon neustále hundral. Bol plný hnevu, strachu v ňom však bolo ešte viac.

Chekutanga mlčala, vysadla na koňa a v sprievode majestátneho tigra sa vydali smerom k bránam kráľovského mesta.

Ona sa nemusela pýtať, čo sa stalo. Všetko už vyčítala z ich myšlienok.

Včera sa im podarilo nájsť v Tienistej tunel, ktorý vedie do svätyne. Vysvetlili sedliakom, čo musia urobiť a tí hneď ochotne súhlasili. Vrátili sa však až za noci. Šimon sa nevypytoval, kde je jeho dcéra. Myslel si, že je už v posteli. Manželka, tá si zasa myslela, že ostala s dievčinou a jej tigrom. Až ráno zistili, že dieťa zmizlo.

Šimon dúfal, že ju nájde pri rybníku. Desivá predtucha mu však od prvej chvíle našepkávala, že dieťa je v nebezpečenstve. Tušil, čo Adela vyviedla. Jeden deň videla muža s divokou šelmou a hneď aj počula, že Sofia ho túži vidieť. Samozrejme, že si to všetko pospájala a rozhodla sa, hoci jej to výslovne zakázal, znova sa vrátiť do mesta.

Leteli rýchlo, až kým nezastali uprostred námestia pod dvoma skalami. Mešťania si ich všimli hneď. Jednak pre ich náhlivosti. No najskôr kvôli divokej šelme, veľkému bielemu tigrovi, ktorý sprevádzal dievčinu v čiernom.

Na zbytočné reči nebol čas. Ani na dlhé vysvetľovania ani na otázky mešťanov. Šimon ich hneď rozdelil a každý sa vydal inou ulicou hlbšie do mesta. Dohodli sa, že sa stretnú pri paláci.

"Prejdite každú tmavú uličku!" prikazoval im. "Prehľadajte každý tmavý kút a odkryte každú čiernu dieru! Niekde tu musí byť!"

Chekutanga sa vydala tou istou uličkou, ktorou včera večer utekala Adela. Ľudia pred ňou ustupovali ako pred kráľom. Mešťania sa tlačili ku kamennej stene, keďže dosiaľ nik z nich živého tigra nevidel. Ju nepoznali a keďže netušili, prečo sa prechádza po ich meste s tigrom, ako keby to bol psík, ustupovali pred ňou najďalej, ako im to dovoľovala ulica.

Chekutange bolo nepríjemné, že pred ňou cúvajú. Rada by im všetkým povedala, že sa ani jej, ani jej tigra nemusia báť. Teraz však na to nebol čas. Musí nájsť Adelu. Sklopila zrak a potichu, ako keby sa pred nimi hanbila, prechádzala stredom ulice. To len, aby bola čo najďalej od mešťanov prilepených ku stene. Započúvala sa do ich vnútra. Hľadala a skúmala hlasy, ktoré k nej prichádzali od ľudí okolo, nik z nich však na zatúlanú Adelu nemyslel.

Postupovala vyššie a vystrašených mešťanov prehliadala, ako keby tam ani neboli. Nebude sa im dívať do očí a strašiť ich viac. Nebude sa nad nich ani povyšovať. Počúvala ich hlasy a hľadala medzi nimi, čo i len najmenšiu zmienku o stratenej dievčine.

Zrazu sa jej dotkla myseľ, rovnako silná, intenzívna a bohatá, ako keď sa jej dotýka jej zázračný priateľ. Spomalila a hľadala toho, komu patrí. Na konci ulice, neďaleko pred ňou, zbadala pána mesta a jeho bieleho vlka.

Spočiatku si nebola istá, komu tá hlboká myseľ patrí. Jemu alebo jeho vlkovi? Ako sa k nim však približovala, pomaly spoznávala, že ich oboch vníma ako jedného. Nič v nich nebolo rozdielne. Nič nerozdelené. Tí dvaja boli ako jeden. Muž a jeho vlk. Obdarovaný a jeho Mubatsiri.

"Vitaj, Chekutanga!" počula, ako sa jej prihovárajú. "Na nič sa nepýtaj. Nič nehovor. A nasleduj nás!"

Ona ich však nepočúvla. Vykríkla nahlas, aby aj mešťania vedeli, prečo vstúpila do ich mesta: "Hľadám Adelu! Dcéru koniara Šimona. Stratila sa mu dcéra. Musím ju nájsť!"

"Nasleduj nás!" zaznelo v jej mysli. Pán sa jej otočil chrbtom a v sprievode svojho vlka kráčal vyššie do mesta.

Chekutanga sa ich snažila dotknúť myšlienkami, lenže oni sa pred ňou zatvorili ako dvere, cez ktoré neprenikne ani ten najtenší lúč svetla. Prekvapilo ju, že to môžu urobiť. Dotkla sa myšlienkami svojho Mubatsiri, ten však zopakoval, čo už povedali oni: "Poď a mlč!"

Sklonila hlavu a nasledovala ich. Dívala sa pod nohy, avšak stále neprestávala prehľadávať myšlienky mešťanov, ktorých míňali, túžiac nájsť akúkoľvek stopu, ktorá by jej pomohla vypátrať stratené dievča.

Bola tak zaujatá túžbou ju nájsť, že si takmer vôbec neuvedomovala, koho práve stretla. Ešte včera sa hádala so svojím tigrom, že by chcela ísť do mesta a stretnúť muža, ktorý je rovnaký ako ona. Len aby sa niečo dozvedela o sebe. Len aby jej odhalil, čo jej Mubatsiri tají. A teraz, keď ho konečne mala pred sebou, by najradšej cúvla a všetky svoje sily venovala hľadaniu Adely.

Kráľ ju viedol vysoko, takmer až pod dve skaly, podľa ktorých bolo pomenované mesto. Na konci ulice zabočili doprava, obišli zopár starých domov, až kým sa pred nimi neotvorilo úzke, avšak dlhé námestie, na ktorého konci bol dom, podobný tomu, v ktorom vypila vodu zo sklenenej tuby.

Ak by si odmyslela domčeky okolo, schodisko pred ním a široké ulice vedľa neho, bola by povedala, že je doma. Ten dom bol úplne rovnaký ako ten, ktorý stojí na vrchole Krunice. Ako keby ho postavili tie isté ruky. Ako keby ho tie isté ruky nakreslili.

Hoci stále túžila nájsť Adelu, vzrušenie a nedočkavosť ju prinútili pridať do kroku. Dobehla kráľa vo chvíli, keď zastal pred vysokými dverami. Zaprel sa do nich celým telom a vstúpil dnu. Chekutanga ho nasledovala.

Len čo prekročila prah, zakrútila sa jej hlava a zrazu mala pocit, že vstúpila do iného sveta. V prázdnom dome bolo ticho ako v podzemí. Zastala na pieskovcovej podlahe. Tá bola jediná, čím sa tento dom podobal domu, ktorý už poznala.

Na vysokých stenách boli starobylé maľby. Na jednej strane, v namaľovaných oknách, stálo šesť mužov a pri každom z nich šesť divokých zvierat. Lev so zlatou hrivou. Jeleň s parožím ako koruna stromu. Biely medveď, vysoký ako dospelý muž. Zlatý tiger, s papuľou otvorenou dokorán. Bielohlavý orol, ktorého veľké krídla obopínali ako plášť muža, stojaceho pred ním. A čierna sova s belasými očami.

Oproti nim, na opačnej stene, boli namaľovaní ďalší šiesti. Všade len muži. Aj títo mali pod nohami divoké šelmy. Bieleho koňa s čiernou hrivou. Leoparda, ktorému srsť žiarila, akoby bola zo zlata. Medveďa, čierneho ako sadza. Bielu sovu s červenými očami. Hnedého orla, vznášajúceho sa vysoko na oblohe nad mužom. A leva, bieleho ako jej tiger.

Bohato maľované steny sa naťahovali ku stropu, na ktorom nebolo jediné prázdne miesto. Lietali na ňom kŕdle vtákov, plávali ryby, preháňali sa po ňom stáda jeleníc, divokých koní, ba videla tam aj slony, žirafy a jednu obrovskú veľrybu. Strop nad jej hlavou vyzeral ako jedna veľká divočina. Takmer jej to vyrazilo dych.

Premýšľala, či by ich bola schopná porátať všetky. Preletela pohľadom cez strop a zastala na priečelí domu. Stenu, nezvyčajne bielu, oproti všetkému ostatnému v dome, zakrývala obrovská kamenná socha rytiera s krídlami. V jednej ruke držal meč a pod nohami sa mu zvíjal had.

Ona už tú sochu videla. Rovnakú majú predsa v dome, blízko domčeka, kde posledné týždne žila.

"Yekutanga!" prehovoril k nej pán mesta a predstavil jej okrídleného rytiera pri stene. "Prvý z nás!" vyriekol s bázňou a dodal: "Jediný, v ktorom bol obdarovaný a Mubatsiri jednou a tou istou bytosťou!"

Kňažná ležala dolu tvárou na schodoch pod mohutnou kamennou sochou bohyne. Ruky mala rozpažené od seba. Spoza zavretých očí jej tiekli slzy. Potichu dýchala. Teplý dych sa jej od studenej kamennej podlahy odrážal do tváre. Blízko jej hlavy ležal pohodený biely závoj a na ňom na koženej šnúrke prívesok vtáčieho pazúra.

"Kde si?" šepkala žena. "Kam si sa schovala?"

Vnútro mala roztrhané na kusy. Koľko času už ubehlo odvtedy, čo sa sem položila ako na oltár? A koľko odvtedy, čo k nej Anavin prehovorila naposledy?

Za kňažnou kľačali dve služobnice. S rukami nad hlavou sa dívali do tváre Anavin. Dvojice sa menili každú hodinu a mali len jednu úlohu: mlčať a podporovať kňažnú v jej príhovoroch. Budú to robiť dovtedy, kým nevstane.

Kňažná ležala, lebo viac nebola schopná kľačať. Kolená mala zodraté do krvi. Na jednom z nich mala otvorenú ranu, ktorá už niekoľko dní neprestávala krvácať. Bola hladná, keďže si odoprela aj to posledné, čo potrebuje človek k životu. A to všetko podstupovala iba kvôli tomu, aby sa jej bohyňa znova ukázala tvárou v tvár.

Často si pripomínala ich prvé stretnutie. Ukázala sa jej v celej svojej nádhere. Vo výrazných očiach skrývala diamanty. Pokožka na tvári jej žiarila ako hladina rybníka, keď ho bozkáva mesačný svit. V tvári nemala jedinú vrásku. Bola dokonalá, že hneď verila, že prichádza z krajiny večnej mladosti. Jakživ podobnú krásu nevidela.

Ako veľmi jej chýbala jej prítomnosť. Ako keby sa hnevala. Ako keby na ňu zabudla. Ako keby sa vrátila naspäť do svojej krajiny a zanevrela na pustý, špinavý a nedokonalý svet.

"Vráť sa," šepkala kňažná do studenej podlahy a dúfala, že jej slovo sa nestratí a neostane zabudnuté alebo nevypočuté.

Tomáš vyviedol koňa a priviazal ho ku ohrade. Psy po ňom štekali, len aby si ich konečne všimol. Nedal sa dlho prehovárať, sklonil sa k nim a dovolil im, aby ho oblizovali na tvári.

Bolo mu ľúto, že musí byť tu, kým otec s Benjamínom išli hľadať Adelu. Rovnako ho odstavili aj včera. Každý dostal nejakú dôležitú úlohu, len on musel strážiť chyžu. Ako keby sa mama nevedela o seba postarať sama. Upodozrieval otca, že to všetko robil tak, aby ho držal čo najďalej od dievčiny s tigrom. Aké hlúpe! Vari zabudol, že aj on bol kedysi mladý?

Od osady sa k nemu blížila Ema. Vyzerala lepšie, ako pred dvoma dňami, keď ju otec priviedol s Benjamínom od jazera. V tvári už mala červeň a v očiach iskru. Aj krok mala svieži. Pozdravil ju a ona pozdravila jeho.

"Môžem ti nejako pomôcť?" opýtala sa.

"Hej." Ukázal na psov, ktorí po ňom neustále skákali. "Mohla by si sa postarať o týchto dvoch..."

"Dobre," súhlasila veselo a čupla si k nim. Hneď na ňu vyskočili, oblizovali ju a krútili chvostami.

"Cítiš sa už lepšie?" spytoval sa jej, kým čistil koňa. Bol rád, že ho vyhľadala. On mal spoločnosť rád.

"Nič ma nebolí," volala na neho, len aby prekričala štekot psov. "Necítim už ani únavu... takže... určite je mi lepšie!"

Tomáš prikývol a ďalej čistil koňa.

"Kam zmizla Adela?" opýtala sa, vstala a zadívala sa ustarostene na Tomáša, hoci psy po nej neustále skákali. Počula ráno Šimonov krik a hnev. Vedela, že sa niečo stalo, avšak z izby nevyšla. Ostala tam, kým si nebola istá, že Benjamín a gazda už odišli. Nič nejedla, potichučky sa vytratila z chalupy a chvíľu sa prechádzala v záhrade. Keď ju to bezcieľne chodenie omrzelo, vyšla na cestu a zamierila ku Tomášovi pri ohrade.

"Najskôr išla hľadať toho bájneho muža s divokou šelmou," odvetil a krútil hlavou, aby vedela, čo si o tom naozaj myslí. Samozrejme, že sa na ňu hnevá. A tiež na otca, že mu nedovolil ísť s ním.

"Bude v poriadku, však?" vyslovila svoje želanie nahlas.

"Bude," povedal isto. "Adela má deväť životov jak mačka!"

Ema sa usmiala. Dúfala, že má pravdu.

"Vy ste boli vo svätyni, s Benjamínom," obrátil sa k nej Tomáš. "Myslíš si, že tá Anavin, naozaj existuje?"

Neodpovedala, avšak prikývla. Ako keby sa bála vysloviť to nahlas. Nemôže mu predsa povedať, že ona ju videla.

"Takže Sofiu preklial niekto," zaváhal, lebo nevedel, ako to pomenovať, "niekto... neživý? Neľudský? Z iného sveta?"

"Neviem, kto preklial Sofiu," zdôraznila Ema. "Ak to však urobila Anavin, neviem, či jej dokáže ešte niekto pomôcť..."

"Raz som počul, ako sa Adela so Sofiou zhovárali, že by raz chceli vidieť krajinu večnej mladosti," poznamenal Tomáš. "Hovorili si o svojich tajných snoch. Nevedeli, že ich počujem," na chvíľu sa odmlčal a potom dodal: "Asi si tú krajinu predstavovali ináč!"

"Nik by si nemal želať stretnúť Anavin!" povedala vážne.

"Teraz to už vedia!" súhlasil. "Aspoň Adela..."

Ema obišla psov a postavila sa oproti Tomášovi tak, že mali medzi sebou koňa. Pozorne sa mu dívala do očí. Vedela, že lepšiu príležitosť, než aká sa jej teraz naskytla, už nedostane.

"Tomáš?" oslovila ho pokojne. "Tie kone... ani jeden nie je váš, však?"

Chlapec prikývol.

"Ak by si mi však jedného z nich požičal," vyslovila odvážne. "Ako veľmi by sa otec na teba hneval?"

"Požičal?" Nerozumel, čo to znamená.

"Potrebujem sa dostať domov," vysvetľovala mu. "Do Krunice. Potom by som vám koňa vrátila..."

"Mohla si sa opýtať otca..."

"Mohla," uznala. "Bol však príliš rozrušený... myslela som si, že by som ho nemala obťažovať..."

"A kedy by si toho koňa vrátila?"

"Ešte dnes," vyriekla veselo a s nádejou, že dostane, čo potrebuje. "Alebo zajtra. Alebo... mohol by si ísť so mnou. A sám by si priviedol koňa späť..."

"To nie je zlý nápad," zamyslel sa nahlas a v očiach sa mu zaiskrilo. Včera musel strážiť chalupu. Dnes mu otec prikázal postarať sa o kone. Konečne sa mu naskytla možnosť zažiť nejaké hrdinstvo. Pomôže Eme dostať sa domov. Ak by vyrazili hneď, pred polnocou bude späť. Dovtedy možno otec ani nebude doma. Ktohovie, kam sa až Adela zatúlala?

"Dobre," súhlasil napokon. "Osedlám kone, poviem matke, že budem do večera preč a môžeme vyraziť!"

Ema sa na neho vďačne usmiala. Vedela totiž, že sa pre sedlá bude musieť vrátiť do chalupy.

"Počkám ťa tu," vyriekla a sklopila zrak, len aby nevidel, že má v očiach malé víťazstvo, ktoré si pripravovala od rána.

Prikývol a rozbehol sa do osady.

Chvíľu ho očami sledovala a prišlo jej clivo. Tak rada by po ňom nechala odkaz pre Benjamína. Hoci len jednu vetu. Nechcela odísť bez rozlúčenia ako zlodejka alebo nevďačnica. Mala mu povedať, čo pre ňu znamená. Do smrti nezabudne, čo pre ňu urobil v pivniciach svätyne. Nezabudne na jeho posledné slová, ktorými sa lúčil, keď si obaja mysleli, že ho vedú na smrť. Želala by si, aby šiel s ňou. Aby sa nemuseli rozdeliť. Tak veľmi po tom túžila. A predsa uteká, ako keby si ten chlapec nezaslúžil viac. Ako keby sa nikdy nemal dozvedieť, že odkedy sa zjavil v jej cele, želala si už iba jedno: aby na ňu nezabudol a aby ju hľadal. Ona už v živote stratila mnohých. Nechcela stratiť aj jeho.

Nemohla to však urobiť. Nemohla mu nechať odkaz po Tomášovi. Ten chlapec musí veriť, že sa na juh vydajú spoločne.

Len čo sa Tomáš stratil za prvou chalupou, Ema odviazala koňa, vysadla a vydala sa na cestu sama.

Chekutanga sa dívala do tváre veľkej sochy okrídleného rytiera a nevedela, čo v tej chvíli urobiť. Mala nutkanie kľaknúť, nutkanie hneď sa pýtať, ale aj mlčať. Veď aj ticho môže byť odpoveď na to všetko zmätočné, čo žijeme.

Snažila sa byť v neustálom spojení s tigrom, jeho myšlienky však boli tiché, ako keby v ňom žiadne neboli. Naťahovala sa do mysle pána mesta, jeho vedomie však ostávalo neprístupné. Pocítila osamelosť, akú nezažila, odkedy sa prvýkrát spojila so svojim Mubatsiri. Ako keby ju všetci opustili. Zrazu tam stála sama za seba. Nebola Chekutanga ani Tereza. Bola ženou bez mena. Nevedela, kto je a kam patrí, ako keby všetko, čo dosiaľ bolo, nebolo.

Kráľ, ktorý stál pod sochou rytiera, sa k nej otočil tvárou. Dosiaľ si ho ani poriadne neobzrela. Kým nevstúpila do domu, bola plná Adely a túžby nájsť ju čím skôr. Zrazu na ňu úplne zabudla. Ostala len ona a ten muž. Ostatné sa rozplynulo ako jesenný opar nad mestom.

Ticho, do ktorého ju vzal pán Dvoch skál, bolo dunivé ako keď sa sivá obloha priblíži k zemi, nadýchne sa a vypustí zo seba žiarivé ohne, ktoré potom s veľkými vodami spoločne bičujú zem.

"Nebudeš sa ani pýtať, ani dožadovať ďalších vysvetlení," dotkol sa jej mysle kráľ. "Poviem ti, čo máš počuť a pôjdeš!"

Chekutanga prikývla, ako keby ani nemala vlastnú vôľu, ako keby ju k tomu prinútil. Nebola schopná brániť sa. Nepáčilo sa jej, že s ňou hovorí ako s malým deckom. Nebola však schopná s ním bojovať. A tak sa mu len dívala do tváre. Stále mala ten nástojčivý pocit, že toho muža už niekedy videla.

"Tereza, dievča, ktorou si kedysi bola, dostala svoje vyvolenie už pri narodení," rozhovoril sa muž. "Bdelo a klíčilo, rástlo a čakalo na odhalenie..."

Určite ho už videla. Zarastená tvár. Havranie vlasy. Skrytá jazva na tvári. Ten muž jej nebol cudzí.

"Keď sa rozhoreli fakle vo svätyni, nastal tvoj čas!" povedal a jeho hlas sa odrážal od stien domu, až mala pocit, ako keby prichádzal zo všetkých strán.

,A čo Samuel?' napadlo jej, avšak ten muž ostával pred ňou zatvorený. Nepočuje ju. Nevníma. Robí, čo povedal. Vyrozpráva jej príbeh a viac od neho nedostane.

Pán mesta ju síce nepočul, beztak na jej otázku odpovedal.

"Keď sa Samuel rozbehol hore mestom, aby tvojmu strýkovi oznámil, že fakle horia, v tej chvíli vstúpil do domu rytier," pokračoval a ona si zrazu spomenula, odkiaľ toho muža pozná.

,Veď to je on!' uvedomila si zrazu. Veľký chlap. Široké ramená. Videla síce iba jeho mŕtvolu na zemi, nepochybovala však, že rytier a pán Dvoch skál sú ten istý muž. To by vysvetľovalo, kam zmizlo telo. A že za tým boli čary. Alebo zázračnosť.

"Čakal na chlapca, aby mu odovzdal do rúk, čo nebolo pre neho!" vyjavoval jej celú pravdu o jej vyvolení kráľ. "Ak by sa rytier ukázal tebe, nikdy by si jeho vodu neprijala. A nikdy by ťa ani neprinútil z nej piť! Preto ju dostal do rúk Samuel. Nebol vyvolený. Tá sklenená tuba nebola pre neho. Bola pre teba! Ty si z nej mala piť! Čo si napokon vo svojej roztopašnosti a zvedavosti aj urobila!"

,Pasca!' uvedomila si v tej chvíli. A ona do nej nevedomky padla. Kráľ mal však pravdu, ak by toho rytiera stretla tvárou v tvár, bojovala by s ním rovnako urputne ako s hlasom učiteľa.

"Je nás mnoho, takých ako si ty!" hovoril. "A každý z nás má svoju jedinečnú úlohu!"

Preletela pohľadom po maľbách na stenách. Napadlo jej, či tí muži a ich divoké šelmy sú skutoční. Zavrhla tú myšlienku. Ani jeden z mužov sa neponášal na pána Dvoch skál. A, samozrejme, ani na jednej maľbe nebola ona. Ktohovie, aké staré sú tie obrazy?

"Tvojou úlohou je navždy umlčať mŕtve!" odhalil zmysel jej vyvolenia. "Si jediná, kto to môže urobiť. Volania o pomoc, ktoré počuješ a budeš počuť, nasleduj, avšak nezabúdaj, že ani všetky volania dokopy nemajú takú dôležitosť, akú má tvoja skutočná úloha!"

,Umlčať mŕtve? Čo to znamená?' pýtala sa, on však jej otázku nepočul. ,Ako sa dá zabiť, čo je raz mŕtve?'

Hnevalo ju, že jej nedovolil rozprávať sa s ňou. Ani Nhungamiro, jej učiteľ a prvý hlas, ktorý sa jej kedy dotkol, rovnako ako jej Mubatsiri, sa k nej nesprávali tak povýšenecky ako tento muž.

"Tvoj Mubatsiri ťa povedie!" pokračoval a pozrel na neho. "Je nádherný. Vybrala si si majestátnosť a vznešenosť. Nech ťa ale jeho vzhľad neklame! To najvzácnejšie sa skrýva v jeho vnútri. Buď mu verná. Poslušná. A nikdy o ňom nepochybuj!"

Chekutanga sa k nemu sklonila a vzala jeho hlavu do náručia. Cítila sa taká bezmocná, že jedinou útechou pre ňu bolo, že sa ho mohla aspoň držať. Naťahovala sa k nemu myšlienkami, stále však bol neprítomný. Ako keby ich pán mesta od seba oddelil.

"A teraz choď!" prikázal jej kráľ. "Počula si všetko, čo si počuť mala. Ostatné ti časom odhalí tvoju Mubatsiri!"

,Všetko? Veď takmer nič nepovedal?'

Tak veľa by sa chcela ešte pýtať. Vedela však, že jej to nedovolí. Má v sebe zvláštnu silu, ktorou uväznil jej myšlienky, že ju nepočuje ani on ani jej tiger.

"A Pamätaj, Chekutanga!" hlas mu znova zmocnel. "Nikdy ma nehľadaj! Nevstúpiš znova do tohto domu, kým ťa sem ja sám nepozvem! Nepotrebuješ ma viac. Ak ťa budem potrebovať ja, nájdem si ťa sám..."

"Chekutanga," začula zrazu hlas svojho tigra. Počuť znova svoje meno z jeho zázračných úst jej prinieslo úľavu.

"Kde si bol?" pozrela mu vyčítavo do očí, ako keby bolo jeho rozhodnutie oddeliť ju od seba.

"Celý v tebe," odvetil a znova ju zalial pokoj. Pobozkala ho medzi uši a zatvorila oči. Bola rada, že je späť.

"Musíme ísť," vyriekol Mubatsiri.

,Musíme?' Ako veľmi neznášala to slovo! Vstala a naposledy sa zadívala do tváre okrídleného rytiera.

'Yekutanga!' pozdravila ho v duchu. Hoci celkom nerozumela, čo znamená, že bol so svojim Mubatsiri jednou bytosťou, želala si, aby sa raz takou stala aj ona so svojim tigrom.

Slnko sa už ponáralo do piesku v hlbokej a vzdialenej púšti na západe od mesta. S jeho poslednými lúčmi sa lúčili štebotavé vrabce. Vysoké trávy na širokej pláni pod mestom sa nakláňali na východ, ako keby sa už nevedeli dočkať ďalšieho rána. Hmyz prelietaval z mesta za hradby a späť. Vzduch bol dusný a prehriaty, ako keby horela zem. Na ďalekom severe, na hranici, kde sa spájali vysoké vrcholce Ľadových hôr s oblohou, sa zhromažďovali husté mračná. Zem si želala dážď. A nebo by ju konečne mohlo vypočuť a zaliať veľkými slzami.

Yan stál na hradbách. Srdce mal tiché. Oči nevyspaté. A tvár popukanú. Hlboké vrásky na jeho čele vyzerali ako letokruhy. Riedke vlasy mu plávali nad hlavou a veľký nos mu kreslil na pravom líci široký tieň. Dlhé obočie mu padalo do očí a zaťaté pery iba viac zvýrazňovali jeho ostrú bradu. Bol unavený, ubolený a stratený, ako keby umrel on a nie jeho Marta.

Díval sa do diaľky, na sever, pod nohy Spiacej doliny, kde stojí stále otvorená svätyňa. Díval sa do diaľky, od Mĺkvych lesov, cez celú šírku krajiny až na západný okraj Ľadových hôr, kde začínala púšť, a v duchu sa spytoval, kam až zablúdila jeho Tereza.

Sklonil hlavu a zhlboka vydýchol. Tak rád by si odpočinul. Schoval sa kamsi do kúta a spal. Nech ho už unesie noc. Nech si ho vezme tma. Nech sa jeho roztrasené telo upokojí, myseľ vyprázdni a srdce stratí v krajine zabudnutia.

Od chrbta počul kroky. Otočil sa. Po kamenných schodoch k nemu vystupoval vojak. Námestie pod ním už bolo prázdne. Preletel po ňom očami.

Dlho sa díval na zatvorené okenice a dvere domčeka, ktorý bol ešte včera plný života. Nik netušil, že sa v ňom skrýva skutočná princezná. Ani on to nevedel. Starala sa v ňom o osirelé dieťa, ako keby bolo jej vlastné. Nikdy sa nepýtal, odkiaľ to dieťa vzala. No raz jej povedal, že v meste by nenašla láskavejšie ruky ako tie jej.

Pohľadom zavadil o hŕbu kamenia na schodisku pod palácom. Kráľ sľúbil Marte, že tú zrúcaninu konečne odprace a kráľovnú s princeznou uloží do kráľovskej hrobky, kam patria. Keď sa v noci rozozvučali zvony, kráľ bol v domčeku takmer hneď, akoby ani nespal. Dlho sa díval do tváre mŕtvej sestry. Keď odchádzal, povedal, že splní sľub, ktorý jej dal. A že schodisko vyčistia, aby mohli ostatky jeho najbližších spočinúť na dôstojnom mieste.

Vojak vyšiel na hradby, pozdravil kráľovského radcu a prehovoril: "Fakle znova horia, pane!"

Yan prikývol, obrátili sa do otvorenej krajiny a znova sa zadíval k pätám Ľadových hôr, kde stála svätyňa. Obloha už stratila svoje žiarivé farby. Vzduch bol chladnejší a z ďalekého severu sa k mestu približovali husté mračná. Možno naozaj bude pršať.

Díval sa smerom ku svätyni a zrazu zapochyboval, či ich boj nebol zbytočný.

,Čo ak je Anavin skutočná?' napadlo mu a on sa tej myšlienke vôbec nebránil. Nie je v tom žiadna trúfalosť, veriť v niekoho, kto za sebou zanecháva tak hlboké stopy. Mal byť pozornejší. Opatrnejší. A hlavne predvídavejší.

,Čo ak kráľovná a princezná naozaj umreli ako obete jej pomsty?'

Dosiaľ tomu neveril, avšak teraz mu to prišlo ako najrozumnejšie vysvetlenie všetkého, čo sa deje. Zatvorili jej svätyňu. Mohla by sa hnevať? Mohla. Mohla by sa mstiť? Mohla. Komu? Kto dal príkaz zatvoriť svätyňu? Kráľovná. Kto ju k tomu nabádal? Marta. A kto ešte?

A vtedy si uvedomil, že ak je Anavin skutočná a prítomná medzi nimi, tak jej pomsta ešte nie je dokonaná. Lebo to bol on, kto kráľovnú v jej rozhodnutí plne podporoval. Robil tak pred kráľom. Robil tak pred mešťanmi.

A zrazu ním zalomcoval strach, ako keby sa už teraz vznášal nad priepasťou, do ktorej ho čoskoro zhodí Anavin: ,Čo ak je práve on ďalším krížikom na jej zozname?'